3 Cdo 192/2007 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny

§ 213ods.

1 O.s.p.), a ak mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, bolo jeho povinnosťou dokazovanie opakovať (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ tak nepostupoval, zaťažil konanie tzv. inou procesnou vadou. S týmto názorom žalovanej sa dovolací súd nestotožňuje. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd nevytkol súdu prvého stupňa nesprávnosť skutkových zistení, ale ich právneho posúdenia. Tak okresný, ako aj krajský súd vychádzali z rozhodujúceho skutkového zistenia, že žalobcovi bola daná výpoveď s dátumom

1. novembra 2002, že odborový orgán prerokoval
2. novembra 2002 výpoveď s dátumom
3. novembra 2002 a že inšpektorát práce udelil
4. novembra 2002 súhlas s výpoveďou s dátumom
5. novembra
6. Mýli sa preto dovolateľka, pokiaľ tvrdí, že odvolací súd dospel procesne neprípustným spôsobom k odlišným skutkovým zisteniam a že tým konanie zaťažil uvedenou procesnou vadou.
7. Dovolateľka v dovolaní výslovne namietla iba dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Ako už ale bolo uvedené vyššie, dovolacie dôvody sa neposudzujú len podľa toho, ako sú označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vychádzajúc z obsahu 3 Cdo 192/2007 -5- dovolania žalovanej je zrejmé, že rozhodnutiu odvolacieho súdu vytýka, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čo je dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podľa názoru dovolateľky totiž odvolací súd dospel v danom prípade k nesprávnemu (právnemu) záveru, že prerokovaním výpovede datovanej
8. novembra 2002 odborovým orgánom a jej odsúhlasením inšpektorátom práce nebola zároveň prerokovaná a odsúhlasená aj výpoveď datovaná
9. novembra
10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Výpoveď je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď medziiným musí byť písomná a doručená (

§ 61ods.

1 Zákonníka práce), zamestnávateľ v nej môže uplatniť iba (výpovedný) dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (

§ 61ods.

2 Zákonníka práce). Výpoveď zo strany zamestnávateľa musí zamestnávateľ vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov (

§ 74ods.

1 Zákonníka práce). Splnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov (zástupcom zamestnancov je tiež odborový orgán) výpoveď danú zamestnancovi je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede zamestnávateľa. Účelom uloženia povinnosti zamestnávateľovi prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov výpoveď zamestnancovi je poskytnúť ochranu zamestnancovi pred prípadným zneužívaním postavenia zamestnávateľa (

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 72/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 84/2007). Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú, len ak je pri prerokovaní výpovede dôvod výpovede vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov sa musí uskutočniť vždy vo vzťahu ku konkrétnemu výpovednému dôvodu, pričom za platnú možno považovať len výpoveď, ktorej dôvod je totožný s výpovedným 3 Cdo 192/2007 -6- dôvodom uvedeným pri prerokovávaní výpovede zamestnávateľa zástupcami zamestnancov. Z hľadiska povinnosti prerokovať výpoveď zamestnávateľa „vopred“ je potrebné uviesť, že hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce je splnená, ak odborový orgán prerokuje výpoveď pred tým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu pracovný pomer. Pokiaľ bola výpoveď takto „vopred“ prerokovaná, môže zamestnávateľ vychádzať z jej prerokovania dovtedy, kým trvá výpovedný dôvod, ku ktorému sa vzťahuje tak výpoveď, ako aj hmotnoprávna podmienka výpovede – jej prerokovanie zástupcami zamestnancov. Len ak zamestnávateľ v čase od prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov do prejavenia svojej vôle voči zamestnancovi chce v porovnaní s už prerokovanou výpoveďou zmeniť výpovedný dôvod či už v dôsledku toho, že zamestnancovi chce dať výpoveď na základe iného zákonného ustanovenia alebo v dôsledku toho, že mu výpoveď chce dať na základe iného skutkového podkladu, musí výpoveď prerokovať so zástupcami zamestnancov podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce, pretože v tomto prípade so zreteľom na uvedené zmeny ide o novú výpoveď. Pokiaľ však k takýmto zmenám nedôjde, nevyžaduje sa (nové) prerokovanie výpovede, ak v nej uplatnený výpovedný dôvod už bol prerokovaný zástupcami zamestnancov v súlade s § 74 ods. 1 Zákonníka práce a jedinou odlišnosťou listiny, ktorá obsahuje zástupcami zamestnancov prerokovanú výpoveď, a listiny, ktorá obsahuje zamestnancovi danú výpoveď, je rozdielny dátum vyhotovenia. V posudzovanom prípade bolo z hľadiska skutkového zistené, že odborový orgán na schôdzi dňa

1. novembra 2002 v súvislosti s racionalizačnými opatreniami zamestnávateľa (konkrétne príkazom riaditeľa č. 16/2002) prerokoval výpoveď zamestnávateľa žalobcovi „zo dňa
2. novembra 2002“ a konštatoval, že postup zamestnávateľa je v súlade s § 63 ods. 1 písm. b/ a § 74 ods. 1 Zákonníka práce. Keďže text odborovým orgánom prerokovanej výpovede zamestnávateľa s dátumom
3. novembra 2002 je takmer identický s výpoveďou datovanou
4. novembra 2002 a žalobcovi danou
5. novembra 2002, treba mať za to, že odborový orgán prerokoval žalobcovi danú výpoveď. Z tohto dôvodu bolo potrebné vychádzať z toho, že hmotnoprávna podmienka výpovede v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce bola v danom prípade splnená. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že obsahová odlišnosť, ku ktorej v textoch výpovedí z
6. novembra 2002 a z
7. novembra 2002 došlo (v danom prípade len v prospech žalobcu) sa týka iba výšky zamestnancovi poskytovaného odstupného, teda toho, čo nemusí byť predmetom prerokovania zo strany zástupcov zamestnancov podľa tohto ustanovenia. 3 Cdo 192/2007 -7- Predchádzajúci výklad dovolacieho súdu o povinnosti vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď zamestnávateľa zamestnancovi v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce sa primerane vzťahuje aj na potrebu predchádzajúceho súhlasu príslušného orgánu inšpektorátu práce s výpoveďou zamestnávateľa takému zamestnancovi, ktorý je uvedený v § 240 ods. 7 Zákonníka práce. Už konštatovaná obsahová zhoda výpovede zamestnávateľa s dátumom
8. novembra 2002 (ku ktorej udelil súhlas inšpektorát práce
9. novembra 2002) a jeho výpovede s dátumom
10. novembra 2002, ktorá bola žalobcovi daná, opodstatňuje záver, že inšpektorát práce udelil predchádzajúci súhlas so žalobcovi danou výpoveďou. Táto výpoveď preto nie je neplatná z dôvodu neudelenia súhlasu, ktorý predpisuje ustanovenie § 240 ods. 7 Zákonníka práce. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd v prejednávanej veci založil svoje rozhodnutie na právnom posúdení, ktoré dovolací súd nepovažuje za správne. Dovolanie žalovanej je teda opodstatnené. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
11. februára 2008 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: