Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžhpu/1/2013 Identifikačné číslo spisu: 1009201624 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2015 Meno a priezvisko: Mgr. Peter Melicher Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 3ods.

2 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“), ktorá je zakázaná, - od 01.05.2001 do 30.09.2002

§ 4ods.

3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná - od 01.10.2002 do 30.04.2004

§ 4ods.

3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“), ktorá je zakázaná. Za vyššie uvedené konanie uložil jednotlivým účastníkom konania pokuty, pričom žalobcovi v

1. rade podľa § 38 ods. 1 ZOHS vo výške 35 000 000 Sk, žalobcovi v
2. rade vo výške 20 000 000 Sk a žalobcovi v
3. rade 35 000 000 Sk. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklad všetci účastníci konania, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil tak, že: v bode č. 1 uviedol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation Agreement for Gq Agreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení podnikatelia, medzi inými aj žalobcovia v
4. a
5. rade v čase od 01.03.1991 do 30.04.2004 a žalobca v
6. rade od 01.03.1991 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004 koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie (ďalej len ,,GIS”) na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná; bod č. 2 zmenil tak, že žalobcom v
7. a 3 rade zachoval uloženú pokutu z pôvodných 35 000 000 Sk na 1 161 780 € a žalobcovi v 2 rade znížil uloženú pokutu z pôvodných 20 000 000 Sk na 331 930 €. Žalobcovia sa jednotlivými žalobami podanými Krajskému súdu v Bratislave v zákonnej lehote domáhali, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Protimonopolného úradu SR, odboru dohôd obmedzujúcich súťaž č. 2007/KH/1/1/109 zo dňa 27.12.
8. Žaloby boli od počiatku vedené v troch samostatných konaniach na tunajšom súde v senáte 4S a to: pod sp. zn. 4S/213/2009, 4S/230/2009, 4S/232/2009 a dňa 13.12.2012 boli spojené na spoločné konanie s tým, že konanie bude ďalej vedené pod spisovou značkou 4S/213/
9. Uznesením č. k. 4S/213/2009-452 zo dňa 28.01.2010 postupom v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. súd pribral do konania účastníkov správneho konania spoločnosti ABB Managemnet Services, ABB Switzerland, ABB Ltd., ALSTOM, AREVA T&D, AREVA T&D, AREVA T&D AG a Schneider. Nepribral do tohto konania tých účastníkov správneho konania, ktorí majú z titulu žalobcov garantované práva vo veciach evidovaných tunajším súdom u senátov 1S (Fuji Electric Holdings Co., Ltd., Japonsko a Fuji Electric Systems Co., Ltd., Japonsko, sp. zn. 1S 180/09 a Siemens Aktiengesellschaft Osterreich, Rakúsko sp.zn. 1S 182/09) a 3S (Siemens AG, NSR, sp. zn. 3S 228/09, VA Tech T&D, Rakúsko, sp. zn. 3S 229/09, Nuova Magrini Galileo S.p.A, Taliansko, sp. zn. 3S 230/09 a Hitachi Ltd., Japonsko, Hitachi Europe Limited, Veľká Británia a JAEPS Co., Japonsko, sp. zn. 3S 231/09 ). Krajský súd uviedol, že žalobcovia sa žalobami domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu v zmysle § 250j ods. 2 OSP, pričom dôvody pre zrušenie uvedených rozhodnutí vyplývali z nepríslušnosti slovenských orgánov konať vo veci v zmysle Nariadenia č. 1/2003 a porušenie zásady ne bis in idem, a že žalovaný mal na konanie aplikovať právny predpis účinný v čase, keď začal vo veci správne konanie. Tiež sa domnievali, že vzhľadom na to, že žalovaný posúdil ich konanie ako trvajúci správny delikt, mal pri posudzovaní tohto konania postupovať minimálne tak, že bude aplikovať právny predpis účinný v čase, keď došlo k odstráneniu protiprávneho stavu. To znamená, že žalovaný mal na toto konanie aplikovať čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy (ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“). V tejto súvislosti žalobcovia tiež uviedli, že zo strany žalovaného bola nesprávnou a nezrozumiteľnou aj interpretácia a aplikácia čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003, a že žalovaný vôbec neuviedol žiadne relevantné dôvody, prečo by sa na aplikáciu tohto článku mali vzťahovať temporálne pravidlá platné pre hmotnoprávne ustanovenia. Žalobcovia boli toho názoru, že čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003 slúži ako konvergenčná norma, ktorá má zabrániť situáciám, v ktorých by aplikáciou ustanovení vnútroštátneho práva, mohlo dôjsť k zákazu dohôd, ktoré sú povolené v zmysle komunitárneho práva. Namiesto nesprávnej aplikácie čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003 mal žalovaný v konaní striktne aplikovať čl. 3 ods. 1 v spojitosti s čl. 11 ods. 6 Nariadenia č. 1/2003 a konanie zastaviť z dôvodu, že žalovaný stratil svoju právomoc konať v danej veci, keďže si túto právomoc atrahovala Európska komisia (ďalej len ,,Komisia“). Žalobcovia mali za to, že v súlade s princípom legality a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva bol žalovaný pri začatí konania povinný v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2013 aplikovať v prípade praktík, ktoré by mohli mať skutočný alebo potenciálny vplyv na cezhraničný obchod medzi členskými štátmi, okrem slovenských súťažných noriem aj čl. 81 Zmluvy ES. Žalobcovia mali za to, že žalovaný nebol v tejto veci oprávnený aplikovať slovenské súťažné právo, a to z dôvodu, že cieľ slovenských súťažných noriem aplikovaných žalovaným v konaní bol totožný s cieľom sledovaným čl. 81 Zmluvy ES aplikovaným Komisiou. Žalobca v
10. rade uviedol, že pre určenie toho, či sa na dané konanie mali vzťahovať ustanovenia Nariadenia č. 1/2003 alebo nie, bol rozhodujúci deň, kedy žalovaný začal vo veci konať, t.j. 28.06.
11. V danom čase už Nariadenie č. 1/2003 bolo v Slovenskej republike priamo aplikovateľné a žalovaný bol povinný ho aplikovať v plnom rozsahu. Nariadenie podľa žalobcov nerobí žiadny rozdiel medzi postupom týkajúcim sa protisúťažného konania pred vstupom alebo po vstupe do Európskej únie, ak raz Komisia aplikovala čl. 81 Zmluvy ES na určité konanie, ktoré malo vplyv na spoločný trh, žalovaný bol od tohto momentu automaticky zbavený právomoci konať ohľadom takého protisúťažného konania. V súvislosti s retroaktivitou čl. 81 Zmluvy ES žalobca v
12. rade poukázal na Stanovisko generálneho advokáta Geelhoeda vo veci Asnef-Equifax. Ďalej žalobca v
13. rade sa v tejto súvislosti odvolával na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Saldanha, rozsudok vo veci Konle, vo veci Beck a vo veci Data Delecta. Žalobca v
14. rade tiež namietal použitie rozsudku vo veci SGL Carbon AG v. Komisia, v ktorom Európsky súdny dvor zdôraznil, že štáty mimo Európskej únie vykonávajú právomoc výlučne v rámci ich teritória sledujúc ochranu ich vlastných záujmov. Podľa žalobcov bez ohľadu na záver o prípustnosti retroaktívnej aplikácie čl. 81 došlo zo strany žalovaného k porušeniu zásady ne bis in idem, čo odôvodnili tým, že konanie pred Komisiou, ako aj konanie pred slovenskými orgánmi boli totožné v skutkovom stave prešetrovanej veci, v okruhu páchateľov a takisto aj v chránenom právnom záujme. Rovnako ako fakty, sú v obidvoch prípadoch rovnakí aj účastníci konania, ako aj žiadateľ o neuloženie pokuty - ABB. Ďalej tak komunitárne súťažné právo, ako aj slovenské súťažné právo chránia rovnaký právny záujem. Žalobcovia v
15. a
16. rade ďalej podotkli, že ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalovaným vydal dňa 26.04.2007 svoje rozhodnutie č. R 059-070,075-078/2007/01-08115/2007/310 v rovnakej veci aj český Úřad pro ochranu hospodářské soutěže. Rozhodnutie českého súťažného úradu pokrývalo aj obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992, teda obdobie, kedy Slovenská republika a Česká republika tvorili jediný štát. Územie Československa pritom predstavovalo jediný homogénny trh, v rámci ktorého neexistovali žiadne prekážky, ako clá alebo poplatky, jazykové bariéry ani odlišné preferencie zákazníkov. Rozhodnutie českého súťažného orgánu sa tak do 31.12.1992 vzťahovalo aj na územie dnešnej Slovenskej republiky. Žalovaný preto vzhľadom na zásadu ne bis in idem nemal na základe uvedeného rozhodnutia českého súťažného orgánu pre obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992 právomoc posudzovať údajné protisúťažné konanie žalobcu a ostatných účastníkov konania. Žalobcovia v
17. až
18. rade ďalej namietali nedostatky týkajúce sa zistenia skutkového stavu a jeho právneho posúdenia zo strany žalovaného, nakoľko podľa ich názoru žalovaný dostatočne nepreukázal porušenie pravidiel hospodárskej súťaže žalobcom na slovenskom trhu. Žalovaný mal v konaní povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce dostatočným spôsobom, že sa žalobca podieľal na protisúťažnom konaní na trhu v Slovenskej republike a nie dôkazy o údajnom protisúťažnom konaní na iných trhoch. GQ-Dohoda nemôže byť použitá ako dôkaz, ktorý by preukazoval údajné porušenie slovenských súťažných noriem, a to preto, že jej účelom nikdy nebolo a ani sa nikdy netýkala prideľovania projektov v Slovenskej republike. Z toho dôvodu by ani akékoľvek údajné protisúťažné konanie, ku ktorému mohlo dôjsť na jej základe a dôkazy s tým súvisiace, nemohli byť vo vzťahu k Slovenskej republike relevantné. Rovnako sa žalobca v
19. rade odvolával na to, že koluzívne správanie týkajúce sa Slovenskej republiky mohli uskutočňovať európske spoločnosti na základe GQE-Dohody, žalobca však nikdy nebol jej členom. Žalobca v
20. rade bol toho názoru, že z textu GQ-Zmlúv jasne vyplýva, že sa tieto nemajú vzťahovať na Slovenskú republiku. Slovenská republika v týchto zmluvách vôbec nie je uvádzaná a ani nie je možné inak odvodiť, že by sa na ňu zmluvy mali vzťahovať. Taktiež žalobca v
21. rade v žalobe tvrdil, že protisúťažná dohoda sa nevzťahovala na územie Slovenskej republiky. Z GQ-Dohody vyplývali následky výlučne v rámci trhov mimo Európy a nevzťahovali sa na slovenský trh. Takéto konanie potom nie je možné podľa žalobcu posúdiť v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z. (ďalej len ,,ZOHS“). Žalobca v
22. rade považoval za potrebné uviesť aj to, že okrem toho, že dôkazy predložené spoločnosťou ABB v rámci žiadosti o neuloženie pokuty, nepreukazujú žiadne porušenie slovenských súťažných noriem zo strany žalobcu, došlo zo strany žalovaného tým, že tieto dôkazy nepreveril, k porušeniu jeho povinností vyplývajúcich zo zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,správny poriadok“). Navyše skutočnosť, že sa žalovaný v takomto značnom rozsahu spoliehal na tieto dôkazy bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy. V prípade dôkazov predložených účastníkom konania ABB žalobca v
23. rade uviedol, že vo svojej podstate predstavujú iba jediný dôkaz, a to výpoveď účastníka konania ABB. Všetky tieto dokumenty totiž majú spoločné to, že boli účelovo vytvorené spoločnosťou ABB v rámci jej žiadosti o Leniency. Všetky dokumenty vytvorené účastníkom konania ABB preto žalovaný bol povinný zohľadniť ako jedinú výpoveď účastníka konania a nie ako jednotlivé listinné dôkazy v zmysle § 34 ods. 2 správneho poriadku. E-mailová korešpondencia naopak podľa žalobcu v
24. rade v porovnaní s predchádzajúcimi dôkazmi predstavuje samostatný dôkaz, ktorý bol žalovaný oprávnený vykonať samostatne. V tomto prípade sa však žalovaný dopustil pochybenia, keď tento dôkaz nesprávne vyhodnotil. Žalobca v
25. rade má za to, že jediný dôkaz, ktorý žalovaný získal z iných zdrojov ako z výpovede účastníka konania ABB, je výpoveď účastníkov konania Hitachi Ltd., Hitachi Europe a JAEPS týkajúca sa stretnutia dňa 11.05.
26. Pretože však žalovaný v správnom konaní dospel k záveru, že jeho právomoc k šetreniu údajného protisúťažného konania je daná iba do 30.04.2004, nebol oprávnený pre účely svojho správneho konania prihliadať k dôkazom a skutočnostiam, ktoré nastali až po tomto dátume. Žalobca v
27. rade tvrdil, že jediný dôkaz zhromaždený žalovaným v správnom konaní ukazuje, že iba európski dodávatelia GIS - strany GQE-Dohody - mali vo vzťahu k Slovensku údajnú kartelovú dohodu. Taktiež neexistuje žiadny dôkaz, že sa žalobca v
28. rade zúčastnil dohody spôsobom ustanoveným v GQ-Dohode. Žalobca v
29. rade sa naproti tomu domnieval, že existuje dostatočný dôkaz, že žalobca nebol aktívny na slovenskom trhu v súlade s GQ-Dohodou, keďže jeho konanie alebo skôr nekonanie na slovenskom trhu GIS, bolo založené na legitímnych komerčných úvahách a nebolo nijakým spôsobom spojené s postupmi predpokladanými v GQ-Dohode. Žalobcovia ďalej namietali dôkaznú relevanciu zoznamu GIS projektov na Slovensku, predložených v rámci žiadosti o Leniency spoločnosťou ABB. Žalobca v
30. rade k tomu uviedol, že tento zoznam nemá vo vzťahu k preukázaniu údajného protiprávneho konania žalobcu žiadnu dôkaznú hodnotu, keďže samotný zoznam nepreukazuje, že žalobca vedel o slovenských projektoch a vo vzťahu k týmto projektom podnikal akékoľvek kroky, pričom na druhej strane skôr preukazuje, že o uvedených slovenských projektoch rokovali výlučne európske spoločnosti, ktoré sú v ňom výslovne uvedené. Žalobca v
31. rade podotkol, že okrem tvrdení spoločnosti ABB, že všetci účastníci správneho konania rokovali o slovenských projektoch, sa v spise nenachádza žiadny dôkaz, ktorý by túto skutočnosť preukazoval. Žalobca v
32. rade ďalej poznamenal, že zoznam navyše obsahuje verejne dostupné údaje a spoločnosť ABB tak zoznam mohla vytvoriť bez ohľadu na to, či skutočne bola prítomná pri prerokovaní v nich uvedených projektoch v rámci údajného protisúťažného konania. Žalobca v
33. rade najmä namietal, že sa v rámci projektu Vajnorská nedopustil a ani nemohol dopustiť akéhokoľvek protisúťažného konania, pretože dodávku GIS realizoval v rámci svojho vlastného koncernu. Vzťahy medzi spoločnosťami patriacimi do jednej podnikateľskej skupiny totiž nie sú vzťahmi konkurenčnými, a preto nemôžu mať žiaden vplyv na hospodársku súťaž na relevantnom trhu GIS. Ďalej projekt uvedený v bode 523 rozhodnutia o rozklade pod názvom „SLOVENSKÉ ELEKTRÁRNE: Projekt NPP Jaslovské - č. 1422“ (ďalej len ,,projekt Jaslovské“) bol podľa informácií žalobcu v
34. rade od počiatku zadávaný ako vzduchom izolované spínacie zariadenie (AIS). Jeho realizácia sa preto žiadnym spôsobom nemohla dotknúť hospodárskej súťaže na relevantnom trhu GIS v Slovenskej republike. Žalobca v
35. rade uviedol taktiež, že nikdy nedodával produkty GIS na slovenský trh. Preto neexistuje žiadny dôkaz o údajnej nezákonnej činnosti žalobcu na slovenskom trhu. Dôkaz predložený spoločnosťou ABB iba podporuje, že európski dodávatelia GIS viedli svoje vlastné diskusie o projektoch GIS v súvislosti s európskymi projektmi. Žalobca v.
36. rade poukázal tiež na to, že žiadni iní neeurópski výrobcovia GIS (ktorí neboli účastníkmi GQ-Dohody alebo GQE-Dohody) neboli alebo nie sú aktívni na slovenskom trhu, ako napr. výrobcovia z Južnej Kórei alebo Taiwanu. Žalovaný nezhromaždil žiadny dôkaz, ktorý by ukázal prítomnosť týchto ázijských výrobcov na Slovensku. Žalobcovia v
37. a
38. rade uviedli, že rozhodnutie nevstúpiť na slovenský trh s GIS, spočívalo v rôznych prekážkach právneho a obchodného charakteru, ktoré značne sťažovali vstup žalobcu na tento trh. Žalobcovia v
39. a
40. rade ďalej v žalobe konkretizovali dôvody, pre ktoré sa rozhodli na európsky trh nevstupovať. Podľa žalobcu v
41. rade prekážky sa týkajú najmä výrobných nákladov, nákladov na dopravu a prepravu, námorného poistenia a pri technických bariérach žalobca poukázal, že sa špecializuje na vysokonapäťové GIS a na trhy v Ázii a na Blízkom východe, jeho produktové rady GIS boli vyrobené tak, aby spĺňali požiadavky japonského a ázijského trhu. Žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz na podporu záverov, že neexistovali žiadne prekážky, a že žalobca v
42. rade nemohol súťažiť s európskymi výrobcami GIS na ich dodávanie na európsky a slovenský trh. Počas správneho konania prvého stupňa žalovaný nevykonal (hoci to žalobca v
43. rade navrhol) svoje vlastné vyšetrovanie na dokázanie skutočností zistených žalobcom, t.j. že závery štúdií predložených žalobcom sa na Slovensko neuplatňujú. Naopak žalovaný ignoroval svedeckú výpoveď spoločnosti ABB a znalecké posudky pripravené CRA International, JRM a prof. O. a dopustil sa tiež zásadného pochybenia v tom, že vybral len také pasáže zo žiadosti spoločnosti ABB o neuloženie pokuty, ktoré spĺňajú jeho vlastnú teóriu a účely. Žalobca v
44. rade tiež namietal, že žalovaný v konaní nevykonal vlastnú analýzu tovarového a priestorového relevantného trhu. Konkrétne, namiesto spoľahnutia sa na zistenia uvedené v rozhodnutí Komisie, na GQ-Dohodu, resp. na dôkazy predložené zo strany spoločnosti ABB, bol žalovaný povinný pri určovaní priestorového a tovarového relevantného trhu nezávisle vykonať svoje vlastné zisťovanie, a to s použitím štandardných techník pre určovanie relevantného trhu (napr. test zastupiteľnosti jednotlivých produktov). V tomto smere preto podľa žalobcu v
45. rade došlo k porušeniu povinnosti žalovaného zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Žalobca v
46. rade ďalej podotkol, že z postupu žalovaného navyše vyplýva, že v správnom konaní nesprávne postupoval podľa zásady formálnej pravdy, ktorá sa uplatňuje, napr. v civilnom súdnictve. Na viacerých miestach v rozhodnutí o rozklade sa totiž uvádza, že má určitú skutočnosť za preukázanú, keďže ju účastníci konania podľa jeho názoru nepopreli, či nevyvrátili. Takýto postup je v priamom rozpore so zásadou materiálnej pravdy zakotvenou v § 32 ods. 1 správneho poriadku. Pretože žalovaný nebol schopný žalobcovi na základe presne a úplne zisteného skutkového stavu preukázať porušenie ZOHS, nebol v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku ani oprávnený žalobcu potrestať. Čo sa týka dôkazov o dĺžke trvania údajného protisúťažného konania, žalobca v
47. rade trval na tom, že tieto dôkazy sú nedostatočné a v žiadnom prípade nepreukazujú účasť žalobcu na akomkoľvek karteli vo vzťahu k Slovenskej republike a už vôbec nie v súlade s požadovaným dôkazným štandardom. Pokiaľ ide o dĺžku trvania GQ-Dohody, žalobca v
48. rade namietal, že žalovaný nezohľadnil to, že v období od apríla 1999 do marca 2002 došlo k prerušeniu účinnosti GQ-Dohody a žalobca v
49. rade sa v tomto období nemohol ani zúčastniť protisúťažného konania. Ďalej žalobca v
50. rade tvrdil, že po apríli 1999 sa neuskutočnili žiadne relevantné diskusie. Pre obdobie po 25.03.2002 v spise neexistuje absolútne žiadny dôkaz o akomkoľvek koluzívnom konaní vo vzťahu k slovenskému trhu. Z toho dôvodu podľa žalobcu v
51. rade nie je možné preukázať, že koluzívne konanie vo vzťahu k Slovenskej republike pretrvávalo aj po tomto dátume. Žalobca v
52. rade na druhej strane uviedol, že žalovaný nepreukázal, akú dlhú dobu sa spoločnosti skupiny Siemens podieľali na údajnom protisúťažnom konaní v Slovenskej republike, a to najmä na okamih začatia ich protisúťažného konania. Žalovaný u spoločností Nuova Magrini a VA TECH T&D dokonca stanovil ich zodpovednosť za protisúťažné konanie vo väčšom rozsahu ako zistil ich účasť na protisúťažnom konaní. Žalobca v
53. rade zdôraznil, že žalovaný vôbec neberie do úvahy objektívnu nemožnosť spoločností patriacich pôvodne do podnikateľskej skupiny VA Tech (dnes súčasť skupiny Siemens) zúčastniť sa na protisúťažnom konaní v Slovenskej republike. Podnikateľská skupina VA Tech nebola v oblasti GIS vôbec činná až do roku 1995, kedy prevzala holandskú spoločnosť Holec High Voltage B.V. Až do roku 1995 je preto účasť podnikateľskej skupiny VA Tech na akejkoľvek kartelovej dohode týkajúcej sa projektov GIS s účinkami v Slovenskej republike úplne vylúčená. Žalobca v
54. rade bol toho názoru, že platnosť GQ-Dohody bola ukončená po odstúpení spoločnosti Siemens v roku 1999, a že GQ-Dohoda už nebola uplatniteľná najneskôr v roku 1999 a každá ďalšia dohoda pojednávala iba o Ázii a Blízkom východe. Žalovaný preto pokutoval žalobcu v
55. rade za obdobie rokov 1999 až 2004, kedy GQ-Dohoda, ktorú žalovaný považuje za primárny dôkaz porušenia zákona, už prestala existovať, pričom žalovaný ani nepredložil žiaden dostatočný dôkaz, že údajné porušenie pokračovalo po roku 1999, a teda nemôže uložiť pokutu. Žalobca v
56. rade bol ďalej toho názoru, že závery žalovaného o zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku je možné uplatniť iba v európskom práve. Z pohľadu slovenského práva je totiž k dôvodeniu zodpovednosti nedostatočné, že materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť dcérsku, ako tomu je v európskom práve. Pre dôvodenie zodpovednosti podľa ZOHS za spáchanie správneho deliktu je nutné, aby boli kumulatívne splnené znaky jeho skutkovej podstaty: objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Pri dôvodení zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku iba zo záveru, že táto vykonáva rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, nie je splnený znak zavinenia a tým pádom ani subjektívna stránka správneho deliktu. Podľa slovenského práva tak je možné dôvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti iba vtedy, keď sa materská spoločnosť podieľala na deliktnom konaní svojej dcérskej spoločnosti. Žalobcovi ďalej namietali procesné pochybenia žalovaného, keď žalobca v
57. rade mal za to, že slovenské súťažné právo podobne ako európske súťažné právo vyžaduje, aby výzva pred vydaním rozhodnutia, resp. oznámenie o výhradách v dostatočnej miere určovala konanie, voči ktorému smerujú výhrady žalovaného, resp. komisie a to tak, aby bolo účastníkovi konania umožnené riadne sa voči uvedeným tvrdeniam brániť. Žalobca v
58. rade tvrdil, že okrem toho, že druhá výzva bola vágna, na viacerých miestach boli nesprávne použité niektoré pojmy a uvedené nesprávne informácie, čo malo za následok zmätočnosť ohľadom toho, z čoho bol žalobca vlastne obvinený a dôkazov, na ktorých sa obvinenia voči žalobcovi zakladali. V druhej výzve žalovaný nielenže riadne neoboznámil žalobcu v
59. rade s právnou kvalifikáciou konania, ktoré mu kládol za vinu, namiesto toho žalobcu v
60. rade v tomto smere závažne zaviedol, keď v druhej výzve neinformoval dostatočným spôsobom (resp. vôbec) žalobcu o spôsobe (re)kalkulácie pokuty žalobcovi, ktorý bol následne detailne prezentovaný v druhostupňovom rozhodnutí. Ďalej žalobcovia v
61. a
62. rade namietali neunesenie bremena dokazovania a to najmä pokiaľ ide o preukázanie protisúťažného konania vo vzťahu k Slovenskej republike. Podľa žalobcu v
63. rade žalovaný nepreukázal v požadovanom štandarde, že bol žalobca zapojený do údajných nezákonných činností na slovenskom trhu. Nebola preukázaná ani existencia údajnej ústnej dohody o rozdelení trhov medzi japonských a európskych členov GQ-Dohody. Žalovaný presunul dôkazné bremeno na žalobcu, aby preukázal negatívnu skutočnosť, t.j. že konanie, jeho povinnosť, jeho správanie a/alebo motívy jeho správania neexistovali, a tým žalovaný porušil zásadu prezumpcie neviny. Dôkazy zhromaždené v spise, menovite GQ-Dohoda, GQE-Dohoda a iné dokumenty, ako napríklad zoznam slovenských projektov, nepredstavujú dostatočný dôkaz, na základe ktorého by žalovaný mohol usúdiť, že bol žalobca v
64. rade zapojený do údajnej zakázanej dohody alebo koordinácie vo vzťahu k Slovenskej republike. Okrem toho žalobca v
65. rade trval na tom, že žalovaný ignoroval tú skutočnosť, že okrem GQ-Dohody neexistuje žiadny iný dôkaz, ktorý by akýmkoľvek spôsobom čokoľvek naznačoval o žalobcovi. Podľa žalobcu v
66. rade výrok druhostupňového rozhodnutia trpí nedostatkami. Žalovaný vo výroku druhostupňového rozhodnutia dostatočne presne a jednoznačne nevymedzil skutok - protisúťažné konanie, ktorého sa mal žalobca údajne dopustiť, a najmä presne neopísal spôsob, akým malo údajne k spáchaniu protisúťažného konania dôjsť. Okrem toho sa vo výroku druhostupňového rozhodnutia presne a jednoznačne neuvádza miesto, resp. miesta a časy, kedy k tejto koordinácii malo dochádzať takým spôsobom, aby tento skutok nemohol byť zamenený v budúcnosti s inými. Taktiež žalobca v
67. rade namietal, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vôbec nevyplýva, aký konkrétny postup žalobcu považuje žalovaný za jednotlivé typy protisúťažného konania uvedené vo výrokových častiach napadnutých rozhodnutí. Žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí ani žiadnym spôsobom nepreukazuje, že by určitý konkrétny postup žalobcu v
68. rade a ostatných účastníkov konania naplňoval skutkové znaky týchto jednotlivých typov protisúťažných konaní. Žalobca v
69. rade bol tiež toho názoru, že žalovaný si nesplnil povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutia. V napadnutých rozhodnutiach sa žalovaný takmer vôbec nezaoberá podľa žalobcu v
70. rade žiadnou z jeho námietok, úplne ignoruje väčšinu z nich a vyvracia argument žalobcu v
71. rade veľmi jednoduchým spôsobom. Na podporu svojho tvrdenia sa žalobca v
72. rade odvolával na rozsudok Ústavného súdu SR (sp. zn. ÚS 56/01 z 10.07.2002). Žalobca v
73. rade tiež argumentoval, že došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, keďže mu nebol poskytnutý dostatočný čas na vyjadrenie sa k druhej výzve pred vydaním rozhodnutia. S prihliadnutím na rozsah a závažnosť skutočností uvedených v druhej výzve a potrebu informovať prostredníctvom právneho zástupcu o týchto skutočnostiach žalobcu, ktorý má sídlo v Japonsku, bola lehota na predloženie vyjadrenia k druhej výzve aj napriek predĺženiu lehoty, ku ktorej došlo na základe žiadostí účastníkov konania, neadekvátna. Uvedené predstavuje podľa žalobcu porušenie práva žalobcu na obhajobu zakotveného v čl. 6 ods. 3 písm. a/, b/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a takisto porušenie § 3 ods. 2 správneho poriadku. Žalobca v
74. rade namietal, že podľa dátumu vyznačeného na rozhodnutí o rozklade mal žalovaný vydať rozhodnutie o rozklade dňa 14.08.2009, teda deň pred uplynutím predĺženej lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS. Rozhodnutie o rozklade však bolo žalobcovi doručené až 24.09.2009, teda takmer mesiac a pol od uplynutia lehoty. Podľa názoru žalobcu časový rozdiel medzi vydaním a doručením rozhodnutia o rozklade nie je možné považovať ani za primeranú lehotu pre vypravenie rozhodnutia účastníkom konania. Žalobcovia v
75. až
76. rade namietali ďalej pokutu pričom žalobca v
77. rade namietal, že zo strany žalovaného malo dôjsť k zníženiu pokuty uloženej žalobcovi, a to z dôvodu, že žalovaný nebol oprávnený uložiť žalobcovi pokutu za protisúťažné konanie, ktoré sa uskutočnilo pred 01.05.2001, kedy nadobudol účinnosť súčasný zákon o ochrane hospodárskej súťaže. Je tomu tak preto, že v zmysle predchádzajúcich zákonov mohol žalovaný uložiť pokuty podnikateľom len v priebehu troch rokov od roku, kedy nastalo ich porušenie. Žalobca v
78. rade tiež trval na tom, že na základe prechodných ustanovení zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaže a zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov žalovaný nemá právomoc uložiť pokutu žalobcovi za údajné porušenie zákona počas obdobia od 01.03.1991 do 30.04.
79. Podľa žalobcu možnosť žalovaného uložiť pokutu za údajné porušenie zákona počas obdobia od 01.03.1991 do 30.04.2001, t. j. dátumu, kedy obidva akty stratili účinnosť, uplynula k 30.04.2004, t. j. tri roky od dátumu, kedy zákon č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 188/1994 Z. z.“) stratil účinnosť. Rovnako žalobca v
80. rade argumentoval tak, že žalovaný porušil jeho právo na oboznámenie sa s podkladmi pre rozhodnutie a žalobca bol vystavený právnej neistote ohľadom spôsobu výpočtu pokuty tým, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol, z ktorého Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž (ďalej len „Metodický pokyn“) vychádzal pri ukladaní pokút, následne žalovaný v rámci druhej výzvy pred vydaním rozhodnutia zmätočne odkázal na Metodický pokyn z roku 2008, ako aj tým, že výška pokuty v druhostupňovom rozhodnutí bola žalovaným pravdepodobne prepočítaná na základe internej Smernice o postupe pri ukladaní pokút č. 5/2003 účinnej od 01.01.
81. Žalobca v
82. rade poukazoval aj na to, že v oblasti správneho trestania sa ukladá sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. Pokiaľ je ale v dobe rozhodovania o správnom delikte účinná sankcia, ktorá je pre páchateľa miernejšia, je nutné uložiť túto nižšiu sankciu. Pri stanovovaní sankcie v rozhodnutí o rozklade je tak nutné posúdiť, či sankcia účinná v dobe rozhodovania o rozklade je miernejšia ako sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. V záujme zachovania tejto zásady bol preto žalovaný povinný použiť pri stanovení sankcie metodický pokyn žalovaného pre stanovovanie sankcií účinný v dobe vydania rozhodnutia o rozklade - Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž. Žalobca v
83. rade mal tiež za to, že rozhodnutie v časti týkajúcej sa pokuty je nepreskúmateľné, pričom uvádza viacero dôvodov. Predovšetkým z druhostupňového rozhodnutia nie je možné vyvodiť metódu resp. spôsob, aký žalovaný použil pri určení základnej sumy pokuty uloženej žalobcovi. Odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia nasvedčuje tomu, že žalovaný svojvoľne, bez uvedenia konkrétnej metodológie, rozdelil pokutu na časť uloženú za závažnosť údajného porušenia súťažných noriem a na časť, ktorá zodpovedá dĺžke údajného porušenia tak, aby výška pokuty dosiahnutá takýmto rozdelením, zodpovedala celkovej výške pokuty udelenej zo strany prvostupňového správneho orgánu, čo je neprípustné a zároveň v rozpore s § 47 ods. 3 správneho poriadku. Rovnako aj podľa žalobcu v
84. rade stanovenie dĺžky údajného protisúťažného konania žalovaným nemá podklad vo vykonaných dôkazoch. Žalovaný preto nebol oprávnený pri stanovovaní pokuty zohľadniť dĺžku údajného protisúťažného konania, ktorá podľa neho bola značná. Žalobca v
85. rade sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že závažnosť správneho deliktu je nutné určiť podľa ekonomickej sily, t. j. podľa obratu každého z účastníkov správneho konania. Zo samotnej logiky veci totiž vyplýva, že obrat je kritérium, ktoré nemôže mať žiadny vplyv na závažnosť protiprávneho konania. Na jeho závažnosť môže mať vplyv iba povaha porušenia, skutočný účinok na trh a veľkosť relevantného trhu. Zohľadnenie obratu vedie k diskriminácii. Žalobca v
86. rade sa domnieval, že výška pokuty nie je oprávnená a je neprimerane vysoká. Dôkazy zhromaždené žalovaným bezpochyby preukazujú, že žalobca v
87. rade sa nikdy nezúčastnil na žiadnej dohode alebo koordinácii, pokiaľ ide o slovenský trh. V tomto ohľade je pokuta uložená žalobcovi v
88. rade neprimerane vysoká v porovnaní s pokutami uloženými európskym členom kartelu, ktorí mohli a pravdepodobne aj mali skutočný dopad na slovenský trh a hospodársku súťaž. Žalovaný si tiež nesplnil ani povinnosť uviesť dôvody vo vzťahu k výške pokuty, hlavne čo sa týka presných kritérií, váh a metód na vypočítanie pokuty. Žalobca v
89. rade sa tiež domáhal toho, aby žalovaný pri posudzovaní/výpočte pokuty prihliadol na veľkosť relevantného trhu a jeho vplyvom na určenie základnej sadzby pokuty. Ak posúdenie veľkosti relevantného trhu žalovaný v danej veci nepovažoval za účelné, mal aspoň uviesť dôvody, ktoré ho viedli k danému záveru. Žalovaný sa tiež dostatočne a jednotlivo nezaoberal ďalšími faktormi, ktoré mal zohľadniť pri posudzovaní výšky pokuty v súlade s § 38 ods. 10 ZOHS, ako aj na skutočnosť, že mu doteraz žalovaným nikdy nebola uložená pokuta. Žalobca v
90. rade uviedol, že aj keby spáchal delikt vo vzťahu k slovenskému územiu, je tu niekoľko zásadných poľahčujúcich okolností, a to že údajné porušenie zákona nastalo z nedbanlivosti, žalobca v
91. rade bol v pasívnej úlohe, pokiaľ ide o slovenský trh, a nikdy nezačal ani sa nedopustil akéhokoľvek porušenia zákona vo vzťahu k trhu a napokon účasť žalobcu v
92. rade na činnostiach údajne porušujúcich zákon vo vzťahu k slovenskému trhu bola veľmi nepatrná, ak nie neexistujúca. Z toho dôvodu žalobca v
93. rade tvrdil, že žalovaný pochybil, keď nevzal do úvahy tieto poľahčujúce okolnosti pri posudzovaní výšky pokuty a žiadal súd o zníženie pokuty. Ďalej podľa žalobcov v
94. a
95. rade bol zo strany žalovaného porušený princíp primeranosti, keď posudzoval pokutu uloženú žalobcom v
96. a
97. rade za zapojenie do GQ-Dohody rovnakým spôsobom, ako pri európskych výrobcoch, ktorí boli zapojení do obidvoch dohôd - GQ-Dohody aj GQE-Dohody. Žalobca v
98. rade je toho názoru, že došlo zo strany žalovaného aj k diskriminačnému zaobchádzaniu vo vzťahu k nemu v porovnaní s európskymi spoločnosťami, keďže mu bola uložená druhá najvyššia pokuta z pomedzi všetkých účastníkov a to aj napriek tomu, že európske spoločnosti boli účastníkmi GQ-Dohody, podieľali sa na európskych aktivitách na základe GQ-Dohody, zatiaľ čo japonské spoločnosti boli len účastníkmi GQ-Dohody. Krajský súd konštatoval, že medzi žalobcami a žalovanými nie je sporu o tom, že skutkovo týmto konaním žalobcov, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie žalovaného, sa už v minulosti zaoberala Európska komisia (ďalej len „EK“), ktorá o ňom rozhodla dňa 24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.
99. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz žalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd vyjadreného v čl. 81 Zmluvy o ES (ďalej len „ZES“). Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 ZES, pričom v ňom sledovala dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č. 188/1994 Z. z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným pre obdobie konania žalobcov od 01.03.1991 do 30.04.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania, postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom ZOHS a nie podľa čl. 81 ZES. Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako EK, tak žalovaný, oba súťažné orgány samostatne deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (EK podľa komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný podľa slovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty. Krajský súd poukázal na to, že základné procesné námietky žalobcov smerujú proti porušeniu zásady ne bis in idem a sú vystavené na tvrdení, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako teraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala EK, ktorá o tom istom konaní už skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Zároveň však dodal, že táto otázka je už plne vyriešená rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 14.02.2012 vo veci C-17/10, v ktorom odpovedal na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Brne. Z predmetného rozsudku vyplýva, že podľa názoru SD EÚ, čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 a čl. 81 ZES predstavujú hmotnoprávne normy úniového práva. Podľa SD EÚ ustanovenia čl. 81 ZES a čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci konania začatého po 01.05.2004 nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Európskej únii (ďalej len „EÚ“) až 01.05.2004, v obdobiach pred týmto dátumom. Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III. Nariadenia č. 1/2003, orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa čl. 11 ods. 6 v spojení s čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže sankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia pred pristúpením tohto štátu k EÚ. Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli pokuty, s cieľom sankcionovať účinky spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k EÚ, pokiaľ pokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím EK prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov. V podrobnostiach krajský súd odkázal na argumentáciu SD EÚ vo vyššie uvedenej veci a uzavrel, že námietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné. Krajský súd taktiež vyhodnotil námietku žalobcu v
100. rade o tom, že rozhodnutie o rozklade mu bolo doručené až po mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS, za nespôsobilú vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákon z hľadiska materiálneho a procesného, podľa názoru krajského súdu, žiadne takéto účinky pre daný prípad neupravuje. Ďalej sa krajský súd zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného a poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia Správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie, až po vydanie rozhodnutia. Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení § 47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Krajský súd sa v súvislosti so žalobnými námietkami zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že v preskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito, keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od 01.03.1991 do 30.04.
101. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď žalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Preto podľa názoru krajského súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu krajský súd poukázal na to, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov