2 písm.
3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka s tým, že je vyhostená
1 zákona o pobyte cudzincov na územie Čínskej ľudovej republiky. V dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správnych orgánov v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a preto žalobu žalobkyne zamietol. V danom prípade žalobkyňa bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky na základe ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) a písm. o) v spojení s § 82 ods. 3 písm. c) zákona č. 404/2001 Z.z. o pobyte cudzincov. Vo veci nebola sporná skutočnosť, že žalobkyni bol udelený prechodný pobyt na účely podnikania
404/2011 Z. z.
1 písm. b) prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie v pracovnoprávnom vzťahu. V posudzovanom prípade však v súvislosti s kontrolou v spoločnosti NMP Móda, s.r.o. prvostupňový správny orgán, ale aj Inšpektorát práce Žilina zistili, že žalobkyňa vykonávala prácu v prevádzke uvedenej spoločnosti a v súvislosti s kontrolou nelegálnej práce predložila pracovnú zmluvu so spoločnosťou NMP Móda, s.r.o. Prešov. Pracovná zmluva bola dojednaná s nástupom do práce dňa 06.06.2013 na dobu neurčitú s tým, že účastníci pracovnej zmluvy sa dohodli aj na skúšobnej lehote v trvaní troch mesiacov. V rámci odvolacieho konania žalovaný prostredníctvom dožiadania na Sociálnu poisťovňu a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu v Žiline zistil, že žalobkyňa bola u týchto poisťovní poistená na základe vyššie uvedenej pracovnej zmluvy ako zamestnanec u zamestnávateľa NMP Móda, s.r.o. Uvedené zistenia aj
názoru krajského súdu jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa mala v čase vykonania kontroly (dňa 13.01.2014) uzatvorený platný pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.06.
tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu“. V predmetnej veci z hľadiska skutkového stavu je spornou skutočnosťou faktický platný vznik pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou a spoločnosťou NMP Móda, s.r.o., so sídlom Jesenského 3513/18, 080 01 Prešov, Slovenská republika, IČO: 46 119 175, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel Sro, vložka č.: 24321/P (ďalej len „NMP Móda“) na základe zmluvy zo dňa 06.06.2013. Základným pilierom pre posúdenie, či ide o právny úkon je preukázanie existencie súladu vôle a jej prejavu, nakoľko vôľa aj prejav musia byť v náležitom vzájomnom pomere - v zhode. Žalobkyňa má vedomosť o dôvode, z ktorého jej bol udelený prechodný pobyt a jej konanie v žiadnom prípade nemalo smerovať k porušeniu vízového režimu. Má za to že, súd pri posudzovaní otázky existencie zhody vôle a jej prejavu dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nakoľko žalobkyňa mala v úmysle a jej „vôľa“ smerovala k uzatvoreniu mandátnej zmluvy. Vyššie uvedené tvrdenia preukazujúce vôľu žalobkyne uzavrieť mandátnu zmluvu potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobkyňa je spoločníkom a štatutárnym orgánom v spoločnosti NPM Móda, pričom vykonáva činnosť v zmysle predmetu podnikania a plní funkciu výlučne ako konateľ v súlade s ustanovením § 133 až 136 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, rozhodnutie sp. zn. 21 Cdo 1850/2001 zo dňa 13.3.2002, v ktorom sa uvádza „pro posouzení veci není podstatné, jak účastníci takového vztahu smlouvu, která je mezi nimi uzavfena, nazvou (manažérska, mandátni, pracovní a pod.). Podstatné je, jaký je obsah této smlouvy“. Pokiaľ by aj došlo ku uzavretiu pracovnej zmluvy medzi spoločnosťou a osobou, ktorá je štatutárnym orgánom spoločnosti, je potrebné považovať takúto zmluvu za neplatnú a to z dôvodu rozdielnosti záujmov. Obdobne sa k názoru žalobkyne o neplatnosti pracovnej zmluvy a pracovného pomeru z nej vyplývajúceho priklonil aj Vrchní soud v Prahe, ktorý svojím rozhodnutím sp. zn. 6 Cmo 108/11992 zo dňa 21.04.1993, uvádza že „Činnosť statutárního orgánu (poprípade jeho člena, jde-li o kolektívni orgán) nevykonáva fyzická osoba v pracovním pomeru... Funkce statutárního orgánu spolecnosti totiž není druhem práce ve smyslu ust. 29 odst. 1 písm. a) zák. práce a vznik a zánik tohoto právního vztahu není upraven pracovnéprávnímipredpisy a řídí se obsahem společenské smlouvy.“ Zároveň sa žalobkyňa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že „Taktiež nebolo potrebné skúmať ani otázku vyplatenia mzdy za vykonanú prácu, ani reálny výkon závislej činnosti vzhľadom na predchádzajúce zistenia žalovaného“. Založenie pracovného pomeru pracovnou zmluvou je výlučný a jediný spôsob prístupný slovenským právnym poriadkom, ktorým môže dôjsť ku založeniu pracovného pomeru. Pracovný pomer možno vymedziť ako individuálny pracovnoprávny vzťah uzatvorený v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické alebo fyzické osoby. V súlade s dikciou § 1 ods. 2 Zákonníka práce „Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa,
pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo odmenu.“ Vzhľadom na uvedené, jedným z pojmových znakov závislej práce je jej odplatnosť, t. j. závislá práca je vykonávaná za protiplnenie. Toto plnenie má povahu mzdy alebo resp. odmeny za vykonanú prácu ak sa jedná o prácu vykonávanú mimo pracovného pomeru. Súd sa v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom nezaoberal faktom, na ktorý poukázala žalobkyňa, a to, že na základe uvedenej zmluvy nebolo žalobkyni vyplatené žiadne peňažné plnenie od spoločnosti NMP Móda. V dôsledku absencie jedného z pojmových znakov závislej práce nemožno právny vzťah, ktorého účastníkom je žalobkyňa, posudzovať
ustanovení Zákonníka práce ako pracovnú zmluvu. Na základe uvedeného sa žalobkyňa domnieva, že rozhodnutie Policajného útvaru
82 ods. 2 písm.
ďalšieho vyjadrenie si však neuvedomila, že svojim konaním porušila nejaké zákony Slovenskej republiky a svoj čin ľutuje. Dodala, že pracovná zmluva bola platná od 05.06.2013, avšak v mesiaci júl 2013 porodila dieťa a od tej doby je na rodičovskej dovolenke. Skutočnosť, že žalobkyňa v čase kontroly vykonávala nelegálnu prácu potvrdil aj samotný Inšpektorát práce v Žiline vo svojom písomnom oznámení pre prvostupňový správny orgán, spracovaný pod číslom 2014-2.3/1538 zo dňa 23.01.2014 o dopustení sa priestupku zo strany žalobkyne,
ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o nelegálnom zamestnávaní, nakoľko táto vykonávala pre zamestnávateľa prácu bez povolenia na zamestnanie a bez povolenia na pobyt za účelom zamestnania a to aj napriek tomu, že to vyžaduje zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Toto písomné oznámenie je súčasťou administratívneho spisu. Žalovaný v rámci odvolacieho konania požiadal o spoluprácu aj pobočku Sociálnej poisťovne v Žiline, ktorá mu písomne pod číslom 363-277/2014-ZA zo dňa 13.03.2014 oznámila, že žalobkyňa je v ich pobočke poistená a figuruje v nej ako „zamestnanec - pravidelný príjem, pre zamestnávateľa NMP Moda, s.r.o., IČO: 46 11 91 75, adresa Jesenského 3513/18, a to od 06.06.2013 do 31.01.2014.“ Táto písomnosť je taktiež súčasťou administratívneho spisu. Žalovaný v rámci odvolacieho konania požiadal o spoluprácu aj pobočku Všeobecnej zdravotnej poisťovne v Žiline, ktorá mu písomne pod číslom 82591/2014/RR zo dňa 20.03.2014 oznámila, že žalobkyňa bola v ich pobočke poistená ako: „zamestnanec od 06.06.2013 do 31.01.2014, u zamestnávateľa NMP Móda, s.r.o., IČO: 46 11 91 75.“ Táto písomnosť je súčasťou administratívneho spisu. Na základe vyššie zisteného a preukázaného skutkového stavu veci, t. j. že žalobkyňa na území SK vykonávala inú pracovnú činnosť než na akú jej bolo udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania, čo potvrdila aj ona sama vo svojej výpovedi zo dňa 27.01.2014, vydal prvostupňový správny orgán pod číslom PPZ-HCP-BB7-5-013/2014-AV zo dňa 27.01.2014rozhodnutie, ktorým žalobkyňu
2 písm.
pracovnej zmluvy) prihlásená v Sociálnej poisťovni ako zamestnanec, čo potvrdzuje písomné oznámenie pobočky Sociálnej poisťovne v Žiline zo dňa 13.03.2014. Žalovaný má za to, že samotné disponovanie finančnými prostriedkami za vykonanú puku je výlučne na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom. V prípade, že by zamestnanec v tomto prípade žalobkyňa nedostala vyplatené dohodnuté finančné prostriedky je tu. Predpoklad, že by pracovnú zmluvu rozviazala a nezotrvala by pol roka bez vyplatených finančných prostriedkov za odvedenú prácu. Obzvlášť, ak je žalobkyňa garantom pobytu svojho maloletého dieťaťa, ktoré iná dňom narodenia na území SR povolený prechodný pobyt v tomto štáte. V takom prípade by žalobkyňa nemala žiadne finančné prostriedky na pobyt, ktoré v zmysle zákona o pobyte cudzincov musí predložiť cudzineckej polícii. Žalovaný konštatuje, že žalobkyňa bola evidovaná v sociálnej poisťovni Slovenskej republiky, ako aj vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni ako zamestnanec spoločnosti NMP Móda v období od 06.06.2013 od 31.01.2014, pričom preukázateľne mala v tom čase, t. j. v čase vykonania kontroly (dňa 13.01.2014) povolený prechodný pobyt za účelom podnikania žalobca konštatuje, že žalobkyňa svojim konaním porušila zákon o pobyte cudzincov a zároveň naplnila zákonný dôvod na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR, nakoľko figurovala ako zamestnanec spoločnosti NMP Móda s.r.o., na čo nemala povolenie na zamestnanie, ani povolenie na prechodný pobyt za účelom zamestnania. Žalovaný uviedol, že bližšia genéza rodinného života žalobkyne v spojitosti s jej administratívnym vyhostení z územia SR je viac rozpísaná v stanovisku k žalobe spracovanom pre Krajský súd Banská Bystrica pod číslom PPZ-HCP-BB2-39-003/2014-SK zo dňa 30.06.2014, ktorý je súčasťou administratívneho spisu. IV. Argumentácia rozhodnutia žalovaného Žalovaný v rozhodnutí žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-18-005/2014-SK zo dňa 28.03.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Oddelenia cudzineckej polície PZ Žilina č. PPZ-HCP-BB7-5-013/2014-AV zo dňa 27.01.2014, ktorým bola žalobkyňa
2 písm.
3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 1 rok s tým, že je vyhostená
1 zákona o pobyte cudzincov na územie Čínskej ľudovej republiky, popísal zistený skutkový stav pred prvostupňovým správnym orgánom, v zmysle ktorého dňa 13.01.2014 vykonali pracovníci prvostupňového správneho orgánu spolu s pracovníkmi Inšpektorátu práce Žilina kontrolu podnikateľského subjektu NMP Móda, s.r.o. Prešov, prevádzka Žilina, pričom pri kontrole žalobkyňa vykonávala v kontrolovanom subjekte práce prislúchajúce zamestnancovi prevádzky a na vyzvanie predložila pracovnú zmluvu so spoločnosťou NMP Móda, s.r.o. Z predloženej pracovnej zmluvy vyplynulo, že žalobkyňa je zamestnancom uvedenej firmy odo dňa 06.06.2013 (dátum uzatvorenia zmluvy dňa 05.06.2013). Ďalej bolo zistené, že žalobkyňa však v spoločnosti NMP Móda, s.r.o. vystupuje ako konateľ a na základe tejto skutočnosti má aj udelený prechodný pobyt za účelom podnikania v zmysle § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Ďalej poukázal na písomné oznámenie o spáchaní priestupku z Inšpektorátu práce Žilina č. 2014-2.3/1538 zo dňa 23.01.2014, v ktorom sa konštatuje, že v kontrolovanej prevádzke vykonávala žalobkyňa prácu predavačky, obsluhu pokladne, pričom nemá prechodný pobyt za účelom zamestnania a povolenie na zamestnanie u právnickej osoby NMP Móda, s.r.o., čo je v rozpore so zákonom č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a zákonom č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. So žalobkyňou bola spísaná dňa 27.01.2014 zápisnica, z ktorej vyplynulo, že v čase kontroly okrem iných dokladov predložila aj pracovnú zmluvu uzatvorenú medzi ňou a firmou NMP Móda, s.r.o. Zároveň však uviedla, že pracovnú zmluvu spísala z dôvodu, že chcela uzavrieť zdravotné poistenie vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, resp. Poisťovni Dôvera, kde jej pracovníčka oznámila, že poistenie je možné uzavrieť len keď ku žiadosti o poistenie predloží pracovnú zmluvu. Z toho dôvodu uzavrela pracovnú zmluvu, ktorú predložila pri kontrole. Zároveň uviedla, že si neuvedomila, že svojim konaním porušila zákony Slovenskej republiky a svoj čin ľutuje. Uviedla aj to, že v mesiaci júl 2013 porodila dieťa a je od tej doby na rodičovskej dovolenke. Dieťa má povolený prechodný pobyt za účelom zlúčenia rodiny, pričom ona je garantom pobytu svojho dieťaťa. V čase kontroly bol v kontrolovanom subjekte aj jej manžel K. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, ktorý má povolený pobyt v Taliansku. Žalovaný v rámci odvolacieho konania požiadal o spoluprácu aj pobočku Sociálnej poisťovne v Žiline, ktorá listom zo dňa 13.03.2014 oznámila, že žalobkyňa je v ich pobočke poistená a figuruje v nej ako: „zamestnanec - pravidelný príjem pre zamestnávateľa NMP Móda, s.r.o. od 06.06.2013 do 31.01.2014“. Aj Všeobecná zdravotná poisťovňa v Žiline listom zo dňa oznámila rovnakú skutočnosť, že žalobkyňa bola v ich pobočke poistená: „ako zamestnanec od 06.06.2013 do 31.01.2014 u zamestnávateľa NMP Móda, s.r.o. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia neuznal námietky žalobkyne, že v čase kontroly vykonávala len činnosti v rozsahu svojich právomocí konateľa spoločnosti, pretože bolo preukázané, že od 1. dňa nástupu do zamestnania bola prihlásená v Sociálnej poisťovni ako zamestnanec. Taktiež neuznal žalovaná ani námietku nedostatočného preukázania závislej činnosti žalobkyne a námietku neskúmania prekážok administratívneho vyhostenia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa sama potvrdila vo svojej výpovedi dňa 27.01.2014, že jej v domovskej krajine nehrozí akékoľvek nebezpečenstvo, prenasledovanie, či smrť, pričom mal za to, že všeobecne známe informácie z verejne dostupných informačných zdrojov nepoukazujú na to, že by Čína bola krajinou nebezpečného návratu. K námietke, že žalobkyňa má maloleté 8 mesačné dieťa, a že bude narušený rodinný a súkromný život maloletého dieťaťa uviedol, že žalobkyňa má manžela, ktorý má povolený prechodný pobyt na území Talianska a z dostupných systémov bolo zistené, že nemá povolený žiadny druh pobytu na území Slovenskej republiky. Ďalej bolo zistené, že aj žalobkyňa má povolený prechodný pobyt na území Talianska. Konanie rodičov považoval žalovaný za rozpor so základným právom dieťaťa na rovnakú starostlivosť obidvoch rodičov, ku ktorej zrejme
žalovaného nedochádza, keď na území SR má povolený pobyt len žalobkyňa a maloleté dieťa.
názoru žalovaného v danom prípade boli všetky Ústavou stanovené podmienky dodržané, pričom jedná sa o obmedzenie len na dobu určitú a pri určení doby zákazu vstupu sa priklonil k najnižšej možnej hranici zákazu vstupu. V. Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15.apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). Orgánmi verejnej správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 OSP). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 OSP).
6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý
2 písm. j/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum,
2 písm. o/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak o) iným spôsobom závažne porušil alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy.
3 písm. c) citovaného zákona, policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu c)
odseku 2 písm. j),
2 písm.
3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 1 rok s tým, že je vyhostená
1 zákona o pobyte cudzincov na územie Čínskej ľudovej republiky. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Odvolacie námietky žalobkyne boli identické s námietkami uplatnenými v žalobe. Žalobkyňa namietala nedostatočne zistený skutkový stav z ktorého vychádzalo rozhodnutie správneho orgánu
82 ods. 2 písm. j) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte, nakoľko
žalobkyne z jej strany nedošlo k výkonu inej činnosti ako tej, pre ktorú jej bol udelený prechodný pobyt. Ďalej namietala, že hoci v ustanovení § 82 ods. 2 písm. j/ je uvedená možnosť a nie povinnosť administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, správny orgán pristúpil k aplikácii uvedeného ustanovenia, pričom nezohľadnil, že vykonával činnosť pre spoločnosť, na ktorej vedení sa osobne podieľal a nezvážil závažnosť takejto sankcie pre žalobcu. Žalobkyňa napokon namietala, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom nezaoberal faktom na ktorý poukázala a to , že na základe uvedenej zmluvy nebolo žalobkyni vyplatené žiadne peňažné plnenie od spoločnosti NMP Móda. V dôsledku absencie jedného z pojmových znakov závislej práce nemožno právny vzťah, ktorého účastníkom je žalobca, posudzovať
ustanovení Zákonníka práce ako pracovnú zmluvu. Uvedené námietky žalobkyne
odvolacieho súdu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. So skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, ktorý žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú, sa stotožnil aj súd odvolací a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolacie námietky žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu
1 OSP potvrdil.
názoru odvolacieho súdu sa krajský súd dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne. Odvolací súd považoval námietky žalobkyne týkajúce sa nedostatočne zisteného stavu veci za nedôvodné. Odvolací súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v administratívnom konaní, ktorý považoval za dostatočný a ktorý nasvedčuje tomu, že prvostupňový ale aj druhostupňový správny orgán si zadovážili dostatok skutkových podkladov, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzali, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe vykonania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány k správnym záverom o tom, že bolo spoľahlivo zistené, že boli splnené dôvody pre administratívne vyhostenie žalobcu a uloženie zákazu vstupu na územie SR. Odvolací súd preto nemal pochybnosti o správnosti zistenia správnych orgánov, z ktorých správny orgán pri rozhodovaní vychádzal. Vo veci nebola sporná skutočnosť, že žalobkyni bol udelený prechodný pobyt na účely podnikania
404/2011 Z. z.
1 písm. b) prechodný pobyt na účel podnikania. V posudzovanom prípade v súvislosti s kontrolou v spoločnosti NMP Móda, s.r.o. prvostupňový správny orgán zistil a to aj v spolupráci s Inšpektorátom práce Žilina, že žalobkyňa vykonávala inú činnosť, než na akú jej bol udelený prechodný pobyt, a to prevádzke uvedenej spoločnosti o čom svedčí fakt, že samotná žalobkyňa predložila správnemu orgánu pracovnú zmluvu uzavretú so spoločnosťou NMP Móda, s.r.o. Prešov.
odvolacieho súdu bolo teda spoľahlivo zistené, že žalobkyňa vykonáva inú činnosť, než na akú jej bol udelený prechodný pobyt. Toto zistenie správneho orgánu mu umožňovalo na prípad žalobkyne aplikovať ustanovenie § 82 ods. 2 písm. j/ a o/ zákona o pobyte, teda rozhodnúť o administratívnom vyhostení žalobkyne z územia SR a určení zákazu vstupu na územie SR. Námietku týkajúcu sa neprimeranosti sankcie, teda vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákazu vstupu na územie SR, keď žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že tak pri administratívnom vyhostení ako aj pri zákaze vstupu zákon o pobyte síce umožňoval avšak správnemu orgánu neprikazoval uložiť takúto sankciu, pričom nezohľadnil skutočnosť, že vykonávala činnosť pre spoločnosť, na ktorej vedení sa osobne podieľala, resp. že nezohľadnil skutočnosť, že jej nebolo vyplatené žiadne peňažné plnenie od spoločnosti NMP Móda za vykonanú prácu, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu
1 písm.
ods.1 2 zákona o pobyte cudzincov ak aj
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a to, čl. 3 a 8, a zaoberal sa aj aspektom rodinného vzťahu, kedy žalobkyňa má udelený prechodný pobyt na území SR za účelom podnikania a jej manžel má udelený pobyt v Talianskej republike a ich spoločné dieťa má udelený prechodný pobyt za účelom zlúčenia rodiny k matke ako garantovi pobytu. Odvolací súd však poznamenáva, že žalobkyňa nenamietala, že rozhodnutím správneho orgánu došlo k zásahu do jej práva na rodinný a súkromný život, preto odvolací súd bol viazaný len rozsahom uplatnených námietok žalobkyne, z pohľadu ktorých krajský súd aj posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ teda krajský súd žalobu žalobkyne zamietol
1 OSP ako nedôvodne podanú, nakoľko nezistil žiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, odvolací súd považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a ako taký ho
1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že žalobkyni, ktorá nemala úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.