← Slovensko

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Sžf/40/2013 Identifikačné číslo spisu: 1012200012 Dátum vydania rozhodnutia: 27.06.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Baricová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 246cods.

1 veta prvá OSP, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 221 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP). Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti z účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako i procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v konaní pred colnými orgánmi bol zistený nasledovný skutkový stav: Colnému úradu bola dňa

  1. apríla 2011 (zaevidovaná pod č. 22353/2011-5232) doručená žiadosť žalobcu podľa prílohy č. 67 nariadenia č. 2454/93 označená ako „Žiadosť o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou" zo dňa
  2. apríla
  3. Uvedená žiadosť bola doplnená žiadosťou o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou zo dňa
  4. apríla 2011, doručenou colnému úradu dňa
  5. apríla 2011 (zaevidovaná pod č. 23803/20115232). Predmetné žiadosti žalobcu boli na základe výzvy colného úradu zn. 25465/2011-5232 zo dňa
  6. mája 2011 doplnené listom zo dňa
  7. mája
  8. Žiadosť sa týkala tovaru - vrtuľníka typ ECT20 B, výrobné č. 1692, s hmotnosťou nepresahujúcou 2000 kg, PpKN 8802 11 00, určeného na civilné použitie, ktorý bol dňa
  9. apríla 2011 prepustený do colného režimu voľný obeh nemeckým colným úradom Hauptzollamt Bremen Zollamt Bremerhaven so zatriedením do nomenklatúry TARIC 8802 11 00
  10. Zo žalobcom predloženej dokumentácie je preukázané, že žalobca bol v colnom konaní priamo zastúpený právnickou osobou CROSS TRANS SERVICE GmbH, Steubenstr.7b, 27568 Bremerhaven. V doplnení žiadosti listom zo dňa
  11. mája 2011 žalobca uviedol, že jeho zmluvný partner v Nemecku podal v jeho mene colné vyhlásenie, ku ktorému nevedel zabezpečiť rozhodnutie na povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom - konečnou spotrebou, a práve na základe tejto skutočnosti nemohol deklarovať žalobcom, ako účastníkom colného konania, požadované colné zaradenie 8802 11 00 10
  12. Žalobca v doplnení svojej žiadosti doručenej na colný úrad uviedol, že o tejto skutočnosti sa dozvedel až po prepustení predmetného tovaru do colného režimu voľný obeh, pričom s deklarovaním kódu TARIC 8802 11 00 90 nesúhlasil a uviedol, že bude požadovať opravu colného vyhlásenia na správne colné zaradenie. Žalobcom požadované colné zaradenie bolo podľa neho potrebné doplniť rozhodnutím o povolení použiť colný režim s hospodárskym dopadom - konečnou spotrebou. Colný úrad po vykonanom dokazovaní vydal dňa
  13. mája 2011 rozhodnutie zn. 29971/2011-5232, ktorým žiadosti žalobcu nevyhovel a nepovolil prepustenie predmetného tovaru (vrtuľníka) do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou. Podľa zistení colného úradu neexistoval dôvod - výnimočná okolnosť, ktorá by umožňovala vydanie povolenia so spätnou platnosťou v zmysle čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, a tým ani dôvod na prepustenie predmetného tovaru do navrhovaného colného režimu za žalobcom požadovaných podmienok (so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou). Colný úrad pri posudzovaní žiadosti žalobcu ako účastníka správneho konania zohľadnil tiež skutočnosť, že žalobca bol v predmetnom colnom konaní (pri prepúšťaní tovaru do colného režimu) priamo zastúpený podľa čl. 5 ods. 2 Colného kódexu. Rozhodnutie colného radu bolo žalobcovi doručené
  14. júna 2011 a žalobca podal proti nemu v lehote stanovenej zákonom odvolanie. Bývalé Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozhodnutím Komisie REM 04/2000 v anglickom jazyku a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo odvolanie žalobcu zamietlo a rozhodnutie colného úradu potvrdilo vyporiadajúc sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s námietkami žalobcu vznesenými v odvolaní. Colný kódex upravuje vrátenie a odpustenie cla v kapitole 5, v článkoch 235 až
  15. Podľa čl. 239 ods. 1 Colného kódexu dovozné clo alebo vývozné clo môže byť vrátené alebo odpustené aj v iných prípadoch, než sú uvedené v článkoch 236, 237 a 238: - ak bude stanovené v súlade s postupom výboru; - ak vyplýva z okolností, ktoré nie je možné považovať za podvodné konanie alebo hrubú nedbanlivosť dotknutej osoby. Prípady, kedy je možné toto ustanovenie uplatniť, a postupy na ich uplatnenie sa stanovia v súlade s postupom výboru. Vrátenie alebo odpustenie môže podliehať zvláštnym podmienkam. Clo môže byť vrátené alebo odpustené z dôvodov uvedených v odseku 1 na základe žiadosti podanej príslušnému colnému úradu do 12 mesiacov odo dňa, kedy bola suma cla dlžníkovi oznámená. Vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch však colné orgány môžu túto lehotu predĺžiť (čl. 239 ods. 2 Colného kódexu). Podľa čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia č. 2454/93 za výnimočných okolností môže byť spätná platnosť povolenia ďalej predĺžená, avšak nie o viac ako jeden rok pred dňom, kedy bola žiadosť predložená, ak existuje odôvodnená ekonomická potreba a: a) žiadosť sa netýka pokusu o podvod alebo zjavného zanedbania; b) účtovníctvo žiadateľa potvrdzuje, že všetky požiadavky opatrení možno považovať za splnené, a tam, kde je to primerané, s cieľom zabrániť nahradeniu, tovar je možné identifikovať pre príslušnú lehotu, pričom toto účtovníctvo umožňuje overenie opatrení; c) je možné vykonať všetky formality potrebné pre uzákonenie situácie tovaru, vrátane, tam, kde je to potrebné, zneplatnenia vyhlásenia. Podľa čl. 899 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 2454/93, ak colný orgán prijímajúci rozhodnutie potvrdí, že žiadosť o vrátenie alebo odpustenie, ktorá bola colnému orgánu predložená podľa čl. 239 ods. 2 Colného kódexu: - sa zakladá na dôvodoch zodpovedajúcich jednej z okolností uvedených v článkoch 900 až 903, a že tieto nevyplývajú z podvodu alebo zo zrejmej nedbanlivosti na strane dotknutej osoby, tak sumu dovozného cla alebo vývozného cla vráti alebo odpustí, - sa zakladá na dôvodoch zodpovedajúcich jednej z okolností uvedených v čl. 904, sumu dovozného cla alebo vývozného cla nevráti ani neodpustí. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu s ohľadom na ustanovenie § 219 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní (osobitne k námietke, že potrebné dokumenty boli colnému úradu predložené riadne a včas a k požiadavke prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP ) dopĺňa nasledovné: Vychádzajúc z obsahu pripojeného spisového materiálu a skutkového stavu veci zisteného colnými orgánmi považuje i najvyšší súd za nesporné, že situácia žalobcu pri prepúšťaní tovaru do ním navrhnutého colného režimu a následný vznik colného dlhu nezakladá existenciu osobitnej situácie podľa čl. 239 Colného kódexu, a že túto situáciu možno považovať za súčasť podnikateľského rizika žalobcu. Žalobcovi sa v konaní nijakým hodnoverným dôkazom nepodarilo spochybniť prejav vôle jeho priameho zástupcu a tým ani postup colných orgánov pri prepúšťaní tovaru do colného režimu s vymeraním dovozného cla. Námietky žalobcu preto i najvyšší súd považuje za hypotetické nekorešpondujúce s reálnym skutkovým stavom zisteným a preukázaným colnými orgánmi. K námietkam žalobcu ohľadom nedostatočného objasnenia pojmov „výnimočná okolnosť" a „zjavné zanedbanie" a ich eurokonformnému výkladu najvyšší súd poukazuje na to, že samotné ustanovenie čl. 294 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 2454/93, ktoré bolo v jeho súčasnom znení zavedené Nariadením Komisie (ES) č. 1602/2000 z

  1. júla 2000, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 2454/93 týkajúce sa ustanovení pre vykonávanie nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 188, 26/07/2000, s. 1 - 132), v tomto Nariadení Komisie č. 1602/2000, pojmy „výnimočná okolnosť" (anglicky ,,exceptional circumstances"), či „zjavné zanedbanie" (anglicky ,,obvious negligence") bližšie neupresňuje. Tieto pojmy, t.j. „výnimočné okolnosti" a „zjavné zanedbanie" v rámci oblasti Colnej únie, do ktorej spadá aj dotknuté Vykonávacie nariadenie č. 2454/93 sú však dostatočne vysvetlené v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor") a Všeobecného súdu Európskej únie (ďalej aj „EÚ") aj keď bez konkrétneho odkazu, príp. výkladu priamo ustanovenia čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia č. 2454/
  2. Súdny dvor sa celkom zreteľne vyjadril k týmto pojmom s odkazom na čl. 239 Colného kódexu, napr. v rozsudku Common Market Fertilizers SA (ďalej aj „CMF") proti Komisii Európskych spoločenstiev (ďalej aj „Komisia"), sp. zn. C-443/05P z
  3. júla 2007, ktorým zamietol odvolanie CMF proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z
  4. septembra 2005, sp. zn. T-134/03 a T-135/03, Zb. s. II-3923, ďalej len „napadnutý rozsudok"), ktorým Súd prvého stupňa zamietol žaloby smerujúce k zrušeniu rozhodnutí Komisie K

(2002)5217 v konečnom znení a K
(2002)5218 v konečnom znení z
  1. decembra 2002, ktorými bolo rozhodnuté, že v uvedenom prípade neexistujú dôvody na odpustenie dovozného cla požadovaného CMF. Súdny dvor v tomto svojom rozsudku v bodoch 174 a 175 uviedol, že „Súd prvého stupňa správne pripomenul v bode 135 napadnutého rozsudku, že na posúdenie, či došlo k hrubej nedbanlivosti v zmysle čl. 239 nariadenia č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, sa musí zohľadniť predovšetkým zložitosť ustanovení, ktorých nedodržanie viedlo k vzniku colného dlhu, ako aj profesionálna skúsenosť a starostlivosť podnikateľského subjektu (rozsudky Söhl & Söhlke, už citovaný, bod 56, a z
  2. marca 2003, Holandsko/Komisia, C-156/00, Zb. s. I-2527, bod 92)", a že tiež „správne pripomenul v bode 136 tohto rozsudku, že vrátenie alebo odpustenie dovozného cla, ktoré možno poskytnúť iba za určitých podmienok a vo vopred stanovených špecifických prípadoch, predstavuje výnimku z obvyklého režimu dovozov a vývozov a v dôsledku toho sa ustanovenia upravujúce takéto vrátenie alebo odpustenie vykladajú striktne (rozsudok Söhl & Söhlke, už citovaný, bod 52)". Taktiež existuje viacero rozhodnutí Súdneho dvora ako aj Všeobecného súdu EÚ, v ktorých sa oba súdy okrem iného zaoberali aj pojmami „výnimočné okolnosti" a „zjavné zanedbanie" v rámci Colného kódexu, i keď v spojitosti s inými ustanoveniami predpisov práva EÚ. V niektorých z rozhodnutí sa Súdny dvor vyjadril najmä k pojmu «zrejmé zanedbanie». Tento pojem je v anglickej ako aj vo francúzskej jazykovej verzii vždy rovnaký, (anglicky „obvious negligence" príp. francúzsky „négligence manifeste"), avšak do slovenského jazyka je prekladaný aj ako „hrubá nedbanlivosť" (rozsudky Súdneho dvora z
  3. februára 1999, sp. zn. C-86/97, Reiner Woltmann proti Hauptzollant Bundesfinanzhof-Germany, EU:C:1999:95, bod 22, rozsudok SD z
  4. novembra 1999, sp. zn. C-48/98, Firma Söhl & Söhlke proti Hauptzollamt Bremen, EU:C:1999:548, body 47-50, 56, 59-60, 77, 82, 86, 92, rozsudok SD z
  5. novembra 2008, sp. zn. C-38/07 P, Heuschen & Schrouff Oriental Foods Trading BV, body 40, 42-43, 46, 53-54, 64-65, uznesenie SD z
  6. júna 2010, sp. zn. C-498/09 P, Thomson Sales Europe proti Európskej komisii, EU:C:2010:338, body 99-103, 107-109, 114-115, 118-135 (iba vo francúzštine). Pokiaľ ide o pojem «výnimočné okolnosti» existujú aj rozhodnutia, v ktorých Súdny dvor i Všeobecný súd EÚ posudzovali „špeciálne situácie" prípadne „nepredvídateľné okolnosti" v rámci prípadov spadajúcich do priestoru aplikácie Colného kódexu (rozsudky Všeobecného sudu z
  7. júna 1996, sp. zn. T-75/95, Günzler Aluminium GmbH proti Komisii, EU:T:1996:74, body 42-43, 46,48-50, 53-55, rozsudok Všeobecného súdu z
  8. februára 1998, sp. zn. T-42/96, Eyckeler & Malt AG proti Komisii, EU:T:1998:40, body 162-165, rozsudok Všeobecného súdu z
  9. januára 2000, sp. zn. T-290/97, Mehibas Dordstelaan BV proti Komisii, EU:T:2000:8, body 76-78, 82-83, rozsudok Všeobecného súdu z
  10. februára 2004, sp. zn. T-282/01, Aslantrans AG proti Komisii, EU:T:2004:42, body 39, 53, 56, 65, rozsudok Všeobecného súdu zo
  11. decembra 2004, sp. zn. T-332/02, Nordspedizionieri di Danielis Livio & C.Snc, Livio Danielis et Domenico D'Alessandro proti Komisii, EU:T:2004:361, body 70, 72, 84, rozsudok Všeobecného súdu z
  12. júla 2002, sp. zn. T-205/99, Hyper Srl proti Komisii, EU:T:2002:189, body 92-95, 98-100,114-115, rozsudok Všeobecného súdu z
  13. marca 2013, sp. zn. T-324/10, Firma Léon Van Parys NV proti Európskej komisii, EU:T:2013:136, body 77, 79-80, 102). Zo všetkých uvádzaných rozhodnutí možno vyvodiť prístup Súdneho dvora i Všeobecného súdu EÚ k výkladu relevantných pojmov, napriek tomu, že sa výklad netýka priamo ustanovenia čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia. Vo všetkých týchto rozhodnutiach bolo tiež zdôraznené, že vrátenie alebo odpustenie dovozného cla, ktoré môže byť povolené iba za určitých podmienok a v špecifických uvádzaných prípadoch, predstavuje výnimku z normálneho režimu dovozov a vývozov, a ďalej, že ustanovenia stanovujúce takéto vrátenie alebo odpustenie sú vykladané striktne. Zvlášť absencia hrubej nedbanlivosti je podmienkou sine qua non pre možnosť žiadať vrátenie alebo odpustenie dovozného cla a z toho vyplýva, že tento pojem sa musí vykladať takým spôsobom, aby počet prípadov vrátenia alebo odpustenia zostal limitovaný (pozri bližšie rozsudok Söhl & Söhlke, bod 52, a rozsudok Léon Van Parys bod 80). Judikatúrou SD je taktiež ustálené, že „takáto špeciálna situácia je preukázaná, ak z okolností prípadu vyplýva, že osoba povinná zaplatiť clo sa nachádza v špeciálnej situácii v porovnaní s inými podnikateľmi vykonávajúcimi rovnakú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z
  14. februára 1999, Trans-Ex-Import, C-86/97, Zb. s. I-1041, body 21 a 22, ako aj zo
  15. septembra 1999, De Haan, C-61/98, Zb. s. I-5003, body 52 a 53). So zreteľom na tieto okolnosti treba skúmať, či predstavujú špeciálnu situáciu v zmysle čl. 239 CKS" (rozsudok Súdneho dvora C-204/07 P, z
  16. júla
  17. C.A.S. SpA, proti Komisii, bod 82). Skutkové okolnosti v danej veci ani podľa názoru najvyššieho súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za tak zložité, aby mohli odôvodniť použitie čl. 239 Colného kódexu. Rovnako ako v rozsudku Söhl & Söhlke je v danej veci nesporné, že sa colné orgány ani krajský súd nedopustili nesprávneho právneho posúdenia, keď vylúčili akékoľvek zbavenie sa zodpovednosti žalobcu z dôvodu prípadných pochybení, ktorých sa dopustil jeho colný zástupca; jeho prípadná zodpovednosť vo vzťahu k žalobcovi sa tak týka iba ich vzájomného zmluvného vzťahu (pozri k tomu bližšie najmä rozsudok Söhl & Söhlke). Taktiež nebolo preukázané (a žalobca to v podstate ani netvrdil), že sa nachádzal v špeciálnej situácii v porovnaní s inými podnikateľmi vykonávajúcimi rovnakú činnosť (pozri k tomu bližšie najmä rozsudok C.A.S. SpA). V tejto súvislosti Najvyšší súd ešte zdôrazňuje, že považuje za správny právny i názor krajského súdu vo vzťahu k prípadu REM 04/
  18. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave na záver svojho odvolania navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a zároveň navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky požiadal Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor") o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZFEÚ dôvodiac, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je v zmysle uvedeného článku ZFEÚ povinný obrátiť sa na Súdny dvor s predbežnou otázkou, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, dovolávajúc sa výkladu čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, najvyšší súd k tejto požiadavke žalobcu uvádza nasledovné: Podľa § 109 ods. l písm. c/ OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev (t. č. správne Súdny dvor Európskej únie) o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (čl. 267 ZFEÚ, predtým čl. 234 ZES ). Cieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva. Tu treba podotknúť dôležitú zmenu, ktorú priniesla Lisabonská zmluva, a tou bolo zrušenie „pilierovej štruktúry", ktorá bola zavedená Maastrichtskou zmluvou. Toto so sebou prinieslo zmenu rozsahu právomocí Súdneho dvora, a to tak, že ich rozširuje aj na právo Európskej únie, ak Lisabonská zmluva nestanoví inak (čl.
  19. ZEU). Súdny dvor sa teda stal všeobecne kompetentným k rozhodovaniu o predbežných otázkach v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a práva, a preto v dôsledku tohto Lisabonská zmluva zrušila čl. 35 ZEU a čl. 68 ZES, ktoré obmedzovali právomoc Súdneho dvora. Lisabonská zmluva so sebou teda priniesla zjednotenie predtým roztrúsenej úpravy prejudiciálneho konania, a to vyššie uvedenom čl. 267 ZFEÚ. Z uvedeného teda vyplýva, že vnútroštátny súd môže položiť len otázku, ktorá sa týka platnosti úniového aktu a otázku ktorá sa týka výkladu úniového práva. Národné súdy sú oprávnené a aj povinné v prípade, keď proti ich rozhodnutiam nie sú už prípustné žiadne opravné prostriedky k predloženiu predbežnej otázky o výklade Súdnemu dvoru. Môže sa jednať o interpretáciu ktoréhokoľvek prameňa úniového práva, teda od zakladateľských zmlúv EÚ a EURO ATÓMU, cez protokoly, deklarácie, prílohy až po medzinárodné zmluvy uzatvorené ES . Úlohou národných súdov je, aby sa pýtali na skutočne dôležité veci, aby nepodávali predbežné otázky o čomkoľvek alebo akýmkoľvek spôsobom. Dôvody neprístupnosti vytvára samotná judikatúra Súdneho dvora. Kľúčovým prípadom, ktorým sa Súdny dvor odmietol pre jeho neprípustnosť zaoberať, je prípad 244/80 Foglia II [1981] ECR
  20. Súdny dvor judikoval, že neodpovedá na hypotetické alebo obecné otázky. Z tohto vyplýva, že nemá kompetenciu k zodpovedaniu otázok, ktoré mu boli predložené v rámci procesných nástrojov, ktoré si vymysleli samotné strany prípadu k tomu, aby donútili Súdny dvor vysloviť názor na určité problémy európskeho práva, ktoré nezodpovedajú objektívnemu požiadavku, ktorý je podstatou sporov. Tým, že Súdny dvor odmietne žiadosť pre jej neprípustnosť, neprekračuje práva národného súdu, ale bráni tým aplikovanie konania podľa čl. 267 ZFEÚ (predtým čl. 234 ZES) v iných prípadoch ako tých, ktoré sú pre toto konanie vhodné. Do ďalšej skupiny dôvodov spadajú tie žiadosti, ktorých predmetom sú otázky, ktoré nie sú predmetom prejudiciálneho konania, teda v ktorých sa nejedná o výklad alebo posúdenie platnosti práva EÚ. Predbežná otázka musí tiež mať spojitosť s predmetom sporu v hlavnom konaní, nemôže sa teda jednať o hypoteticky položenú otázku. Z vyššie uvedenej problematiky je jasné, že predbežná otázka sa má týkať práva EÚ a nie práva členského štátu. Aj tu už prax Súdneho dvora zažila predloženie zjavne neodôvodnených otázok, ktoré sa európskeho práva netýkali . Odsek tretí čl. 267 ZFEÚ (bývalý čl. 234 ZES) stanoví povinnosť predložiť predbežnú otázku súdu, proti ktorému podľa vnútroštátnych právnych predpisov nie je možné podať opravných prostriedok. Z tejto zásady povinného postúpenia existujú výnimky. Jedná sa o tri situácie, a to: a/ predkladaná predbežná otázka už bola Súdnym dvorom rozhodnutá, b/ na predkladanú predbežnú otázku je možné nájsť ustálenú judikatúru Súdneho dvora, c/ správny výklad predkladanej predbežnej otázky je jasný, natoľko zrejmý, že o ňom neexistuje nijaká pochybnosť. Kľúčovým rozhodnutím pre výnimky z obligatórnosti konania o predbežnej otázke, ktorá vyvstala pred súdom, ktorého rozhodnutie nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, je rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 283/81 SRL CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA v. Ministerstvo zdravotníctva zo
  21. októbra
  22. Súdny dvor vo veci CILFIT odlíšil dve doktríny. Rozhodol, že ak existuje predchádzajúca ustálená judikatúra alebo rozsudok ohľadom identickej otázky jedná sa o výnimku z povinnosti, ktorú ukladá tretí odsek čl. 267 ZFEÚ (acte éclairé). Ďalej identifikoval ďalšiu výnimku z povinného predloženia predbežnej otázky, a to keď je správna aplikácia úniového práva natoľko jasná, že neponecháva žiadne pochybnosti (acte claire). Aby súd členského štátu dospel k záveru, že použije doktrínu acte claire, musí si byť istý, že je odpoveď na danú otázku zjavná aj ostatným členským súdom a aj samotnému Súdnemu dvoru. Z uvedeného vyplýva, že súdny orgán rozhodujúci v poslednom stupni, nie je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku interpretácie úniového práva, ak existuje predchádzajúci rozsudok o identickej otázke, alebo je možné výklad práva EÚ nájsť v ustálenej judikatúre Súdneho dvora, alebo je táto interpretácia bez pochybností jasná a zrejmá. Vychádzajúc z uvedeného ako aj z vyššie citovaných ustanovení čl. 292 ods. 1 a ods. 7 a čl. 294 ods. 3 Colného kódexu, čl. 294 ods. 3 a čl. 899 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 2454/93 v súvislosti so žalobcom podaným návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP má Najvyšší súd Slovenskej republiky zato, že v danej veci nie je povinný v zmysle čl. 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke z dôvodu, že jednak vyriešenie otázok tak, ako to požaduje žalobca, nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci a jednak z dôvodu, že výklad práva EÚ k otázkam nastoleným žalobcom možno nájsť v ustálenej judikatúre Súdneho dvora a táto interpretácia je bez pochybností jasná a zrejmá. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd poslednej inštancie takto potom dospel k záveru, že konanie nie je potrebné prerušovať, pretože vec je zjavná a jasná Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, keď krajský súd sa s námietkami vznesenými v žalobe náležite vyporiadal, a stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi napadnutého rozsudku (§ 219 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP) doplniac tieto o vyporiadanie sa s námietkou žalobcu týkajúcou sa náležitostí podania, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od

  1. januára 2012 zrušené Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Mierová 23, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Mierová 23, Bratislava, súdy oboch stupňov konali podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP na strane žalovaného s právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného označeným v záhlaví tohto rozsudku. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
  2. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.