odsek 2 Trestného zákona a uložiť obvinenému nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Krajský súd v Prešove sa s odvolacími námietkami okresného prokurátora nestotožnil a jeho odvolanie podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie Generálny prokurátor Slovenskej republiky. Ako právny dôvod dovolania označil dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. Podľa tohto ustanovenia dovolanie možno podať ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Vecne (§ 374 ods. 1 Tr. por.) generálny prokurátor dôvodí: „Z hľadiska posúdenia zákonnosti rozhodnutia krajského súdu a pred ním aj súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o výrok o treste, je potrebné poukázať na skutočnosť, že nesporným je zistenie, podľa ktorého bol obžalovaný, v tom čase mladistvý F.P., rozsudkom Okresného súdu Prešov, č. k. 41 T 16/2012-79, z 30. marca 2012 uznaný za vinného zo spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 odsek 1 Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 rokov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 30. marca 2012 a skúšobná doba uplynula 30. marca 2014. Teraz posudzovaného skutku sa obvinený F.P. dopustil 25. mája 2013, teda viac ako po roku od predchádzajúceho odsúdenia, pričom opätovne ide o úmyselný trestný čin. Súdy oboch stupňov si boli vedomé toho, že obvinený sa ďalšej úmyselnej trestnej činnosti dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúceho odsúdenia.
odsek 2 Trestného zákona pritom vylučuje použitie odseku 1 v prípade, ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, alebo v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Týmto ustanovením sa zmenila predchádzajúca právna úprava v tom smere, že súdy nemôžu ukladať tzv. "podmienku na podmienku". Spáchanie úmyselného trestného činu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia je potom takou skutočnosťou, ktorá nasvedčuje tomu, že podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody v danom prípade nespĺňa svoj účel a preto opätovné povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody sa javí zbytočným a neúčelným. Pokiaľ teda zákonodarca vylúčil ukladanie "podmienky na podmienku" vyvstáva otázka, či možno v takýchto prípadoch uložiť iný druh trestu ako trest odňatia slobody, a či v takom prípade nejde v podstate o obchádzanie obligatórneho postupu uvedeného v ustanovení § 49 odsek 2 Trestného zákona. Vychádzajúc z hodnotenia jednotlivých druhov trestov uvedených V ustanovení § 32 Trestného zákona je treba uviesť, že ich zákonné vymedzenie predstavuje určitý systém, v ktorom sú tresty hierarchicky usporiadané. Hierarchické usporiadanie trestov má význam najmä z hľadiska odstupňovania ich citeľnosti a závažnosti ako aj z hľadiska záujmov, ktoré jednotlivé tresty postihujú. Ako vyplýva z ustanovenia § 32 Trestného zákona, prvým je trest odňatia slobody, ktorý je jediným univerzálnym a najprísnejším druhom trestu, čo je vyjadrené aj úpravou trestných sadzieb v osobitnej časti Trestného zákona, kde sú pri jednotlivých trestných činoch uvedené iba trestné sadzby trestu odňatia slobody. Uvedený trest predstavuje súčasne najciteľnejší zásah do základných práv a slobôd odsúdeného. Napokon je potrebné poukázať aj na
odsek 1 Trestného zákona, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Je teda nepochybné, že obvineného neodradila od páchania ďalšej úmyselnej trestnej činnosti ani konkrétna hrozba výkonu trestu odňatia slobody, ktorej sa dopustil ani nie po roku od právoplatnosti prvého odsudzujúceho rozsudku. Za týchto podmienok nemali súdy žiadne relevantné argumenty, na základe ktorých by mohli dospieť k záveru, že na ochranu spoločnosti, prevýchovu odsúdeného a odradenie iných páchateľov od páchania trestnej činnosti postačí trest povinnej práce, keď tieto zákonné požiadavky nesplnila ani hrozba prísnejšieho výkonu trestu odňatia slobody.“ Dovolateľ navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na nové konanie s právnym názorom, zodpovedajúcim dovolaniu. Obvinený vo svojom vyjadrení navrhuje dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné odmietnuť. Najvyšší súd zistil, že nie je dôvod na odmietnutie dovolania z formálnych dôvodov (§ 382 písm. a/, b/ alebo d/ až f) Tr. por.) Zároveň však zistil, že zrejme nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 (v tomto prípade ods. 1 Tr. por.). Námietka uplatnená generálnym prokurátorom smeruje (obsahovo) ku primeranosti trestu (ktorej kritériá sú uvedené najmä v § 34 ods. 1 až 5 Tr. zák.), nie ku chybe zohľadnitelnej v zmysle § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. Podľa tohto ustanovenia dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Nejde teda pri možnom splnení tohto dôvodu dovolania ani o zákonné podmienky na uloženie určitého druhu trestu, v tomto prípade trestu povinnej práce, ktorého podmienky sú však, bez ohľadu na túto okolnosť, v zmysle § 54 Tr. zák. splnené (prečin s hornou hranicou trestu odňatia slobody neprevyšujúcou päť rokov).
odseku 1 sa nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.
2 Tr. zák. nie je možné chápať ako príkaz na uloženie trestu odňatia slobody bez podmienečného odkladu jeho výkonu namiesto uloženia iného prípustného druhu trestu, alebo popri inom prípustnom druhu trestu; to neplatí, ak je splnená premisa ustanovenia § 34 ods. 6 Tr. zák. (horná hranica sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti prevyšujúca päť rokov); je však vždy nutné zohľadniť ustanovenia o nezlučiteľnosti trestov (§ 34 ods. 7, § 56 ods. 2 Tr. zák.). Ak nastanú okolnosti uvedené v § 49 ods. 2 Tr. zák., súd môže uložiť trest povinnej práce, ak sú zároveň splnené podmienky uvedené v § 54 Tr. zák., a ak je taký trest primeraný. V takom prípade však súd neuloží trest odňatia slobody (§ 34 ods. 7 písm. b/ Tr. zák.). K tomu je potrebné opätovne uviesť, že v dovolacom konaní sa primeranosť uloženého trestu neskúma. Výklad ustanovenia § 54 ods. 2 Tr. zák. ako prikazujúceho, uložiť „nepodmienečný“ trest odňatia slobody by odporoval v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky často zdôrazňovanému princípu ústavnokonformnej interpretácie zákona (najmä jeho represívnych ustanovení) v tom zmysle, že sa použije výkladová verzia výhodnejšia pre dotknutú osobu, v tomto prípade páchateľa (obvineného), a že nedostatok prísnosti zákona možno odstrániť len jeho zmenou. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako zrejme nedôvodné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. Poučenie: Proti tomu rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.