zákona o prokurátoroch), z ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má byť stručné, musí byť však presvedčivé a také, aby umožňovalo preskúmanie rozhodnutia. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že pri uložení akéhokoľvek disciplinárneho opatrenia musí disciplinárna komisia prihliadnuť na spôsob spáchania skutku a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery. Táto povinnosť platí osobitne v prípade, ak odporkyňa aplikovala na navrhovateľa najprísnejšie disciplinárne opatrenie, teda zbavenie výkonu funkcie prokurátora. Odporkyňa však v rozhodnutí iba konštatovala, že pri uložení disciplinárneho opatrenia zvážila všetky skutočnosti, pričom dospela k záveru, že toto disciplinárne opatrenie je primerané. Podľa názoru krajského súdu bolo úlohou odporkyne v odôvodnení uloženia predmetného disciplinárneho opatrenia uviesť, prečo práve zbavenie výkonu funkcie prokurátora navrhovateľom je adekvátnym opatrením vo vzťahu ku spáchanému priestupku a disciplinárnemu previneniu. Pokiaľ odporkyňa dospela k záveru o ďalšej nezlučiteľnosti pôsobenia navrhovateľa na prokuratúre, bolo jej povinnosťou svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom, ktorý by nevzbudzoval pochybnosti o jeho zákonnosti a ktorý by umožnil preskúmať takéto rozhodnutie. Včas podaným odvolaním sa navrhovateľ domáhal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku v bode 1 zmenil tak, že zruší rozhodnutie odporkyne vo výroku o uznaní viny navrhovateľa zo spáchania priestupku a disciplinárneho previnenia. Podľa názoru navrhovateľa sa krajský súd ohľadom bodu 1 výroku napadnutého rozsudku, v ktorom potvrdil rozhodnutie odporkyne v časti uznania viny navrhovateľa, nevysporiadal dostatočne s právnym posúdením veci odporkyňou, s hodnotením dôkazov zo strany odporkyne a s nezrozumiteľnosťou a nepreskúmateľnosťou napadnutého disciplinárneho rozhodnutia. Navrhovateľ naďalej namieta tú časť napadnutého disciplinárneho rozhodnutia, ktorým bolo jeho konanie kvalifikované aj ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, teda že navrhovateľ viedol motorové vozidlo v stave vylučujúcom viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil zavineným požitím alkoholu. Navrhovateľ trvá na tom, že alkoholický nápoj požil pred jazdou nevedomky v omyle, do ktorého ho priviedla družka, ktorá mu bez jeho vedomia naliala do džúsu s jablkovým octom aj väčšie množstvo alkoholu. Napadnutý rozsudok vo výroku v bode 1 teda vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa žalobcu krajský súd tým, že o napadnutom rozhodnutí rozhodol dvomi výrokmi, postupoval v rozpore so zákonom, nakoľko ustanovenie § 250q ods. 2 veta prvá O.s.p. jednoznačne obsahuje dispozíciu napadnuté rozhodnutie buď potvrdiť alebo zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Rozhodnutie odporkyne síce obsahuje dva výroky, ide však o jedno disciplinárne rozhodnutie odporkyne, ktorého dva výroky sú úzko späté a bezprostredne spolu súvisia. Navrhovateľ ďalej poukázal na ustanovenie § 152 ods. 2 O.s.p., ktoré nie je možné v tomto prípade aplikovať použijúc ustanovenie § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., nakoľko § 250q ods. 2 veta prvá O.s.p. obsahuje priamu úpravu postupu súdu, a teda vylučuje čiastočné rozhodnutie len o časti alebo základe návrhu. Navrhovateľ poukázal na praktický dosah rozhodnutia súdu prvého stupňa pre ďalší postup orgánov s právomocou konať v predmetnej veci priestupku a disciplinárneho previnenia. Pokiaľ by napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť a vec by bola vrátená odporkyni na ďalšie konanie, odporkyňa už nie je (a ani v čase vydania napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa už nebola) oprávnená vykonať voči navrhovateľovi disciplinárne konanie v zmysle ustanovení zákona o prokurátoroch pre konanie naplňujúce znaky priestupku podľa zákona o priestupkoch, pretože dňom 1. marca 2012 nadobudol účinnosť zákon č. 79/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 79/2012 Z. z."), v zmysle ktorého čl. I bod 2. zákona (novelizované znenie § 9 ods. 3 zákona o priestupkoch) prešla kompetencia konať vo veci priestupkov prokurátorov na orgány Policajného zboru (s poukazom na § 52 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch). Zákon č. 79/2012 Z. z. pritom neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie upravujúce kompetenciu orgánov na prejednávanie priestupkov z hľadiska času spáchania priestupku a teda orgán Policajného zboru je kompetentný konať v zmysle vyššie uvedeného procesného ustanovenia o všetkých priestupkoch prokurátorov spáchaných tak pred ako aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Odporkyňa by teda po vrátení čiastočne zrušeného a čiastočne potvrdeného rozhodnutia mohla v rámci rozhodovania o ukladaní disciplinárneho opatrenia konať len o tej časti skutku navrhovateľa, ktoré zakladá naplnenie znakov disciplinárneho previnenia. V prípade zrušenia celého napadnutého rozhodnutia odporkyne by odporkyňa v rámci ďalšieho konania zrejme v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku časť skutku napĺňajúcu znaky priestupku postúpila na priestupkové konanie orgánom Policajného zboru SR. Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1
1 veta prvá O.s.p., bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk , a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený podľa § 156 ods.1 a 3 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. Predmetom súdneho preskúmania je rozhodnutie odporkyne, ktorým bol navrhovateľ podľa § 187 písm. b/ zákona o prokurátoroch uznaný disciplinárne zodpovedným za spáchanie priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. l písm. d/, h/ a k/ zákona o priestupkoch, a tiež bol uznaný zodpovedným za spáchanie disciplinárneho previnenia podľa § 188 písm. a/ zákona o prokurátoroch, za čo mu bolo uložené disciplinárne opatrenie zbavenie výkonu funkcie prokurátora podľa § 189 ods. 1 písm. f/ zákona o prokurátoroch. Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť nasledovné. Navrhovateľ namietal, že krajský súd nemal zákonné oprávnenie rozhodnúť o preskúmavanom rozhodnutí v dvoch výrokoch, pričom časť rozhodnutia odporkyne zrušil a časť potvrdil. Uvedená námietka navrhovateľa nie je dôvodná. Odporkyňa uznala navrhovateľa disciplinárne zodpovedným za spáchanie priestupku a disciplinárneho previnenia a za uvedené konanie uložila navrhovateľovi disciplinárne opatrenie. Pokiaľ krajský súd po preskúmaní rozhodnutia zistil, že postup a rozhodnutie odporkyne v časti zisťovania a preukázania disciplinárnej zodpovednosti za skutky, ktoré sa navrhovateľovi kládli za vinu, boli v súlade so zákonom, potom nebol dôvod rušiť rozhodnutie odporkyne v tejto časti. Pokiaľ boli skutkové zistenia úplné a právne posúdenie zodpovedalo zákonným normám, potom nie je dôvod na opätovné hmotnoprávne zaoberanie sa vecou zo strany správneho orgánu. Výrok rozhodnutia o uznaní disciplinárnej zodpovednosti je ucelený a z formálneho hľadiska oddelený od výroku o uložení disciplinárneho previnenia, preto rozhodnutie o obidvoch výrokoch samostatne/oddelene nevyvoláva pochybnosti o určitosti a jasnosti výroku napadnutého rozsudku. Správny orgán sa v novom konaní už nemusí zaoberať preukazovaním disciplinárneho previnenia, pokiaľ už ho raz zákonne preukázal a v novom rozhodnutí rozhodne len o disciplinárnom opatrení. Občiansky súdny poriadok nevylučuje rozhodovanie súdu v správnom súdnictve formou dvoch samostatných výrokov o jednom preskúmavanom rozhodnutí. Úlohou krajského súdu bolo rozsudkom rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Pokiaľ samotné preskúmavané rozhodnutie tiež obsahuje samostatné výroky, a to výrok o uznaní disciplinárnej zodpovednosti a výrok o disciplinárnom opatrení, potom krajský súd postupoval v súlade s procesným predpisom, keď o každom výroku rozhodol samostatne. Z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že zákon ukladá žalobcovi povinnosť uviesť v žalobe okrem iného aj to, v akom rozsahu napadá rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu. Uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 2 O.s.p.). Z uvedeného je zrejmé, že právom žalobcu, resp. navrhovateľa je napadnúť rozhodnutie správneho orgánu v tej časti, resp. v tých jeho výrokoch, ktoré považuje za nezákonné a ukracujúce ho na jeho právach. V takom prípade sa konečné rozhodnutie správneho súdu bude logicky vzťahovať len na napadnutú časť rozhodnutia správneho orgánu a nie na celé rozhodnutie. Tvrdenie navrhovateľa, že krajský súd postupoval v rozpore so zákonom, keď rozhodol o napadnutom rozhodnutí dvomi výrokmi, nemá oporu v zákone a je nedôvodná. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s právnym posúdením veci odporkyňou, s hodnotením dôkazov, ako aj nezrozumiteľnosťou napadnutého rozhodnutia, najvyšší súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú a majúcu oporu v odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd sa dostatočne obšírnym a logicky presvedčivým spôsobom vysporiadal tak s formálnymi náležitosťami rozhodnutia, ako aj so skutkovými zisteniami ustálenými v disciplinárnom konaní a ich následným právnym posúdením. Nie je potrebné na tomto mieste opätovne opakovať dôvody, na základe ktorých krajský súd potvrdil rozhodnutie odporkyne vo výroku o uznaní viny. Sám navrhovateľ uznal, že svojím konaním sa dopustil konania, ktoré naplnilo znaky priestupku, resp. disciplinárneho previnenia. S jeho tvrdeniami o nevedomom požití alkoholu pred jazdou sa vysporiadala tak odporkyňa, ako aj krajský súd v napadnutom rozsudku, pričom podkladom na prijaté závery bolo okrem iného aj vyjadrenie znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia. V tomto prípade nie sú dôležité okolnosti, za ktorých navrhovateľ podľa jeho tvrdení požil alkohol. Dôležitá je objektívne zistená skutočnosť, že viedol vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím alkoholu. Množstvo požitého alkoholu naozaj nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že by navrhovateľ nepociťoval pred jazdou jeho účinky a jeho obranu preto nemožno vyhodnotiť inak ako účelovú. Navrhovateľ v odvolaní namietal, že odporkyňa už nie je oprávnená vykonať voči nemu disciplinárne konanie pre konanie naplňujúce znaky priestupku podľa zákona o priestupkoch, pretože dňom 1. marca 2012 nadobudol účinnosť zákon č. 79/2012 Z. z., ktorým bola zrušená priestupková imunita prokurátorov a kompetencia konať vo veci priestupkov prokurátorov prešla na orgány Policajného zboru. Zákon č. 79/2012 Z. z. podľa navrhovateľa neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie upravujúce kompetenciu orgánov na prejednávanie priestupkov z hľadiska času spáchania priestupku a teda orgán Policajného zboru je kompetentný konať v zmysle vyššie uvedeného procesného ustanovenia o všetkých priestupkoch prokurátorov spáchaných tak pred ako aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Uvedenú ústavnú zásadu možno aplikovať na všetky delikty v oblasti verejného práva, vrátane priestupkov, a to aj v prípadoch, žeby platné právne predpisy obsahujúce sankčné ustanovenia za porušenie povinnosti vo vzťahoch chránených verejným právom neobsahovali konkrétne pravidlá o posudzovaní právnej zodpovednosti povinných subjektov. V posudzovanom prípade však možno postupovať priamo podľa zákonných noriem vzťahujúcich sa na prejednávanú vec, nakoľko citovaná ústavná zásada je vyslovene zakotvená v § 7 ods. 1 zákona o priestupkoch, podľa ktorého zodpovednosť za priestupok sa posudzuje podľa zákona účinného v čase spáchania priestupku; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje iba vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. V čase spáchania priestupku bol však navrhovateľ ako prokurátor vyňatý z priamej pôsobnosti zákona o priestupkoch a jeho konanie majúce znaky priestupku bolo posudzované a prejednávané podľa zákona o prokurátoroch. Zákonom č. 79/2012 Z. z. síce došlo s účinnosťou od 1. marca 2012 k zrušeniu priestupkovej imunity prokurátorov, vzhľadom na vyššie citované zásady a normatívne ustanovenia však zostáva uvedené privilégium (vyňatie z pôsobnosti zákona o priestupkoch) navrhovateľovi zachované a konanie dokončí odporkyňa. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľa nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo výroku, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie odporkyne č. XV/6 Spr11/2011-68 z 24. novembra 2011 vo výroku o uznaní viny navrhovateľa zo spáchania priestupku a disciplinárneho previnenia, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Na okraj odvolací súd poznamenáva, že výrok rozsudku, ktorým krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil napadnuté rozhodnutie vo výroku o uložení disciplinárneho opatrenia a v tejto časti vrátil vec odporkyni na ďalšie konanie, zostáva v platnosti a tento výrok rozsudku nebol ani predmetom tohto odvolacieho konania, nakoľko O.s.p. v ustanovení § 250s proti nemu odvolanie nepripúšťa. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p., § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p., nakoľko navrhovateľ v odvolacom konaní nemal úspech a odporkyni sa náhrada trov konania zo zákona nepriznáva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.