Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2MCdo/21/2012 Identifikačné číslo spisu: 8104128748 Dátum vydania rozhodnutia: 28.08.2013 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Vladik Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 1. apríla 2011 č. k. 12 C 271/2004-487

potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2011 sp. zn. 18 Co 74/2011 na základe podnetu žalobkyne podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žiadal zrušiť uvedené rozhodnutia a vec vrátiť Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie. Uviedol, že napadnuté súdne rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Podľa názoru generálneho prokurátora súdy správne zistený skutkový stav nesprávne právne posúdili, keď dospeli k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že jej právny predchodca bol pozemnoknižným podielovým spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Ďalej uviedol, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdy dospeli pri tvrdení, keď na jednej strane považovali za nepochybné, že právny predchodca žalobkyne J. P. bol bratom R. H., rod. P., ktorej právni nástupcovia s poukazom na zápis v spomínanej pozemnoknižnej zápisnici vykonávali následne prevody a prechody k spornej nehnuteľnosti a na druhej strane spochybňovali existenciu jeho spoluvlastníckeho podielu k tejto nehnuteľnosti. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že sa stotožňuje s právnym názorom generálneho prokurátora, že právny názor súdov obsiahnutý v rozsudkoch je nelogický a v rozpore s výsledkami dokazovania. Ďalej poukázala na skutočnosť, že samotná blízka rodina R. H., rod. P. (sestra otca žalobkyne), nikdy nespochybňovala, že otec žalobkyne je ten J. P., ktorý je zapísaný v pozemkovej knihe ako spoluvlastník spolu so sestrou. Naopak, táto blízka rodina viedla proti otcovi žalobkyne súdne spory o určenie vlastníctva reálnou deľbou, korešpondovali s ním, hľadali jeho právnu nástupkyňu a podobne. Žalovaní 7/ až 10/ vo svojich vyjadreniach k mimoriadnemu dovolaniu žiadali, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je podané opodstatnene. Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. namietané, ani zistené. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. O vadu tejto povahy ide medziiným v prípade nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu. Rozsudok súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie (výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia je preukázať správnosť rozsudku a umožniť kontrolu správnosti rozhodnutia súdu v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Len takéto rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p.

§ 211O.s.p.).

Odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov nezodpovedajú uvedeným ustanoveniam, keďže súdy sa v dôvodoch rozhodnutia nevyporiadali s rozhodujúcimi skutočnosťami. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na názor generálneho prokurátora Slovenskej republiky, že rozhodnutia súdov v danej veci vyznievajú arbitrárne, pretože na jednej strane súdy považovali za nepochybné, že právny predchodca žalobkyne J. P. bol bratom R. H., rodenej P., ktorej právni nástupcovia s poukazom na zápis v spomínanej pozemnoknižnej zápisnici vykonávali následne prevody a prechody vlastníctva k spornej nehnuteľnosti a na druhej strane spochybňovali existenciu jeho spoluvlastníckeho podielu k tejto nehnuteľnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky šetrením v súdnom spise zistil, že žalobkyňa na preukázanie svojej aktívnej legitimácie predložila značné množstvo dôkazných prostriedkov, a to najmä: Počas súdneho konania vedeného pod sp. zn. 13 C 89/87 vedenom na Okresnom súde Prešov sa spoluvlastníčka predmetných pozemkov L. Q., rod. H. (dcéra sestry otca žalobkyne) domáhala určenia výlučného vlastníctva na základe reálnej deľby k parcelám, ktoré vyčlenila z pôvodnej PKN parc. č. 823/1, a ktoré zodpovedali jej podielu a užívaniu. Žalobu podala proti zapísaným spoluvlastníkom, medziiným aj proti J. P. na neznámom mieste. Súd rozsudkom z mája 1987 jej žalobe vyhovel. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa a žalovaní sú vedení ako podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností a že žalovaný J. P. bol bratom matky L. Q.. S. X., rod. H. (dcéra sestry otca žalobkyne) vo svojej žalobe podanej na Okresný súd Prešov

1. novembra 1994 potvrdzuje, že jej matka R. H., rod. P. má brata J. P., ktorý sa narodil vo Z., je v Q., bol v r. 1964 vo Z., je spoluvlastník parciel EN 1024, 1034, 1035, 1040 evidovaných v LV č. XXX kat. úz. V., ktoré sa vytvorili z pôvodnej parc. PKN 823/
2. Listom zo
3. decembra 1995 hore uvedená S. X., rod. H. požiadala Ministerstvo zahraničných vecí SR o zistenie adresy žalobkyne. Vo svojom liste uviedla, že táto je dcéra jej strýka S. P., ktorý sa vysťahoval do Q.. Ďalej uviedla, že spravuje nehnuteľný majetok otca žalobkyne, ktorý sa nachádza v kat. úz. L., Q. a Z., preto ju potrebuje vyhľadať. O aký nehnuteľný majetok ide vyplýva zo žaloby, ktorú S. X. podala na Okresný súd Prešov
4. novembra
5. Listom z
6. februára 1997 sa na žalobkyňu obrátila žalovaná 1/, ktorá ju upozornila na skutočnosť, že žalovaný 5/ si chce predmetné pozemky vybaviť na svoje meno, lebo zistil, že ak sa o ne prihlási žalobkyňa, získa ich späť. Z notárskej zápisnice z
7. októbra 1995 N 332/95, NZ 329/95 vyplýva, že žalovaní 5/ a 6/ si skutočne nechali osvedčiť vlastníctvo k pozemkom, na ktorých mal spoluvlastnícky podiel J. P.. Krajský súd v Prešove v odôvodnení svojho uznesenia z
8. marca 1998, sp. zn. 1 Co 120/98 uviedol, že žalobkyňa je právnou nástupkyňou nebohého S. P.. Ďalej uviedol, že právny predchodca žalobkyne je vedený v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX ako podielový spoluvlastník parcely mpč. 823/1 o výmere 19 405 m
9. Žalovaní 1/ až 3/, 5/ sa počas súdneho konania snažili písomnými podaniami o mimosúdne vyriešenie sporu o predmetné pozemky so žalobkyňou, čím nepriamo potvrdili identitu žalobkyne a existenciu jej dedičských nárokov. Z výpovede svedka R. L., znalého rodinných pomerov, vyplýva, že otec žalobkyne, J. P., približne v roku 1964 navštívil Slovensko, svoju rodnú obec Z.. Svedok uviedol, že J. P. pri svojej návšteve spomínal sestru R., s ktorou sa mal aj stretnúť. J. P.alej spomenul, že má so sestrou po rodičoch rozdelený majetok, s tým že sa malo jednať o rodinný dom a pozemky v V.. Ďalej svedok uviedol, že J. P. vyštudoval v Prahe lesného inžiniera, do Q. odišiel legálne a že jeho rok narodenia by mohol byť XXXX. Súdy nižšieho stupňa považovali v konaní za preukázané, že právny predchodca žalobkyne (J. P.) bol bratom R. H., rod. P., ktorej právni nástupcovia s poukazom na zápis v predmetnej pozemnoknižnej zápisnici vykonávali následne prevody a prechody k predmetnej nehnuteľnosti. Súdy nižšieho stupňa však dospeli k záveru, že nie je dostatočne preukázané, že je to práve právny predchodca žalobkyne, ktorý je popri svojej sestre R. H., rod. P. zapísaný ako podielový spoluvlastník predmetných pozemkov. K uvedenému právnemu záveru dospeli súdy nižšieho stupňa napriek veľkému množstvu vykonaných dôkazných prostriedkov preložených žalobkyňou, z ktorých okrem iného vyplýva aj skutočnosť, že právni nástupcovia sestry právneho predchodcu žalobkyne označili písomne ako aj v súdnych konaniach brata svojej matky (právnej predchodkyne) za spoluvlastníka predmetnej nehnuteľnosti zapísaného v pozemnoknižnej zápisnici. So zreteľom na uplatnený dovolací dôvod podľa názoru dovolacieho súdu kľúčovou otázkou pre rozhodnutie je vyriešenie otázky platnosti zápisu vlastníckeho práva J. k nehnuteľnosti parcelné číslo 823/1 zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX k. ú. V. s dôrazom na identifikáciu totožnosti osoby J. P. tam zapísaného titulom kúpy
10. júla 1920 číslo 2125 v pomere 1/
11. História evidovania nehnuteľností a evidovania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam formou štátnych informačných systémov na Slovensku siaha do prvej polovice
12. storočia (hoci evidovanie a zdaňovanie nehnuteľností na území dnešného Slovenska má staršie korene). Evidovanie nehnuteľností a vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v pozemkovej knihe sa na území niekdajšieho Uhorska začalo v roku 1852 cisárskym patentom. Systém pozemkových kníh bol na Slovensku založený pozemnoknižným poriadkom (zákon číslo 222 z roku 1855). Pozemková kniha evidovala nehnuteľnosti podľa obcí, resp. katastrálnych území a vlastníkov. Boli v nej evidované vlastnícke práva a iné vecné práva spojené s nehnuteľnosťami. Zápisy do pozemkovej knihy sa vykonávali na návrh dotknutých osôb (napr. zmluvných strán) a každý zápis vyžadoval schválenie súdom. Vklad (intabulácia) do pozemkovej knihy garantoval vlastnícke a iné vecné práva k nehnuteľnostiam, čím sa vlastne uplatnil intabulačný princíp - hlavný princíp pozemkovej knihy. Tento princíp proklamoval, že vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobúda až zápisom do pozemkovej knihy a nie podpisom zmluvy. Týmto princípom štát realizoval jednu zo svojich funkcií a to ochranu vlastníctva nehnuteľností. Tým bol zaručený súlad medzi právnym stavom a stavom zachyteným v pozemkovej knihe. Od roku 1950 (prijatím Občianskeho zákonníka č. 141) bol zrušený konštitutívny účinok zápisu (vkladu) do pozemkovej knihy. Od tej doby sa začal rozdiel medzi evidovaným stavom a právnym stavom čoraz viac rozchádzať. Okresný súd aj krajský súd v predmetnej veci uzavreli, že je nepochybný zápis spoluvlastníctva J. P. a R. H., rod. P. v pozemnoknižnej vložke č. XXX k. ú. V. ohľadom pozemnoknižnej parcely č. 823/1, že uvedená R. H., rod. P. mala brata J. P., no žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno - nepreukázala, že v pozemnoknižnej vložke zapísaný J. P. je totožný s jej otcom J. P. (nar. v r. XXXX). Tento by totiž (okrem iného) v čase uzavretia kúpnej zmluvy

§ 243bO.s.p.).

Vzhľadom na dôvod zrušenia týchto rozhodnutí neskúmal opodstatnenosť námietky generálneho prokurátora Slovenskej republiky, že zrušené rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (viď primerane § 243d ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.