Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Sžf/137/2013 Identifikačné číslo spisu: 6009200026 Dátum vydania rozhodnutia: 27.11.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Milan Morava Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p.) znova preskúmal napadnutý rozsudok krajského, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p., vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie je vo svojom výroku vecne správne, a preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie potvrdil. Najvyšší súd SR je toho názoru, že krajský súd v plnom rozsahu rešpektoval uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17.12.2012, sp.zn. 5Sžf/45/

1. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní. Najvyšší súd zdôrazňuje, že krajský súd bol viazaný rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý poukazoval na právny názor stanoviska Súdneho dvora Európskej únie. Ako už bolo uvedené aj v predchádzajúcich uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/14268-80988/2008/991909-r zo dňa
2. októbra 2008, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 651/230/35918/089/Simk zo dňa 24.6.
3. Týmto rozhodnutím správca dane nepriznal žalobkyni nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2007 v sume 73 427 058,- Sk (113 757,49 €) z dodávateľskej faktúry č. 050707/Ta (interné číslo D-1/VII/07) zo dňa 5.7.2007 vystavenej dodávateľom obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o. za prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 050707/TA zo dňa 5.7.2007 medzi prevodcom spoločnosťou VARS, s.r.o. zastúpenou Ing. R. N. a nadobúdateľom spoločnosťou TANOARCH., s.r.o. zastúpenou Ing. R. N. predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 50% z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona a určil žalobkyni vlastnú daňovú povinnosť v sume 102 942,- Sk (3 417,05 €). Zo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku sp.zn. C-504/10 z
4. októbra 2011, najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení vyslovil záver, že „možnosťou započítať DPH splatnej za prevod spolumajiteľského podielu pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, než bol vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne nielen pokiaľ ide o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory. Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.“ Úlohou krajského súdu bolo v ďalšom konaní vyporiadať sa so závermi vyslovenými Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku C-80/11 a C 142/11 (Mahagében), a to, že „odpočítanie DPH v zásade nemôže byť zamietnuté z dôvodu nezákonnosti, ktorej sa dopustil vystaviteľ faktúry. Odpočet DPH však môže byť zamietnutý, ak zdaniteľná osoba, ktorá si uplatňuje odpočet vedela, alebo mala vedieť, že uvedené plnenie, zakladajúce nárok na odpočet, je súčasťou daňového podvodu. Dôkazné bremeno však nesú daňové orgány a od zdaniteľnej osoby, ktorá si uplatňuje odpočet DPH, môže byť požadovaná iba obozretnosť primeraná okolnostiam.“ Pokiaľ ide o nesúhlasné stanovisko predsedu senátu, najvyšší súd má za to, že predseda senátu v ňom síce v zásade súhlasí s výrokom rozhodnutia, resp. je toho názoru, že žalobca nemá nárok na uplatnenie si odpočtu DPH, avšak z iného dôvodu, ktorý už bol uvedený v predchádzajúcom zamietajúcom rozsudku krajského súdu (ktorému predsedal ten istý predseda senátu) zo dňa 30.04.2012, č.k. 23S/2009-199 a ktorý bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2012, sp. zn. 5 Sžf/45/2012 zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Práve z dôvodu, že v predchádzajúcom rozsudku krajského súdu bol uvedený len dôvod nepreukázania zmluvy o prevode práva na spoločnosť VARS Slovakia s.r.o. bol tento rozsudok predmetným uznesením najvyššieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a bola uložená povinnosť krajskému súdu skúmať právnu otázku zneužitia práva. S právnym názorom predsedu senátu v nesúhlasnom stanovisku, že došlo k porušeniu princípov správneho súdnictva z dôvodu, že vnútroštátnym súdom nie je podľa jeho názoru krajský súd (ako správny súd
5. stupňa), ale správny orgán nemôže najvyšší súd súhlasiť. Súdny dvor Európskej únie jednoznačne uviedol vo svojom stanovisku, že otázku zneužitia práva má skúmať vnútroštátny súd. K tomuto pojmu nie je podľa názoru najvyššieho súdu potrebné zaujať akýkoľvek špekulatívny právny výklad, že vlastne týmto vnútroštátnym súdom by mal byť iný orgán na území Slovenskej republiky. Je predsa úplne štandardný postup, že právnu otázku zneužitia práva skúma súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nemôže stotožniť s právnym názorom žalobcu, že krajský súd prekročil svoje kompetencie a vybočil z petitu žaloby, keď skúmal otázku zneužitia práva. Tu poznamenáva najvyšší súd, že v správnom súdnictve nemožno hovoriť o porušení zásady iudex ne eat petita partium, pretože správny súd je viazaný len dôvodmi žaloby, nie však petitom žaloby v správnom súdnictve. Žalobca v odvolaní chybne zamieňa rôzne inštitúty, dokazovanie s vyriešením právnej otázky zneužitia práva. Unesenie dôkazného bremena, ktoré je na bedrách žalobcu ako daňového subjektu, nemá nič spoločné s vyriešením právnej otázky zneužitia práva. Žalobca chybne uvádza v odvolaní, že krajský súd nerešpektoval uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17.12.2012, sp.zn. 5Sžf/45/2012, keď nezrušil rozhodnutie žalovaného a nevrátil mu vec na ďalšie konanie - vykonanie dokazovania ohľadom zneužitia práva. Naopak, krajský súd správne postupoval a dodržal povinnosti uložené mu v zrušujúcom rozhodnutí, keď posudzoval právnu otázku zneužitia práva. Vzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, že krajský súd viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, riadne a v súlade so zákonom posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, neopomenul dôležité námietky žalobcu a jeho rozsudok je vo výroku vecne správny. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.