2 O.s.p.) je zrejmé, že nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovými závermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností (že napríklad nevytvorila žalovanému náhlu prekážku v jazde jeho motorovým vozidlom a žalovaný mal v čase dopravnej nehody možnosť reagovať skôr). Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa namieta nesprávnosť hodnotenia dôkazov odvolacím súdom; táto nesprávnosť ale nie je relevantným dovolacím dôvodom (
2 O.s.p.). Účelom dovolacieho konania nie je prehodnocovanie úvah, ktorými sa riadili súdy nižších stupňov pri hodnotení dôkazov. Dovolací súd nemôže inak hodnotiť doterajšie dôkazy aj preto, že sám nemôže vykonávať dokazovanie (
2 O.s.p.), ktorým by si vytvoril podklady pre prehodnotenie skutkových zistení. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že vo vzťahu k určeniu miery zodpovednosti žalobkyne za vznik škody na jej zdraví, nie je dovolanie podložené prípustným dovolacím dôvodom. 2. K otázke primeranosti náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia aj dovolací súd uvádza, že náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, i keď sú vo vyhláške č. 32/1965 Zb., ktorú treba na daný prípad aplikovať (§ 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia), upravené spoločne. Táto vyhláška upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť, a zvlášť podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať osobitne (
tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 117/2000). Súdy oboch nižších stupňov dospeli v konaní k zhodnému názoru, že v prejednávanej veci sú dané dôvody pre mimoriadne zvýšenie tak náhrady za bolesť, ako aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (obsah spisu svedčí o tom, že ich zhodný názor o splnení podmienok pre aplikáciu § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je správny). Tak, ako odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia (§ 2 ods. 1, veta druhá, vyhlášky č. 32/1965 Zb.), musí byť aj odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Úvaha súdu o „primeranosti“ zvýšenia nie je neobmedzená, lebo vyhláška č. 32/1965 Zb. tým, že rámcovo stanovila predpoklady pre vznik nároku na základné 3 Cdo 114/2007 -13- odškodnenie a pre vznik nároku na jeho mimoriadne zvýšenie, určila zároveň hľadiská, na ktoré treba vziať zreteľ a ktoré v ich vzájomnej nadväznosti a kombinácií usmerňujú úvahu súdu o miere „primeranosti“ zvýšenia vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa. V prejednávanej veci súdy odlišne vyjadrili mieru primeranosti zvýšenia odškodnenia. Ak odvolací súd mení súdom prvého stupňa priznanú výšku odškodnenia za bolesť alebo za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu, že za „primeranú“ považuje náhradu inú (nižšiu alebo vyššiu), musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvod potreby zmeny náhľadu na „primeranosť“. To znamená, že musí poukázať na určité konkrétne skutkové alebo právne významné okolnosti a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k názoru, že „primeranou“ nie je náhrada, ktorú určil súd prvého stupňa, ale náhrada iná (nižšia alebo vyššia). Keďže odvolací súd pri zmene rozhodnutia (§ 220 O.s.p.) v dôsledku zmeny náhľadu na „primeranosť“ priznanej náhrady škody svojím rozhodnutím nahradzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie zahŕňajúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Len také rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v plnom rozsahu preskúmateľný nie je, lebo neobsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní so súdom prvého stupňa k odlišným záverom v otázke, aký násobok základného bodového ohodnotenia vyjadruje „primeranosť“ náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd pri odškodňovaní žalobkyňou vytrpenej bolesti s poukazom na rovnaké zistenia považoval 40 násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia bolesti za neprimerané (neprimerane vysoké), a za primerané označil 20 násobné zvýšenie. Pritom ale na nie dostatočnom stupni konkrétnosti a určitosti zistení, ktoré považoval za dôvod zmeny, bez bližšieho vysvetlenia len konštatoval, že „toto zvýšenie vystihuje samotnú povahu individuálnych dôvodov, ktoré je v tejto veci potrebné považovať za hodné osobitného zreteľa“. Obdobne odvolací súd pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne aj po zopakovaní a doplnení dokazovania (§ 213 O.s.p.) vychádzal v podstate z tých istých skutkových okolností, na ktoré vzal zreteľ už súd prvého stupňa, a tieto v odôvodnení len podrobnejšie opísal. Pokiaľ na rozdiel od súdu prvého stupňa považoval 50 násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského 3 Cdo 114/2007 -14- uplatnenia za neprimerane vysoké, a naopak, za primerané označil 30 násobné zvýšenie, mal v odôvodnení náležite vysvetliť konkrétne dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru o potrebe zmeniť náhľad na „primeranosť“ náhrady. Odvolací súd však len konštatoval, že za primerané považoval 30 násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia. Bez bližšieho vymedzenia konkrétnych dôvodov, pre ktoré odvolací súd v podstatnej miere znížil jednotlivé násobky základného bodového ohodnotenia priznaného žalobkyni súdom prvého stupňa pri odškodňovaní bolesti (zo 40 násobku na 20 násobok) a sťaženia spoločenského uplatnenia (z 50 násobku na 30 násobok), nemal Najvyšší súd Slovenskej republiky možnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom (a teda ani preskúmať, či napadnutý rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci). Dovolací súd vzhľadom na to dospel k záveru, že konanie pred odvolacím súdom bolo v danej veci postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Na vadu tejto povahy musel vziať dovolací súd zreteľ (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu výroky rozsudku odvolacieho súdu, ktoré boli napadnuté procesne prípustnou časťou dovolania, zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. (spolu s nimi zrušil aj výroky o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok a trovy preddavkované štátom, ako aj výrok o náhrade trov konania medzi účastníkmi konania navzájom) a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. marca 2008 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.