Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Szd/1/2013 Identifikačné číslo spisu: 2011200502 Dátum vydania rozhodnutia: 16.04.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Milučký Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 250j ods.

2 písm. d/ OSP, ktorým rozhodnutím N. Q. a G.. U. Q. boli uznaní vinnými zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva

§ 56ods.

1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. i

vyhlášky č. 585/2008 Z. z. v znení vyhlášky č. 273/2010 Z. z., keď nezabezpečili plnenie povinnosti a odmietli podrobiť povinnému očkovaniu svoju dcéru D. Q., nar. XX. U. XXXX proti tuberkulóze a proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam, čím spáchali priestupok, za čo im bola uložená správnym orgánom

§ 11ods.

1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v spojení s § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. pokuta vo výške 331 eur. Krajský súd takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným v časti,

ktorej žalobkyňa ako rodič maloletej tým, že nezabezpečila plnenie povinností uložených

§ 51ods.

1 písm. d/ a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a § 6 ods. 1, 2 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. a odmietla dať zaočkovať maloletú dcéru D., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa

§ 56ods.

1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý možno uložiť pokutu a v tejto časti považuje krajský súd rozhodnutie správneho orgánu za správne. Krajský súd taktiež poukázal na to, že správne orgány dostatočne odôvodnili všetky námietky, ktoré vzniesla žalobkyňa proti rozhodnutiam správnych orgánov a stotožnil sa i s tvrdením žalovaného,

ktorého ani zákonní zástupcovia maloletej D., nemôžu s poukazom na svoje presvedčenie porušovať právne povinnosti, ktoré im zákon ukladá práve v súvislosti s tým, že by zbavili svoje dieťa práva na ochranu jeho zdravia. Krajský súd sa však nestotožnil s odôvodnením správneho rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt vo výške 331 eur, ktorú zákon uvádza ako pokuta v súhrnnej výške. Správny orgán totiž výšku pokuty odôvodnil iba konštatovaním, že vzal do úvahy všetky rozhodné skutočnosti, ako aj možné zdravotné následky a zohľadnil ohrozenie zdravia dieťaťa, ako aj mieru rizika ohrozenia verejného zdravia prenosnými ochoreniami, proti ktorým účastníci konania odmietli očkovanie. Predmetné odôvodnenie vo vzťahu k výške uloženej pokuty ani Úrad verejného zdravotníctva SR ako odvolací orgán podrobnejšie a najmä konkrétnejšie neodôvodnil. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na ustanovenie § 47 ods. 3 správneho poriadku a konštatoval, že rozhodnutie správneho orgánu i v časti odôvodnenia pokuty čo do jej výšky je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože iba odkaz na všeobecné závery nie je postačujúci k tomu, aby bolo možné takéto rozhodnutie správneho orgánu považovať za správne. Odôvodnenie i v tejto časti musí byť určité, musí z neho vyplývať, z akého dôvodu správny orgán uložil pokutu v súhrnnej výške a akými úvahami sa pri určení maximálnej výšky vzhľadom na konkrétne okolnosti riadil. V závere krajský súd v súvislosti s výškou pokuty poukázal i na novelizované znenie § 6 zákona č. 585/2008 Z. z., ktorým bola vypustená povinnosť očkovať novorodencov proti tuberkulóze. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní zmenil rozsudok Krajského súdu v Trnave tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne a žalobcovi neprizná náhradu trov konania. Čo sa týka argumentácie krajského súdu, že sa nemôže stotožniť s odôvodnením rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt vo výške 331 eur, ktorú zákon uvádza ako pokutu v súhrnnej výške, tak v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, že by v tejto časti rozhodnutie správneho orgánu bolo nepreskúmateľné a žalovaný poukázal na to, že účastníci konania odmietli spolu 3 dávky povinného očkovania, ktoré malo byť vykonané v priebehu jedného roku. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na príslušnú právnu úpravu a uviedol, že očkujú sa všetci zdraví novorodenci medzi

1. dňom až do konca
2. týždňa života s minimálnou hmotnosťou 2200 gramov pri dobrom klinickom stave a bez ďalšej rizikovosti. Z toho vyplýva, že maloletá mala byť očkovaná medzi
3. júnom 2010 a
4. augustom
5. Ak dieťa nebolo očkované proti tuberkulóze do konca
6. týždňa života, očkuje sa po ukončení príslušných očkovaní, ktoré sa mali vykonať v
7. roku života; určené lehoty pre toto očkovanie u maloletej k dátumu uloženia pokuty uplynuli márne. Povinnosť zabezpečiť očkovanie maloletej vakcínou proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam vyplýva z § 51 ods. 1 písm. d/ v spojení s ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a prílohou č.2, časť A, bod 2 písm. a/ vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. v znení vyhlášky MZ SR č. 273/2010 Z. z. Očkovanie proti uvedeným ochoreniam je potrebné vykonať tromi dávkami a v 3.,
8. a v
9. mesiaci života. Z toho vyplýva, že maloletá mala byť očkovaná
10. dávkou od
11. augusta 2010 do
12. septembra 2010,
13. dávkou od
14. októbra 2010 do
15. novembra 2010 a tieto určené lehoty pre tieto očkovania u maloletej k dátumu uloženia pokuty uplynuli márne, pričom za všetky uvedené očkovania bola uložená pokuta v súhrnnej výške 331 eur a to práve pre márne uplynutie lehôt pre uvedené povinné očkovania. Pokiaľ krajský súd v závere svojho rozsudku poukázal na novelizované znenie § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z., ktorým mala byť vypustená povinnosť očkovať novorodencov proti tuberkulóze, tak žalovaný považuje tento názor krajského súdu za rozporný s vtedy platnou vyhláškou. Žalovaný uviedol, že vyhláška MZ SR č. 585/2008 Z. z. nadobudla účinnosť od
16. januára 2009 a bola zmenená vyhláškou MZ SR č. 273/2010 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť od
17. júla
18. Očkovanie novorodencov proti tuberkulóze v čase vydania rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Trnava bolo povinné a ustanovené v uvedenej vyhláške. Povinné očkovanie novorodencov proti tuberkulóze bolo zrušené až vyhláškou č. 544/2011 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť
19. januára
20. V čase nadobudnutia účinnosti vyhlášky MZ SR č. 544/2011 Z. z., ktorá zrušila povinné očkovanie proti tuberkulóze, bolo rozhodnutie žalovaného ako aj Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Trnave niekoľko mesiacov právoplatné a preto uvedenú zmenu vyhlášky nemohol úrad vo svojom rozhodnutí zohľadniť. Žalobkyňa sa písomne ku odvolaniu žalovaného vyjadrila a žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave ako súladný so zákonom potvrdil a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 161,75 eur. Rozhodnutie krajského súdu považuje za správne, pretože žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil v dôvodoch svojho rozhodnutia akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, neodôvodnil výšku uloženej pokuty, odkázal len na všeobecné závery, jeho rozhodnutie v časti odôvodnenia uloženej pokuty je neurčité a vôbec nezdôvodnil stanovenie maximálnej výšky pokuty s ohľadom na skutkovú situáciu a pomery účastníkov. Žalovaný

názoru žalobkyne nepochopil názor súdu, ktorý poukázal na zmenu legislatívy a chcel uviesť túto skutočnosť len na margo výšky pokuty, ktorá bola uložená v maximálnej výške, pričom žalovaný mohol zobrať do úvahy aj následnú zmenu legislatívy, o ktorej v čase rozhodovania vedel a na základe ktorej i konanie žalobkyne v časti porušenia povinnosti očkovania voči tuberkulóze nebolo správnym deliktom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

§ 10ods.

2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania

§ 212ods.

1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,

§ 250ja ods.

2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 16. apríla 2014

§ 156ods.

1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, alebo zrušujú práva, alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

§ 46

správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

§ 47ods.

1 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.

§ 47ods.

2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,

ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

§ 47ods.

3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V danom prípade Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Trnave zákonným zástupcom maloletej za porušenie zákonných povinností uložil pokutu v zmysle § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. v súhrnnej výške 331 eur. § 56 Priestupky

§ 48ods.

4 písm. a/ až d/, f/ až i/ a n/,

1. g)nespolupracuje s úradom verejného zdravotníctva alebo regionálnym úradom verejného zdravotníctva pri plnení nariadených opatrení na predchádzanie ochoreniam,
2. h)poruší oznamovaciu povinnosť alebo povinnosť poskytnúť informácie

§ 51ods.

1 písm. c/,

1. i)sa nepodrobí v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam alebo diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok alebo iných prípravkov, liečeniu prenosných ochorení, izolácii alebo karanténnym opatreniam,
2. j)neinformuje o svojom akútnom prenosnom ochorení alebo o svojom bacilonosičstve pri prijatí do zariadenia, v ktorom sa vykonávajú epidemiologicky závažné činnosti, do zariadenia sociálnych služieb alebo do zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
3. k)nezabezpečí ako zástupca dieťaťa plnenie niektorej z povinností

§ 51ods.

1 a 2, l) vykonáva činnosť, na ktorú je potrebné

ustanovení tohto zákona osvedčenie o odbornej spôsobilosti, bez takéhoto osvedčenia.

odseku 1 možno uložiť pokutu do 1659 eur a v blokovom konaní do 99 eur. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur.

tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d/ až g/. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis. 67) 67) Zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí vydaných na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Výška pokuty je výsledkom správneho uváženia zo strany správneho orgánu a súd iba skúma, či toto uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.), či je v súlade s pravidlami logického myslenia, a či podklady pre taký úsudok boli zistené úplne a riadnymi procesnými postupmi. Výšku pokuty správny orgán I. stupňa odôvodnil vo svojom rozhodnutí skutočne iba konštatovaním, že vzal do úvahy všetky rozhodné skutočnosti, ako aj možné zdravotné následky a zohľadnil ohrozenie zdravia dieťaťa, ako aj mieru rizika ohrozenia verejného zdravia prenosnými ochoreniami, proti ktorým účastníci konania odmietli očkovanie, pričom Úrad ako odvolací orgán takto určenú výšku pokuty bližšie neodôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že obe napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sú v časti týkajúcej sa uloženej pokuty nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Inštitút správneho uváženia, vyžaduje - s ohľadom na jeho samoţnú preskúmateľnosť v správnom súdnictve, ale aj s ohľadom na jeho zrozumiteľnosť účastníkom konania - odôvodnenie výšky pokuty z hľadiska všetkých zákonných kritérií. V rozhodnutí preto nestačí ani vymenovať zákonné kritériá, ktoré sú relevantné pri rozhodovaní o určení výšky pokuty, ale treba uviesť, v čom správny orgán vidí ich naplnenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje právny názor Krajského súdu v Trnave zatiaľ z právneho hľadiska za súladný s vnútroštátnou právnou úpravou a to totiž v časti pokiaľ sa stotožnil so žalovaným v tom, že žalobkyňa ako rodič maloletej tým, že nezabezpečila plnenie povinností uložených

§ 51ods.

1 písm. d/ a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a § 6 ods. 1, 2 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. a odmietla dať zaočkovať mal. D., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa

§ 56ods.

1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý možno uložiť pokutu. Najvyšší súd Slovenskej republiky si pre úplnosť veci dovoľuje vzhľadom na vyššie uvedenú konštatáciu krajského súdu upriamiť ďalšiu rozhodovaciu činnosť správneho orgánu, vzhľadom na protichodné argumentácie procesných strán, i na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu zo dňa

1. marca 2012 vo veci Sergej Dmitrijevič Solomakhin proti Ukrajine (Sťažnosť č. 24429/03), v ktorej veci sa ESĽP zaoberal i obdobnými problematickými otázkami, ktoré sú predmetom i tohto konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky si v súvislosti s vyššie uvedeným rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Solomakhin proti Ukrajine dovolí poznamenať, že v súčasnosti časť odbornej obce ako aj médiá viackrát reagovali v spojitosti s viacerými prípadmi týkajúcimi sa Slovenskej republiky vo veciach núteného očkovania maloletých detí nie príliš objektívnymi tvrdeniami, že Solomakhinova rodina obdržala spravodlivé zadosťučinenie 2400 eur vraj za nútené očkovanie a že na takéto odškodnenie za nútené očkovanie by tak mohol mať nárok každý aj na území Slovenskej republiky, kto by sa na súd obrátil z dôvodu, že k očkovaniu bol nútený zákonmi alebo úradmi. Najvyšší súd Slovenskej republiky i pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť správnych orgánov v Slovenskej republike v súvislosti s povinným očkovaním maloletých detí vzhľadom na uvedené považuje za potrebné poukázať na okolnosti prípadu vo veci Solomakhin, ktoré vyplývajú z vyššie uvedeného rozsudku ESĽP: V odseku
2. spomínaného rozsudku ESĽP sa uvádza, že „Odvolávajúc sa na článok 2 Dohovoru, sťažovateľ sa sťažoval na ujmu na zdraví, ktorú mal utrpieť v dôsledku údajnej nevhodnej lekárskej starostlivosti. Konkrétne sa sťažoval, že výsledkom očkovania zo dňa
3. novembra 1998 boli viaceré chronické ochorenia. (...) Článok 8 Dohovoru, ktorý je relevantným právnym predpisom a ktorý znie nasledovne: "
4. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného (...) života (...)
5. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných." ESĽP v rozsudku uvádza, že „povinný lekársky zásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do tohto práva [právo na rešpektovanie súkromného života garantované článok 8 Dohovoru] (...). Povinné očkovanie - ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť - rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného života." Z rozsudku ESĽP je teda jednoducho čitateľné, že obe procesné strany sa zhodujú, že k zásahu do tohto práva došlo. Vzhľadom na uvedený podstatný obsah rozsudku ESĽP

právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nesmierne dôležité zdôrazniť, že právo na rešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru) nemožno považovať za právo absolútne a preto zásah do tohto práva automaticky neznamená aj porušenie tohto práva. ESĽP štandardne skúma nasledujúce tri kritériá pri posudzovaní, či je zásah porušením práva: 1) či bol zásah vykonaný v súlade so zákonom, 2) či sledoval legitímny cieľ a 3) či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z rozsudku vo veci Solmakhin proti Ukrajine možno vyvodiť v súvislosti s povinným očkovaním maloletých detí záver, že právo na rešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru ) nemožno považovať za absolútne. Fyzická integrita človeka je obsiahnutá v koncepte ,,súkromného života", pričom povinný lekársky zásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru. Takýto zásah preto neznamená automaticky porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru ). V odseku 35 rozsudku ESĽP explicitne konštatuje, že „tento zásah [vo veci Solomakhin] bol jasne v súlade so zákonom a sledoval legitímny cieľ ochrany zdravia", pričom v nasledujúcich odsekoch rozsudku Súd dospel k záveru, po posúdení relevantných okolností a faktov, že tento zásah bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Predtým ako Štrasburský súd dospel ku všeobecnejšiemu záveru, sudcovia starostlivo posudzovali, či „lekársky zásah nebude sťažovateľovi na ujmu do takej miery, že by narušil rovnováhu záujmov medzi sťažovateľovou osobnou integritou a verejným záujmom ochrany zdravia obyvateľstva (...)." Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade, vzhľadom na obsah a na právne závery vyplývajúce z rozsudku ESĽP vo veci Solomakhin proti Ukrajine, zdôrazňuje že postupom ukrajinských súdov došlo vo vzťahu k sťažovateľovi Solomakhinovi iba k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý hovorí o práve na spravodlivé súdne konanie a nie aj k porušeniu článku 8 Dohovoru, ktorý hovorí o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Teda suma 2400 eur bola priznaná rodine sťažovateľa za prieťahy v súdnych konaniach, ku ktorým došlo postupom ukrajinských súdov, teda za porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Spravodlivé zadosťučinenie, o ktoré sťažovateľ žiadal za údajné porušenie článku 8 Dohovoru, Súd, pochopiteľne, odmietol priznať, keďže dospel k záveru, že k žiadnemu porušeniu článku 8 Dohovoru nedošlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti za daného skutkového a právneho stavu veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žalobkyňa tým, že odmietla dať zaočkovať mal. D., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa

§ 56ods.

1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene uložil sankciu. Keďže

názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby žalobcov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol svojvoľne, a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku považujúc za správny nielen jeho výrok ale čiastočne aj jeho odôvodnenie, ktoré je v časti týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu vo veci uloženia pokuty logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tejto časti rozhodnutia žiadny rozpor s Občianskym súdnym poriadkom, ani správnym poriadkom a preto rozsudok krajského súdu

§ 250ja ods.

3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 224ods.

1 a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu v uplatnenej výške 161,75 eur, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby poskytnutej advokátom žalobkyni

vyhlášky č. 655/2004 Z. z., vyjadrenie k odvolaniu žalovaného vo výške 127,16 eur + režijný paušál 7,63 eur +20% DPH. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.