1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) a s podporou článku 52 ods. 1 písm. b) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely rozsudku len „Nariadenie č. 883/2004“) priznala navrhovateľovi od 01. novembra 2010 invalidný dôchodok v sume 28,90 € mesačne.
1 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia poistenec má nárok na invalidný dôchodok, ak sa stal invalidný, získal počet rokov dôchodkového poistenia uvedený v § 72 a ku dňu vzniku invalidity nespĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.
posudku posudkového lekára sociálneho poistenia uznaný za invalidného, pretože má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 70% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Pred vznikom invalidity (k 01.11.2010) navrhovateľ
odporkyne získal 6.335 dní, t.j. po prepočte 17 rokov a 130 dní obdobia dôchodkového poistenia. 4. Následne odporkyňa aplikovala čl. 52 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 tak, že
slovenských právnych predpisov určila priemerný osobný mzdový bod vo výške 0,3 bodu, ktorý následne upravila na 0,44 bodu. Ďalej stanovila obdobie dôchodkového poistenia v rozsahu 24,6877 rokov, a s prihliadnutím na aktuálnu dôchodkovú hodnotu (platná k 01.11.2010) 9,2246 € určila sumu invalidného dôchodku vo výške 100,20302926 € mesačne. Potom odporkyňa túto sumu skrátila v pomere 4,8466 rokov získaného obdobia dôchodkového poistenia
právnych predpisov Slovenskej republiky k 17,3562 rokov (celkové obdobie dôchodkového poistenia), čím získala výslednú hodnotu dávky invalidného dôchodku v sume 28,00 € mesačne.
Tretej hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne, ako aj obsah posudkového a dávkového spisu odporkyne, a na základe nižšie uvedených názorov dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. 8. S poukazom na ustanovenia § 70 ods. 1, § 71 ods. 1 a § 72 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z., ako aj čl. 52 ods. 1 písm. b) Nariadenia č. 883/2004 krajský súd konštatoval, že navrhovateľovi vznikol nárok na invalidný dôchodok (pred 01.11.2010) len s prihliadnutím na doby poistenia získané
právnych predpisov Českej republiky v rozsahu 4.566 dní (ods. 3 na str. 3 odôvodnenia), a preto suma jeho invalidného dôchodku bola určená (viď čl. 52) ako časť teoretickej sumy dôchodku, ktorá zodpovedá pomeru medzi dĺžkou obdobia dôchodkového poistenia získaného
právnych predpisov Slovenskej republiky a celkovou dobou poistenia získanou
právnych predpisov Českej republiky.
6 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení rozhodujúce obdobie na zistenie priemerného osobného mzdového bodu sú kalendárne roky pred rokom, v ktorom boli splnené podmienky nároku na dôchodkovú dávku, s výnimkou kalendárnych rokov pred 1. januárom 1984, ak tento zákon neustanovuje inak. Z rozhodujúceho obdobia sa vylučujú obdobia, za ktoré patrí osobný mzdový bod
2 prvej vety alebo § 255 ods. 3 prvej vety, alebo obdobie dôchodkového poistenia, za ktoré nemožno určiť osobný mzdový bod, ak tieto obdobia trvali celý kalendárny rok.
6 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení platí že ak v rozhodujúcom období určenom
odseku 6 nie je najmenej dvadsaťdva kalendárnych rokov, predlžuje sa rozhodujúce obdobie pred 1. január 1984 postupne tak, aby v ňom bolo dvadsaťdva kalendárnych rokov
odseku 6. Ak poistenec ani po tomto predĺžení nemá dvadsaťdva kalendárnych rokov
odseku 6, zisťuje sa priemerný osobný mzdový bod z tohto nižšieho počtu kalendárnych rokov.
2 O.s.p. preskúmavané rozhodnutie odporkyne potvrdil. III. Odvolanie navrhovateľa/stanoviská A)
navrhovateľa poukázal na iných poberateľov invalidných dôchodkov, ktorí nemohli zo zdravotných dôvodov odpracovať absolútne nič, tak majú vyššie dôchodky.
ustanovenia § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. IV. Právne názory odvolacieho súdu 17. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250s O.s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto postupom
s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že v zmysle hore uvedeného zrušovacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie odporkyne postupom
3 O.s.p. zrušil a vrátil jej späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov. 18. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (navrhovateľa), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si
Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 19. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení opravnému prostriedku navrhovateľa a o potvrdení rozhodnutia odporkyne, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie odporkyne, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami navrhovateľa (§ 250j ods. 2 O.s.p.), ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne. Ďalej zdôrazňuje, že
ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp. zn. 6 Sžo/98/2008, sp. zn. 1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009, či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených opravným prostriedkom rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami, ale aj účastníkmi.
právnych predpisov Slovenskej republiky.
druhej vety výroku predmetného rozhodnutia navrhovateľovi bol priznaný starobný dôchodok
čl. 46 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva. V dôvodovej časti predmetného rozhodnutia je uvedený spôsob výpočtu priznaného dôchodku
ustanovení zák. č. 461/2003 Z.z., pričom zmienka o dôvodoch rozhodnutí zodpovedajúcich čl. 46 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 nie je žiadna. Z uvedeného hľadiska je rozhodnutie z 21. mája 2007 nepreskúmateľné pre podstatný nedostatok dôvodov. ..... 6./ Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa v poradí druhom, pozmeňujúcom rozhodnutí uviedla len citáciu prílohy III nariadenie č. 1408/71 a čl. 20 Zmluvy, nevysvetlila však v súlade s ustanovením § 209 ods. 3 a 4 zák. č. 461/2003 Z.z., akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov (zhodnocovaných dôb poistenia) a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala, a to pokiaľ ide o rozhodnutie
čl. 46 nariadenia uvedeného vo výroku rozhodnutia, pričom v dôvodnej časti sa o ňom ani nezmieňuje. Aj vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu je potrebné vysloviť jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd postráda v pozmeňujúcom rozhodnutí aj vyjadrenie toho, ako sa odporkyňa vysporiadala s námietkami vznesenými proti prvotnému rozhodnutiu, najmä pokiaľ ide o spôsob hodnotenia doby 360 dní vo fy X
čl. 11 Zmluvy, čoho sa navrhovateľ výslovne domáhal. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetom preskúmavania v správnom súdnictve je zákonnosť rozhodnutia, pričom ani jedno z preskúmavaných rozhodnutí samostatne a ani v ich vzájomnej spojitosti nedáva súdu možnosť preskúmať zákonnosť rozhodnutia z hľadísk namietaných navrhovateľom vzhľadom na nedostatok relevantných dôvodov. Odporkyňa najmä neuviedla, akými právnymi úvahami sa riadila, ak nepoužila ČI. 11 Zmluvy, hoci sa toho navrhovateľ výslovne domáhal. 7./ Odvolací súd so zreteľom na doterajšie skutkové zistenia považuje za relevantné tvrdenia navrhovateľa, že na svojom celkovom dôchodku (zo Slovenskej republiky a z Českej republiky) môže byť ukrátený, najmä so zreteľom na skutočnosť, že nositeľ poistenia
čl. 20 Zmluvy bol určený v súvislosti s existenciou zamestnávateľa k 1. januáru 1993 v Českej republike, napriek tomu, že celková doba tohto poistenia bola len 360 dní. Odporkyňa nevykonala prepočty teoretického dôchodku navrhovateľa v prípade, ak by bol posudzovaný len
právnych predpisov Slovenskej republiky a neuviedla, na základe akej právnej úvahy dospela k záveru, že tvrdenie navrhovateľa, že v Českej republike pracoval menej ako jeden rok, je irelevantné.“ 26. V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd zotrvať na hore uvedenej rozhodovacej argumentácii, t.j. že odporkyňa v napadnutom rozhodnutí nedostatočne objasnila svoje úvahy pri aplikácii čl. 52 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 a závery z toho vyplývajúce na prejednávanú vec, pričom je nepostačujúce toto ustanovenie citovaného nariadenia spomenúť iba vo výrokovej časti.
čl. 52 ods. 1 písm.
právnych predpisov iných členských štátov, boli dosiahnuté
právnych predpisov, ktoré uplatňuje deň priznania takejto dávky. Ak
týchto právnych predpisov výška nezávisí na trvaní dosiahnutých dôb, táto výška sa považuje za teoretickú výšku; ii) príslušná inštitúcia následne stanoví skutočnú výšku paušálnej dávky na základe teoretickej výšky
pomeru trvania dôb dosiahnutých pred vznikom poistnej udalosti
právnych predpisov, ktoré uplatňuje, k celkovému trvaniu dôb dosiahnutých pred vznikom poistného udalosti
právnych predpisov všetkých daných členských štátov. 27. Nakoľko tak odporkyňa nekonala a krajský súd sa uspokojil s citáciou, resp. s mechanickým prevzatím záverov správneho orgánu, tak došlo k porušeniu zákonnosti konania. Ako už bolo hore uvedené, odporkyňa, hoci za svoj právny základ rozhodnutia vzala aj ustanovenie článku 52 ods. 1 písm.
2 písm. a) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a
okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 28. Takisto Najvyššiemu súdu neuniklo, že zo strany odporkyne nebolo dostatočným spôsobom objasnené, prečo sa domnieva, že pri výpočte dávky invalidného dôchodku sa má postupovať
slovenských predpisov sociálneho poistenia, hoci z príslušných ustanovení (najmä čl. 20) Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení môže vyplynúť odlišná právna úprava. Obdobne aj Súdny dvor prostredníctvom rozsudku sp. zn. C-399/09 vo veci účastníkov Mária Landtová v. Česká správa sociálneho zabezpečenia v bodoch č. 32 a 39 konštatoval „32. Je potrebné pripomenúť, že vyššie uvedené ustanovenia nariadenia č. 1408/71 smerujú k zachovaniu platnosti článku 20 zmluvy,
ktorého je kritériom na určenie uplatniteľného režimu a orgánu príslušného na priznanie dávok sociálneho zabezpečenia kritérium štátu sídla zamestnávateľa ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky 39. Je nutné konštatovať, že takýto prístup umožňuje vylúčiť „prekrývanie uplatňovaných právnych predpisov rôznych členských štátov“ v súlade s cieľom vyjadreným v ôsmom odôvodnení nariadenia č. 1408/71 a nie je v rozpore s kritériom rozdelenia právomocí stanoveným v článku 20 zmluvy, teda kritériom zachovaným
článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 v spojení s časťou A bodom 6 prílohy III uvedeného nariadenia.“ 29. V súvislosti s vyššie uvedenými závermi Najvyšší súd dáva do pozornosti, že aj
Prílohy II. Nariadenia č. 883/2004 nazvanej „Ustanovenia dohovorov, ktoré zostávajú v platnosti a ktoré, ak sú uplatniteľné, sú obmedzené na osoby, na ktoré sa vzťahujú (článok 8 ods. 1)“ v prvej časti s nadpisom „ČESKÁ REPUBLIKA - SLOVENSKO“, sa zachováva v platnosti popri článkoch 12 a 33 aj článok 20 dvojstrannej zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou uzavretej
recitálu 10 preambule Nariadenia č. 883/2004 Z.z. zásada zaobchádzania s niektorými faktami alebo udalosťami, ku ktorým dochádza na území iného členského štátu, ako keby sa udiali na území členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné, by však nemala prekážať zásade spočítania dôb poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliska ukončených
vnútroštátnych právnych predpisov iného členského štátu k takýmto dobám ukončeným
vnútroštátnych právnych predpisov príslušného členského štátu. Doby ukončené
právnych predpisov iného členského štátu by sa preto mali vziať do úvahy iba pri uplatňovaní zásady spočítania dôb.
2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 34. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,
ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O.s.p.), ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať. 35. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,
ktorého úspešnému navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko úspešný navrhovateľ nemal právneho zástupcu a zo súdneho spisu nevyplýva, že by navrhovateľovi vznikli výdavky, ktoré by mala byť kryté náhradou trov konania, náhrada trov konania mu nebola priznaná. 36. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.