2 písm. a/, d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fiktívne rozhodnutie Ministra financií Slovenskej republiky z
3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode informácií“) uplynula 26. februára 2011, kedy nastala tiež fikcia rozhodnutia o podanom rozklade. Krajský súd preskúmal na základe žaloby prokurátora podanou
1 písm. b/ OSP a § 250b ods. 5 OSP obe tieto rozhodnutia žalované, fiktívne z
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, zameriavajúc sa na súlad žalovaných rozhodnutí najmä s § 3 ods. 1, § 9 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, ako aj § 46 ods. 3, § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Ako na spornú otázku sa krajský súd zameral na existenciu podmienok vedúcich k vydaniu tzv. fiktívneho rozhodnutia
3 zákona o slobode informácií, osobitne s ohľadom na aplikovateľnosť § 57 ods. 2 správneho poriadku, ktorú mal žalobca na rozdiel od žalovaného za vylúčenú. V tomto smere krajský súd vyslovil názor, že v prípade rozkladu v konaní o sprístupnenie informácie je aplikácia § 57 ods. 2 správneho poriadku pojmovo vylúčená. Je totiž odlišná príslušnosť správneho orgánu prvého stupňa a odvolacieho správneho orgánu je funkčnou príslušnosťou. Rozklad ako riadny opravný prostriedok nemá devolutívny účinok, preto je plynutie lehoty
2 správneho poriadku vylúčené a lehota na vydanie rozhodnutia o rozklade
3 zákona o slobode informácií plynie od momentu doručenia rozkladu. Na podporu tvrdenia, že ústredné orgány štátnej správy nemajú možnosť autoremedúry a ani 30-dňovú lehotu na postúpenie rozkladu vedúcemu, a že vedúci ústredného orgánu musí o rozklade rozhodnúť do 15 dní od doručenia rozkladu na podateľňu ústredného orgánu štátnej správy, krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 6A 125/2000 z
3 zákona o slobode informácií, ktoré je preskúmateľným rozhodnutím, dospel k záveru, že je namieste toto rozhodnutie zrušiť z dôvodov
2 písm. d/ OSP, t. j. pretože ide o rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného zo
krajského súdu žalobca správne uviedol, že podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom na vyslovenie nesúladu zákona s ústavou nemá vo vzťahu k účinnosti napádaného právneho predpisu, resp. jeho jednotlivého ustanovenia žiaden účinok. Účinnosť zákona môže byť pozastavená len rozhodnutím ústavného súdu a následne v prípade, že ústavný súd vysloví nesúlad právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, právny predpis, resp. iná časť, stráca účinnosť uverejnením nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov. Dodal, že informáciu o výkone verejnej funkcie alebo úradnej činnosti fyzickej osoby nemožno považovať za súčasť súkromnej sféry, a teda ani za osobný údaj chránený ústavou, ako aj § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, ktorý nemožno vykladať tak, že všetky iné informácie o výkone verejnej funkcie alebo o úradnej činnosti, ktoré možno spojiť s konkrétne identifikovateľnými osobami pôsobiacimi v orgánoch verejnej moci a ktoré nie sú uvedené v § 9 ods. 3, sú chránenými osobnými údajmi, ktoré nemožno sprístupniť. Verejne činné osoby zapojené do záležitostí verejného záujmu majú totiž zúženú ochranu súkromia (tu krajský súd poukázal na nález ústavného súdu z 19. januára 2011, sp. zn. PL. ÚS 1/09). O náhrade trov konania krajský súd rozhodol
1 OSP, kedy úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli a ich náhradu si ani neuplatnil. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie žalovaný. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný namietol, že krajský súd vo svojom rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia otázky začatia plynutia lehoty
3 zákona o slobode informácií, kedy vylúčil možnosť aplikácie § 57 ods. 2 správneho poriadku. Zastáva názor, že pokiaľ proti rozhodnutiu, ktorým povinná osoba nesprístupnila informáciu, bol podaný opravný prostriedok, je v zmysle ustanovení Správneho poriadku povinnosťou povinnej osoby vec opätovne preskúmať a v prípade uznania nároku odvolateľa vyhovieť jeho žiadosti o sprístupnenie informácie. V opačnom prípade povinná osoba predloží opravný prostriedok spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď jej odvolanie došlo. Samo znenie § 19 zákona o slobode informácií rozlišuje v prípade rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy povinnú osobu, ktorá'6 prvostupňovým správnym orgánom a vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý je odvolacím orgánom. Poukázal na to, že krajským súdom zrušené rozhodnutie Ministra financií SR č. MF/011934/2011-113 bolo vydané
účastníčky odvolanie neobsahuje žiadne skutočnosti a dôkazy, s ktorými by sa už nebol krajský súd vysporiadal a ktoré by spochybňovali vecnú správnosť jeho rozhodnutia. Poukázala na odlišnú povahu odvolania a rozkladu v zmysle právnej úpravy týchto riadnych opravných prostriedkov v správnom poriadku, pričom zdôraznila absenciu devolutívneho účinku v prípade rozkladu. Túto
nej nahrádza povinnosť odvolacieho orgánu prejednať rozklad pred vydaním rozhodnutia o ňom v osobitnej komisii. Vo vzťahu k spornej otázke aplikovateľnosti § 57 ods. 3 správneho poriadku uviedla, že správny poriadok upravuje v § 61 rozklad ako špecifickú formu opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu ústredného organu štátnej správy. To znamená, že ústredný orgán štátnej správy, ktorý vydal prvostupňové rozhodnutie napadnuté rozkladom, rozhoduje v konaní o rozklade sám o vlastnom rozhodnutí. Postavenie odvolacieho organu, ktorý je povinný o rozklade rozhodnúť, má vedúci tohto ústredného orgánu štátnej správy (§ 61 ods. 2 správneho poriadku) v lehote na rozhodnutie
3 v spojení s § 60a správneho poriadku). Z úpravy rozkladu v správnom poriadku možno vyvodiť, že rozklad je osobitným prípadom opravy vlastného prvostupňového rozhodnutia (tzn. osobitným prípadom autoremedúry). Vychádzajúc z citovaných ustanovení Správneho poriadku, špecifík rozkladu a platných procesných zásad v konaní o rozklade ustanovenie § 57 správneho poriadku. Dodala, že účinky aplikácie ustanovenia § 57 správneho poriadku v konaní o rozklade by boli nezlučiteľné so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, ktorá korešponduje s čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Zdôraznila tiež povinnosti správnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy a nadväzne § 46 a § 47 správneho poriadku v spojení s § 19 ods. 1 až 3 zákona o slobode informácií. Na základe ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, vymedzenia okruhu povinných osôb v § 2 ods. 1 tohto zákona a toho, že odvolanie proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy je napadnuteľné len rozkladom, konanie o rozklade sa začína už dňom jeho doručenia do podateľne ústredného orgánu štátnej správy, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal a 15-dňová lehota na rozhodnutie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy o rozklade ustanovená v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií začína plynúť dňom nasledujúcim po dni začatia konania o rozklade. Vychádzajúc z týchto skutočností k vydaniu fiktívneho rozhodnutia ministra financií Slovenskej republiky 26. februára 2011
3 zákona o slobode informácií došlo tak, ako sa uvádza v odvolaním napadnutom rozsudku krajského súdu. Zdôraznila, že ministerstvo financií zjavne nerešpektovalo pri vybavovaní ňou podanej žiadosti o informácie z
2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel k záveru, že hoci nie je dobre možné rozsudok krajského súdu ako celok potvrdiť, nemožno v konečnom dôsledku ani priznať úspech odvolaniu žalovaného. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám potom v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.
1 písm. b/ OSP prokurátor môže podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone.
3 OSP prokurátor je v konaní
odsekov 1 a 2 oprávnený na všetky úkony, ktoré môže vykonať účastník konania, ak nejde o úkony, ktoré môže vykonať len účastník právneho vzťahu.
3 OSP prokurátor pri podaní návrhu
1 písm. b/ (ďalej len „žaloba“) dbá o to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté.
6 OSP účastníkom konania o žalobe prokurátora je prokurátor, účastníci správneho konania a správny orgán
odseku 4 (t. j. správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni).
5 OSP prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu.
ZSI ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť
osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva
osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis.
1 zákona o slobode informácií ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom
Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
3 zákona o slobode informácií ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).
2 správneho poriadku ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania. Najvyšší súd považoval v tu prejednávanej veci za potrebné v prvom rade sa vysporiadať s konkurenciou fiktívneho rozhodnutia o rozklade z
ňou pripojených vzorov, elektronicky na adresu elektronickej pošty, ktorú uviedla. Rozhodnutím z
jej zistení plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí
žalovaného poskytnutie požadovaných informácií v rozpore s citovaným ustanovením. Zákon o slobode informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Preto vzhľadom na účel zákona o slobode informácií, ak rozhodnutie o žiadosti o informáciu bolo vydané, „fiktívne rozhodnutie“ sa stáva bezpredmetným. Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií) je potreba poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou o sprístupnenie informácií na povinnú osobu. Fikcia rozhodnutia predstavuje reálnu neexistenciu rozhodnutia a je nástrojom proti nečinnosti povinnej osoby. S prihliadnutím na účel zákona sa má aplikovať táto možnosť iba potiaľ, pokiaľ nebolo vo veci vydané vecné rozhodnutie. Preto sa stáva čiastočne bezpredmetnou sporná otázka, či lehota
2 správneho poriadku je aplikovateľná na konanie o rozklade. Najvyšší súd však, napriek tomu, že zastáva opačný názor, t. j., že § 57 ods. 2 správneho o poriadku je aplikovateľný aj v konaní o rozklade, považuje za potrebné poukázať na precíznosť argumentácie krajského súdu vo vzťahu k tejto problematike. Hoci odôvodnenie rozsudku krajského súdu je v tomto smere vnútorne koherentné, z hľadiska zásad rýchlosti a hospodárnosti správneho konania nemožno však ani v prípade rozkladu vylúčiť možnosť autoremedúry
1 správneho poriadku a s ňou spojenej lehoty
2 správneho poriadku, a tento inštitút nahradiť, ako uvažoval krajský súd, inštitútom prejednania veci v osobitnej komisii vedúceho ústredného orgánu štátnej správy. Autoremedúra má totiž význam nielen vo vzťahu k plynutiu lehôt na vybavenie rozkladu, ale aj vo vzťahu k možnosti vybavenia veci v zásade už na správnom orgáne prvého stupňa. Najvyšší súd uznáva, že práve v konania
zákona o slobodnom prístupe k informáciám, kedy dôjde k situácii, že správny orgán ako povinná osoba je nečinný, aplikácia lehoty
2 správneho poriadku môže pôsobiť na prvý pohľad ako rozporná so zámerom zákona uľahčiť a zrýchliť prístup k informáciám vo verejnej správe. Avšak nemožno opomínať fakt, že toto konanie je len jedným z mnohých konaní na ústredných orgánoch štátnej správy, pričom vylúčenie aplikácie § 57 správneho poriadku by sa muselo vzťahovať na všetky tieto konania, a tiež fakt, že účelom ustanovenia lehôt pre vydanie rozhodnutia
zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je vytváranie fiktívnych rozhodnutí, ale vytvorenie tlaku na povinné osoby o žiadostiach o sprístupnenie informácií konať a akýmkoľvek spôsobom rozhodnúť. Ako vyplýva z uvedeného, vydaním „faktického“ rozhodnutia zo
2 správneho poriadku uplynula
2 správneho poriadku a § 19 ods. 3 ZSI, preto fikcia rozhodnutia nebola nikdy založená. V tejto časti teda žaloba prokurátora napáda neexistujúce fiktívne rozhodnutie, nespôsobilé byť predmetom konania v správnom súdnictve (pozri k tomu bližšie dnes už ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. rozsudok zo
ZSI, povinnej osobe stále prináleží povinnosť informáciu sprístupniť, avšak nie je viazaná požadovaným formátom informácie (napr. osobitná tabuľka). Informáciu v takom prípade sprístupní vo formáte najmenej invazívnom voči jej pôvodnému formátu. „Presunutie“ údajov z viacerých zdrojov do nového dokumentu však nemožno označiť za „tvorbu novej informácie“. Je tu dôvodný predpoklad, že táto migrácia dát sa, minimálne v prípade aktuálnych informácií, nebude diať ich manuálnym prepisovaním, ale metódou „copy&paste“ s prípadným exportom, v tunajšej veci pravdepodobne z programu mzdovej učtárne ministerstva financií. Rovnako vytvorenie výberu z informácií, ktorými povinná osoba disponuje v členení relevantnom pre ich primárne použitie (v tu prejednávanej veci spracovanie miezd a odvodov), nie je tvorbou novej informácie. Tou by bola napríklad extrapolácia údajov, vytváranie grafov mzdových výdavkov a pod.. Výklad, ktorým argumentuje žalovaný v napadnutom rozhodnutí predstavuje extenzívne chápanie z obmedzenia realizácie práva na prístup k informáciám, čo je neprípustné. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného zo 14. marca 2011, č. MF/011934/2011-113 a prvostupňové rozhodnutie žalovaného z 19. januára 2011, č. inf/33/2011-113, ako vo výroku vecne správny potvrdil (§ 250ja ods. 3 OSP veta druhá a § 219 ods. 1 OSP). O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní žiadne nevznikli a ani si ju v konaní neuplatnil, pričom tieto dôvody sa tiež vzťahujú na účastníčku konania. Žalovaný by ani v prípade úspechu na náhradu trov konania nemal zo zákona nárok. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.