V tejto súvislosti krajský súd poukázal na judikát NS SR č. R 103/2011. Ďalej uviedol, že neobstojí argument žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nedoručením prvostupňového rozhodnutia, pretože prvostupňové rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 20.06.2012 (po uplynutí doby udelenej výnimky) a žalobca podal voči nemu rozklad. Na záver skonštatoval, že rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp/3/2011 zo 17.04.2012, na ktorý odkazoval žalobca, nie je možné aplikovať, lebo žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP, neúspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania a úspešnému žalovanému náhrada trov konania nevznikla. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že rozhodnutie krajského súdu považuje za nesprávne z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP. Žalobca poukázal na nesprávnosť záveru vysloveného súdom prvého stupňa ohľadom toho, že žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach.
názoru žalobcu, žalovaný nepostupoval v súlade s právnymi predpismi, ktoré upravujú konanie pred žalovaným, pričom ak by bol aj názor súdu o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v danej veci správny, potom by zodpovedajúcim rozhodnutím bolo zastavenie konania
ustanovenia § 250d ods. 3 OSP. Uviedol, že už v žalobe poukázal na skutočnosti, ktoré neumožňujú považovať za zákonný záver, že nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp/3/2011 zo 17.04.2012. Žalobca uviedol, že bol účastníkom konania a v zákonom stanovenej lehote, po doručení rozhodnutia o povolení výnimky, podal proti nemu riadny opravný prostriedok. Predmetom rozkladu žalobcu bolo to, že na udelenie výnimky na odstrel medveďa hnedého neboli splnené zákonné dôvody. Je toho názoru, že žalovaný sa chcel vyhnúť situácii, v ktorej by bolo potrebné zistiť alebo konštatovať, či žiadateľ na základe neprávoplatného rozhodnutia usmrtil chráneného živočícha. Ďalej uviedol, že prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie, ktoré sa nestalo právoplatným v dôsledku podania rozkladu žalobcom, avšak o rozklade doposiaľ nebolo rozhodnuté. Poukázal na to, že rozhodnutie o povolení výnimky nestratilo platnosť, pretože sa platným nikdy nestalo, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a nikdy sa nestalo vykonateľným. Žalobca navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a prizná žalobcovi náhradu trov konania. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný dňa 31.01.2014, pričom uviedol, že konanie žalobcu je účelové, obsahujúce iba námietky formálneho charakteru proti procesnému postupu žalovaného v danom konaní. Uviedol, že je zrejmé, že vzhľadom na uplynutie lehoty povolenej výnimky žalobca nemôže dosiahnuť svoj cieľ, pre ktoré bolo toto mimovládne združenie založené, t.j. zlepšenie stavu životného prostredia. Takéto konanie žalobcu je v rozpore s deklarovanými princípmi a účelom existencie žalobcu ako občianskeho združenia, ktoré podporuje ochranu prírody a
názoru žalovaného je motivované iba snahou o získanie trov konania na úkor žalovaného, nie snahou o dosiahnutie cieľov ochrany prírody. Žalovaný uviedol, že žalobca en bloc napáda svojimi rozkladmi a žalobami prakticky všetky povoľovacie rozhodnutia vydávané odborom výkonu štátnej správy ministerstva, čo opätovne svedčí len o snahe účelovo sa obohatiť na trovách konania, nakoľko napadnutie všetkých rozhodnutí o povolení výnimiek vydaných uvedeným odborom ministerstva vylučuje akýkoľvek individuálny prístup žalobcu k jednotlivým predmetom konania. Žalobca na rozdiel od správneho orgánu nenesie zodpovednosť za prípadné majetkové škody a ohrozenie života a zdravia obyvateľov v konkrétnych prejednávaných prípadoch, ani nemusí znášať škody spôsobené ostatným účastníkom konania. Žalovaný zdôraznil, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že predmetné rozhodnutie nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť. Zdôraznil, že v čase vydania prvostupňového rozhodnutia zákon o ochrane prírody nepriznával mimovládnym organizáciám postavenie účastníka konania, čoho sa správny orgán v tomto konaní pridržiaval a rozhodoval výlučne
zákonov platných v čase povoľovania predmetnej výnimky. Podotkol, že tento právny stav týkajúci sa účastníctva konania mimovládnych organizácií v správnych konaniach, predmetom ktorých bola ochrana prírody a krajiny pretrvával až do 30.11.2011 (t.j. stav do novely zákona o ochrane prírody). Žalovaný uviedol, že v ďalšom konaní sa dôsledne riadil právnym názorom vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/2012/2010-96 zo dňa 28.10.2011, ktorým boli zrušené rozhodnutia ministra Životného prostredia SR č. 6700/2010-7.2 (20/2010-rozkl.) z 1.6.2010 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 4202/2010-2.1 z 13.4.2010 o nepriznaní postavenia účastníka konania pre Lesoochranárske zoskupenie VLK. Na základe uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave žalovaný konal so žalobcom ako s účastníkom konania. Ďalej uviedol, že žalobca podal rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu. Vo danej veci bolo rozhodnuté o zastavení konania z dôvodu, že odpadol dôvod na konanie. Žalobca zdôraznil, že žalobca si uplatňoval v predmetnom konaní všetky práva, ktoré mu vyplývali z postavenia účastníka konania, z ustanovení správneho poriadku a súvisiacej legislatívy a z Ústavy SR a nemožno považovať za odňatie práv žalobcu postup a rozhodnutie vo veci správneho orgánu. Dôvodom pre zastavenie konania bola skutočnosť, že prvostupňový správny orgán časovo obmedzil platnosť povolenej výnimky na dobu určitú do 30.11.2010, resp. do 15.12.2010. Ďalej uviedol, že v danom konaní o rozklade pred vydaním rozhodnutia o zastavení konania nebolo potrebné zo strany odvolacieho orgánu zrušiť prvostupňové rozhodnutie, pretože toto prvostupňové rozhodnutie stratilo platnosť priamo na základe uvedeného ustanovenia zákona a v dobe, keď prebiehalo konanie o rozklade, bolo už neplatné.
názoru žalovaného, minister životného prostredia SR postupoval správne, keď napadnutým rozhodnutím zastavil iba konanie o rozklade a nevydával v danej veci rozhodnutie o zrušení už neplatného rozhodnutia. Uviedol, že konal v súlade s platnou legislatívou a na základe správneho posúdenia veci, keď napadnutým rozhodnutím zastavil správne konanie o rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu
9 písm.
tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. Ďalej žalovaný uviedol, že ani po prípadnom vrátení veci správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie nebude možné v danej veci zo strany žalovaného rozhodnúť v uvedenej veci spôsobom, ktorý by bol pre žalobcu výhodnejší, alebo mu poskytol vyššiu ochranu jeho práv a právom chránených záujmov. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo 17.12.2002 a stotožnil sa s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozhodnutí krajského súdu. Žalovaný zastáva názor, že žaloba podaná žalobcom je neopodstatnená a motivovaná iba snahou o získanie trov konania na úkor žalovaného vzhľadom na to, že vrátením veci žalovanému by sa dosiahlo iba opakovanie správneho konania bez možnosti dosiahnuť vo veci odlišný výsledok správneho konania. K rozhodnutiu sp. zn. 1 Sžp/3/2011 zo dňa 17.04.2012 uviedol, že sa nevzťahuje na daný prípad, pretože sa týka práva na súdnu a inú právnu ochranu pre občanov v prípadoch, kde by im mohla byť v dôsledku uplynutia času potrebného na konanie pred súdom odopretá možnosť dožadovať sa ochrany svojich práv v súdnom konaní. Žalovaný navrhol
1 a 2 OSP potvrdiť napadnutý rozsudok z dôvodov v ňom uvedených. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 250ja ods. 2 OSP) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 OSP).
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
9 písm. a) zákona o ochrane prírody, orgán ochrany prírody konanie
tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.
3 písm. b) zákona o ochrane prírody, rozhodnutie vydané
tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zastavené konanie o rozklade, ktorý podal žalobca proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Ministerstva životného prostredia, sekcie ochrany prírody a tvorby krajiny sp. zn. 4202/2010-2.1 (57/2012-rozkl.) zo dňa 17. júna 2010, ktorým sa povolila výnimka na usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého
2, 3 písm.
zákonov platných v čase povoľovania predmetnej výnimky, nakoľko ZOPK nepriznával mimovládnym organizáciám postavenie účastníka konania. Tento právny stav týkajúci sa účastníctva konania mimovládnych organizácií v správnych konaniach pretrvával až do 30.11.2011. Na základe právneho názoru vyjadreného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/212/2010-96, 1010201154 z 28.10.2011,
ktorého je LZ VLK účastníkom konania, začalo Ministerstvo životného prostredia SR v uvedenej veci opätovne konať a doručilo právnej zástupkyni LZ VLK meritórne rozhodnutie MŽP SR č. 4202P2010-2.1 zo
3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody
9 písm. a) zákona o ochrane prírody potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Najvyšší súd poukazuje na to, že samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 Správneho poriadku. Najvyšší súd sa stotožňuje so závermi vyslovenými v rozhodnutí Krajského súdu o tom, že správne konanie malo byť zastavené v zmysle § 30 Správneho poriadku. Najvyšší súd uvádza, že tvrdenie žalobcu, že bolo realizované neprávoplatné rozhodnutie o povolení výnimky nie je ničím podložené ani preukázané a vychádzajúc z prezumpcie zákonnosti a správnosti postupu každého subjektu do vydania právoplatného rozhodnutia o opaku, nemožno tvrdiť, že je reálna. Na záver nedá najvyššiemu súdu nepodotknúť, že ochrana životného prostredia ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by tieto združenia mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby v konečnom dôsledku nemrhali svoju pozornosť a prostriedky na formálne, obsahovo prázdne manifesty tak, ako je to v prípade tohto konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov stotožniac sa s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 vety prvej OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.