1, ods. 3 Tr. zák., o odvolaniach obžalovaného a prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 27. júna 2013, sp. zn. PK-2T 19/2012, takto rozhodol:
1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. napadnutý rozsudok sa z r u š u j e.
1 Tr. por. vec sa v r a c i a Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 27. júna 2013, sp. zn. PK-2T 19/2012, bol obžalovaný Ing. U. N. uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody
1 Tr. zák. účinného do
1 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, pre výkon ktorého bol
2 písm. a/ Tr. zák. účinného do
1 Tr. zák. účinného do
3 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. A napokon
1 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 mu bol uložený i trest zákazu činnosti spojenej s poskytovaním finančných služieb na dobu 9 rokov. Naproti tomu bol obžalovaný Ing. U. N. vyššie citovaným rozsudkom
a/ Tr. por. (nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný) oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej už len „ÚŠP GP SR“) z 19. júna 2012, sp. zn. VII/2 Gv 177/08-117, pre skutok v bode 4/ obžalobou právne posúdený ako čiastkový útok pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku
1, ods. 3 Tr. zák., ktorý mal spáchať tým, že v presne nezistený deň mesiaca december roku 2005, ako zamestnanec pôsobiaci v I. na pozícii account manager a realtionship manager, v kancelárskych priestoroch športovej haly v A. si vypýtal od O. W., konateľa spoločnosti P. najskôr sumu 135 000 € (4 067 010 Sk), ktorú neskôr znížil na 35 000 € (1 054 410 Sk) za to, že pre túto spoločnosť vybaví v I. úver vo výške 20 000 000 Sk (663 878,37 €), na ktorého poskytnutie nespĺňala podmienky tak, že navrhol O. W. aby za neho uhradil uvedenú sumu ako potrebný povinný poplatok za vybavené miesto honorárneho konzula J. v Slovenskej republike, ktorú platbu O. W. uskutočnil za Ing. U. N. prevodom na účet J. v D. po tom, ako obdržal na účte spoločnosti úver zo I., a keď k presadeniu Ing. U. N. za honorárneho konzula nedošlo, tak na prelome mesiacov jún - júl roka 2006 v priestoroch I., si znova vypýtal od O. W. finančnú hotovosť 35 000 € (1 054 410 Sk) za to, že pre túto spoločnosť vybavil v I. úver vo výške 20 000 000 Sk (663 878,37 €), na ktorého poskytnutie nespĺňala podmienky. Proti tomuto rozsudku - proti jeho výroku o vine a treste, ako i konaniu mu predchádzajúcemu - podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný Ing. U. N., ktoré tiež bližšie písomne zdôvodnil. V odôvodnení pritom uviedol, že prvostupňový súd
jeho názoru v skutkoch pod bodmi 1 až 3 rozhodol arbitrárne, keď táto jeho arbitrárnosť vyplýva vo všeobecnosti buď z i/ ignorácie zásadných procesných požiadaviek, alebo ii/ absencie adekvátnych rozhodovacích dôkazov, alebo iii/ iracionálnych myšlienkových konštrukcií. Čo sa týka procesných pochybení, tu s poukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 30/2010, sp. zn. Tpj 63/2009, poznamenal, že Špecializovaný trestný súd postupoval nesprávne, ak na hlavnom pojednávaní konanom 13. decembra 2012 prihliadal len na výpovede svedka S. I. vykonané po vznesení obvinenia a neprihliadal i na jeho výpoveď z 25. septembra 2008, vykonanú po začatí trestného stíhania. Túto nebolo umožnené jeho obhajcovi
1 Tr. por. predložiť svedkovi na vysvetlenie rozporov aj napriek tomu, že na to nebol daný žiadny dôvod. Rovnaké pochybenie potom nasledovalo i pri výsluchu svedkyne E. S.. Ako ďalší nedostatok vytkol potom obžalovaný prvostupňovému súdu to, že tento sa nedostatočne venoval hodnoteniu zákonnosti vedenia výsluchov svedka S. I. v štádiu po vznesení obvinenia. Zo zápisnice o jeho výsluchu zo
por., konfrontáciu menovaných so svedkom O. W. a ani výsluch svedka S. I., ktorý mal
tvrdenia E. S. na hlavnom pojednávaní konanom 13. decembra 2012 fakturovať sumu 263 000 Sk ako doplatok za opravu strechy na jej penzióne, čo je v rozpore s ustálenou súdnou praxou ako i ust. § 2 ods. 4, 10, 11, 12, § 119 ods. 1, 2 Tr. por. (najvyšší súd, sp. zn. 3 Tz 127/70). Ak ide o racionálnosť myšlienkových procesov brániacu arbitrárnosti rozhodnutí, tak táto je
obžalovaného prejavená v znení § 168 ods. 1, veta druhá Tr. por. a vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozsudku o.i. uviedol pochopiteľné a prijateľné právne úvahy, ktorými sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti v otázke viny a trestu. V tomto kontexte potom poukázal v prvom rade na rozdiel medzi § 160, § 160a Tr. zák. (Prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody) na jednej strane a § 162 Tr. zák. (Nepriama korupcia) na strane druhej. Zatiaľ čo pre ust. § 160, § 160a Tr. zák. je totiž príznačný výkon určitej právomoci samotným subjektom, z ktorého pramení poskytnutie nenáležitej výhody tretej osobe za úplatok, ust. § 162 Tr. zák. penalizuje konanie, pri ktorom si subjekt dá sľúbiť úplatok za jeho pôsobenie na výkon právomoci (inou od páchateľa odlišnou) osobou uvedenou v § 160, § 160a Tr. zák. Z dokazovania v danej veci pritom jednoznačne vyplynulo, že on nemal žiadnu rozhodovaciu právomoc vo vzťahu k priznaniu úveru žiadateľom E. S. a S. I.. Čo sa týka napadnutého rozsudku, tak tento vôbec neobjasňuje skutočnosť, či priamo on poskytol výhodu (úver) tretím osobám, alebo pôsobil na výkon právomoci inej osoby, resp. len prisľúbil, že bude pôsobiť na danú právomoc, rovnako ako ani to, ktorú povinnosť svojho zamestnania mal zneužiť. Nad rámec už spomenutého je
obžalovaného dôležité poznamenať tiež to, že ust. § 160a Tr. zák. navyše predpokladá i naplnenie normatívneho znaku „obstaranie veci všeobecného záujmu“. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 402/2008, nemožno za prijatie úplatku v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu považovať situáciu, v ktorej bol úplatok prijatý v súvislosti so zabezpečovaním individuálneho záujmu. Zákonný pojem všeobecného záujmu je pritom na ústavnej úrovni stotožnený s pojmom verejného záujmu, ktorý prináša prospech (majetkový alebo iný) všetkým občanom alebo mnohým občanom. Úverové vzťahy medzi súkromnými osobami a podnikateľskými subjektmi - bankami nie sú inštitútmi verejného práva, ale súkromného práva a neprinášajú rozhodne prospech širšej skupine obyvateľov. Výklad súd bol v tomto smere príliš extenzívny. Na základe uvedeného, pre podstatné chyby konania, nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení ako aj pochybnosť o správnosti skutkových zistení preto obžalovaný záverom navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu uvedenom v § 317 Tr. por., v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. e/ Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a
1 Tr. por. aby vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prerokovanie a rozhodnutie. Proti prvostupňového rozsudku - všetkým jeho výrokom podal včas odvolanie i prokurátor ÚŠP GP SR, a to v neprospech obžalovaného Ing. U. N..
jeho názoru Špecializovaný trestný súd správne a úplne zistil skutkový stav veci vo vzťahu ku skutkom 1/ - 3/ obžaloby, ale pochybil v tom, že neuznal obžalovaného Ing. U. N. vinným aj zo skutku pod bodom 4/ obžaloby, na základe čoho dospel k nesprávnym právnym záverom (ohľadne právnej kvalifikácie) a na základe toho uložil obžalovanému rôzne druhy trestov. Poukázal na to, že svedok O. W. v prípravnom konaní (zápisnica z
prokurátora zrejmé, že svedok O. W. na hlavnom pojednávaní účelovo zmenil svoju výpoveď. Túto zmenu nevedel žiadnym hodnoverným spôsobom vysvetliť. Účelovosť zmeny výpovede tohto svedka vyplýva aj zo skutočnosti, že svedok v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní veľmi podrobne, s istotou a presne popísal všetky podstatné okolnosti týkajúce sa vybavovania úveru, jednotlivých stretnutí, ciest do D. a pod., avšak v časti týkajúcej sa samotného úplatku sa výrazne odchýlil od svojich tvrdení v prípravnom konaní. Okolnosť, že svedok o výške „provízie“, teda o úplatku pre obžalovaného za vybavenie úveru vedel, vyplýva aj z výpovede svedkyne E. S. z hlavného pojednávania (13. decembra 2012), kde menovaná uviedla, že p. I. W. povedal, že provízia za prislúchnutý úver je 10%, pričom W. bol zaskočený, ale nakoniec si to rozmyslela a o úver požiadal. Ako uvádza prokurátor na záver, výpoveď svedka W. na hlavnom pojednávaní mal súd vyhodnotiť ako nevierohodnú, mal vychádzať z jeho svedeckej výpovede z prípravného konania a aj na základe ďalších dôkazov (výpovede svedkov E. S. a S. I., listinných dôkazov) mal uznať obžalovaného vinným aj zo skutku 4/ obžaloby. Následkom toho mal potom konanie obžalovaného právne posúdiť v zmysle obžaloby ako pokračovací obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku
1, ods. 3 Tr. por. a na základe toho uložiť trest. Pre úplnosť zároveň dodal, že z úverového návrhu vyplýva (zv. V, č.l. 1489), že spoločnosť P. predložila I. žiadosť o poskytnutie úveru dňa 10. januára 2006 (v odôvodnení rozsudku totiž Špecializovaný trestný súd uviedol, že okolnosť, kedy si spoločnosť P. podala žiadosť o úver, z listinných dôkazov nevyplýva.) S poukazom na uvedené preto prokurátor navrhol, aby najvyšší súd
1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por. napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec v súlade s § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Na podklade podaných odvolaní najvyšší súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. po zistení, že niet dôvodu na zamietnutie odvolaní
1 Tr. por. ani na zrušenie rozsudku
3 Tr. por., preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom mal na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, možno prihliadať len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Tr. por., a dospel k takému záveru, že obe odvolania boli podané dôvodne.
1 Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a/ pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b/ pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c/ ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.
1 Tr. por. ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. Po preskúmaní veci považuje za potrebné najvyšší súd upozorniť v prvom rade na to, že obhajoba má pravdu, ak v odvolaní tvrdí, že nebol dôvod na to, aby nebolo na hlavnom pojednávaní umožnené za účelom vysvetlenia rozporov vo výpovediach svedka tomuto na návrh obhajcu predložiť aj zápisnicu o jeho skoršej výpovedi, vykonanú pred vznesením obvinenia (obvinenie bolo obžalovanému Ing. U. N. vznesené uznesením z 22. októbra 2008). Vypočutím príslušnej časti zvukového záznamu z hlavného pojednávania bolo pritom zistené, že nepripustenie uvedeného postupu (
1, ods. 2 Tr. por.) bolo zo strany konajúcej predsedníčky senátu odôvodnené procesnou nespôsobilosťou takejto výpovede. K tomu treba poznamenať, že hranica procesnej použiteľnosti dôkazov je v zásade daná začatím trestného stíhania „vo veci“. Výnimkou sú prípady, ak ide o vo významnej miere rozhodujúci alebo jediný usvedčujúci dôkaz, ktorý musí byť vykonaný kontradiktórne (stačí aspoň raz v priebehu konania), čo samozrejme pred vznesením obvinenia neprichádza do úvahy. Ani v takýchto prípadoch však nič nebráni tomu, aby bola inak zákonným spôsobom (nie však kontradiktórne) vykonaná svedecká výpoveď použitá ako dôkaz slúžiaci na potvrdenie alebo vyvrátenie pravdivosti svedeckých tvrdení. Platí teda, že ak vzniknú podstatné rozpory medzi výpoveďou svedka na hlavnom pojednávaní a jeho skoršou výpoveďou, hoc aj vykonanou pred vznesením obvinenia, no po začatí trestného stíhania „vo veci“, nie je dôvod na odopretie jej prečítania za účelom vysvetlenia týchto rozporov. Pokiaľ však ide o dôkaz kľúčového charakteru pre posúdenie viny, môže takýto postup v zmysle § 264 Tr. por. slúžiť v rámci voľného hodnotenia dôkazu len na posúdenie vierohodnosti výpovede predmetného svedka na hlavnom pojednávaní. Okrem vyššie popísaného procesného pochybenia prvostupňového súdu, ktoré bude musieť byť po vrátení veci na nové konanie napravené, zistil potom najvyšší súd opodstatnenosť i ďalšieho, v podanom odvolaní obžalovaným tvrdeného nedostatku, spočívajúceho tentokrát v nedostatočnom vysporiadaní sa so zákonnosťou výpovede svedka S. I. zo dňa 06. mája 2009, ktorej časti boli čítané na hlavnom pojednávaní z dôvodu postupu
por. Aj napriek tomu, že obhajoba v priebehu konania upozornila na konkrétne skutočnosti vzbudzujúce pochybnosti o zákonnosti tejto výpovede (svedok sa hneď v úvode ospravedlnil za svoju predchádzajúcu výpoveď, svedok sa odvolával na svoje predchádzajúce tvrdenie vo výpovedi zo
jej slov fakturovať S. I., ktorý nebol k uvedeným okolnostiam ani raz v priebehu konania vypočutý. Z obsahu spisu síce vyplýva, že v rámci prípravného konania snaha o jeho vypočutie skončila neúspešne z dôvodu vyhláseného pátrania po ňom, v konaní pred súdom však žiadne aktuálne poznatky v tomto smere zisťované neboli. S poukazom na obhajobu obžalovaného záverom odvolací súd upozorňuje i na viaceré rozpory v tvrdeniach bývalej manželky obžalovaného Ing. I. C., jeho brata Ing. N. N., svedka J. F. ako i samotného obžalovaného ohľadne údajnej pôžičky (najmä pokiaľ ide o jej úročenie, formu, spôsob a moment požičania), o ktorej vrátenie sa v danom prípade malo jednať. Okrem toho, že sa bude musieť súd po vrátení veci riadne vysporiadať so všetkými skôr spomenutými skutočnosťami nie je vylúčené, že po doplnení dokazovania bude potrebné za účelom odstránenia vzniknutých závažných rozporov vykonať i konfrontáciu medzi svedkami S. I. a E. S., príp. tiež medzi nimi a svedkom O. W. tak, ako to uvádza obžalovaný v podanom odvolaní. Čo sa týka oslobodzujúcej časti rozsudku, týkajúcej sa skutku pod bodom 4/ obžaloby, ktorá bola napadnutá prokurátorom, tak tu najvyšší súd rovnako zistil určité nedostatky a z toho dôvodu i opodstatnenosť podaného odvolania. Po preštudovaní predloženého spisového materiálu treba dať predovšetkým za pravdu prokurátorovi v tom, že svedok O. W. sa pri výsluchu na hlavnom pojednávaní skutočne výrazným spôsobom odchýlil od svojich pôvodných tvrdení ohľadne sumy 35 000 eur (najskôr malo ísť o sumu 135 000 eur), ktorú mal
jeho skoršej výpovede z prípravného konania obžalovaný od neho žiadať za vybavenie úveru, a to formou zaplatenia za miesto honorárneho konzula J. republiky, o ktoré sa uchádzal. Neskôr na hlavnom pojednávaní už uviedol, že sa tu malo jednať o bežnú pôžičku v uvedenej sume. S ohľadom na uvedené nezrovnalosti boli na hlavnom pojednávaní konanom dňa
zák. účinného do 1. januára 2006 (resp. obdobne prijímania úplatku
zák.) sa dopustí ten, kto v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok alebo inú nenáležitú výhodu (objektívna stránka). Vyššie uvedený trestný čin je teda dokonaný nielen prijatím úplatku alebo inej nenáležitej výhody, ale už aj samotným jeho žiadaním alebo prijatím jeho prísľubu (nie je rozhodujúce, či ho potom páchateľ i skutočne dostal), a to v situácii, keď páchateľ takto urobí v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Ako bolo konanie osoby, zaobstarávajúcej vec všeobecného záujmu ovplyvnené, nemá potom z hľadiska právnej kvalifikácie jej konania
skôr citovaného ustanovenia žiaden vplyv (môže to však mať význam pri posudzovaní stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť alebo pri určovaní výmery ukladaného trestu). Objektom je tu spoločenský záujem na riadnom a nestrannom obstarávaní vecí všeobecného záujmu, pričom páchateľom tohto trestného činu môže byť iba osoba, ktorá sa podieľa, má účasť, resp. spolupôsobí pri obstarávaní veci všeobecného záujmu. V súvislosti s posudzovanou vecou a odvolacími námietkami obžalovaného je významné zdôrazniť, že páchateľom trestného činu
zák. účinného do 1. januára 2006 môže byť i ten, kto sám síce nemá rozhodovaciu právomoc, ale napr. vykonáva len prípravné práce pri získavaní podkladov pre rozhodnutie alebo vykonáva poradnú či obdobnú činnosť, ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť konečné rozhodnutie. Medzi úplatkom resp. inou nenáležitou výhodou a obstarávaním veci všeobecného záujmu musí byť súvislosť. Nezáleží však na tom, či k prijatiu úplatku resp. inej nenáležitej výhody došlo pred zaobstaraním veci všeobecného záujmu alebo v jeho priebehu, príp. až dodatočne po zaobstaraní veci všeobecného záujmu (a to aj bez predchádzajúceho dohovoru). Vo vzťahu k odvolacím tvrdeniam obžalovaného ako aj s poukazom na prípadné budúce právne posudzovanie stíhaného skutku nedá záverom nezdôrazniť i tú skutočnosť, že tiež najvyšší súd je jednoznačne toho názoru, že poskytovanie úverových prostriedkov bankovou inštitúciou obchodným spoločnostiam či fyzickým osobám je vecou všeobecného (verejného) záujmu, ktorou sa v zmysle § 131 ods. 1 Tr. zák. na účely tohto zákona rozumie záujem presahujúci rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmov spoločnosti. Vo všeobecnosti možno poznamenať, že pod obstarávanie vecí všeobecného záujmu spadá plnenie úloh, na ktorých riadnom a nestrannom plnení má záujem buď to celá spoločnosť alebo určitá sociálna skupina. Ide teda predovšetkým o činnosť v oblasti štátu a samosprávy, ale tiež v oblasti uspokojovania všeobecne dôležitých ekonomických, zdravotných, sociálnych, kultúrnych a iných potrieb zásadného významu. Obstarávaním vecí všeobecného záujmu je nielen samotné rozhodovanie, ale i iná činnosť, ktorá priamo súvisí s plnením spoločensky významných úloh. Nespadajú sem činnosti občanov vyplývajúce z ich osobných práv alebo povinností. A úplne nakoniec je nevyhnutné upozorniť Špecializovaný trestný súd po vrátení veci na nové konanie i na potrebu vyžiadania si celého spisového materiálu vo veci úverových podvodov priamych žiadateľov o úver, ktorí vystupujú v posudzovanej veci ako svedkovia, a to za účelom oboznámenia sa s celým trestným spisom. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.