1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba „ZoPC“) rozsudkom č.k. 9Sp/36/2014-17 zo dňa 19. augusta 2014 tak, že napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil
ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie; zároveň odporcovi nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že odporca je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť zložiť peňažnú záruku alebo zabezpečiť si ubytovanie s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné. Napriek tomu, že z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplýva, že súčasťou spisu je aj rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. PPZ-HCP-S018-84-008/2014 zo dňa
názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný", je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležité odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do
2, § 2501 ods. 2 O.s.p. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., a to bez ohľadu na skutočnosť, či tento dôvod v podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal, pretože realizácia dispozičnej zásady nemôže byť v rozpore s charakterom práv, ktorým je poskytovaná ochrana so samotným účelom konania, ktorým je spravodlivá ochrana subjektívnych práv. Súčasne vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia v zmysle ustanovenia § 250sa ods. 7 O.s.p.. II. Odvolanie odporcu, vyjadrenie navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, v ktorom poukazoval na obsah jednotlivých zápisníc spísaných s navrhovateľom, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 147/2013-50, bod III., odsek 7.2 a 7.3 dôvodiac, že i v priebehu konania o žiadosti o udelenie azylu, resp. i v priebehu konania o vyhostení môže byť navrhovateľka zaistená. Namietal záver krajského súdu o nerealizovateľnosti vrátenia, poukazujúc na uvedený nález ústavného súdu, ktorý konštatoval, že „osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. To ale znamená, že zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude alebo nie.“ Nesúhlasil s tým, že mal bližšie odôvodniť lehotu zaistenia (do 17. januára 2015), pretože tú
neho v momente zaistenia určiť presne nedokázal. Navrhol zmeniť rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 9Sp/36/2014-17 zo dňa
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta-tovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd sa pri svojich úvahách a rozhodovaní opieral o ďalej citované ustanovenia Správneho poriadku a ZoPC.
PC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
PC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky odporcu za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v postupe krajského súdu. Krajský súd dostatočne odôvodnil zrušenie napadnutého rozhodnutia odporcu o zaistení a najvyšší súd sa na odôvodnenie napadnutého rozsudku odvoláva. Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že konal správne a v súlade so zákonom, keď proti navrhovateľovi najprv konal ako správny orgán v priestupkovom konaní a neskôr začal konanie o administratívnom vyhostení a o zaistení a ako oporu správnosti a zákonnosti svojho postupu citoval nález ústavného súdu, odvolací súd na doplnenie tvrdení krajského súdu dodáva citáciu odsekov
kritérií vymedzených najmä judikatúrou ESĽP.
uvedenej judikatúry (porov. Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 67 a nasl.) sa za arbitrárne na účely čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru považuje také zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia. To
názoru ústavného súdu znamená, že správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda niektorému z dôvodov uvedených v § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca
tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V takej situácii je v zmysle § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne možný (porov. zhodne i uznesenie českého Najvyššieho správneho súdu č. k. 7 As 79/2010-150 z 23. novembra 2011). Správny orgán v konaní vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa nebol dôsledný pri posudzovaní reálnosti vyhostenia navrhovateľa a pri odôvodňovaní dĺžky jeho zaistenia, čím zasiahol do jeho práv garantovaných medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Bol arbitrárny v posudzovaní jeho vstupu na územie Slovenskej republiky (bez toho, aby čo i len pripustil jej možný úspech v konaní o udelenie azylu, či iného prostriedku medzinárodnej ochrany), v posudzovaní účelovosti jeho žiadosti o azyl (na toto posúdenie a konanie je príslušný iný orgán než správny orgán rozhodujúci o zaistení). Pre tieto dôvody si odvolací súd odôvodnenie prvostupňového súdu, ako vecne správne, osvojil a jeho odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil
1 a 2 O.s.p..
s použitím § 250sa ods. 1 O.s.p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd zo zistenia, že navrhovateľ bol v konaní úspešný, avšak nárok na trovy konania si neuplatnil a odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.