1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol žaloby žalobcu, ktorými sa domáhal zrušenia rozhodnutí právneho predchodcu žalovaného bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len žalovaný): - č. I/225/1787-29451/2011/990813-r zo dňa
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., - č. I/225/1786-29449/2011/990813-r zo dňa
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., - č. I/225/1789-29453/2011/990813-r zo dňa
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a konaní, ktoré im predchádzali, dospel k záveru, že v danom prípade správca dane dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že žalobca bol povinný postupovať
všeobecnej úpravy uplatňovania dane, lebo zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca nakupoval ojazdené motorové vozidlá od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte Európskej únie (Belgicko), keď belgický dodávateľ fakturoval predmetný tovar s oslobodením od dane ako intrakomunitárne dodanie tovaru, ktoré uviedol v súhrnnom výkaze. Správca dane vykonal dokazovanie prostredníctvom systému VIES (systému pre elektronickú výmenu informácií v oblasti DPH) aj dožiadaním
čl. 5 nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH adresovaným belgickej daňovej správe. Správca dane zistil, že v údajoch cien v systéme VIES a v zahraničných faktúrach pri uplatnení dane neboli zistené žiadne rozdiely; išlo o intrakomunitárne dodanie tovaru so všeobecným spôsobom zdaňovania a dodanie ojazdených motorových vozidiel nebolo v osobitnom režime. Belgická daňová správa uviedla, že v prípade, že sa transakcia týka ojazdeného motorového vozidla
osobitnej úpravy uplatňovania dane, je to uvedené vo faktúre, resp. faktúra obsahuje odkaz na čl. 313, 326 alebo 333 smernice Rady 2006/112/EHS alebo príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo iný odkaz, že sa uplatňuje niektorá z osobitných úprav dane; faktúry však takéto označenie neobsahovali. Žalobca bol preto povinný pri uplatnení DPH postupovať
1 v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 písm. a/ a § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z.), nakoľko neboli splnené podmienky na postup
osobitnej úpravy uplatňovania dane v zmysle § 62 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k vadám konania, krajský súd uviedol, že nedošlo k porušeniu práv žalobcu ako účastníka daňového konania. Žalobca bol so zisteniami správcu dane podrobne oboznámený v protokoloch Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a uviedol, že správca dane zaobstaral dostatočné množstvo dôkazov, ktorých vierohodnosť žalobcom vyvrátená nebola. Poukázal aj na skutočnosť, že správca dane napriek údajom na faktúrach, ktoré vylučovali uplatňovanie osobitného režimu zdaňovania, vykonal zisťovania prostredníctvom medzinárodného systému VIES aj formou medzinárodnej výmeny informácií od belgickej daňovej správy a nepochybne zistil, že išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
222/2004 Z. z., ktoré podlieha dani a že belgický dodávateľ pri dodaní tovaru postupoval
všeobecnej úpravy DPH. Preto krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú vecne správne a v súlade so zákonom. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že žalobcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť, rozhodnutia žalovaného zrušiť a veci vrátiť žalovanému na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že podstatnou námietkou, ktorú v žalobe uviedol, bolo nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci a zistenie procesnej vady, ktorá má za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Namietal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú úvahy súdu, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov, a tiež označenie samotných dôkazov z ktorých súd vychádzal. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06 a III. ÚS 153/07, z ktorých vyplýva potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
žalobcu nie je zrejmé, prečo krajský súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcu v žalobe a prečo považoval námietky žalobcu za neopodstatnené. Namietal najmä, že sa krajský súd nevysporiadal s námietkou, či belgický dodávateľ mal alebo nemal právo na odpočítanie dane v Belgicku pri obstaraní motorových vozidiel, ktoré následne predal žalobcovi. Táto skutočnosť nebola zo strany správcu dane, žalovaného, ani zo strany belgických, či iných medzinárodných orgánov preverovaná.
názoru žalobcu zaujatie právneho stanoviska zo strany súdu k uvedenej námietke je potrebné z dôvodu, že ak by zahraničný dodávateľ nemal právo na odpočítanie dane v Belgicku pri obstaraní motorových vozidiel, potom nemal hodnotu dodaných motorových vozidiel uvádzať vo svojom súhrnnom výkaze, a tento údaj by sa nedostal do systému VIES. Žalobca zastáva názor, že bolo povinnosťou krajského súdu sa touto problematikou zaoberať a v prípade, že súd nepovažoval túto námietku za podstatnú pre rozhodnutie, bol povinný riadne a vyčerpávajúcim spôsobom svoje stanovisko odôvodniť. Žalobca ďalej uviedol, že krajský súd neprihliadol ani na jeho ďalšiu námietku, že neprebehlo prvostupňové daňové konanie.
žalobcu má daňový subjekt právo predkladať dôkazy najmä v daňovom konaní (§ 2 ods. 1, 2 a 8, § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008., ktorý
žalobcu krajský súd nezobral do úvahy a ani sa k nemu nevyjadril. Žalobca tiež namietal, že krajský súd sa neriadil rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 23/2003,
ktorého má súd prihliadnuť na vady konania z úradnej povinnosti aj keď ich žalobca nenamietal, čo predstavuje prelomenie dispozičnej zásady v správnom súdnictve. Žalobca tiež poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 1336/2006, sp. zn. 30 Cdo 4389/2009. Žalobca ďalej poukazoval na skutočnosť, že žalovaný ako druhostupňový orgán rozhodol o odvolaní žalobcu bez akejkoľvek jeho účasti a žalobca sa nezúčastnil ani prvostupňového ani odvolacieho konania a tým mu boli odňaté jeho základné procesné práva, a to právo na postup zachovávajúci práva a právom chránené záujmy daňového subjektu zo strany daňových orgánov v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. a právo na úzku súčinnosť v zmysle § 2 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca namietal, že týmto postupom mu bolo znemožnené splniť si svoju povinnosť na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to určuje ustanovenie § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., čím mu bolo odňaté nielen zákonné ale i ústavné právo
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 48 zákona č. 511/1992 Zb. v žiadnom svojom ustanovení nedáva možnosť odvolaciemu orgánu (žalovanému), aby rozhodol o odvolaní neverejne bez prítomnosti daňového subjektu. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Uviedol, že námietky žalobcu svojím obsahom smerujú výlučne voči odôvodneniu rozsudku krajského súdu. Uviedol, že s rozhodnutím súdu sa plne stotožňuje a považuje ho za správne; námietky odvolateľa považuje za nedôvodné. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 a sp. zn. III. ÚS 115/03, z ktorých vyplýva, že ak odôvodnenie rozsudku stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozsudku, postačuje to na záver, že je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces. Žalovaný zastáva názor, že krajský súd v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané. Za rozhodujúce v rozsudku považuje objasnenie skutkového a právneho základu veci, teda vysporiadanie sa s kľúčovou otázkou, či na uplatnenie osobitnej úpravy uplatňovania DPH žalobca zákonné podmienky určené v príslušných ustanoveniach zákona č. 222/2004 Z. z. splnil. Krajský súd tak v tomto prípade urobil. V rovine skutkovej sa vysporiadal s kľúčovou otázkou, či žalobca dostatočne preukázal splnenie podmienok pre uplatnenie osobitnej úpravy uplatnenia dane
2 a 3 zákona č. 222/2004 Z.z. pri predaji použitého tovaru (ojazdených vozidiel) nadobudnutého od belgického dodávateľa. V rovine právnej poukázal v rozsudku na príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z., zákona č. 511/1992 Zb. a na judikatúru, ktorých dodržiavanie skúmal a napokon sa stotožnil so závermi daňových orgánov uvedenými v ich rozhodnutiach. V predmetnej veci je rozhodujúce, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 66 ods. 2 a 3 zákona č. 222/2004 Z.z. v spojení s ustanovením § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný považuje za potrebné vnímať odôvodnenie týchto rozhodnutí ako celok, z ktorého je právny a skutkový základ veci zrejmý. Žalovaný považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že neprebehlo prvostupňové konanie. Poukázal na to, že žalobca má enormnú snahu vniesť do daňového konania charakteristické črty a úkony správneho orgánu
Správneho poriadku, a to aj napriek tomu, že zákon o správe daní tieto procesné úkony neupravuje. Všetky práva, ktorých sa žalobca dožaduje v procese neupravenom v zákone (byť súčinný so správcom dane, predkladať dôkazy, atď.), mal možnosť uplatniť v priebehu výkonu daňovej kontroly. Zákonodarca priznal vyrubovaciemu konaniu špecifický, prísne formálny charakter, ktorý spočíva výlučne vo vydaní platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru (§ 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.). Výkon daňovej kontroly priamo predpokladá uplatnenie práv daňového subjektu pri výkone daňovej kontroly a plnenie si povinností daňového subjektu. Žalovaný pritom poukázal na ustanovenie § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., v ktorom zákonodarca daňovému subjektu priamo vymedzil priestor a čas na uplatnenie jeho procesných práv a splnenie povinností. Žalovaný tiež uviedol, že samotný proces dokazovania
6 zákona č. 511/1992 Zb. zákonodarca dislokoval do výkonu kontroly; poukázal na zásadu oficiality a zásadu dispozičnú ako aj zásadu neverejnosti a písomnosti, ktoré sú charakteristické pre konanie v zmysle zákona o správe daní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), pričom deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk , (§ 156 ods. 1 a ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb veci, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdnych spisov, ktorých súčasťou sú aj administratívne spisy žalovaného, zistil, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období nakupoval ojazdené automobily od dodávateľa NV EURO CART AUCTION&DISTR.SOLUT, Grijpenlaan 19, 3300 Tienen, Belgicko, ktoré následne v Slovenskej republike ako registrovaný platiteľ DPH predával. Dodávateľ z Belgicka bol v domovskom štáte registrovaný pre DPH pod č. BE
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný rozhodnutím č. I/225/1787-29451/2011/990813-r zo dňa 11.marca 2011 uvedený dodatočný platobný výmer potvrdil.
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný rozhodnutím č. I/225/1788-29452/2011/990813-r zo dňa
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný rozhodnutím č. I/225/1786-29449/2011/990813-r zo dňa
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný rozhodnutím č. I/225/1789-29453/2011/990813-r zo dňa 11. marca 2011 uvedený dodatočný platobný výmer potvrdil. Všetky štyri dodatočné platobné výmery sú odôvodnené zhodne tým, že žalobca ako daňový subjekt uskutočnil v jednotlivých zdaňovacích obdobiach zdaniteľný obchod dodanie tovaru - ojazdených motorových vozidiel - pri dodaní ktorého použil osobitnú úpravu uplatňovania dane
222/2004 Z. z. Dodávateľ z Belgicka fakturoval dodanie ojazdených motorových vozidiel v cenách bez dane a vykázal v súhrnnom výkaze ako intrakomunitárne dodanie tovaru, ktorým bol určený k opätovnému predaju. Na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií správca dane zistil, že sa prípad týka dodania ojazdených automobilov, ktoré nie sú v osobitnom režime, pokiaľ to nie je inak uvedené na faktúre. Na vystavených faktúrach bolo uvedené: „ Vehicle intendent for resale. Exempt from VAT in accordance with section 39a, 1° of the VAT Code for an inter-Comunity delivery. Intercommunity delivery performed in conformance with European directive 2006/112/EC: art.138,1; Vuz urcen k opetovnemu prodeji. Osvobozeny od DPH v souladu se sekci 39bis, 1°. Smluvní strana je povinna platit DPH podle smernice 2006/112EC cl. 197.“ Žalobca si toto intrakomunitárne nadobudnutie tovaru priznal v daňovom priznaní za jednotlivé zdaňovacie obdobia, avšak pri nasledovnom predaji uvedeného tovaru neoprávnene uplatnil osobitnú úpravu uplatňovania dane
222/2004 Z. z., pretože nebola splnená ani jedna z podmienok na uplatnenie osobitnej úpravy uplatňovania dane uvedená v ods. 2 citovaného ustanovenia. Došlo tým k porušeniu ustanovenia § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 2 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. zásada zákonnosti, ktorá upravuje povinnosť správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3)
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
1 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká a/
písmena a/.
2 zákona č. 222/2004 Z. z. nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.
2 zákona č. 222/2004 Z. z. obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané: a/ osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte, b/ osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane
alebo
zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte, c/ iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň
osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte.
3 zákona č. 222/2004 Z. z. základom dane pri predaji tovaru
odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň.
6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne
V danom prípade si žalobca toto intrakomunitárne dodanie tovaru priznal v daňových priznaniach v rozhodných obdobiach, avšak pri následnom predaji tohto tovaru už neoprávnene uplatnil osobitnú úpravu uplatňovania dane
222/2004 Z. z. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení, pri nadobudnutí tovaru v zmysle § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. nemá nadobúdajúci možnosť rozhodnúť sa, či uplatní osobitnú úpravu dane alebo bežný režim dane. V prípade, že nadobúdajúci nadobúda tovar
, je
6 zákona č. 222/2004 Z. z. osobou povinnou platiť daň a zároveň pri následnom predaji takto nadobudnutého tovaru je povinný určiť základ dane
1 zákona č. 222/2004 Z. z. Vzhľadom k tomu, že v predmetom prípade išlo o nákup ojazdených motorových vozidiel, teda o použitý tovar, je možné za určitých podmienok v súlade so Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (článok 312 až 332) a v súlade s ust. § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. uplatniť aj osobitný režim zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou a kúpnou cenou. V takom prípade by však predávajúci bol povinný túto skutočnosť v texte faktúry uviesť. V takom prípade by predajná cena obsahovala aj daň (aj keď by na faktúre vyčíslená nebola), ktorá by bola odvedená v členskom štáte predaja, v danom prípade v Belgicku, a potom by už u nadobúdateľa v Slovenskej republike k zdaneniu nedošlo. V danom prípade mal najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že dodávateľ použil bežný režim zdanenia a nepostupoval v zmysle osobitnej úpravy zdanenia. Predmetná skutočnosť bola preukázaná aj na základe medzinárodného zisťovania, keď miestne príslušný správca dane potvrdil, že sa jedná o oslobodené dodávky tovaru v rámci členských štátov Európskej únie, teda o intrakomunitárne dodávky a dodávateľ neuplatnil osobitný režim zdanenia v zmysle čl. 312 až 332 Smernice Rady 2006/112/ES. Žalobca napokon aj správne postupoval, keď v Slovenskej republike zdanil nadobudnutie predmetných ojazdených motorových vozidiel, tým že v daňovom priznaní (riadok 04 daňového priznania pre DPH) uviedol nadobudnutie tohto tovaru a zároveň odpočítal príslušnú daň z pridanej hodnoty
8 zákona č. 222/2004 Z. z. Na základe takéhoto (správneho) postupu sám deklaroval použitie bežného režimu zdanenia, ktorý bol potom povinný použiť aj pri predaji týchto automobilov (odviesť daň z pridanej hodnoty z predajnej ceny a nie iba z marže), teda odviesť daň
1 zákona č. 222/2004 Z. z. a nie zdaniť len rozdiel medzi cenou kúpnou a predajnou
3 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože podmienky na použitie osobitného režimu zdanenia
2 zákona č. 222/2004 Z. z. splnené neboli. Z ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. ani zo Smernice Rady 2006/112/ES nevyplýva možnosť platiteľa dane z pridanej hodnoty v rámci jedného obchodného prípadu použiť kombináciu bežného a osobitného režimu zdanenia tak, ako to vykonal žalobca, keď pri nákupe ojazdených automobilov použil bežný režim zdanenia
222/2004 Z. z. a pri ich predaji použil osobitný režim zdanenia
222/2004 Z. z. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim zdanenia len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola daň z pridanej hodnoty uplatnená, čo vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Z uvedeného aj
názoru najvyššieho súdu zhodne z názorom žalovaného ako aj krajského súdu vyplýva, že žalobca nepostupoval v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z., keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdanenia, keďže tieto motorové vozidlá neboli dodané osobou v zmysle § 66 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Žalobca bol povinný použiť bežný režim zdanenia
1 zákona č. 222/2004 Z. z. a nie odviesť daň
3 zákona č. 222/2004 Z. z., teda zdaniť rozdiel medzi cenou predajnou a kúpnou.
názoru najvyššieho súdu je preto námietka žalobcu týkajúca sa nedostatočného zistenie skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenie veci neopodstatnená. Pokiaľ ide o námietky žalobcu vo vzťahu k procesným vadám majúcim za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, ako aj neprihliadnutie krajského súdu na právny názor uvedený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 238/06 zo
222/2004 Z. z. za rok 2008, zoznam prijatých a vydaných faktúr v EUR, pokladňa v EUR, prijaté a vydané faktúry v SKK). O výkone daňovej kontroly a o výsledku zistenia z daňovej kontroly bol dňa
Správneho poriadku uplatňuje zásada oficiality a zásada dispozičná, ktoré majú vplyv na charakter daňového konania. V zmysle týchto zásad je tak správca dane ako aj daňový subjekt oprávnený, resp. povinný urobiť procesný úkon iba vtedy, keď sú splnené podmienky na jeho vykonanie. Daňové konanie je riadené tiež zásadou neverejnosti a písomnosti. Z uvedeného vyplýva, že odvolacie konanie prebieha písomne bez nariadenia pojednávania. Žalobca mal možnosť sa vyjadriť k výsledkom daňovej kontroly vo vyjadrení k protokolu, čo aj využil a pri jeho prerokovaní nemal námietky ani návrhy k výsledkom daňovej kontroly. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v konaní žalovaného správneho orgánu takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí (§ 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). V dôsledku toho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutia správneho orgánu alebo jeho postup nie sú v súlade so zákonom. Krajský súd preto nepochybil, keď žaloby žalobcu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 25/2011-36 zo dňa 25. mája 2012 ako vecne správny
1 v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol
1 v spojení s § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovanému náhrada trov konania neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.