ust. § 71 zák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z., alebo zákon o vysielaní a retransmisii) rozhodol tak, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe TV Markíza dňa 3. mája 2011 o cca 6:00 hod odvysielal sponzorovaný program Teleráno, v ktorom došlo k priamej podpore predaja tovarov sponzora programu - spoločnosti CeWe Color a.s. osobitnými propagačnými zmienkami o týchto tovaroch, za čo mu uložil
ust. § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú
ust. § 67 ods. 3 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 1 000 €, slovom tisíc eur. Súčasne vyslovil, že
5 zákona č. 308/2000 Z. z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a v zmysle § 67 ods. 16 zákona je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí. Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania navrhovateľ uviedol, že Rada v danej veci už raz rozhodla rozhodnutím č. RP/100/2011 zo dňa
zákona č. 308/2000 Z. z. a Rada si teda nemôže „zvoliť“ neuložiť sankciu v zákonom stanovenej lehote, a to ani v prípade, ak má na základe rozsudkov najvyššieho súdu rozhodnúť v určitých prípadoch spoločne, jednou sankciou. Uviedol, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8Sž/37/2011, ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. RP/99/2011 bol Rade doručený 20. decembra 2012 čo je 5 dní pred uplynutím trojmesačnej lehoty
6 zákona č. 308/2000 Z. z. s poukazom na to, že Rada pritom nemohla mať vedomosť, kedy bude predmetný rozsudok jej skutočne doručený. Ďalej odporca uviedol, že rozsudok najvyššieho súdu 8Sž/40/2011, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Rady č. RP/102/2011 bol doručený Rade 15. januára 2013, teda takmer mesiac po uplynutí trojmesačnej lehoty na vydanie nového rozhodnutia v tomto správnom konaní. Konštatoval, že skutkové zistenia jednoznačne potvrdzujú, že Rada sa v danom prípade skutočne nemohla riadiť právnym názorom najvyššieho súdu bez toho, aby podstatou mierou neohrozila zachovanie zákonnej lehoty
308/2000 Z. z.. Odporca mal za to, že skutočnosť, že Rada pri uvedenom porušení v danom prípade opätovne udelila navrhovateľovi jednu sankciu vo výške 1.000 € v žiadnom ohľade nezasiahla do práv a zákonom chránených záujmov navrhovateľa. Súčasne uviedol, že pri ukladaní sankcie za porušenia a vo zvyšných troch programoch Teleráno sankcia 3.000 eur odzrkadľovala skutočnosť, že k porušeniu došlo troma čiastkovými konaniami.
názoru Rady z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že hoci z dôvodu zachovania zákonných lehôt boli navrhovateľovi uložené 2 sankcie dvoma rozhodnutiami v skutočnosti bol navrhovateľ za všetky porušenia v programoch Teleráno „súhrnne“ sankcionovaný úplne rovnako (pokuta 4000 €), ako by bolo sankcionovaný v prípade vydania jedného rozhodnutia, ktoré by zohľadňovalo jeho všetky (a teda 4) čiastkové konania v danom pokračujúcom správnom delikte. Záverom odporca vyslovil názor, že ako príslušný správny orgán dostatočnej miere zistil skutkový stav veci, na ktoré správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, ako aj že napadnuté rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom žalovaného správneho orgánu a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č.: 390-PLO/O-4279/2011, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov a oboznámiac sa s rozhodnutím Rady č. RP/014/2013 zo dňa
1 písm. d/ v spojení s ust. § 67 ods. 3, písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti
Z obsahu administratívneho spisu mal súd preukázané, že odporca oznámil navrhovateľovi začatie správneho konania č. 390-PLO/O-4279/2011 vo veci možného porušenia § 38 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z. z. v súvislostí s tým, že na televíznej programovej službe TV MARKIZA dňa 3. mája 2011 o cca 6:00 hod odvysielal sponzorovaný program Teleráno, v ktorom mohlo dôjsť k priamej podpore predaja tovarov sponzora programu - spoločnosti CeWe Color, a.s.. Navrhovateľ vo vyjadrení podanom v správnom konaní namietal, že akékoľvek sankčné trestanie správneho orgánu je v oblasti regulácie neodôvodniteľné, považujúc ho za porušenie ústavných práv, absolútne nabúranie právnej istoty a predvídateľnosti práva. Mal za to, že všetky informácie, ktoré o predmetnej službe a tovaroch v programe odzneli boli informačného charakteru a nepodporovali priamo predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora spoločnosti CeWe Color, a. s. a to ani osobitnými propagačnými zmienkami o uvedenej službe a tovaroch. Poukázal na to, že ako vysielateľ vysiela program s názvom Teleráno dlhodobo, dlhodobo je tento program aj rôzne sponzorovaný, ktorého obsahom sú dlhodobo aj informácie spotrebiteľského charakteru, ktoré
jeho výkladu a z ohľadom na dlhoročnú prax nepresahujú rámec informačného charakteru a teda ich nemožno definovať ako také, ktoré by priamo podporovali predaj, nákup alebo prenájom tovarov a služieb. Odporca vo veci prvý krát rozhodol dňa 11. októbr 2011 rrozhodnutím č. RP/100/2011 tak, že
ust. § 64 ods. 1 písm. d/ zák. č. 308/2000 Z. z. navrhovateľovi uložil sankciu - pokutu, určenú
ust. § 67 ods. 3 písm. d/ zák. č. 308/2000 Z. z. vo výške 1.000 Eur, slovom tritisíc eur, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 38 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z. z., ktorého porušenia sa dopustil tým, že na televíznej programovej službe TV Markíza dňa
1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie
tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "kancelária").
1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností
tohto zákona a
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona
.
ust. § 38 ods. 1, 4 zák. č. 308/2000 Z. z., sponzorovanie na účely tohto zákona je plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Sponzorovanie nie je plnenie
prvej vety, ktoré poskytla právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je vysielateľom alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo tento program vyrobila. Vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť, aby sponzorovaný program, sponzorovaná programová služba alebo sponzorovaná audiovizuálna mediálna služba na požiadanie priamo nepodporovala predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených tovaroch či službách v týchto programoch, programovej službe alebo v audiovizuálnych mediálnych službách na požiadanie.
ust. § 64 ods. 1 písm. d/, zák. č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: d/ pokutu.
ust. § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z. z. ak bol podaný opravný prostriedok
odseku 6 a súd nezruší rozhodnutie rady, sankcia sa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ak odsek 6 neustanovuje inak. Ak súd rozhodnutie rady zruší a vec vráti na nové konanie, rada rozhodne o sankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Uložená sankcia sa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ak odsek 6 neustanovuje inak.
ust. § 67 ods. 3 písm. d/ zák. č. 308/2000 Z. z, rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak porušil podmienky na vysielanie sponzorovaných programov a sponzorovanej programovej služby.
1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, riadne zistil skutočný stav veci a v konaní sa nedopustil ani takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je možné považovať za súladné so zákonom. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku ( §§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
2 O.s.p. ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov ( § 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd konštatuje, že v konaní o uloženie správnej sankcie je rozhodujúce preukázanie skutku, ktorým došlo k porušeniu právnej povinnosti a na okolnosti, za ktorých došlo k tomuto porušeniu je možné prihliadnuť len pri určení výšky sankcie, s poukazom na to, že zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii. V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. V správnom konaní správny orgán konajúci
ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii postupuje
ustanovení správneho poriadku, a vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy pri administratívnom trestaní pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogiae legis“
ustanovení obsahujúci trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok, ). Uvedený právny záver vyplýva aj zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.), keď Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej právnej úpravy
názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť, na ktorý vo svojej judikatúre poukázal aj najvyšší súd. To však neznamená, že povinnosťou Rady je v konaní administratívneho trestania postupovať výlučne v zmysle trestnoprávnej úpravy a to vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu ustanovenú v zákone č. 308/2000 Z. z., ktorá stanoví postavenie, úlohy a právomoc Rady, ako aj jej postup v konaní a rozhodovaní s odkazom na právnu úpravu správneho poriadku. Súd oboznámiac sa so záznamom predmetného odvysielaného programu a s jeho prepisom zistil, že navrhovateľ dňa 3. mája 2011 o cca 6:00 hod odvysielal sponzorovaný program Teleráno, v ktorom sa prezentovali produkty sponzora programu - spoločnosti CeWeColor, a.s. ako vhodné darčeky ku blížiacemu sa dňu matiek. Prezentácia niektorých týchto produktov však aj
názoru súdu nezostala len v informačnej rovine, keďže tak ako to vyplýva zo záznamu a jeho popisu pri niektorých výrobkoch došlo aj k ich pozitívnemu hodnoteniu. V danej súvislosti súd dáva do pozornosti, že zákonodarca v právnej norme § 38 ods.1 zákona o vysielaní a retransmisie definuje pojem sponzorovanie ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. V právnej norme ustanovenej v § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii zákonodarca vymedzuje povinnosť vysielateľa a poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby tak, že vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť, aby sponzorovaný program, sponzorovaná programová služba alebo sponzorovaná audiovizuálna mediálna služba na požiadanie priamo nepodporovala predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených tovaroch či službách v týchto programoch, programovej službe alebo v audiovizuálnych mediálnych službách na požiadanie. V právnej norme § 31a ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 zákona o vysielaní a retransmisie zákonodarca ustanovuje definíciu mediálnej komerčnej komunikácie tak, že mediálna komerčná komunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a a) je poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo b) je programovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú propagáciu. Mediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú službu určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie
8. Skrytá mediálna komerčná komunikácia je zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby, ochrannú známku, obchodné meno alebo aktivity fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť, ak vysielateľ alebo poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie túto informáciu v rámci programu zámerne využíva na propagačné účely a mohla by vzhľadom na svoju povahu uviesť verejnosť do omylu o podstate tejto informácie. Táto informácia sa považuje za zámernú najmä vtedy, ak sa uskutočňuje za odplatu alebo za inú protihodnotu. Skrytá mediálna komerčná komunikácia je zakázaná. Mediálna komerčná komunikácia musí byť zreteľne rozoznateľná od iných zložiek programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie. Mediálna komerčná komunikácia využívajúca podprahové vnímanie človeka sa zakazuje. Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním programu k mediálnej komerčnej komunikácie v priamej forme alebo k jej skrytej forme sa musí vychádzať z obsahu a účelu predmetného programu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho dopad na diváka resp. poslucháča, t.j. možnosť jeho vnímania. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel k záveru, že navrhovateľ odvysielaním sponzorského programu spoločnosti CeWeColor, a.s., naplnil znaky mediálnej komerčnej komunikácie, v ktorom sa pozitívne hodnotili služby a predaj tovaru sponzora, pretože z jeho obsahu vyplýva skutočnosť, že obsahom predmetného programu nebol len sponzorský odkaz na služby a tovar spoločnosti CeWeColor, ale jeho obsahom bolo aj pozitívne hodnotenie výrobkov tejto spoločnosti, keď pri výrobku prezentovanom ako darček ku dňu matiek v prípade - vankúš s fotografiou odzneli zmienky „originálny“, „pekný“, „rozkošný“, taktiež pri ďalšom prezentovanom produkte sponzora -„fotografia na plátno“ boli zvýraznené jeho vlastnosti týkajúce sa jeho rozmeru hodnotiac, že ide o „zaujímavý formát“, i pri ďalších výrobkov prezentovaných v tomto sponzorskom programe - hrnčeky, keramiky s fotografiou, puzzle s fotografiou odzneli zmienky hodnotiace ich ako „obľúbené“, „zaujímavé“, rovnako pri prezentovanom tovare sponzora programu fotokalendár došlo k jeho kladnému hodnoteniu s poukazom na niekoľko jeho výhod. Z uvedeného vyplýva, že zmienky v predmetnom programe o uvedených produktoch sponzora vo forme verbálnej a vizuálnej zložke jej spracovania sa neobmedzili iba na informovanie recipienta o funkcii výrobkov, ale hodnotili aj ich vlastnosti resp. výhody, čím pozitívne hodnotili výrobky sponzora a túto skutočnosť možno považovať ako podporu predajnosti označeného výrobku.
názoru súdu z týchto dôvodov v danom prípade nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že všetky informácie, ktoré o predmetnej službe a tovaroch v programe odzneli boli informačného charakteru a nepodporovali priamo predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora, teda spoločnosti CeWe Color, a.s. a to ani osobitnými propagačnými zmienkami o uvedenej službe a tovaroch, pretože vyššie uvedené zmienky o službe a tovaroch sponzora, ktoré boli odvysielané v predmetnom programe možno vyhodnotiť ako informácie, ktoré kladne hodnotili výrobky sponzora programu, čím došlo k prekročeniu hraníc informovanosti o odvysielaných produktoch sponzora. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že uvedené zmienky o produktoch sponzora je treba považovať za osobitné propagačné zmienky o službe a tovaroch sponzora programu spoločnosti CeWeColor, a.s., a preto námietku navrhovateľa, ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia Rady pre nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia predmetného programu považoval za nedôvodnú. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade Rada skutkové zistenia správne vyhodnotila tak, že v sponzorovanom programe Teleráno, odvysielanom navrhovateľom dňa 3. mája 2011 o cca 6:00 hod, došlo k priamej podpore predaja tovarov sponzora programu - spoločnosti CeWe Color a.s. osobitnými propagačnými zmienkami o týchto tovaroch, čím navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.. Najvyšší súd nemohol prihliadnuť ani na ďalšiu námietku navrhovateľa, ktorou poukazom na to, že zákon č. 308/2000 Z. z. nedefinuje pojmy ako „priama podpora predaja, nákupu a prenájmu tovarov a služieb, či osobitné propagačné zmienky o tovaroch alebo službách“, namietal, že napadnuté rozhodnutie odporcu takúto definíciu neobsahuje a to ani konkrétnym poukazovaním v jednotlivom napadnutom prípad tak, aby bolo možné pre budúcnosť predvídať a predpokladať obsahové náležitosti pojmu osobitné propagačné zmienky a to nezameniteľne a jednoznačne. V danej súvislosti súd dáva do pozornosti, že zákonodarca v právnej norme § 5 ods.1 zákona č. 308/2000Z. z. okrem iného ustanovuje, že do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy na úseku vysielania a retransmisie patrí dohliadať na dodržiavanie povinností
uvedeného zákona a
osobitných predpisov a ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia, za porušenie právnej povinnosti uloženej zákonom č. 308/2000 Z. z.. Zákonodarca teda zveril do pôsobnosti Rady aj posúdenie, či skutkom kladeným vysielateľovi za vinu došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vysielateľovi vyplýva z právnej normy ustanovenej v uvedenom zákone a vykonať výklad tejto právnej normy. Pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (
občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis a vykonal jeho výklad v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy. V tejto súvislosti súd poukazuje na judikatúru Ústavného súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010 konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na uvedené senát najvyššieho súdu konštatuje, že v danom prípade nezistil rozpory v úsudku správneho orgánu, ktorý bol logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania, pričom Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia svoj právny záver aj náležite zdôvodnila, keď v napadnutom rozhodnutí poskytla navrhovateľovi dostatočnú odpoveď na ním namietané argumenty, ktoré uviedol aj vo svojom stanovisku v rámci správneho konania a súčasne aj náležite poskytla výklad pojmov právnej úpravy ustanovenej v § 38 ods.4 zákona č. 308/2000 Z. z.. Súčasne súd poukazuje na to, že v danej veci išlo o rozhodnutie Rady vydané na základe správnej úvahy (správne uváženie), a preto súd bol oprávnený ho preskúmať v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. iba v rozsahu, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, neposudzujúc účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia, s tým, že pokiaľ je zákonom založené správne uváženie správneho organu o veciach rozhodovania na základe posúdenia Rady, či vysielateľ porušil právnu povinnosť stanovenú mu zákonom, toto uváženie nemôže súd nahradiť svojim vlastným rozhodnutím, ani skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia. Taktiež
názoru súdu vzhľadom na charakter a povahu právnej úpravy ustanovenej v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. je nevyhnutné každú zmienku o tovare alebo službe v rámci sponzorovaného programu posudzovať individuálne s prihliadnutím na konkrétny tovar alebo službu ako aj na obsah a kontext programu. Súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, ktorou namietal že Rada v predmetnom konaní nepostupovala v intenciách názoru najvyššieho súdu vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí 6Sž/37/2011, s poukazom na ďalšie rozhodnutia Rady č. RP/98/2011, č. RP/99/2011 a č. RP/102/2011 rušené rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd zo skutkových okolností danej veci mal preukázané, že rozhodnutie Rady č. RP/98/2011 vydané v správnom konaní č. 389-PLO/O-4278/2011, ktorým navrhovateľovi uložila sankciu vo výške 1.000 €, bolo zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6Sž/36/2011; rozhodnutie Rady č. RP/99/2011 v správnom konaní č.: 387-PLO/O-4276/2011, ktorým navrhovateľovi uložila sankciu vo výške 1.000 €, bolo zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8Sž/37/2011; rozhodnutie Rady č. RP/102/2011, ktorým navrhovateľovi v správnom konaní č.: 391-PLO/O-4280/2011 uložila sankciu vo výške 1.000 €, bolo zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8Sž/40/2011; rozhodnutia najvyššieho súdu boli Rade doručené dňa 7. decembra 2012, 17. decembra 2012 a 15. januára 2013; Rada za porušenie právnej povinnosti v uvedených prípadoch navrhovateľa opätovne sankcionovala jedným rozhodnutím č. RP/014/2012 zo dňa 26. februára 2013, ktorým žalobcovi uložila jednu pokutu vo výške 3.000 €. Vychádzajúc z uvedeného sa najvyšší súd nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že Rada sa náležite neriadila právnym názorom vysloveným v zrušujúcich rozhodnutiach, pretože celkovo boli zrušené 4 rozhodnutia, Rada napadnutým rozhodnutím rozhodla o 1 čiastkovom útoku a o ďalších troch správnych deliktoch (vyššie uvedené správne konania) rozhodla samostatným rozhodnutím zn. RP 014/2013. Povinnosťou Rady je síce v administratívnom trestaní postupovať analógia lexis
trestnoprávnej úpravy, čo však neznamená, že v tomto konaní postupuje výlučne
trestnoprávnych predpisov nerešpektujúc platnú právnu úpravu, ktorou zákonodarca upravuje postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon o vysielaní a retransmisie. Pokiaľ teda Rada v uvedenom konaní rozhodla samostatným rozhodnutím z dôvodu, že postupovala v intenciách právnej normy § 64 ods. 7 zákona o vysielaní a retransmisie nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že konala a rozhodla v rozpore so zákonom, ako aj v rozpore s názorom najvyššieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, keď zo skutkových zistení vyplýva, že najvyšší súd zrušil predchádzajúce rozhodnutia Rady a vec jej vrátil na ďalšie konania v rôznych časových úsekoch. Teda pri ukladaní úhrnného trestu za všetky správne delikty
2 O.s.p.. O náhrade trov konania súd rozhodoval
1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný. O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok súd rozhodol
4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov,
ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.