511/1992 Zb. alebo osobitného zákona určiť daň
pomôcok. Rovnako sa nestotožnil so záverom žalobcu, že došlo k porušeniu rozhodovania v rovnakých veciach rovnakým spôsobom vo vzťahu k účastníkom konania, ak tvrdil, že iné daňové úrady kolegom žalobcu vrátili žiadaný preplatok na dani z príjmov fyzickej osoby zo závislej činnosti. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. V podanom odvolaní žalobca zopakoval námietky proti rozhodnutiu žalovaného a platobnému výmeru správcu dane. Namietal, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že krajský súd sa odchýlil od judikatúry najvyššieho súdu v obdobných veciach. Správca dane platobným výmerom určil za zdaňovacie obdobie roka 2009 daň
pomôcok, hoci k tomu neboli splnené zákonné podmienky. V rozhodnutí žalovaného nie sú uvedené konkrétne ustanovenia zákona, ktoré mal žalobca porušiť. V podanom odvolaní uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca v podanom odvolaní uviedol úplne totožné dôvody ako v podanej žalobe. Svoje námietky doplnil o tvrdenie, že krajský súd sa odchýlil pri rozhodovaní od judikatúry najvyššieho súdu v obdobných veciach. Rozsudok krajského súdu považuje žalovaný za vecne správny. preto navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (
1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. júna 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
3 OSP, rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
2 OSP, pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), súd preskúmava iba to, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V zmysle ustanovenia § 250i ods. 1 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pri vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, najvyšší súd s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu s právnou citáciou právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku len obmedzil na doplnenie dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku. Ustanovenie § 41 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, že ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k ním vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
ods. 2 tohto ustanovenia - vo výzve daňovému subjektu určí správca dane primeranú lehotu na vyjadrenie, ktorá nesmie byt' kratšia ako pätnásť dní, a poučí ho o následkoch spojených s neodstránením pochybností alebo nedodržaním určenej lehoty.
zákona o správe daní a poplatkov - ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie v lehote
tohto zákona alebo
osobitného zákona, správca dane vyzve daňový subjekt na jeho podanie. Správca dane je oprávnený v prípade nepodania daňového priznania alebo hlásenia v lehote
tohto zákona alebo
osobitného zákona určiť daň
pomôcok. Ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie ani v lehote určenej vo výzve správcu dane, alebo ak neboli odstránené chyby v podanom daňovom priznaní alebo hlásení, správca dane je oprávnený určiť daň
pomôcok (§ 29), ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane o určení dane vyhotoví protokol o určení dane
pomôcok, pričom postupuje
2 piatej vety zákona o správe daní a poplatkov. Zákon o správe daní a poplatkov v § 29 ods. 5 upravuje, že ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane môže správca dane výšku dane s ním dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane § 11.
ods. 6 tohto ustanovenia - ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani
odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch
2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov. Odvolací súd zo spisového materiálu zistil, že žalobca dňa
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o správe daní a poplatkov“), aby v lehote do 15 dní odo dňa doručenia tejto výzvy opravil nepravdivé údaje, resp. aby pravdivosť údajov v potvrdení zamestnávateľa (potvrdenie je súčasťou daňového priznania), riadne preukázal. Žalobca bol správcom dane poučený, že v prípade, že chyby na základe výzvy neodstráni v určenej lehote, správca dane
zákona o správe daní a poplatkov zistí základ dane a určí daň
pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si sám zaobstará, a to aj bez súčinnosti žalobcu. Žalobca napriek odpovedi zo dňa
ustanovenia § 29 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov. Keďže žalobca nesúhlasil so stanovením výšky dane dohodou (zápisnica zo dňa 15. novembra 2011), pristúpil správca dane k určeniu dane
pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 vyššie cit. zákona. Vydaný platobný výmer, ktorého predmetom bolo určenie dane
pomôcok zo dňa
názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom krajského súdu, žalovaný vo svojom rozhodnutí sa vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Správca dane
zákona o správe daní a poplatkov je oprávnený v prípade nepodania daňového priznania alebo hlásenia v lehote
tohto zákona alebo
osobitného zákona určiť daň
pomôcok, k čomu došlo v prípade žalobcu. Odvolací súd poznamenáva, že v prípade, ak bola určená daň
pomôcok, skúmal žalovaný v súlade s § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, či boli dodržané zákonné podmienky pre určenie dane.
názoru odvolacieho súdu, krajský súd v odôvodnení rozsudku náležite sa vyporiadal s námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe. Krajský súd posúdil zákonnosť postupu a rozhodnutí správcu dane a žalovaného, pričom vychádzal zo skutkového a právneho stavu v čase ich rozhodovania. Preto najvyšší súd považoval odvolací dôvod, že krajský súd neodôvodnil, prečo v prípade žalobcu nie je možné akceptovať čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, za právne bezvýznamný a neodôvodňujúci zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojich viacerých rozhodnutiach zaoberal v sťažnostiach proti rozhodnutiam všeobecných súdov namietaným nedostatočným odôvodnením rozsudku. V tejto súvislosti uviedol: ,,Ústavný súd uznáva, že právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však konštatuje, že toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces“ (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04 a I. ÚS 117/05). Ďalej ústavný súd konštatoval: ,,Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov“ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 501/2011). Najvyšší súd Slovenskej republiky považujúc rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu a v súlade so zákonom o účtovníctve, vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu (totožné s námietkami uvedenými v žalobe) za nedôvodné. Z vyššie uvedených dôvodov potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny
3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP, pričom naň v ďalšom odkazuje. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.