zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“). Dôvodom zastavenia konania bolo nezaplatenie súdneho poplatku zo strany žalobkyne (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“ alebo „ZSP“). Krajský súd odvolávajúc sa na ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. a položku 10 písm. a/ sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov k ZSP (ďalej len „sadzobník“) v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že zo súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa bola vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu vo výške 66 eur, pod následkom zastavenia konania, výzvou z 28. júna 2013 riadne doručenou jej právnemu zástupcovi dňa 09. júla 2013 (č. l. 19 súdneho spisu). Žalobkyňa súdny poplatok nezaplatila a na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku reagovala len podaním doručeným krajskému súdu dňa 23. júla 2013 označeným ako „Odvolanie voči výzve/uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu“ (č. l. 27) argumentujúc tým, že súd pochybil, keď vydal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, pretože o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok musí súd rozhodnúť uznesením, ktoré musí byť odôvodnené
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), inak je nepreskúmateľné. Namietal aj nesprávnosť výzvy z dôvodu, že krajský súd nie je orgánom verejnej správy, ale orgánom verejnej moci. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že ZSP konkrétne v ustanovení § 10 ods. 1 jasne hovorí o „výzve“ (nie uznesení) na zaplatenie súdneho poplatku a k námietke ohľadom položky 10 písm. a/ sadzobníka poukázal na § 17 a § 19 zákona o slobode informácií. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol
1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko konanie vo veci bolo zastavené. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) žalobkyňa odvolanie žiadajúc uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila poukazom na § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP a na § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, namietajúc, že sa jej ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považujúc naďalej výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za nesprávnu namietala, že predmetné uznesenie neobsahuje odôvodnenie v zmysle § 169 ods. 1 OSP, a preto je nepreskúmateľné.
položky č. 10 písm. a/ sadzobníka spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý je orgánom verejnej správy. Žalobkyňa naďalej zotrvala na svojom názore, že Krajský súd v Bratislave nie je orgánom verejnej správy, jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy; žalobca nežiada o preskúmanie rozhodnutia verejnej správy, ale orgánu verejnej moci. Na základe ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. došlo k rozšíreniu právomoci všeobecných súdov na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných
211/2000 Z. z. aj na orgány verejnej moci. Na druhej strane však nedošlo k zakomponovaniu tohto rozšírenia do sadzobníka súdnych poplatkov. Krajský súd
žalobkyne nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Preto je žalobkyňa toho názoru, že nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu a zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej povinnosti tento poplatok zaplatiť, nie je možné, pričom sa odvolal na k odvolaniu pripojený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007 z 29. marca 2007. Ďalej dôvodila, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré vydal orgán verejnej moci postupom
ustanovenia §§ 16-19 zákona č. 211/2000 Z. z., a preto mal za to, že mu bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemala. Z uvedeného dôvodu namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ale rovnako tak aj porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy,
ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (m. m. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. marca 2006). Z vyššie uvedených dôvodov mala za to, že nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu zdôrazniac, že nezaplatenie súdneho poplatku, bez existencie legálnej povinnosti, nie je možné postihnúť zastavením konania. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril, odvolací návrh nepodal. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia pojednávania
2 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne neobsahuje žiadne skutočnosti spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie uznesenia krajského súdu a nemožno mu preto priznať úspech. Pri posúdení dôvodnosti odvolania bolo potrebné sa prioritne zaoberať námietkou žalobkyne týkajúcou sa postavenia žalovaného - Krajského súdu v Bratislave, ako povinnej osoby
zákona o slobode informácií. Ústava Slovenskej republiky definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci“, ktoré majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku; podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môžu vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať (uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 z 09. júna 1992). Pojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj súdnej moci. Preto čl. 26 ods. 5 ústavy vychádza zo širokej koncepcie povinných osôb, ktoré bližšie špecifikuje § 2 zákona o slobode informácií tak, že ide o: a) štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti, b) právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou
osobitného zákona,
osobitného zákona. Pod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu vykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (k tomu pozri napr. Hendrych, D. a kol. Správní právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7). Na konanie
zákona o slobode informácií sa použijú ustanovenia správneho poriadku, pokiaľ zákon o slobode informácií neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona o slobode informácií). Správny poriadok v ustanovení § 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa na úseku práva na prístup k informáciám.
1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“ alebo „zákon o súdoch“) krajské súdy konajú a rozhodujú ako súdy druhého stupňa v občianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach, v ktorých rozhodovali v prvom stupni okresné súdy.
2 zákona č. 757/2004 Z. z. predpisy o konaní pred súdmi ustanovujú, v ktorých občianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach konajú a rozhodujú krajské súdy ako súdy prvého stupňa.
3 zákona č. 757/2004 Z. z. krajské súdy konajú a rozhodujú v správnych veciach v prvom stupni, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
4 zákona č. 757/2004 Z. z. krajské súdy konajú a rozhodujú aj v iných veciach, ak to ustanovia osobitné zákony. Krajskému súdu však môžu vyplývať povinnosti konať a rozhodovať aj na základe iných právnych predpisov, pričom je potrebné rozlišovať medzi činnosťou súdu pri výkone súdnictva a jeho činnosťou pri výkone riadenia a správy súdu. O taký prípad ide aj v predmetnej právnej veci. Oblasť slobodného prístupu k informáciám je súčasťou verejného práva, v tomto prípade správneho práva. Krajský súd v oblasti rozhodovania v rámci správneho práva nemá postavenie súdneho orgánu, ale orgánu verejnej správy. V tomto prípade nemožno brať ohľad na to, že žalovaný má vo svojom názve slovo „súd“, pretože orgán v oblasti verejnej správy na úseku práva na prístup k informáciám, ktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie, ktorú má alebo nemá vo svojej dispozičnej sfére,
zákona o slobode informácií je správnym (administratívnym) orgánom. V tomto prípade je odlišujúcim kritériom medzi súdom a správnym orgánom kompetencia: kým súd koná v rámci kompetencie
napr. citovaného ustanovenia § 7 zákona č. 757/2004 Z. z., správny orgán koná o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie
zákona o slobode informácií. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) dáva ešte do pozornosti žalobkyne, že v oblasti sprístupnenia informácií rozhoduje v mene súdu jeho predseda (prípadne ním poverený zástupca - podpredseda súdu) ako orgán riadenia a správy súdov v súlade s kompetenciami danými mu zákonom o súdoch (§ 35 a § 74), ktorá činnosť je celkom odlišná od činnosti (právomocí) súdu pri výkone súdnictva (čl. 141 ústavy a § 2 zákona o súdoch) a nemožno ju s výkonom súdnictva ani stotožňovať ani zamieňať, ako to účelovo a vonkoncom nesprávne robí žalobkyňa. S prihliadnutím na § 1 ods. 2 správneho poriadku, § 244 ods. 2 OSP a zákon o slobode informácií je možné súd definovať ako inú právnickú osobu, ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, a teda ako správny orgán, prípadne ako orgán verejnej správy. Preto aj právoplatné rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“. Konanie o tejto žalobe je následne spoplatnené
položky č. 10 písm. a/ sadzobníka ako návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby, ak v písmenách b/ až d/ nie je ustanovené inak, vo výške 66 eur (
právneho stavu účinného do
položky č. 10 písm. a/ sadzobníka (č. l. 19). Žalobkyňa bola náležite poučená, že ak nebude poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie
1 zákona o súdnych poplatkoch zastaví. Právny zástupca žalobkyne výzvu, ktorá mu bola doručovaná v súlade s § 49 ods. 1 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta druhá OSP ako zástupcovi s plnomocenstvom pre celé konanie, prevzal
tohto zákona, - vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesenie, ktorým sa vyrubuje súdny poplatok, je teda vydávané v prípadoch, kedy súdu zo zákona vyplýva povinnosť o návrhu konať bez ohľadu na zaplatenie súdneho poplatku, alebo kedy došlo k situácii, že súd napriek nezaplatenému súdnemu poplatku konanie nezastavil, ale v ňom pokračoval. Ide o prípady, kedy by jednak došlo k neželanému odkladu rozhodnutia, ktoré neznesie odklad (napr. predbežné opatrenie), alebo by prípadná hrozba zastavenia konania nebola efektívna, resp. účelná. Rizikom, ktoré na seba účastník konania preberá v prípade nezaplatenia súdneho poplatku, je možnosť vymáhania („exekúcie“) nezaplateného súdneho poplatku
zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nebol žiaden zákonný dôvod, aby krajský súd žalobkyňu vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku uznesením
2 zákona o súdnych poplatkoch, keďže neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie. Správne teda žalobkyňu vyzval výzvou
1 zákona o súdnych poplatkoch, následkom ktorej je v prípade nezaplatenia súdneho poplatku zastavenie konania. Žalobkyňa svojím konaním v rozpore s § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch a svojimi špekulatívnymi úvahami nemajúcimi oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky sama spôsobila zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že platobná nedisciplinovanosť účastníka je sama o sebe nežiaduca, nakoľko súdy zbytočne zaťažuje a ak účastník v tejto nedisciplinovanosti napriek výzve a upozorneniu na následky pokračuje, ide o konanie, za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť (k tomu pozri bližšie napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 59/2000 zo 16. marca 2000). Najvyšší súd zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (ale aj iných zákonov vo všeobecnosti) nemožno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to, že žalobkyňa je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého koná advokát s právnickým vzdelaním. Z vyššie uvedených dôvodov preto postupom krajského súdu nedošlo vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ani k porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, postup a rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., a preto najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 v spojení s § 250 ja ods. 3 OSP). O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému náhrada trov konania neprináleží. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.