1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP") žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia, ktorým žalovaný
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok") zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej aj ako „ORPZ v Košiciach") č. D.u. 418/12 z 18. februára 2012 (ďalej aj ako „prvostupňové správne rozhodnutie") vydané
1 písm. b/ zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 171/1993 Z. z." alebo ako „zákon o Policajnom zbore"), ktorým bolo rozhodnuté o zaistení žalobcu z dôvodu, že bol podozrivý zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu a to tým, že sa pred diskotékou Lagúna na ul. Masarykovej v Košiciach navzájom fyzicky napádal s tam prítomnou osobou, potvrdil. O trovách konania rozhodol
1 OSP tak, že žalobcovi, neúspešnému v konaní, náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolávajúc sa na ustanovenia § 49 ods. 1 písm. b/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 372/1990 Zb." alebo „zákon o priestupkoch"), § 19 ods. 1 písm. b/, § 19 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. uviedol, že oprávnenie policajta na zaistenie osoby predstavuje závažný, no legitímny zásah do jej osobnej slobody, a preto presné zistenie a špecifikovanie dôvodov pre zaistenie osoby pri rešpektovaní nevyhnutnosti a primeranosti takéhoto oprávnenia je nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení osoby zdôrazniac, že inak by išlo o neprimerané opatrenie nesplňujúce podmienky, ktoré pre obmedzenie osobnej slobody stanovuje článok 17 ods. 2 Ústavy SR, ako aj článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký ústavný princíp. Poukázal na to, že v preskúmavanej veci bolo povinnosťou súdu skúmať, či správny orgán v administratívnom konaní rešpektoval všetky zákonné predpoklady na zaistenie osoby ustanovené zákonom, v konkrétnom prípade zákonom o Policajnom zbore a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov tvoriacich preukázateľný hmotnoprávny dôkazný základ pre vydanie rozhodnutia o zaistení osoby. Zdôraznil, že v konaní o žalobe proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu sa uplatňuje dispozičná právna zásada, ktorej procesnoprávny rámec je daný ustanovením § 249 ods. 2 OSP ukladajúcim žalobcovi povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí podania aj označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí, pričom správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi uvedenými v žalobe (ak nie sú dané dôvody, na ktoré súd musí prihliadnuť z úradnej povinnosti - § 250 i ods. 3 OSP). Poukázal ďalej na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva nesporná a žalobcom nespochybňovaná skutočnosť, a to, že dňa 18. februára 2012 v čase okolo 01,20 hod pred diskotékou Lagúna v Košiciach na ulici Masarykovej došlo k vzájomnému fyzickému napadaniu sa žalobcu a ďalšej osoby, čo bolo právnym dôvodom pre postup policajných orgánov
1 písm. b/ zákona o Policajnom zbore dodajúc, že citované ustanovenie upravuje právne podmienky zaistenia osoby pristihnutej pri páchaní priestupku, ktoré sú alternatívne dané obavou, že osoba bude pokračovať v páchaní priestupku, alebo nevyhnutnou potrebnou na riadne zistenie alebo objasnenie veci. Konštatoval, že právne podmienky pre postup policajných orgánov
1 písm. b/ zákona o Policajnom zbore boli popri žalobcovi dňa
1 písm. b/ zákona o Policajnom zbore nie je v žiadnej relevantnej právnej väzbe na samotné konanie o priestupku, ku ktorému malo dôjsť dňa
1 OSP, ako nedôvodnú zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu vyhovie. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvostupňového konania v sume 335,58 € a rovnako tiež náhradu trov odvolacieho konania v sume 134,79 €. Namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový a nesprávne posúdil právny stav veci. Majúc za to, že v konaní uniesol dôkazné bremeno a teda preukázal dôvodnosť samotnej žaloby skonštatoval, že mu bolo v správnom konaní doručené rozhodnutie o zaistení v rozpore so zákonom č. 171/1993 Z. z., nakoľko sa skutočne nedopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ale naopak bol sám pred diskotékou Lagúna dňa
1 písm. b/ zákona o Policajnom zbore nie je v žiadnej právnej väzbe na prejednanie priestupku v zmysle zákona o priestupkoch dodajúc, že o samotnom priestupku rozhoduje subjekt [§ 52 ods. 1 písm. a/ a b/], ktorý v danom prípade nie je totožný so subjektom rozhodujúcim o zaistení a z tohto dôvodu a vzhľadom na samotnú formuláciu § 19 ods. 1 písm. b/ zákona o Policajnom zbore uviedol, že nie je právne relevantný názor, že samotné prejednanie priestupku, resp. rozhodnutie o priestupku by bolo nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia o zaistení osoby
zákona o Policajnom zbore dôvodiac tiež tým, že rozhodnutie o zaistení osoby je vydávané bezprostredne na inom príslušnom orgáne konajúcom o merite veci v priestupkovom konaní. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol odvolaciemu súdu, aby postupoval v súlade s § 219 ods. 1 OSP a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správy. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predmetom súdneho prieskumu je v danom prípade rozhodnutie, ktorým žalovaný správny orgán postupom
2 správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie ORPZ v Košiciach sp. zn. D.u. 418/12 z 18. februára 2012, ktorým bolo
1 písm. b/ zákona č. 171/1993 Z. z. rozhodnuté o zaistení žalobcu, a to z dôvodu podozrenia zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť tým, že sa mal pred diskotékou Lagúna na ul. Masarykovej v Košiciach navzájom fyzicky napádať s tam prítomnou osobou. Teda predmet súdneho prieskumu je žalobcom určený striktne, pričom je potrebné hneď na úvod zdôrazniť, že žalobné ako aj odvolacie dôvody, ktorými žalobca odôvodňoval nezákonnosť druhostupňového a rovnako tiež prvostupňového správneho rozhodnutia, konkrétne, že „...zaistenie žalobcu bolo vykonané v rozpore so zákonom, pretože on sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil, nedopustil sa ani páchania priestupku proti občianskemu spolunažívania...", sú vo vzťahu k predmetu konania irelevantné, keďže v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 245 ods. 1 OSP, čo znamená, že okrem žalobcom označeného rozhodnutia a
okolností aj rozhodnutia ORPZ v Košiciach, preskúmanie iných rozhodnutí neprichádza v danom konaní do úvahy. Z obsahu administratívneho spisu mal odvolací súd preukázané, že dňa 18. februára 2012 v čase o 01.20 h bol L.D.
1 písm. b/ zákona o Policajnom zbore zaistený, nakoľko bol podozrivý zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
1 písm. d/ zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť tým, že sa na ul. Masarykovej v Košiciach, pred podnikom Lagúna vzájomne fyzicky napádal s osobou L.A., pričom priestupok je na OOPZ Košice Staré mesto evidovaný v denníku priestupkových spisov pod číslom ORPZ-KE-OPP5-P-285/
1 písm. a/, b/ zákona č. 171/1993 Z. z., následkom ktorých došlo k zraneniu žalobcu. Ďalej z úradného záznamu vyplýva, že žalobca bol podrobený dychovej skúške s výsledkom 0,92 mg/l. Z úradného záznamu spísaného U.. L.L. dňa
1 zákona o Policajnom zbore z
1 písm. b/ zákona o Policajnom zbore policajt je oprávnený zaistiť osobu pristihnutú pri páchaní priestupku, ak je dôvodná obava, že v ňom bude pokračovať, alebo ak je to nevyhnutne potrebné na riadne zistenie alebo objasnenie veci.
2 zákona o Policajnom zbore útvar Policajného zboru, ktorý prevzal od policajta zaistenú osobu, bezodkladne vydá o zaistení osoby rozhodnutie, v ktorom uvedie dôvod, pre ktorý bola osoba zaistená, a bez zbytočných prieťahov ho odovzdá zaistenej osobe. Proti rozhodnutiu o zaistení osoby môže zaistená osoba podať odvolanie. Odvolanie nemá odkladný účinok.
3 zákona o Policajnom zbore na konanie a rozhodovanie o zaistenej osobe sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.
4 zákona o Policajnom zbore policajt je povinný odovzdať zaistenú osobu orgánom činným v trestnom konaní alebo inému príslušnému orgánu, ak po vykonaní úkonov zistí, že sú dôvody na jej odovzdanie.
5 zákona o Policajnom zbore ak policajt neodovzdá osobu orgánom činným v trestnom konaní, alebo inému príslušnému orgánu, musí osobu ihneď prepustiť. Zaistenie osoby z dôvodov uvedených v odseku 1 nesmie trvať viac ako 24 hodín od obmedzenia osobnej slobody.
1 písm. d/ zákona o priestupkoch priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.
čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky osobná sloboda sa zaručuje.
čl. 17 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné", t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom", a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, IV. ÚS 51/09). Je nepochybné, že zaistenie osoby predstavuje závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a preto musí mať legitímny základ. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o policajnom zbore č. 171/1993 Z. z. dáva policajtom aj mimo trestného konania oprávnenia smerujúce k zaisteniu osoby pristihnutej pri páchaní priestupku, ak je odôvodnená obava, že v ňom bude pokračovať, alebo ak je to nevyhnutne potrebné na riadne zistenie alebo objasnenie veci [§ 19 ods. 1 písm. b/], pričom po zistení potrebných skutočností policajt zaistenú osobu buď prepustí, alebo ak ju zadrží v súvislosti s trestným činom, odovzdá ju orgánom činným v trestnom konaní s tým, že toto prepustenie (alebo odovzdanie) sa musí uskutočniť do 24 hodín od obmedzenia osobnej slobody. Najvyšší súd poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia má za to, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na zaistenie žalobcu
1 písm. b/ zákona o Policajnom zbore. Výpoveďami službukonajúcich policajtov, ako aj L.A. bolo preukázané, že konanie žalobcu dôvodne zakladalo podozrenie zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
1 písm. d/ zákona o priestupkoch, pričom práve táto skutočnosť reprezentovala v posudzovanom prípade legálny základ na obmedzenie osobnej slobody žalobcu jeho zaistením v súlade s vyššie citovaným ustanovením zákona o Policajnom zbore. Najvyšší súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, zhodne s názorom krajského súdu, nevzhliadol ich nezákonnosť. S poukazom na vyššie uvedené, považoval najvyšší súd námietky žalobcu smerujúce proti rozsudku súdu prvého stupňa za nedôvodné a preto postupom
3 vety druhej OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože nebol v tomto konaní úspešný a žalovanému z dôvodu, že
zákona na ich náhradu nemá zákonný nárok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.