1, § 22 ods. 2, § 39 a § 574 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. V spojitosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku). Povinnosť, kto má trovy platiť, posudzoval
1 Exekučného poriadku a s prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, spočívajúce v tom, že oprávnený predložil súdu nespôsobilý exekučný titul na vykonanie exekúcie, ich zaplatenie uložil oprávnenému. Trovy priznal
ust. vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do
e/ O. s. p. a súhlase s exekúciou
2 zákona č. 233/1995 Z. z.." Povinná pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, prítomná nebola. Odvolací súd súhlasil s právnym názorom, že je možné dať sa pri tomto úkone (spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu) zastúpiť splnomocneným zástupcom na základe § 31 Občianskeho zákonníka a platné plnomocenstvo by vyvolalo účinky zamýšľané ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Za správny považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. Tomášovi Kušnírovi v Zmluve o úvere č. 7260201 28. novembra 2003 neoprávňovalo Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná. Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie, vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (§ 32 a § 33 Občianskeho zákonníka). Zákonom zamýšľané právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Zistený nedostatok, týkajúci sa plnej moci (že zmluva uzavretá medzi povinnou a Mgr. Tomášom Kušnírom
je absolútne neplatná), je postačujúci pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom. Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd. Exekučný súd náležité zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základnom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný súd v danej exekučnej veci nevypočul oprávneného, či nenariadil pojednávanie, neoboznámil oprávneného so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi skôr než vo veci rozhodol, že týmto bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania a spravodlivého súdneho procesu, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom čase. Predmetom preskúmania po vecnej stránke bol aj výrok uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie. Exekúcia bola od počiatku vykonávaná na podklade nespôsobilého exekučného titulu, ktorý predložil súdu oprávnený. Ak okresný súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
1 Exekučného poriadku jeho rozhodnutie o tom, kto má platiť trovy exekúcie je správne. Ust. § 203 Exekučného poriadku, či už ods. 1 (ak oprávnený procesné zavinil zastavenie exekúcie), alebo 2 (povinný je nemajetný), dopadá na prípady, kedy výnimočne oprávnený musí splniť povinnosť trovy platiť inak vyžadovanú od povinného. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia náležite uviedol, prečo zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a priznal súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy exekúcie v zložení: odmena
2 vyhlášky - po 6,64 eur za každú začatú hodinu (za spracovanie vyúčtovania trov exekúcie dňa 20. 09. 2012), t. j. spolu 6,64 eur, ďalej odmena (paušálna)
3 vyhlášky po 3,32 eur za každý úkon - za 5 úkonov (11.10.2004 - lx získanie poverenia na vykonanie exekúcie, 17
Exekútorovi patrí aj daň z pridanej hodnoty v sadzbe 20% z daňového základu, t. j. zo sumy 33,45 eur je to 6,69 eur. Celková suma trov exekúcie vrátane 20% DPH je 40,14 eur. Odvolací súd nepriznal exekútorovi hodinovú odmenu za úkony, ktoré sú odmeňované iba paušálnou odmenou a za ktoré exekútor vyúčtoval hodinovú odmenu duplicitne (za prijatie návrhu na vykonanie exekúcie, jeho preštudovanie, zaevidovanie, za spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie). Nepriznal ani odmenu 2x po 33,19 eur za zriadenie exekučného záložného práva
Vyhlášky, pretože pri výpočte odmeny sa v prípade zastavenia exekúcie postupuje
- § 16 Vyhlášky (tieto majú prednosť), ktoré neumožňujú uznať odmenu v prípade zastavenia exekúcie
. Návrh oprávneného na prerušenie konania
1 písm. c/ O. s. p. odvolací súd zamietol.
odvolacieho súdu je prerušenie
uvedeného ustanovenia obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, ako náhle nastanú prekážky tu uvedené. Konanie o predbežnej otázke
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EU má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EU, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EU vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, je zakotvená v druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EU len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EU nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. K prvej otázke, ktorá mala byť
oprávneného predložená Súdnemu dvoru EU, odvolací súd zdôraznil, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor, že predmetné plnomocenstvo (ktoré je obsahom zmluvy o úvere z 28. novembra 2003) je neprijateľnou podmienku zmluvy
ust. § 53 ods. 1 OZ, resp.
ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a súd z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom úvere toto plnomocenstvo ani neposudzoval. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd plnomocenstvo udelené 28. novembra 2003 povinnou (dlžníkom z úveru) Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu skúmal z hľadiska iných kritérií (najmä, či je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi, alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému), a to
ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom úkone a týkajúcich a neplatnosti právneho úkonu. Exekučný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo SR, zákonné ustanovenia, kde v súdnej praxi niet pochýb o ich výklade - aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR. Ide o aplikáciu zákonných ustanovení, kde sa nevyskytuje prvok komunitárneho práva a nie je tak dôvodné, či potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES o výklade a aplikácii úniového práv, teda ani s otázkou, akú formuloval pod 1/ oprávnený, ktorá nemá základ v prejednávanej veci a nie je ani spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu nie je zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje, ani druhá otázka, ktorou sa oprávnený snažil získať odpoveď, „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EU také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi". Odvolací súd mal za to, že k inému záveru dôjsť nemožno, s dôrazom na fakt, že v odôvodnení predmetného uznesenia exekučného súdu nie je žiadna zmienka o aplikácii cit. smernice o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Platná právna úprava Slovenskej republiky - Exekučný poriadok pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať neprípustnosť exekúcie s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o neprípustnosti, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie
1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku oprávneného voči povinnému nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi a uvedené zabránenie nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a doplnenie dovolania, ktoré odôvodnil tým, že:
1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v znení aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol, aby dovolací súd postupoval
ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. marca 2013, sp. zn. 15 CoE 19/2013, a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí právneho štátu je vylúčený. Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom
2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Povinná sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania
1 písm. c/ O. s. p. K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z
1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol. V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., oprávneným napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto
1 a 2 O. s. p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jeho dovolania, podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje
1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať
uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nebol povinný postupovať
uvedeného ustanovenia, pretože v danom prípade exekúciu zastavil
ust. § 57 ods. 1 písm. a/. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného, uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného. V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej
5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.). V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnený podal proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O. s. p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania, možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania, vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti). Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. V prejednávanej veci odvolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, ktorým odvolací súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania.
p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.
1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov.
2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa. Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávneného na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch
1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Oprávnený napadol predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
1 O. s. p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávneným proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o tomto opravnom prostriedku zastavil bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
2 prvá veta O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. Oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej však náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo v tomto konaní jej žiadne nevznikli a ani nepodala návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.