79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny v platnom znení (ďalej len „elektrizačného zákon“) ako aj
2 písm. c/ Občianskeho zákonníka,
ktorého v uvedenom prípade ide o objektívnu zodpovednosť, v ktorej nie je potrebné skúmať protiprávny úkon na strane žalovanej, nakoľko samotná existencia stožiarov a škoda, ktorá vznikla žalobcovi a ktorej výška bola určená doloženým znaleckým posudkom, napĺňa všetky znaky tejto objektívnej zodpovednosti. 3 Cdo 275/2007 2 Žalovaná namietala, že uplatnené nároky je možné posudzovať len
elektrizačného zákona ako škodu, ktorá vznikla z podstatného obmedzenia užívania nehnuteľností (§ 22 elektrizačného zákona), v ktorom prípade ide o lex specialis k § 420 a ods. 2 písm. c/ Občianskeho zákonníka. Uviedla, že pre uvedený nárok je aktuálna zodpovednosť za škodu
elektrizačného zákona, v súvislosti s ktorou je ustanovená prekluzívna lehota, v rámci ktorej však žalobca svoj nárok neuplatnil. Nakoľko v predmetnej veci nie je daný základ nároku žalobcu, mala za to, že nie je potrebné dokazovať jeho výšku a žalobu navrhla zamietnuť. Okresný súd Prievidza rozsudkom z 2. marca 1999 č.k. 5 C 255/1998-19 žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania. V odôvodnení rozsudku vyslovil názor, že vec nemožno kvalifikovať
ustanovenia § 420a ods. 2 písm. c/ Občianskeho zákonníka, pretože sa nejedná o následky konkrétnej jednorazovej alebo v určitom časovom intervale opakovanej činnosti, a pokiaľ by išlo o jednorazovú náhradu škody
ustanovenia § 22 zákona elektrizačného zákona, nárok by bol prekludovaný (§ 28 ods. 2 elektrizačného zákona). Vzhľadom k tomu, že nárok žalobcu neobstojí, netrval ani na jeho spresnení a ani na špecifikovaní výšky škody za obdobia v rokoch 1996,
jeho názoru ide o vec zásadného právneho významu. Výrok vo veci samej odôvodnil správnosťou skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, že žalovaná mala v odvolacom konaní úspech a náhrada trov tohto konania by jej patrila (§ 142 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s § 224 ods. 1 O.s.p.), avšak nakoľko jej preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a ich náhradu ani neuplatnila, súd jej ich náhradu nepriznal. Odvolací súd proti tomuto rozsudku pripustil dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., pričom za otázku zásadného právneho významu považoval
2 elektrizačného zákona (ktorá sa prekluduje po uplynutí troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky), alebo náhrady
elektrizačného zákona, a preto z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (§ 243b ods. 1 a 2 O.s.p.) a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie s tým, že uvedený prvostupňový súd vyzve žalobcu na riadnu špecifikáciu uplatneného nároku, z ktorej bude zrejmé, aká konkrétna škoda žalobcovi vznikla, pretože iba tak môže posúdiť charakter náhrady a následne i to, či sú splnené predpodklady zodpovednosti žalovanej
existencia prevádzky
2 elektrizačného zákona. Nakoľko žalobca nedodržal lehotu na uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle § 28 ods. 2 elektrizačného zákona, jeho nárok zanikol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím z
ktorého tento druh náhrady škody je spojený s právnou úpravou vecného bremena (§ 22 elektrizačného zákona) a
ktorého vzniklo žalovanej oprávnenie prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach elektrické vedenie a povinnosť žalobcu trpieť výkon tohto oprávnenia viazaného na nehnuteľnosti. Právo na náhradu škody si žalobca mohol uplatniť v zmysle § 28 ods. 2 elektrizačného zákona na súde, nakoľko po zrušení okresných národných výborov pri reforme miestnej štátnej správy v roku 1990 kompetencia výkonného orgánu ONV vo veci náhrady škody neprešla na iný správny orgán. Po uplynutí šesťmesačnej prekluzívnej lehoty odo dňa vzniku škody v zmysle vyššie uvedeného lex specialis žalobca stratil právo domáhať sa náhrady škody. Nakoľko žalobca svoju žalobu podal až v roku 1998, kde si uplatnil náhradu škody za obdobie rokov 1996 a 1997, teda po uplynutí šesťmesačnej prekluzívnej lehoty (§ 28 ods. 1, 2 elektrizačného zákona), prvostupňový súd rozhodol, že základ nároku žalobcu na náhradu škody nie je daný. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z
1 elektrizačného zákona a súd posudzoval vec
tohto zákona (dovolací dôvod
2 písm. c/ O.s.p.). Mal za to, že prvostupňový aj 3 Cdo 275/2007 5 odvolací súd rozhodovali v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu, pretože mali skúmať existenciu prevádzky, škody skutočnej a príčinnej súvislosti medzi nimi. Žiadal, aby dovolací súd rozsudky súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odvolací súd sa od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neodchýlil, konštatoval nepreukázanie konkrétnej skutočnej škody na nehnuteľnosti spôsobenej umiestnením stožiarov elektrického vedenia a teda nepreukázanie jedného z prvkov zodpovednostného vzťahu
ustanovenia § 28 elektrizačného zákona. Uviedla, že aj keby žalobcovi ním tvrdená škoda vznikla a žalovaná by bola zodpovedná za škodu, nárok na náhradu tejto škody už bol v čase podania žaloby prekludovaný (§ 28 ods. 2 elektrizačného zákona) a súčasne žalobca ani v odvolacom konaní nepreukázal svoje vlastnícke právo. Z uvedeného dôvodu žiadala dovolanie žalobcu zamietnuť. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v § 237 O.s.p. a § 238 O.s.p. Ustanovenie § 237 O.s.p. vyjadruje zámer, aby v prípade výskytu mimoriadne závažných procesných vád bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku a uzneseniu) odvolacieho súdu. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, 3 Cdo 275/2007 6 f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené. Existencia takejto vady konania nebola v dovolaní tvrdená a v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Dovolací súd preto v ďalšom vychádzal z toho, že procesná vada konania v zmysle tohto ustanovenia nie je v danom prípade dôvodom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku, uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p. Dovolateľ prípustnosť svojho opravného prostriedku vyvodzuje z § 238 ods. 2 O.s.p.
1 O.s.p. je právny záver dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí pre súdy nižších stupňov, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie, záväzný. Pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento právny názor uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí z neho preto vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušené, prečo bolo považované za nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne nedostatky právneho posúdenia veci. Nižší súd je teda viazaný (len) takým právnym názorom, ktorý bol základom pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Súd nižšieho stupňa je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (napríklad z hľadiska toho, ktorý právny predpis má byť aplikovaný, ako ho treba interpretovať), ako aj pri aplikácií procesných predpisov (napríklad z aspektu dovolacím súdom vytýkaných vád dokazovania, iných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Skutočnosť, že právny 3 Cdo 275/2007 7 záver dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku súd nižšieho stupňa v ďalšom konaní nerešpektoval, zakladá prípustnosť dovolania
2 O.s.p.; pokiaľ je táto skutočnosť uplatnená v procese prípustnom dovolaní, je tiež relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Viazanosť nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu neprichádza do úvahy vtedy, keď sa dovolací súd v zrušujúcom rozsudku obmedzil len na pokyn súdu, ako má v ďalšom konaní postupovať po procesnej stránke (že napríklad treba vykonať ďalšie dôkazy), lebo v takomto prípade nejde o zaujatie právneho názoru. Pre úplnosť možno uviesť, že súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvého stupňa sa skutkový základ zmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ. Posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je vždy potrebné založiť na vyriešenie otázky, či dovolací súd v zrušujúcom rozsudku zaujal právny záver (viď predchádzajúci odsek), a ak áno, či sa odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku odchýlil od právneho záveru dovolacieho súdu. Dovolateľ tvrdí, že sa súdy nižších stupňov neriadili právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zaujatým v rozsudku z 27. júna 2000 sp. zn. 2 Cdo 11/2000, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 23. septembra 1999 sp. zn. 17 Co 198/1999 a rozsudok Okresného súdu Prievidza z 2. marca 1999 č.k. 5 C 255/1998-19 a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom rozsudku z 27. júna 2000 sp. zn. 2 Cdo 11/2000 doslovne uviedol, že „žalobca sa domáha náhrady škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s ničením buriny rastúcej na pozemkoch, kde sú umiestnené elektrické stožiare, s obtiažnejším obrábaním týchto pozemkov a s nižšou úrodou na týchto pozemkoch. Z takto uplatneného nároku zatiaľ nemožno jednoznačne vyvodiť, či sa žalobca domáha jednorazovej náhrady
2 elektrizačného zákona, ktorá sa prekluduje po uplynutí troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky, alebo náhrady
V tomto ustanovení je zakotvený nárok užívateľa alebo vlastníka nehnuteľnosti na náhradu skutočnej škody, ktorá vznikla na nehnuteľnosti alebo jej príslušenstva pri stavbe, prevádzke, opravách, zmene alebo odstraňovaní vedenia. 3 Cdo 275/2007 8 Z gramatického vkladu ustanovenia § 28 elektrizačného zákona, ktoré má vo vzťahu k § 420a Obč. zákonníka postavenie lex specialis vyplýva, že pre vznik zodpovednosti postačuje samotná existencia prevádzky. Názor odvolacieho súdu,
ktorého samotná existencia prevádzkovej činnosti k vyvolaniu škody nestačí a je potrebná ďalšia konkrétna činnosť je nesprávny, nemajúci oporu v zákone. Zodpovednosť
elektrizačného zákona sa vzťahuje na každého prevádzkovateľa energetického diela, ktorý spôsobí škodu inému prevádzkou. Pod touto prevádzkou treba rozumieť cieľavedomú a organizovanú činnosť, ktorá je zameraná na výrobu, prenos, premenu a rozvádzanie elektriny. Táto zodpovednosť má objektívny charakter, teda existuje bez zreteľa na zavinenie. Základnými predpokladmi jej vzniku sú preto existencia prevádzky, škoda skutočná a príčinná súvislosť medzi nimi. Ak teda odvolací súd, zastávajúci nesprávny právny názor, zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, nerozhodol správne.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 27. júna 2000 sp. zn. 2 Cdo 11/2000 rozhodnutia súdov nižších stupňov z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zrušil (§ 243b ods. 1 a 2 O.s.p.) a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie s tým, že prvostupňový súd vyzve žalobcu na riadnu špecifikáciu uplatneného nároku, z ktorej bude zrejmé, aká konkrétna škoda žalobcovi vznikla, pretože iba tak môže posúdiť charakter náhrady a následne i to, či sú splnené podklady zodpovednosti žalovanej
existencia prevádzky
elektrizačného zákona, náhradu škody
Najvyšší súd Slovenskej republiky musel skutkové a právne okolnosti skúmať najskôr len v rovine posudzovania procesnej prípustnosti dovolania žalobcu v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. [až keby dospel k záveru, že dovolanie je
tohto ustanovenia prípustné (t.j. že súdy nižších stupňov vec nesprávne právne posúdili), mohol by sa týmito okolnosťami zaoberať aj z hľadiska danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.]. Pri 3 Cdo 275/2007 9 riešení otázky prípustnosti dovolania žalobcu ale dovolací súd dospel k záveru, že súdom nižších stupňov nemožno vytýkať nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu zaujatého v zrušujúcom rozsudku. Súdy nižších stupňov závery dovolacieho súdu rešpektovali, súd prvého stupňa odstránil (všetky dovolacím súdom vyčítané) nedostatky a v neskoršom rozhodnutí sa nedopustil zopakovania toho, čo bolo vytýkané jeho skoršiemu rozhodnutiu. Vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia teda neobstojí námietka, že sa súdy nižších stupňov dopustili nerešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu. V konaní o dovolaní žalobcu skúmal dovolací súd najskôr, či je dovolanie prípustné. Vzhľadom na zaujatie záveru o jeho procesnej prípustnosti mohol postúpiť v konaní ďalej a pokračovať riešením otázok, ktoré nerieši vtedy, keď dovolanie nie je prípustné. Na nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, mohol preto dovolací súd vziať zreteľ a pri rozhodovaní zohľadniť len vzhľadom na to, že dovolanie bolo procesne prípustné. Keďže skoršie rozsudky súdov nižších stupňov boli zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, musel dovolací súd rozlišovať, či sa namietané nesprávne právne posúdenie vzťahuje na otázky, vo vzťahu ku ktorým v skoršom rozsudku a/ už dovolací súd zaujal svoj názor, alebo b/ ešte súdy nižšieho stupňa záver nezaujali. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. by právne významné mohlo byť len opätovné (zopakované) nesprávne právne posúdenie veci presne v tom istom, čo už skôr viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu v rozhodnutiach súdov nižších stupňov. Takéto nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však zistené nebolo.
názoru dovolacieho súdu súdy nižších stupňov v neskorších rozsudkoch rešpektovali závery dovolacieho súdu a skutočnosť, že súd prvého i druhého stupňa nezopakoval žiadny nedostatok v právnom posúdení, ktorý mu dovolací súd vytýkal, opodstatňuje záver, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z § 238 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom na to dovolací súd nemohol pristúpiť k posudzovaniu danosti ďalších dovolacích dôvodov, ktoré neboli súdom nižších stupňov vytýkané v zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu. Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci (dovolací dôvod
2 písm. c/ O.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený 3 Cdo 275/2007 10 skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (možno ho uplatniť v procesne prípustnom dovolaní), samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Vzhľadom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie
Občianskeho súdneho poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to dovolanie žalobcu odmietol
4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok V Bratislave 14. marca 2008 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.