2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za obdobie apríl 2009 v sume 2 861,84 EUR. Po preskúmaní zákonnosti rozhodnutí správnych (daňových) orgánov oboch stupňov krajský súd dospel k záveru, že vydaním rozhodnutí nedošlo k porušeniu zákona a správca dane postupoval správne a v súlade so zákonom, keď žalobcovi dodatočným platobným výmerom vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2009, keďže v priebehu správneho (daňového) konania žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal oprávnenosť nárokového odpočtu dane vierohodnými dokladmi. S poukazom na ustanovenie § 29 ods. 1 resp. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. sa krajský súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaný porušil zásady daňového konania, vyjadrené v zákone č. 511/1992 Zb. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že správca dane neskúmal reálnosť plnenia, sa krajský súd stotožnil s vyjadrením žalovaného, že jedným zo základných a podstatných atribútov pri posúdení otázky, či daňový subjekt preukázal oprávnenosť nároku na uplatnenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, bola pravosť daňových dokladov, predložených daňovým subjektom (žalobcom). Keďže boli predložené nepravé doklady, nebola splnená podmienka § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH), t. j. neexistovali faktúry od platiteľa, vyhotovené podľa § 71 uvedeného zákona, žalovaný sa nezaoberal reálnosťou plnení, zachytených na takýchto dokladoch. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu. V odvolaní poukázal na to, že krajský súd nezistil náležite skutkový stav, k veci pristúpil s maximálnou formálnosťou, ktorá sa prejavila v tom, že dôkazy, ktoré boli produkované ako aj námietky žalobcu nevyhodnotil objektívne. Zotrval na tvrdení, že mu bol odovzdaný neúplný protokol ako aj na námietkach k znaleckému posudku. Zopakoval tvrdenia zo žaloby, že z troch posudzovaných znakov na originalitu dokladov znalec spochybnil len jeden a to vzdialenosť medzier na dokladoch a ostatné dva znaky ako pečiatka a papier je treba považovať za originálne. S týmito námietkami sa krajský súd nevyporiadal, hoci žalobca žiadal, aby bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie a predtým ešte vypočutý znalec I.. Žalovaný nepostupoval v zmysle § 25a zákona č. 563/2009 Z. z. (znalec mal byť vypočutý a o výsluchu mal správca dane vyrozumieť aj žalobcu ako daňový subjekt). Žalobca ďalej v odvolaní hodnotil znalecký posudok (hodnotil ho vzhľadom na pomer znakov, ktoré svedčia v prospech originálnosti predložených dokladov k pomeru jednému znaku, ktorý svedčí o opaku) ako dôkaz, ktorý nemôže odôvodňovať vylúčenie dokladov resp. jednoznačné konštatovanie, že ide o falzifikáty. Zdôraznil, že žalovaný len na základe tohto jedného dôkazu (znaleckého posudku) neuznal predkladané doklady a týmto jeho postupom boli porušené základné zásady daňového konania. Ďalšie porušenia to už hmotnoprávneho charakteru videl žalobca v tom, že žalovaný a následne aj krajský súd nepostupovali dôsledne v zmysle zákona o DPH. Toto porušenie zákona videl v tom, že žalovaný pri vyhodnocovaní dôkazov opomenul ustanovenie § 75 ods. 4 zákona o DPH, podľa ktorého za správnosť údajov vo faktúre a za včasnosť jej vyhotovenia zodpovedá platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu, ak je faktúra vyhotovená prostredníctvom inej osoby alebo zákazníkom; v danom prípade aj keď nešlo o faktúru v zmysle § 1 ods. 3 vyhlášky č. 55/1994 Z. z. s poukazom na § 71 ods. 5 zákona o DPH ide o riadny účtovný doklad, za ktorý zodpovedá I. U. ako dodávateľ tovaru. Zdôraznil (s poukazom na judikatúru a odborné články), že obchodníci, ktorí vykonajú všetky predbežné opatrenia, ktoré možno od nich odôvodnene požadovať v snahe zabezpečiť, že ich transakcie nie sú spojené s podvodom, musia byť schopní spoľahnúť sa na legálnosť týchto transakcií bez rizika straty práva na odpočet vstupnej dane. Poukázal na závery Európskeho súdneho dvora (konštatované v odbornom článku v denníku SME), kde sa v zásade konštatuje, že daňové úrady nemôžu od podnikateľov chcieť, aby preverovali dodávateľov. Poukázal aj na to, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a že v danom prípade vykonal všetky opatrenia, keď preberal tovar od svedka I. U., prevzal doklady z registračnej pokladnice, na ktorých bolo uvedené všetko tak, ako je to potrebné v zmysle zákonných predpisov. Ani pri najväčšej snahe nemohol pri preberaní týchto dokladov odhaliť, že by malo ísť o falzifikáty. Ani daňový úrad nemal pochybnosti o pravosti týchto dokladov pri prvej kontrole. Až následne po zistení uvedených dokladov aj u iných daňových subjektov nariadil znalecké dokazovanie. Až samotným podrobným znaleckým dokazovaním boli zistené nepatrné rozdiely, ktoré žalobca nemohol v žiadnom prípade postrehnúť ani pri akejkoľvek snahe. Z toho je možné konštatovať, že žalobca nemôže zodpovedať - aj s poukazom na ustanovenie § 75 ods. 4 zákona o DPH v spojení s § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. - za nesprávnu a neúplnú evidenciu svojho dodávateľa. Vytýkal, že žalovaný neskúmal reálnosť plnenia, čo žalobca preukazoval dôkazmi a to jednak samotnými šoférmi, ktorí mu dodávali tovar a tiež stavbami, ktoré vykonával v tom čase a na ktoré išiel stavebný materiál. Ani svedok U. nikdy nespochybnil odber stavebného materiálu tak ako to bolo uvedené v dokladoch. Dodatočne predložil listinný dôkaz - zápisnicu o pojednávaní na Daňovom úrade v Žiline zo dňa
2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za obdobie apríl 2009 v sume 2 861,84 EUR. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní a poplatkov zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2). Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (§ 29 ods. 4). Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8). Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH). Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal v danej veci rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady nespĺňajú zákonné kritérium dostatočnej preukaznosti oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/
1 písm. a/ zákona o DPH, t.j. žalobca v posudzovaných zdaniteľných obchodoch nemal doklad vyhotovený dodávateľom, ktorý tovar dodal, pretože predložené doklady boli znalcom označené za falzifikáty. Ani v odvolacom konaní nebolo možné prisvedčiť opakovaným námietkam žalobcu, ktoré sa týkali neúplného protokolu a námietok k znaleckému posudku; žalobca neuviedol v odvolaní žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu v odvolaní, že z troch posudzovaných znakov na originalitu dokladov znalec spochybnil len jeden a ostatné dva znaky ako pečiatka a papier je treba považovať za originálne, obsah znaleckého posudku tomuto tvrdeniu nenasvedčuje. V znaleckom posudku sa uvádza, že na sporných materiáloch sa nachádzajú odtlačky obdĺžnikovej pečiatky, ktoré sú vyhotovené modrou pečiatkovou farbou. V prípade požiadavky je možné vyhotoviť expertízu pravosti týchto odtlačkov pečiatok. Ďalej sa v znaleckom posudku uvádza, že identifikačná hodnota farbiva pásky, resp. kvality papiera dokumentu je minimálna a vhodná na použitie len pri skúmaní bezprostredne po sebe tlačených dokladov, až do doby kým nie je nevyhnutné vymeniť tlačiacu pásku alebo papier v ERP. Overenie pravosti sporných pokladničných dokladov bolo z vyššie uvedeného dôvodu zamerané na zistenie zhodnosti vytlačeného textu dokladov. Reálne plnenie samo osebe nezakladá nárok na odpočítanie dane. Pri uplatnení práva na odpočítanie dane je platiteľ úspešný, keď splní zákonné podmienky ustanovenia § 51 ods. 1 zákona o DPH, z ktorých jedna nebola splnená, lebo ako relevantné doklady boli predložené falzifikáty z ERP. Pokiaľ ide o opakované námietky žalobcu, týkajúce sa zdaňovacieho obdobia máj 2009, možno len zopakovať závery rozsudku krajského súdu, že zdaňovacie obdobie máj 2009 nebolo predmetom daňovej kontroly v danej veci. K listinnému dôkazu, ktorý žalobca zaslal krajskému súdu
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.