1 písm. f/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK - 1T 15/2013, z 13. mája 2014 v časti výroku o náhrade škody. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému X. F., nar. XX. D. XXXX, trvale bytom M. M., G. M. XX
1 Tr. por. ukladá povinnosť nahradiť poškodenej R. M., nar. XX. Y. XXXX v Y. F., trvale bytom B. XXX, V., okres M., škodu vo výške 22.324,40 € (slovom dvadsaťdvatisíctristodvadsaťštyri eur štyridsať centov).
2 Tr. por. so zvyškom nároku na náhradu škody sa poškodená R. M., nar. XX. Y. XXXX v Y. F., trvale bytom B. XXX, V., okres M., odkazuje na občianske súdne konanie. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku v poradí druhým rozsudkom sp. zn. PK-1T/15/2013 zo dňa
1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák. Za to bol odsúdený v spojitosti s výrokom o vine v skutku č. 2 a v skutku č. 3 rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-1T/15/2013 zo dňa
2, § 38 ods. 2, ods. 8 s použitím § 41 ods. 2, § 47 ods. 1 Tr. zák. a úhrnný trest odňatia slobody na doživotie.
3 písm. a/ Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody bol obžalovaný X. F. zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
1 písm. a/ Tr. zák. bol obžalovanému uložený trest prepadnutia veci a to: - revolver značky Arminius HV 38 - dlhá strelná zbraň s označením JW-20, kal. 22 LR - krátka strelná zbraň s označením kal. 36 0,8 Gr. Max. - projektil nájdený vedľa tela v kuchyni - nábojnica zaistená pri prehliadke iných priestorov v predajni P. - tričko s krátkym rukávom modrej farby značky Otto Berg - rukavice s nápisom Rosignol - igelitová taška s obsahom rôznych písomností a vecí - reklamná taška s nápisom Activia.
6 Tr. zák. vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát.
1 Tr. por. uložil súd obžalovanému X. F. povinnosť nahradiť škodu poškodenej R. M., nar. XX. Y. XXXX v Y. F., trvale bytom B. č. XXX, V., okres M. vo výške 22 444,40 €.
2 Tr. por. so zvyškom nároku odkázal súd poškodenú R. M. na občianske súdne konanie. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa
jeho názoru potrebné preukázať skutok v zmysle Trestného poriadku takým sledom nepriamych dôkazov, ktoré úplne vylučujú ostatné možné alternatívy. Obžalovaný poukazuje aj na tú skutočnosť, že práve pri najzávažnejšom obvinení z trestného činu úkladnej vraždy sa súd musí s takýmito alternatívami aj najdôslednejšie vysporiadať. Má za to, že súd vo svojom odôvodnení nevysvetlil nemožnosť skutkového deja tak, ako ho sám obžalovaný popisuje. K uloženému trestu obžalovaný má za to, že súd na základe správne vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny právny záver vo vzťahu k možnosti jeho nápravy trestom odňatia slobody na 25 rokov. Súd na základe vyjadrenia znalca MUDr. E. U., PhD., ktorý vyvodil záver, že prognóza resocializácie obžalovaného je skôr nepriaznivá, dospel k záveru, že u obžalovaného nie je nádej napraviť ho trestom odňatia slobody do 25 rokov. Súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vychádzal aj z iných dôkazov, ktoré však vo svojom rozhodnutí bližšie nekonkretizoval. Skutočnosť, že vyjadrenie znalca nevylučujú u obvineného možnosť resocializácie, je zrejmá aj z výpovede samotného znalca, ktorý vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že sa vyjadroval v podstate k tým možnostiam resocializácie, súčasťou čoho je aj na určitej pravdepodobnostnej úrovni predpovedanie toho, či nápravnovýchovné opatrenia splnia alebo nesplnia svoj účel. V tejto súvislosti sa používajú tzv. prognostické kritériá recidívy a posudzujú sa 3 okruhy faktorov - teda spoločenské, osobnostné a symptomatické. Hraničná hodnota tých negatívnych ukazovateľov sociálnej prognózy je 30 %, pričom u obžalovaného išlo o zastúpenie až 39 %, na základe čoho sa znalec vyslovil pre nepriaznivú prognózu. Tá vyslovene nepriaznivá prognóza, kde sa dá povedať, nie je nádej toho, že by došlo k nejakej náprave, tá je okolo tých 60 % týchto faktorov.
názoru obžalovaného sa znalec tak jasne vyjadril, že u neho je síce prognóza resocializácie negatívna, ale jeho resocializácia nie je vylúčená.
názoru obžalovaného teda nie je možné vyvodiť právny záver, že nie je nádej, že by ho nebolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu 25 rokov. K prognóze resocializácie bol na žiadosť obžalovaného vypracovaný znalecký posudok znalcom Mgr. Z. Y. G., ktoré závery sa zhodujú so závermi znalca MUDr. E. U., PhD. Znalkyňa sa však jednoznačne vo vzťahu k obžalovanému nevyjadrila, či je možnosť jeho resocializácie vylúčená. Obžalovaný má za to, že ani jeden zo znalcov u neho nevyvodil záver, že možnosť jeho resocializácie je vylúčená. Tomuto záveru nezodpovedá ani objektívny nález z jeho vyšetrení, kde síce miera negatívnych faktorov prekročila hodnotu, pri ktorej možno považovať mieru resocializácie za priaznivú, miera týchto negatívnych faktorov však nedosahuje hodnotu, ktorá by možnosť resocializácie vylučovala. Vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku škody obžalovaný poukazuje na svoju nevinu a teda má za to, že rozhodnutie súdu, ktorým ho zaviazal na nahradenie škody poškodenej, považuje za nesprávne. Z týchto dôvodov navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a rozhodol tak, že vec vráti prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie. Prílohou písomných dôvodov odvolania obžalovaného X. F. je znalecký posudok č. 1/2014 znalca Mgr. Z. Y. G. zo dňa
por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por., obsah odvolania spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval
por.
1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie
1 alebo nezruší rozsudok
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktorým predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli pri odvolaní vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Tr. por. Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že v poradí prvým rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-1T/15/2013 zo dňa
1 Tr. zák., zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
2 Tr. zák., z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy
1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák., z prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
1 Tr. zák., zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
2 Tr. zák. a prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že v skutku číslo 2/ v presne nezistenom čase a mieste si bez oprávnenia zabezpečil samonabíjaciu malokalibrovú pušku zn. JW 20, kal. 22 Long Rifle výrobné číslo XXXXXX, 400 ks nábojov kal. 22 Long Rifle zn. SB a perkusný revolver zn. F. LLIPIETTA, kal. 36, výrobné číslo XXXXXX, ktoré do dňa
1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák.), je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
Tr. por. a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Obžalovaný odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitých v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom.
názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne
12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Napriek tomu poukazuje odvolací súd na nasledovnú časť odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku: „Pri celkovom vyhodnotení dôkaznej situácie je potrebné uviesť, že ako jediný dôkaz spochybňujúci zavinenie obžalovaného, možno považovať len jeho vlastnú výpoveď. Všetky ostatné dôkazy svedčia nesporne o tom, že došlo ku samotnému skutku, t. j. k vražde Z. M., ktoré skutočnosti vyplývajú z obhliadky miesta činu a zo súdnej pitvy. To, že sa jedná o trestný čin, je nesporné z násilného charakteru smrti v dôsledku strelného poranenia skonštatovaným znalcom o cudzom zavinení. To, že sa skutku dopustil práve obžalovaný a že je opodstatnená aj súdom použitá právna kvalifikácia, vyplýva z objektívnej prítomnosti obžalovaného na mieste činu, čo ani sám nepopieral. Prítomnosť obžalovaného v čase výstrelu v dome zavraždeného potvrdil aj jeho syn svojou výpoveďou. Jeho prítomnosť je potvrdená aj prítomnosťou stôp s profilom DNA poškodeného na veciach, ktoré boli nájdené pri prehliadke obchodných priestorov využívaných obžalovaným. Verzia obžalovaného o tom, že samotný poškodený v čase výstrelu držal zbraň v ruke, je vyvrátená výpoveďou znalkyne, charakteristickým smerom vektoru strely. Prítomnosť povýstrelových splodín na rukách poškodeného bola logicky vysvetlená tým, že v momente výstrelu mal ruky v smere výstrelu, ktorým smerom sa šírili povýstrelové splodiny a neznamená, že v momente výstrelu držal zbraň v ruke. Jednalo sa o vopred naplánované a pripravené konanie zo strany obžalovaného, o čom svedčí použitie rukavice obžalovaným. Motív zbaviť sa svojho veriteľa vyplýva v podstate zo všetkých vyššie uvádzaných svedeckých výpovedí“ (str. č. 24 - 25). Z uvedených dôvodov súdu prvého stupňa jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného, v ktorej obžalovaný naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania. Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu týchto záverov. Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne
12 Tr. por., t. j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a aj v ich súhrne a dospel logicky k odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd
1 písm. b/ Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si aj odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a jeho hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného X. F. nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine. Samotný odvolateľ v písomných dôvodoch odvolania síce navrhuje, aby odvolací súd po zrušení napadnutého rozhodnutia vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie, ale v samotnom odvolaní absentuje argumentácia odôvodňujúca takýto postup odvolacieho súdu. Z návrhu odvolateľa nevyplýva, aké nové skutočnosti by mali byť súdom prvého stupňa opätovne prejednané. V právnej kvalifikácii súdeného skutku odvolací súd uvádza, že táto je správna a zodpovedá všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku ako obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy
1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák. O úkladnú vraždu pôjde spravidla vtedy, ak ide o vraždu na objednávku, keď bola sľúbená odmena za vykonanie činu alebo, keď páchateľ odmenu dôvodne očakáva alebo, keď ide o premyslený prípad vraždy, pri ktorej má páchateľ v úmysle získať majetkový prospech bezprostredne alebo dodatočne, napríklad aj fyzickou likvidáciou svojho veriteľa. Na rozdiel od vraždy (§ 145 Tr. zák.), pri úkladnej vražde (§ 144 Tr. zák.) pôjde o prípady zložitejšie na prípravu, vyžadujúce si určitý predchádzajúci plán a koordináciu v čase, priestore i prostriedkoch. Takýto postup páchateľa musí vždy smerovať k cieľu usmrtiť obeť za každú cenu, ako následok predchádzajúcej prípravy, či už ako akt pomsty, nenávisti, žiarlivosti alebo zištnosti. Pri úkladnej vražde musí úmysel obsahovať vopred uváženú pohnútku, ktorou sa rozumie sformulované rozhodnutie usmrtiť iného, ktoré pretrváva počas dlhšieho časového obdobia pred usmrtením človeka. Aby mohlo ísť o uvážené rozhodnutie, musí byť aspoň čiastočne spracované rozumovou zložkou vôle páchateľa. Nestačí len emocionálne rozhodnutie.
názoru odvolacieho súdu konanie obžalovaného F. v prejednávanej veci sa vyznačuje sofistikovanou prípravou na spáchanie skutku, ktorá predstavuje minimálne zaobstaranie nelegálnej zbrane, ktorá bola v konečnom dôsledku použitá na fyzickú likvidáciu veriteľa obžalovaného. Racionalitou sa vyznačovalo správanie obžalovaného X. F. aj po spáchaní súdeného skutku. Súd prvého stupňa správne zistil a ustálil aj osobitný kvalifikačný pojem, a to úmysel páchateľa získať majetkový prospech v zmysle § 144 ods. 2 písm. f/ Tr. zák. Osobitné kvalifikačné pojmy možno vo všeobecnosti definovať ako okolnosti, ktoré podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby. Keďže jediným kto môže existenciu osobitného motívu absolútne potvrdiť, je samotný páchateľ skutku, ktorý jediný vie, prečo konal tak protiprávne, ako konal, bez jeho priznania sa ku skutku možno na existenciu tohto osobitného motívu usudzovať len z okolností prípadu a domnienok postavených na dôkazoch, ktoré dokážu obstáť v štruktúre zabezpečených dôkazov.
stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov, možno úmysel tak ako iné formy zavinenia (motív, pohnútku) zistiť aj na podklade iných dôkazov, nielen z priznania obvineného. Pre dokazovanie zavinenia platia rovnaké zásady ako pre dokazovanie ktoréhokoľvek iného znaku trestného činu, zásadne je teda možné dokazovať skutočnosti významné pre záver o zavinení akýmikoľvek dôkaznými prostriedkami a priznanie obvineného nemožno preceňovať alebo naopak podceňovať ani v tejto súvislosti. Je dané len povahou týchto skutočností, t. j. tým, že ide o skutočnosti vnútorného života, ktoré iné osoby nemôžu priamo vnímať, pozorovať, že priamym dôkazom o nich je len priznanie a že inak je spravidla možné viesť o nich dôkaz len nepriamo zo skutočnej objektívnej povahy (spôsob konania páchateľa, jeho správanie pred činom a po ňom, jeho slovné a iné prejavy atď.), z ktorých sa
zásad správneho myslenia a uvažovania dá usudzovať na ten či onen vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu chráneného Trestným zákonom.
názoru odvolacieho súdu, z vykonaného dokazovania možno ustáliť, že obžalovaný konal v úmysle získať majetkový prospech tým, že fyzicky odstránil svojho veriteľa a tak dosiahol stav, že svoje dlhy nemusel splatiť. V súvislosti s uloženým trestom odňatia slobody na doživotie obžalovaný v odvolaní namietal nesplnenie podmienok pre uloženie tohto trestu. Argumentáciu odvolateľa si odvolací súd neosvojil. Ukladania trestu odňatia slobody na doživotie sa primárne dotýkajú ustanovenia § 46 a § 47 Tr. zák. Z výkladu § 47 Tr. zák. sú zrejmé podmienky ukladania trestu upravené obligatórnym a fakultatívnym spôsobom. Legislatívne znenie ukladania trestu odňatia slobody na doživotie je upravené všeobecnejšie, s použitím všeobecných pojmov ako „účinná ochrana spoločnosti“, „nie je nádej nápravy“ alebo „okolnosti hodné osobitného zreteľa“. Ich výklad sa opiera o súdnu prax, ktorá je v súčasnosti v tejto otázke ustálená. Možnosť uloženia tohto trestu je viazaná na kumulatívne splnenie formálnych a materiálnych podmienok. Posudzovanie podmienok je otázkou právnou, ktorej posúdenie spadá do výlučnej právomoci súdu. Fakultatívne môže súd rozhodnúť o uložení trestu odňatia slobody na doživotie, ak je splnená formálna podmienka, a teda len v prípade trestného stíhania pre trestný čin, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti umožňuje uloženie tohto trestu. V jednotlivých skutkových podstatách trestných činov je v prevažnej väčšine ustanovení možnosť uloženia tohto trestu daná alternatívne, popri treste odňatia slobody na 25 rokov. Bez splnenia formálnej podmienky trest odňatia slobody na doživotie uložiť nemožno. Právna úprava formálnych podmienok je tak veľmi jednoduchá a právne jednoznačná, nakoľko spočíva len v konkrétnom odkaze na jednotlivé skutkové podstaty a spravidla je uvedená ako alternatíva k miernejšiemu trestu odňatia slobody na 25 rokov (§ 47 ods. 1 Tr. zák.). Naplnenie formálnej podmienky nie je pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie jediným určujúcim kritériom, pretože musia byť splnené zároveň materiálne podmienky spočívajúce v potrebe uloženia tohto trestu pre účinnú ochranu spoločnosti
1 písm. a/ Tr. zák. Týmto sa sleduje najmä generálne preventívny účel trestu pri páchaní trestných činov, ktoré vykazujú „mimoriadne vysoký stupeň závažnosti“ izoláciou páchateľa od spoločnosti. V tomto prípade možno teda hovoriť o prvej materiálnej podmienke pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie. Z hľadiska už spomenutej generálnej prevencie je teda ukladanie trestu odňatia slobody na doživotie nástrojom a záujmom účinnej ochrany spoločnosti. Pokiaľ nebude páchateľovi uložený trest odňatia slobody na doživotie, musí to predstavovať preukázané zvýšené riziko nebezpečnosti pre spoločnosť. Páchatelia, pri ktorých všeobecná horná hranica trestu odňatia slobody na dosiahnutie účelu nepostačuje, sa dopúšťajú zvyčajne najzávažnejších trestných činov. Pojem „mimoriadne vysoký stupeň závažnosti“ trestného činu nie je v Trestnom zákone definovaný a na jeho naplnenie nepostačuje naplniť skutkovú podstatu trestného činu. Tento abstraktný parameter musí súd skúmať v každom prípade individuálne, s mimoriadnym zreteľom a ide predovšetkým o: zavrhnutiahodný spôsob páchania trestnej činnosti, obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku, mimoriadne ťažký alebo ťažko napraviteľný následok. Druhá materiálna podmienka je
ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. upravená pre naplnenie individuálne preventívneho účelu trestu, pretože spočíva v predpoklade, že neexistuje nádej, že by trest odňatia slobody do 25 rokov páchateľa napravil a splnil tak svoj účel. Právny záver vyslovuje súd na základe znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie dospelých, ktorého úlohou je na podklade určenia osobnostných, symptomatických a spoločenských faktorov poskytnúť súdu závery pre vyhodnotenie resocializačnej prognózy páchateľa. Z legislatívneho znenia ustanovenia § 47 ods. 1 Tr. zák. a slovného spojenia „nie je nádej“ na nápravu páchateľa trestom kratšieho trvania, je zrejmé, že na splnenie tejto podmienky nestačí len pravdepodobnosť, ale rozumná istota, resp. prognóza založená na súčasných poznatkoch o možnosti nápravy páchateľa. Aj
názoru odvolacieho súdu v prípade obžalovaného X. F. sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie. Vychádza pritom nielen z výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré súd prvého stupňa podrobne rozobral v dôvodoch odvolaním napadnutého rozsudku, ale i z následku, ktorý bol konaním obžalovaného spôsobený, z jeho neschopnosti vyjadriť ľútosť, z neschopnosti súcitu, ako i z toho, že obžalovaný popiera svoje skutky, napriek prevahe usvedčujúcich dôkazov a všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne odôvodňujú záver, že nie je nádej na nápravu obžalovaného X. F. trestom kratšieho trvania. Stavu veci a zákonu zodpovedá aj zaradenie obžalovaného X. F. na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako i rozhodnutie súdu prvého stupňa o uložení trestu prepadnutia veci. Súdu prvého stupňa treba ale vytknúť, že v konaní o rozhodovaní o druhu a výmere trestu sa nezaoberal zásadou uvedenou v § 34 ods. 8 písm. a/ Tr. zák., bez ohľadu na pasivitu prokurátora v tomto smere.
názoru odvolacieho súdu v danom prípade pri ukladaní trestu odňatia slobody na doživotie, prichádzal do úvahy aj postup
8 písm. a/ Tr. zák., ktorý súdu umožňuje rozhodnúť o neprípustnosti podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie, nakoľko na aplikáciu označeného zákonného ustanovenia sú splnené všetky tam stanovené predpoklady. Keďže však odvolanie proti rozsudku bolo podané len v prospech obžalovaného (obžalovaným), odvolací súd nemohol pri rešpektovaní zásady zákazu „reformatio in peius“ rozhodnúť vyššie naznačeným spôsobom pri absencii odvolania (aj proti v poradí prvému rozsudku) podaného v neprospech obžalovaného, odvolací súd už nemohol rozhodnúť spôsobom, ktorým by zhoršil postavenie obžalovaného. Obžalovaný X. F. ako prílohu písomných dôvodov odvolania predložil znalecký posudok č. 1/2014 znalca Mgr. Z. Y. G. zo dňa
3 Tr. por. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku rozsudku obžalovaným a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. Vzhľadom na povahu odvolania, ktoré z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho istého odvolateľa, je nedeliteľné, už neprichádzalo do úvahy zamietnutie odvolania postupom
por. v ostatnej časti, v ktorej bolo odvolanie nedôvodné. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.