čl.13 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorý sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len Kódex schengenských hraníc) z dôvodu, že žalobca nemá platné vízum alebo povolenie na pobyt. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v predmetnom konaní po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Na pojednávaní pred krajským súdom dňa 15.10.2014 právna zástupkyňa žalobcu zotrvala na žalobných námietkach. Uviedla, že navrhuje napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu nepreskúmateľností jeho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Poukázala na to, že žalobca sa na územie Slovenskej republiky pricestoval s cieľom požiadať tu o azyl. Ďalej uviedla, že v konaní došlo k porušeniu jeho procesných práv pokiaľ ide o právo, aby mu bol pridelený tlmočník, čo vyplýva z článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky orgány verejnej moci a na všetky typy v konaní. Uviedla, že žalobca požiadal o túto formu medzinárodnej ochrany, pričom nebolo v tomto smere zo strany správneho orgánu prvého stupňa na jeho žiadosť reagované. Poukázala na judikát Najvyššieho súdu SR uvedený aj v podaní žaloby, pokiaľ ide o procesné práva cudzinca vo vzťahu k tlmočeniu. V prípade, ak by bola akceptovaná žiadosť žalobcu o poskytnutie azylu, o jeho žiadosti by rozhodoval migračný úrad.
názoru žalobcu došlo k porušeniu jeho procesných práv, a to pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, ako aj porušenie článku 3 Európskeho dohovoru. Poukázala na to, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nedostatočne vyporiadal s námietkou týkajúcou sa nároku žalobcu na tlmočníka, a preto jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto odvolacej námietke je potrebné považovať za nepreskúmateľné. Z uvedených dôvodov navrhla zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Poverená zamestnankyňa žalovaného na pojednávaní krajského súdu uviedla, že zástupkyňa žalobcu nemá dostatočné informácie o následnom azylovom konaní jej klienta. Uviedla, že žalobca dňa 24.04.2014 na hraničnom priechode v Ubli požiadal o udelenie azylu, pričom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky mu azyl neudelilo a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana. Ďalej uviedla, že dňa 09.09.2014 žalobca opustil Pobytový tábor v Rohovciach a dňom 16.09.2014 bol vyradený z evidencie žiadateľov o poskytnutie azylu.
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu, i k spôsobu jeho zistenia, prípade navrhnúť jeho doplnenie. Žalobca v podanej žalobe uviedol, že
jeho názoru je nesporné, že keďže zákon o pobyte cudzincov neupravuje postup pri odopretí vstupu, že platí zásada prednosti Kódexu schengenských hraníc. Namietal však, že Kódex neupravuje procesné oprávnenie cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, a preto platí, že pokiaľ ide o ich dodržanie, mal správny orgán postupovať v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou a aplikovať aj vnútroštátne normy, teda napríklad aj zákon č. 71/1967 Zb.. K uvedenej žalobnej námietke krajský súd uviedol, že žalobca si nesprávne vykladá odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného o výlučnej aplikácií Kódexu, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný orgán Kódex výlučne uplatňoval len v súvislosti s mechanizmom odopretia vstupu a jeho postupom, pričom tak ako správne uviedol žalobca, na ostatné procesné oprávnenie cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, je možné, pokiaľ to nie je zákonom vylúčené, aplikovať aj inú vnútroštátnu úpravu. O uvedenom svedči aj skutočnosť, že správny orgán prvého stupňa poučoval žalobcu v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. K námietku žalobcu, že požiadal o azyl, a že mu nebol ustanovený tlmočník, a teda dokladom, ktoré mu boli predložené nerozumel a odmietol ich podpísať, žalovaný poukázal na Ústavu Slovenskej republiky a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/9/2014, v zmysle ktorého sa Najvyšší súd SR zaoberal absenciou tlmočníka, ako aj právneho zástupcu, v priebehu rozhodnutia o zaistení cudzinca. K uvedenej žalobnej námietke krajský súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 157/2011-17,
ktorého: Podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 Ústavy SR je zabezpečiť každému účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka, v ktorom sa vedie konanie z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba tak môže v konaní pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať v ktoromkoľvek jazyku, ktorý je rozdielny od jazyka, v ktorom sa konanie vedie. V zmysle tohto článku Ústavy SR sa každému (teda aj cudzincovi), kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, zaručuje právo na tlmočníka. Právo na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (m. m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01). Z príslušných ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z. vyplýva, že možnosť zvoliť si alebo povinnosť ustanoviť tlmočníka, je možné v prípade žiadosti o udelenie prechodného pobytu, žiadosti o udelenie trvalého pobytu a pri pretlmočení obsahu a dôvodov rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Naproti tomu zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 18 ods. 1 a 2 špecifikuje, že ak účastník konania neovláda slovenský jazyk, ministerstvo na konanie o azyle prizve tlmočníka. Účastník konania je oprávnený v konaní používať jazyk, v ktorom sa môže dorozumieť. Účastník konania si môže na vlastné trovy prizvať na konanie ďalšieho tlmočníka
svojho výberu. Žalobca v podanej žalobe nepopiera, že ovláda anglický jazyk a rovnako z úradných záznamov policajtov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorí vykonávali hraničnú kontrolu vyplýva, že konania sa zúčastnil príslušník Policajného zboru práp. Bc. F. F. za účelom tlmočenia jednotlivých úkonov pri odopretí vstupu, ktorý žalobcovi vysvetlil jednotlivé úkony a ich význam a taktiež ďalší postup, ktorý sa bude vykonávať za účelom odopretia vstupu. Rovnako aj rozhodnutie o odopretí vstupu bolo žalobcovi predložené aj v anglickom jazyku, takže žalobca bol informovaný o skutočnostiach týkajúcich sa odopretia vstupu v jazyku, ktorému rozumie. Tvrdenie žalobcu o tom, že žiadal o azyl, žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom k tomu krajský súd uviedol, že v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, žalobca sa pred vydaním rozhodnutia o odopretí vstupu, k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia mohol vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. V konkrétnom prípade mohol teda žalobca na predloženom tlačive o odopretí vstupu na hranici, ktorý odmietol podpísať, konkrétne uviesť, že žiada o azyl, čo však žalobca neučinil. Z oznámenia žalovaného zo dňa 26.06.2014 vyplýva, že žalobca tak urobil až 24.04.2014, kedy pricestoval na hraničný priechod v Ubli, kde požiadal o udelenie azylu a momentálne sa nachádza v Pobytovom tábore v Rohovciach. Krajský súd ďalej poukázal na to, že žalobca v podanej žalobe namietal, že pokiaľ mu správny orgán prvého stupňa svojim konaním umožnil vstup na územie Slovenskej republiky, nemal už teda zákonnú možnosť na vydanie rozhodnutia o odopretí vstupu. K uvedenej žalobnej námietke krajský súd uviedol, že v napadnutom rozhodnutí bola žalobcovi dostatočne vysvetlená situácia s hraničnými priechodmi. Žalobca sa v čase od 04.50 hod. do 14.00 hod. nachádzal vo vestibule budovy Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou z dôvodu, že najbližší vlak smerom na Ukrajinu bol vypravený z hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop až o 14.41 hod. a hraničný priechod Čierna nad Tisou - Čop nie je vybavený tranzitnou miestnosťou, kde by žalobca mohol počas konania odopretia vstupu zotrvať do odchodu najbližšieho spoja na Ukrajinu. Ďalším dôvodom bola aj tá skutočnosť, že všetky potrebné úkony k odopretiu vstupu bolo možné vykonať len v priestoroch budovy OHK PZ Čierna nad Tisou, ktorá je špecifická tým, že sa nachádza mimo hraničný priechod v meste Čierna nad Tisou, vzdialená cca 3 km od hraničného priechodu. Keďže žalobca počas celej doby zotrvania na OHK PZ Čierna nad Tisou bol v štádiu konania o odopretí vstupu a nebol mu na hraničnom priechode povolený vstup na územie SR, preto aj túto žalobnú námietku považuje súd za neopodstatnenú. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukázal na Správu Vysokého komisára OSN, k tomu krajský súd uviedol, že táto správa pojednáva o dodržiavaní práv osôb podliehajúcich azylovému režimu, teda osôb, ktoré požiadajú o azyl na území Ukrajiny. Žalobca, ako to vyplýva z jeho odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, sa pred svojím neoprávneným vstupom na územie Slovenskej republiky zdržiaval na území Ukrajiny, kde však o azyl nepožiadal. Krajský súd uviedol, že skutočnosti, na ktoré poukázal žalobca (riziká hroziace žalobcovi na Ukrajine), by mohli byť predmetom skúmania v konaní o udelenie azylu, nakoľko v zmysle § 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Pre konanie o odopretí vstupu
3 zákona č. 404/2011 Z. z. platí, že vstup nemožno odoprieť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má udelený pobyt v Slovenskej republike, ktorý počas hraničnej kontroly podal žiadosť o udelenie azylu, ktorému bol udelený azyl na území Slovenskej republiky, ktorému bola poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky, ktorý požiadal o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko na území Slovenskej republiky alebo ktorému bol vydaný cestovný doklad cudzinca
osobitného predpisu. Keďže podmienky uvedené v § 12 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z., pre ktoré nemožno odoprieť vstup príslušníkovi tretej krajiny, žalobca nenapĺňal a nakoľko nespĺňal základné podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktoré sú upravené v čl. 5 ods. 1 a 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), je irelevantná aj žalobná námietka týkajúca sa porušenia čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonnými ustanoveniami, ktoré krajský súd v dôvodoch rozhodnutia citoval, žalobu
1 OSP zamietol. II. Zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie, v ktorom uviedol, že rozsudok považuje za nesprávny a nezákonný z dôvodov ustanovených v § 205 ods. 2 písm.
ktorého účastník konania musí mať „možnosť tlmočenia a právnej služby v čase, keď to považuje za nevyhnutné na ochranu a realizáciu svojich práv a slobôd“. Najvyšší súd Slovenskej republiky vtom istom rozsudku uviedol, že „vzhľadom na to, že navrhovateľ v - pre neho - kritickom čase nemal k dispozícii ani právneho zástupcu, ani tlmočníka, nemohol bez pochybností, či si týmto postupom nepriťaží (riadne vyplniť dotazník) a teda nebolo možné v ďalšom konaní pričítať v jeho neprospech, že s orgánmi hraničnej a cudzineckej polície nespolupracoval,...“ Oba správne orgány preto nemôžu mať pochybnosti o rozhodnutí žalobcu nepodpísať dokumenty, ak argumentuje tým, že im neporozumel. Je zrejmé, že v danom kritickom čase - zotrvanie na útvare žalovaného - nemal žalobca k dispozícii riadneho, nezávislého a nestranného tlmočníka. Ako tlmočník bol ustanovený iný príslušník policajného zboru, čo v tomto prípade možno považovať za sporné, keďže nie je možné prijať domnienku o jeho nestrannosti a nezávislosti. Žalobca poukázal na to, že žalovaný, po tom, čo umožnil faktický vstup na územie SR, mal dosť času na prizvanie riadneho tlmočníka, keďže žalobca strávil na území SR 9 hodín. V takom prípade by bol mohol zistiť, že žalobca neovláda anglický jazyk natoľko, aby mohol porozumieť obsahu a významu konania, ktoré s ním bolo vedené. Jeho materinským jazykom je francúzština a hovorí so silným francúzskym prízvukom, čiže vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom sa s ním mohol správny orgán vôbec dorozumieť. Žalovaný si navyše vo svojich vyjadreniach protirečí, keď najprv tvrdí, že „účastník konania počas výkonu hraničnej kontroly, počas jeho prevozu na Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou a pri realizácii úkonov súvisiacich s odopretím vstupu a následnom zotrvaní na uvedenom oddelení, ako ani pri prevoze z OHK PZ na hraničný priechod za účelom výkonu odopretia vstupu s policajtmi nekomunikoval (str. 3 rozsudku Krajského súdu v Košiciach) a následne uvádza, že „počas celého pobytu sa s účastníkom konania v prípade potreby komunikovalo v anglickom alebo ruskom jazyku“ (str. 3 rozsudku Krajského súdu v Košiciach). Prvostupňový správny orgán mal preto v konaní o odopretie vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky ustanoviť riadneho tlmočníka, ktorý by žalobcovi tlmočil konanie, preložil mu dokumenty, ktoré mal podpísať a vyhnúť sa tomu, že by žalobca mohol mať pochybnosť o tom, čo podpisuje. Keďže žalobca pochybnosti mal a prvostupňový správny orgán do dokonania tlmočníka neustanovil, porušil tým ústavné právo žalobcu na tlmočníka. Krajský súd v Košiciach sa zaoberal žalobcovou námietkou týkajúcou sa porušenia práva na tlmočníka, túto však vyhodnotil za nedôvodnú. S právnym názorom krajského súdu žalobca vyjadril nesúhlas, nakoľko sa prieči ústavným garanciám. Pri opätovnom vychádzaní z ustanovení Ústavy SR, článku 47 ods. 2 je potrebné zdôrazniť, že prvostupňový správny orgán konal s osobou, ktorá neovládala slovenský jazyk, v ktorom sa viedlo konanie. Samotné zistenie, že účastník konania neovláda slovenský jazyk malo byť pre prvostupňový správny orgán natoľko závažnou skutočnosťou, že mal postupovať rovnako ako v iných konaniach so štátnymi príslušníkmi tretích krajín. V prípade, keď príslušník PZ kontroluje osobu, ktorá sa nevie preukázať platným cestovným dokladom a platným vízom alebo pobytom, je takáto osoba predvedená na oddelenie hraničnej kontroly za účelom spísania zápisnice o podaní vysvetlenia. Ak sa zistí, že dotknutá osoba neovláda slovenský jazyk, spočíva postup príslušníka PZ, okrem iného aj vtom, že do konania prizve tlmočníka za účelom tlmočenia konania. Tento postup tiež výslovne nevyplýva z konkrétneho ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, ale priamo z Ústavy SR. Judikatúra slovenských súdov vo veciach práva na tlmočníka je rozsiahla a jednoznačne z nej vyplýva, že právo na tlmočenie je ústavným právom a je povinnosťou konajúceho štátneho orgánu zabezpečiť tlmočníka vždy, ak koná s osobou, ktorá neovláda slovenský jazyk. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 2T 100/2008, v ktorom súd uviedol, že „Správny orgán prejednávajúci priestupky nie je kompetentný posudzovať rozsah znalosti jazyka, v ktorom sa konanie vedie a iba na základe skutočnosti, že cudzí štátny príslušník sa na prejednanie dostaví bez tlmočníka, konštatovať, že jazyk ovláda. Cudzí štátny príslušník nie je povinný si tlmočníka zabezpečiť sám, ale v prípade, že na dotaz uvedie, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, je správny orgán povinný tlmočníka do konania pribrať. Rovnako nie je účastník povinný sám uviesť, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, na uvedené je povinný ho vyzvať správny orgán v rámci všetkých relevantných poučení spojených s následným riadnym priebehom priestupkového konania.“ Žalobca vyjadril presvedčenie, že na konanie o odopretie vstupu štátneho príslušníka tretej krajiny sa vzťahuje, okrem Kódexu schengenských hraníc, aj právny poriadok Slovenskej republiky (s čím súhlasí aj Krajský súd v Košiciach), a preto bolo potrebné do konania ustanoviť tlmočníka, ktorý by zabezpečil nezávislé a nestranné tlmočenie. Dané odôvodnenie krajského súdu nevychádza z posúdenia reálnych možností žalobcu, ktorý bol vo faktickej moci prvostupňového správneho orgánu, pričom z postupu správneho orgánu je možné odvodiť, že tento svojím konaním sledoval záujem spočívajúci v odopretí vstupu žalobcovi. Keďže prvostupňový správny orgán so žalobcom - po tom, čo mu fakticky umožnil vstup a zotrvanie na území SR - nekonal za súčinnosti s riadnym, nestranným a nezávislým tlmočníkom, nemohol ani riadne a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci, najmä to, či nekoná s osobou, ktorá má záujem žiadať o medzinárodnú ochranu. Je síce pravdou, že v predloženom prípade ide o tvrdenie proti tvrdeniu, avšak z konania žalobcu, ktorý odmietol podpísať formulár o odopretí vstupu a ďalšie dokumenty, ako aj z toho, že na druhý deň po odopretí vstupu kontaktoval Ligu za ľudské práva emailom a od začiatku tvrdil, že sa pokúšal žiadať o azyl, je možné získať minimálne odôvodnené pochybnosti o zákonnosti postupu žalovaného. V neprospech žalovaného je tiež možné pričítať skutočnosť, že so žalobcom nekonal za prítomnosti riadneho tlmočníka, ale tlmočníkom bol príslušník policajného zboru, čo v tomto prípade nemožno považovať za splnenie procesných podmienok zo strany žalovaného. Krajský súd
žalobcu nesprávne právne posúdil vec pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa práva na tlmočníka. Nemožnosť odoprieť vstup na územie SR po faktickom vstupe na územie Žalobca poukázal na to, že v podanej žalobe namietal aj postup prvostupňového správneho orgánu v súvislosti s jeho samotným vstupom na územie Slovenskej republiky, pretože prvostupňový správny orgán mu umožnil svojim konaním vstup na územie, keďže počas hraničnej kontroly opustil vlak a strávil niekoľko hodín na policajnom útvare, a teda fakticky vstúpil na územie Slovenskej republiky. Žalobca má za to, že prvostupňový správny orgán v danom čase už nemal zákonnú možnosť na vydanie rozhodnutia o odopretí vstupu, pretože svojim vlastným postupom zapríčinil, že žalobcovi bolo umožnené vstúpiť a zotrvať niekoľko hodín na území Slovenskej republiky. Žalobca sa v čase, v ktorom prvostupňový správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie už nachádzal pod jurisdikciou Slovenskej republiky, preukázateľne sa na území SR fyzicky nachádzal (t.j. vstúpil a zdržiaval sa) a teda už nebol daný zákonný dôvod na vydanie napadnutého rozhodnutia. Krajský súd sa pri preskúmavaní tejto žalobnej námietky zaoberal opisom postupu zo strany Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou. Ten je žalobcovi známy. Čo bolo ale podstatou tejto žalobnej námietky, je posúdenie právnej otázky, či po faktickom vstupe žalobcu na územie Slovenskej republiky, teda v čase, keď už bol pod jurisdikciou Slovenskej republiky, mohol prvostupňový správny orgán vydať rozhodnutie o odopretí vstupu.
žalobcu žalovaný správny orgán sa v tejto situácii nemôže brániť skutočnosťou, že hraničný priechod Čierna nad Tisou nie je vybavený tranzitnou miestnosťou a že sa tam nedajú vykonávať potrebné úkony. Ak totiž takáto situácia existuje, znamená to, že štát nevytvoril dostatočné podmienky pre to, aby mohlo konanie o odopretí vstupu na danom konkrétnom hraničnom priechode prebehnúť riadne a zákonne. Ak teda nie sú vytvorené materiálne a technické podmienky na konanie o odopretí vstupu, dokonca ani nie je vytvorená tranzitná miestnosť, v dôsledku čoho dôjde k faktickému povoleniu vstupu štátneho príslušníka tretej krajiny na územie SR, nie je možné na danom hraničnom priechode rozhodovať o odopretí vstupu. Žalobca poukázal na to, že odopretie vstupu je právna možnosť, ktorú má štát k dispozícii a ktorá už samotnou svojou podstatou vedie k tomu, že štátny orgán počas kontroly na hraniciach odoprie vstup osobe, o ktorej zistí, že nespĺňa podmienky na povolenie vstupu. Aj z jazykového výkladu tohto pojmu je možné usúdiť, že k takémuto konaniu môže nutne prísť len vtedy, ak osoba (účastník konania) ešte nevstúpil na územie štátu. Preto sa toto konanie využíva najmä v priestoroch letísk alebo priamo na hraničnom priechode v mieste, kde sa vykonáva hraničná kontrola a teda ešte nedôjde k vstupu na územie štátu. Žalobca podporne poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-575/10 zo dňa 4. septembra 2014 (Air Baltic Corporation AS) - odopretie vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na letisku v Rige (Lotyšsko) a rozsudok vo veci C-364/10 zo dňa 16. októbra 2012 (Maďarsko proti Slovenskej republike), v ktorej išlo o odopretie vstupu na územie SR maďarskému prezidentovi. V týchto prípadoch síce nešlo o rozhodnutia, ktoré by sa týkali rovnakej otázky ako je prejednávaná vec, avšak z ich kontextu je možné vyvodiť, že k odopretiu vstupu skutočne dochádza len vtedy, ak ešte nedošlo k samotnému fyzickému vstupu osoby na územie dotknutého štátu. Žalobca tiež poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktorý upravuje, čo je hraničný prechod:
1 „Hraničným priechodom na vonkajšej hranici je miesto určené medzinárodnou zmluvou na vstup a vycestovanie, na prejazd dopravných prostriedkov a na prepravu tovaru cez vonkajšiu hranicu, verejné letisko, ktorému bolo udelené povolenie na prevádzkovanie letov do tretích krajín alebo letov z tretích krajín
osobitného predpisu 15) (ďalej len "medzinárodné letisko")“.
1 zákona o pobyte cudzincov (odopretie vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny): „Policajný útvar na hraničnom priechode je oprávnený štátnemu príslušníkovi tretej krajiny odoprieť vstup
osobitného predpisu“. Ďalej, Kódex Schengenských hraníc upravuje v čl. 2 bodoch 7-10 nasledujúce pojmy: „hraničný priechod“ je každý priechod schválený príslušnými orgánmi na prekračovanie vonkajších hraníc (bod 8); „kontrola hraníc“ je činnosť vykonávaná na hraniciach na účely tohto nariadenia a v súlade s ním, výlučne v nadväznosti na úmysel prekročiť takúto hranicu alebo na prekročenie takejto hranice bez ohľadu na akýkoľvek iný úmysel, ktorá zahŕňa hraničné kontroly a hraničný dozor (bod 9); „hraničné kontroly“ sú kontroly vykonávané na hraničných priechodoch, aby sa osobám, vrátane ich dopravných prostriedkov a predmetov v ich držbe, mohol povoliť vstup na územie členských štátov, alebo aby smeli toto územie opustiť (bod 10); Žalobca v tejto súvislosti poukázal na čl. 13 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc (časť „Odopretie vstupu“), ktorý uvádza: „Pohraničná stráž zabezpečí, aby na územie dotknutého členského štátu nevstúpil štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol vstup odopretý." Z uvedeného je teda
žalobcu jednoznačne zrejmé, že k odopretiu vstupu môže dôjsť len na hraničnom priechode pri vykonávaní hraničnej kontroly. V prípade Čiernej nad Tisou je jednoznačne týmto hraničným priechodom železničný priechod na slovensko-ukrajinskej hranici Čierna nad Tisou - Čop, teda miesto, kde aj bola vykonaná hraničná kontrola. Z dôvodu, aby konanie o odopretie vstupu prebehlo čo najrýchlejšie a priamo na hraniciach, sa v tomto konaní používajú rozhodnutia v jednotnom štandardnom formáte v súlade s čl. 13 ods. 2 Kódexu schengenskych hraníc („Vstup sa môže odoprieť len na základe odôvodneného rozhodnutia, v ktorom sa uvedú presné dôvody odopretia. Rozhodnutie prijme orgán, ktorý na to oprávňuje vnútroštátne právo. Rozhodnutie nadobúda účinnosť okamžite. Odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia, sa vydáva na štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V, ktorý vyplní orgán, ktorý oprávňuje vnútroštátne právo odoprieť vstup. Vyplnený štandardný formulár sa odovzdá dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potvrdí prijatie rozhodnutia o odopretí vstupu prostredníctvom uvedeného formulára.“). Je teda zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo použitím týchto formulárov umožniť, aby konanie o odopretí vstupu prebehlo priamo na hraniciach, rýchlo a efektívne. Aj žalovaný priznáva, že k odopretiu vstupu došlo až na oddelení hraničnej kontroly Čierna nad Tisou, teda po tom, čo žalobcovi fakticky umožnil vstup a niekoľkohodinový pobyt na území SR. Z uvedeného je
žalobcu zrejmé, že žalovaný konal v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov ako aj s Kódexom Schengenskych hraníc a umožnením vstupu žalobcu na územie SR stratil možnosť vydať rozhodnutie o odopretí vstupu. Ak chcel žalovaný ukončiť pobyt žalobcu na území SR, mohol postupovať tak, že by bol začal konanie o administratívnom vyhostení, čo by bolo bývalo zákonným postupom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca má za to, že rozsudok krajského aj túto žalobnú námietku nesprávne právne posúdil, resp. vada rozsudku spočíva vtom, že sa nedostatočne zaoberal touto námietkou z hľadiska právneho posúdenia vstupu, resp. svoje rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnil. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky alternatívne žalobca navrhol, aby sa obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, v rámci ktorého by položil Súdnemu dvoru otázku o výklad článku 13 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) a konkrétne toho, či je možné odoprieť vstup štátneho príslušníka tretej krajiny na územie členského štátu Európskej únie aj po tom, čo fakticky už vstúpil na územie členského štátu Európskej únie. Porušenie práva na azyl Ďalšou žalobnou námietkou žalobcu bolo porušenie práva na azyl. Žalobca v žalobe uviedol, že: „Žalobca žiadal o udelenie azylu počas hraničnej kontroly na železničnom hraničnom priechode Čierna nad Tisou ako aj na prvostupňovom správnom orgáne. Vnútroštátne právo Slovenskej republiky ako aj právo Európskej únie takúto situáciu predvídajú a upravujú príslušný postup.
2 písm.
ustanovenia § 13 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, pretože v čase rozhodovania o odopretí vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky žiadal o udelenie azylu a teda neboli splnené podmienky pre odopretie vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky. Žalovaný ďalej v rozhodnutí o odvolaní tvrdí, že „v prípade odopretia vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa policajný útvar riadi v zmysle ustanovenia čl. 13 (Kódex schengenských hraníc) a nie
Správneho poriadku.“ Tento právny názor žalovaného nie je možné akceptovať.
rozsudku Súdneho dvora v prípade Costa v. ENEL, 6/64 „prednosť komunitárneho práva potvrdzuje článok 189 (teraz či. 249) Zmluvy o založení ES,
ktorého sú nariadenia „záväzné“ a „priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch“; toto bezvýhradné ustanovenie by stratilo význam, ak by členský štát mohol jednostranne zmariť jeho účinky právnym aktom odporujúcim komunitárnym predpisom“. Zásada prednosti Kódexu schengenských hraníc na postup pri odopretí vstupu je nesporná, keďže zákon o pobyte cudzincov neupravuje postup pri odopretí vstupu. Nakoľko však Kódex schengenských hraníc neupravuje procesné oprávnenia cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, platí, že pokiaľ ide o ich dodržanie, mal prvostupňový správny orgán postupovať v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou a teda aplikovať na prípad žalobcu vnútroštátne právne normy a teda aj zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej ako „Správny poriadok“), resp. zákon o pobyte cudzincov. Nie je zrejmé na základe akej správnej úvahy dospel žalovaný k záveru, že pri odopretí vstupu sa „má riadiť“ len Kódexom schengenských hraníc a nie aj vnútroštátnou právnou úpravou. Analogicky je totiž možné poukázať na priamu aplikáciu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti vjednom z členských štátov (ďalej len ako „Nariadenie Dublin III”) Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý v prípade začatia konania
Nariadenia Dublin III sa riadi týmto nariadením pri rozhodovaní o transfere, ale pokiaľ ide o dodržanie procesných práv cudzincov postupuje rovnako ako pri ostatných žiadateľoch o azyl, tzn., zabezpečuje im tlmočníkov na pohovor, oboznamuje ich s obsahom spisov pred vydaním rozhodnutia a pod. K tejto žalobnej námietke sa Krajský súd v Košiciach vyjadril len veľmi stručne, keď uviedol, že „tvrdenie žalobcu o tom, že žiadal o azyl, žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom k tomu, súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, žalobca sa pred vydaním rozhodnutia o odopretí vstupu, k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia mohol vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. V konkrétnom prípade mohol teda žalobca na predloženom tlačive o odopretí vstupu na hranici, ktorý odmietol podpísať, konkrétne uviesť, že žiada o azyl, čo však žalobca neučinil. Zoznámenia žalovaného zo dňa 24.04.2014, kedy pricestoval na hraničný priechod v Ubli, kde požiadal o udelenie azylu a momentálne sa nachádza v Pobytovom tábore v Rohovciach." Dané odôvodnenie súdu nevychádza z posúdenia reálnych možností žalobcu, ktorý bol vo faktickej moci prvostupňového správneho orgánu, pričom z postupu správneho orgánu je možné odvodiť, že tento svojím konaním sledoval záujem spočívajúci v odopretí vstupu žalobcovi. Keďže prvostupňový správny orgán so žalobcom - po tom, čo mu fakticky umožnil vstup a zotrvanie na území SR - nekonal za súčinnosti s riadnym, nestranným a nezávislým tlmočníkom, nemohol ani riadne a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci, najmä to, či nekoná s osobou, ktorá má záujem žiadať o medzinárodnú ochranu. Je síce pravdou, že v predloženom prípade ide o tvrdenie proti tvrdeniu, avšak z konania žalobcu, ktorý odmietol podpísať formulár o odopretí vstupu a ďalšie dokumenty, ako aj z toho, že na druhý deň po odopretí vstupu kontaktoval Ligu za ľudské práva emailom a od začiatku tvrdil, že sa pokúšal žiadať o azyl, je možné získať minimálne odôvodnené pochybnosti o zákonnosti postupu žalovaného. V neprospech žalovaného je tiež možné pričítať skutočnosť, že so žalobcom nekonal za prítomnosti riadneho tlmočníka, ale tlmočníkom bol príslušník Policajného zboru, čo v tomto prípade nemožno považovať za splnenie procesných podmienok zo strany žalovaného V takomto prípade a predovšetkým kvôli tomu, že do konania nebol ustanovený riadny tlmočník máme za to, že právo žiadať o azyl v prípade žalobcu bolo porušené, a že právo žiadať o azyl má mať vždy prednosť pred odopretím vstupu, s čím počíta aj samotný Kódex schengenských hraníc (či. 13 ods. 1 Kódexu). Porušenie článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv Žalobca uviedol v žalobe, že jeho návrat na Ukrajinu bol porušením princípu zákazu vrátenia (tzv. princíp non-refoulement), ako aj ochrany zaručenej čl. 3 Dohovoru a odvolal sa na správu Úradu Vysokého Komisára OSN pre utečencov z júla 2013: „Ukraine as a country ofasylum. Observations on the situation of asylum-seekers and refugees in Ukraine"5, v ktorom UNHCR uvádza, že ukrajinský azylový systém potrebuje zásadné zlepšenia. UNHCR konštatuje, že absentuje účinná ochrana pred vrátením, spravodlivé a účinné konanie a vyzýva štáty, aby nevracali žiadateľov o azyl na Ukrajinu. Mal za to, že v jeho prípade prvostupňový správny orgán tieto informácie nezohľadnil a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s rizikami, ktoré mi na Ukrajine hrozia a to konkrétne odopretie vstupu do azylového konania, spravodlivé konanie a najmä, riziko návratu do krajiny môjho pôvodu - Beninu. Krajský súd v Košiciach nesprávne právne posúdil vec, keď uviedol, že žalobná námietka týkajúca sa porušenia článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je irelevantná. V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Hirsi Jamaa a ostatní proti Taliansku (sťažnosť č. 27765/09, rozsudok z 23.02.2012) sa konštatuje, že zmluvný štát Dohovoru má povinnosť zabezpečiť dodržiavanie práv uvedených v Dohovore každému, kto sa nachádza pod jurisdikciou zmluvného štátu Dohovoru. ESĽP uviedol, že jurisdikcia štátu je daná v prvom rade územne. Jurisdikcia zmluvného štátu je
ESĽP založená aj v prípade, ak agenti štátu operujúci mimo územia zmluvného štátu vykonávajú nad jednotlivcom kontrolu a právomoc. ESĽP jednoznačne uviedol, že aj v prípade, kde ide o kontrolu hraníc a povoľovanie vstupu, sú zmluvné štáty Dohovoru povinné dbať na zachovanie práv jednotlivcov uvedených v Dohovore a najmä rešpektovať absolútny zákaz zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Dohovoru. V súvislosti s právom na účinný opravný prostriedok (čl. 4 Protokolu č. 4 Dohovoru), ESĽP uviedol že nedostatočný prístup k informáciám je hlavnou prekážkou prístupu k azylovému konaniu. Zdôraznil, že každý, kto je podrobený návratu, ktorého dôsledky môžu byť potenciálne nezvratné, má právo získať dostatočné informácie umožňujúce mu získať účinný prístup k relevantnému konaniu, v ktorom môže uplatniť svoje námietky (čl. 204 a 205 rozsudku). Žalobca má za to, že aj s ohľadom na citovaný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva je možné dospieť k záveru, že právo žalobcu na účinný prístup k azylovému konaniu, ako aj právo na tlmočníka a v tej súvislosti ochrana pre navrátením do krajiny, kde by mu mohlo hroziť zaobchádzanie v rozpore s čl. 3, boli porušené a že Krajský súd v Košiciach aj v tomto smere vec nesprávne právne posúdil. III. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia, sa vydáva na štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V, ktorý vyplní orgán, ktorý oprávňuje vnútroštátne právo odoprieť vstup. Vyplnený štandardný formulár sa odovzdá dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potvrdí prijatie rozhodnutia o odopreti vstupu prostredníctvom uvedeného formulára."
článku 13 ods. 3 Kódexu schengenských hraníc: „Osoby, ktorým sa odoprie vstup, majú právo na odvolanie. Odvolanie sa podáva v súlade s vnútroštátnym právom. Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne aj písomná informácia o kontaktných miestach, ktoré sú schopné poskytnúť informácie o predstaviteľoch príslušných konať v mene štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym právom. Podanie takéhoto odvolania nemá vo vzťahu k rozhodnutiu o odopretí vstupu odkladný účinok. Bez toho, aby bola dotknutá náhrada poskytovaná
vnútroštátneho práva, má štátny príslušník tretej krajiny v prípade, že sa v odvolacom konaní zistí, že rozhodnutie o odopretí jeho vstupu bolo nepodložené , právo na opravu odtlačku pečiatky, ktorou sa odoprel vstup, a na opravu všetkých ostatných zrušení či dodatkov, ktoré vykonal členský štát, ktorý mu odoprel vstup.“
článku 13 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc: „Pohraničná stráž zabezpečí, aby na územie dotknutého členské štátu nevstúpil štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol vstup odopretý "
článku 13 ods. 6 Kódexu schengenských hraníc: „Podrobné pravidlá, ktorými sa riadi odopretie vstupu, sú uvedené v časti A prílohy V. "
časti A prílohy V ods. 1 písm. a) Kódexu schengenských hraníc: „ Pri odopretí vstupu oprávnený príslušník pohraničnej stráže vyplní štandardný formulár pre odopretie vstupu
vzoru v časti B. Dotknutý štátny príslušník tretej krajiny tento formulár podpíše a obdrží jeho podpísanú kópiu. Ak štátny príslušník tretej krajiny odmietne podpísať formulár, príslušník pohraničnej stráže zaznačí takéto odmietnutie v časti formulára „pripomienky“. K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenie práva na tlmočníka žalovaný uviedol, že z úradných záznamov policajtov, ktorí vykonávali hraničnú kontrolu žalobcu, ako aj z úradného záznamu policajta vykonávajúceho stálu službu a policajta, ktorý komunikoval so žalobcom vyplýva, že pri vykonávaní úkonov súvisiacich s odopretím vstupu bol prítomný policajt ovládajúci anglický jazyk, s ktorým žalobca komunikoval. Týmto policajtom boli žalobcovi vysvetlené jednotlivé úkony a ich význam a taktiež ďalší postup, ktorý sa bude vykonávať za účelom odopretia vstupu. Odopretie vstupu je upravené v článku 13 Kódexu schengenských hraníc. Žalobcovi bolo vydané,
ustanovenia článku 13 ods. 2 Kódexu schengenských hraníc, odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia vstupu. Uvedené rozhodnutie sa vydáva na štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V. Kódexu schengenských hraníc. Policajti na hraničnom priechode majú vyššie uvedený formulár k dispozícií vo viacerých svetových jazykoch. Žalobcovi bol tento formulár pretlmočený do anglického jazyka a z dôvodu pochopenia jeho obsahu bol žalobcovi vydaný aj formulár s vyznačením dôvodu odopretia vstupu v anglickom jazyku. Žalobca však odmietol podpísať aj prevzatie formulára v anglickom jazyku. Žalobcovi bola odovzdaná aj písomná informácia o kontaktných miestach, ktoré sú schopné poskytnúť informácie o predstaviteľoch príslušných konať v mene štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym právom. Táto písomná informácia bola žalobcovi odovzdaná a pretlmočená obdobným spôsobom ako formulár pre odopretie vstupu. K vyššie uvedenému je potrebné uviesť, že osoba ktorá nespĺňa podmienky vstupu podpisuje uvedený formulár o odopretí vstupu nie z dôvodu, že súhlasí so skutočnosťami uvedenými vo formulári t. j., že súhlasí s odopretím vstupu, ale svojím podpisom iba potvrdzuje prevzatie uvedeného tlačiva. Prítomnosť policajta, ktorý so žalobcom komunikoval v anglickom jazyku, ktorému žalobca rozumel, je
právneho názoru žalovaného postačujúca na vykonanie úkonov súvisiacich s odopretím vstupu a z uvedeného dôvodu sa žalovaný nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, že došlo k porušeniu jeho procesného práva (právo na tlmočníka). Prítomnosť tlmočníka počas vykonávania hraničnej kontroly, ako aj pri vykonávaní úkonov o odopretí vstupu neukladá žiadna právna norma viď zákon o pobyte cudzincov, Kódex schengenských hraníc. Žalovaný je toho názoru, že odopretie vstupuje možné považovať za obdobu rozkazného konania, čo v praxi znamená, že po zistení dôvodu na odopretie vstupu (je nepochybné, že osoba nespĺňa všetky podmienky na vstup stanovené v článku 5 ods. 1 a nepatrí do kategórií osôb, ktoré uvádza článok 5 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc) Oddelenie hraničnej kontroly PZ vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie
ustanovenia článku 13 ods. 2 Kódexu schengenských hraníc (štandardný formulár pre odopretie vstupu uvedený v časti B prílohy V. Kódexu schengenských hraníc). Z dôvodu, že rozhodnutie nadobúda účinnosť okamžite po jeho vydaní, že podanie odvolania nemá odkladný účinok, a z dôvodu, že rozhodnutie o odopretí vstupu musí byť vykonané neodkladne, žalovaný nevidí žiaden dôvod (ani právny dôvod) na pribratie tlmočníka. Odopretie vstupu nezakladá právne následky do budúcnosti. Ide o rozhodnutie, ktoré je vydané z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky vstupu v danom okamihu, t. j. v dobe keď sa pokúša prekročiť vonkajšiu hranicu. Z uvedeného vyplýva, že Kódex schengenských hraníc jasne definuje orgán ako aj obsah a formu v akej sa samotné rozhodnutie o odopretí vstupu vydáva, a teda nie je možné uplatniť postup
vnútroštátneho práva (napr. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, kde je v rámci konania potrebné zabezpečiť aj tlmočenie osobe ak neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa konanie vedie). Kódex schengenských hraníc v čl. 13 a ani v prílohe V nevyžaduje, aby bol tento formulár pretlmočený osobe v jazyku, ktorému rozumie. Takáto európska právna úprava bola prijatá v záujme rýchleho a efektívneho a najmä jednotného konania na hranici vo všetkých členských štátoch. Na konanie o odopretí vstupu sa vnútroštátne právo vzťahuje až v druhostupňovom odvolacom konaní v súlade s čl. 13 ods. 3 Kódexu schengenských hraníc. K námietke žalobcu, ktorý poukazuje na čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, ktorý znie: „Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
odseku 2, má právo na tlmočníka“, krajský súd dal do pozornosti uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 157/2011-17 podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 Ústavy SR je zabezpečiť každému účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka, v ktorom sa vedie konanie z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba tak môže v konaní pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať v ktoromkoľvek jazyku, ktorý je rozdielny od jazyka, v ktorom sa konanie vedie. V zmysle tohto článku Ústavy SR sa každému (teda aj cudzincovi), kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, zaručuje právo na tlmočníka. Právo na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (m.m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01). Žalobca počas celého konania týkajúceho sa odopretia vstupu také vyhlásenie nespravil. To, že počas konania o odopretí vstupu nekomunikoval resp. komunikoval minimálne, neznamená, že nerozumel policajtovi, ktorý žalobcovi vysvetlil všetky úkony, ich význam a ďalší postup týkajúci sa konania o odopretí vstupu. K námietke žalobcu týkajúcej sa nemožnosti odoprieť vstup na územie SR po faktickom vstupe na územie žalovaný uviedol, že vzhľadom na špecifikáciu hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop sa žalobca v čase od 04.50 hod. do 14.00 hod. nachádzal vo vestibule budovy Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou z dôvodu, že najbližší vlak smerom na Ukrajinu bol vypravený z hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop až o 14.41 hod. Tento hraničný priechod nie je vybavený tranzitnou miestnosťou, kde by účastník konania mohol počas konania odopretia vstupu zotrvať do odchodu najbližšieho spoja na Ukrajinu. Ďalším dôvodom bolo aj to, že všetky potrebné úkony k odopretiu vstupu je možné vykonať len v priestoroch budovy OHK PZ Čierna nad Tisou, ktorá je špecifická tým, že sa nachádza mimo hraničný priechod v meste Čierna nad Tisou, vzdialená cca 3 km od hraničného priechodu. Účastník konania počas celej doby zotrvania na OHK PZ Čierna nad Tisou bol „de jure“ v štádiu konania o odopretí vstupu a nebol mu na hraničnom priechode povolený vstup na územie SR.
žalovaného prepravou štátneho príslušníka tretej krajiny na Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou sa na jednej strane zabezpečuje prijatie opatrení, aby táto osoba nevstúpila na územie Slovenskej republiky nelegálne a na druhej strane zabezpečenie základných hygienických a sociálnych podmienok pre túto osobu (priamo na mieste, kde sa vykonáva hraničná kontrola nie sú takéto podmienky k dispozícii, sú tam výhradne iba služobné priestory, kde je vstup nepovolaným osobám zakázaný). Takáto preprava osoby na Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou nemôže byť považovaná za vstup na územie Slovenskej republiky, pretože sa ňou sleduje v súlade s Kódexom schengenských hraníc prijatie opatrení na bezpečný a bezodkladný odsun osoby a zabezpečenie minimálnych hygienických a sociálnych štandardov. Navyše všetky úkony súvisiace s odopretím vstupu sú po celý čas vykonávané jediným príslušným orgánom, ktorým je Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou v rámci jeho územnej pôsobnosti.
žalovaného za vstup na územie Slovenskej republiky možno považovať iba prípad, ak štátny príslušník tretej krajiny splnil všetky podmienky na vstup
čl. 5 Kódexu schengenských hraníc alebo by bol uplatnený iný postup v súlade s vnútroštátnym alebo medzinárodným právom (napr. ak by osoba požiadala o určitú formu medzinárodnej ochrany). Táto zásada by nemala byť spochybňovaná miestom ani dobou, ktorú osoba strávi čakaním na opätovný návrat na územie odkiaľ pricestovala, v prípade ak jej bol odopretý vstup. K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenie práva na azyl a porušenie článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv žalovaný uviedol, že žalobca počas výkonu hraničnej kontroly, počas jeho prevozu na prvostupňový správny orgán a pri realizácii úkonov súvisiacich s odopretím vstupu a následnom zotrvaní na prvostupňovom správnom orgáne, ako ani pri prevoze z prvostupňového správneho orgánu na hraničný priechod za účelom výkonu odopretia vstupu neprejavil vôľu o udelenie azylu a ani nepožiadal o azyl. Žalobca po odopretí vstupu prvostupňovým správnym orgánom pricestoval dňa 24.04.2014 na hraničný prechod v Ubli, kde požiadal o udelenie azylu. Migračný úrad dňa 19.08.2014 vydal žalobcovi rozhodnutie, kde v zmysle § 13/1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov mu azyl nebol udelený a v zmysle § 13c/l zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov mu taktiež nebola poskytnutá doplnková ochrana. Žalobca dňa 09.09.2014 svojvoľne opustil pobytový tábor v Rohovciach, dňa 16.09.2014 bol vyradený z evidencie a dňa 26.09.2014 bolo konanie právoplatne ukončené. Keďže žalobca svojvoľne opustil pobytový tábor, kde sa mal zdržiavať až do právoplatného ukončenia azylovej procedúry a jeho pobyt nie je známy, zdržiava sa v schengenskom priestore neoprávnene. Žalovaný uviedol, že preskúmal postup prvostupňového správneho orgánu a nezistil žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné vydané rozhodnutie o odopretí vstupu zrušiť. Žalovaný má zato, že svojim postupom nijako nepoškodil účastníka konania v jeho právach a právom chránených záujmoch. Žalobca nepredložil ani jeden relevantný a podložený dôkaz na základe ktorého by bolo možné rozhodnutie o odopretí vstupu zrušiť. Na základe uvedených skutočností považujeme svoje rozhodnutie za zákonné a rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť. IV. Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15. apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
článku 13 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z
vnútroštátneho práva, má štátny príslušník tretej krajiny v prípade, že sa v odvolacom konaní zistí, že rozhodnutie o odopretí jeho vstupu bolo nepodložené, právo na opravu odtlačku pečiatky, ktorou sa odoprel vstup, a na opravu všetkých ostatných zrušení či dodatkov, ktoré vykonal členský štát, ktorý mu odoprel vstup. Pohraničná stráž zabezpečí, aby na územie dotknutého členského štátu nevstúpil štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol vstup odopretý. Členské štáty zostavujú štatistiky o počte osôb, ktorým sa odoprel vstup, o dôvodoch odopretia, štátnej príslušnosti osôb, ktorým sa odoprel vstup, a o druhu hranice (pozemná, vzdušná alebo námorná), na ktorej sa im vstup odoprel. Členské štáty odošlú tieto štatistiky raz ročne Komisii. Komisia každý druhý rok zverejní porovnanie štatistík poskytnutých členskými štátmi. Podrobné pravidlá, ktorými sa riadi odopretie vstupu, sú uvedené v časti A prílohy V.
článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu; majú platné vízum v prípade, že sa vyžaduje
nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti
článku 5 ods. 4 citovaného Nariadenia, odchylne od odseku 1: štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí nespĺňajú všetky podmienky stanovené v odseku 1, ale majú povolenia na pobyt alebo návratné vízum vydané jedným z členských štátov, alebo ak je potrebné, aj oba doklady, sa povolí vstúpiť na územia iných členských štátov na účely tranzitu na územie členského štátu, ktorý vydal povolenie na pobyt alebo návratné vízum, pokiaľ sa ich mená nenachádzajú na vnútroštátnom zozname nežiaducich osôb členského štátu, ktorého vonkajšie hranice sa snažia prekročiť, a upozornenie nie je doplnené o pokyny týkajúce sa odopretia vstupu alebo tranzitu; vstup na územia členských štátov sa môže povoliť štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí spĺňajú podmienky stanovené v odseku 1, okrem tých, ktoré sú stanovené pod písm. b/, a ktorí na hranici preukážu svoju totožnosť, ak sa im udelí vízum na hranici v súlade s nariadením Rady (ES) č. 415/2003 z 27. februára 2003 o udeľovaní víz na hraniciach vrátane udeľovania týchto víz námorníkom na ceste. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-SO3-94-001/2014 zo dňa 20.03.2014, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou č. p.: PPZ-HCP-SOl 1-17-002/2014 zo dňa 07.02.2014 o odopretí vstupu žalobcovi na územie SR
čl. 13 ods.1 Kódexu schengenských hraníc z dôvodu, že žalobca nemá platné vízum alebo povolenie na pobyt, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.