Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Sžf/40/2013 Identifikačné číslo spisu: 4012200572 Dátum vydania rozhodnutia: 19.03.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Kováčová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 250jods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020504/1/938807/2012 zo dňa 20. apríla 2012, ktorým žalovaný

§ 48ods.

5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Šurany č. 633/230/16762/11/Dan zo dňa 28. novembra 2011, ktorým bol za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 115 397,86 eura. Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že dovážaný tovar - ojazdené motorové vozidlá - mal žalobca v tuzemsku zdaniť postupom

§ 69ods.

6 v nadväznosti na § 11, § 22 a § 23 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH). Tento právny názor súdu podporuje i čl. 226 Smernice rady 2006/112/ES,

ktorého v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar musia faktúry obsahovať odkaz na články 313, 326 alebo 333, alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia alebo iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav. Pretože dodávateľské faktúry neobsahujú odkaz na osobitnú úpravu dane, krajský súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného, že žalobca bol povinný tovar zdaniť v bežnom režime zdanenia a preto bola ním nesprávne použitá osobitná úprava dane stanovená v § 66 zákona o DPH. V dôsledku toho žalobca nesprávne stanovil základ dane ako rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou zníženou o daň. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa krajský súd vyporiadal aj s námietkami žalobcu. Uviedol, že z dodatočného platobného výmeru správcu dane - z jeho písomnej a tabuľkovej časti - jednoznačne vyplýva, akým spôsobom, na základe akých podkladov a z akých právnych dôvodov bol rozdiel DPH žalobcovi vyrubený a správnosť výpočtu je matematicky ľahko overiteľná. Krajský súd považoval za účelové tvrdenie žalobcu, že daňové orgány založili rozhodnutia na údajoch, ktoré si žalobca nemôže overiť a to na akomsi šetrení, vykonanom rakúskou daňovou správou. Keďže žalobca neuviedol, v čom by mali byť tieto údaje nepravdivé, krajský súd nemal dôvod spochybňovať pravdivosť ich vypovedacej hodnoty. K námietke žalobcu, že žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutia správcu dane aj v časti označenia žalobcu i napriek zániku jeho živnostenského oprávnenia dňa 31.12.2010 krajský súd uviedol, že táto námietka vzhľadom na kontrolované obdobie nie je právne významná, pričom v kontrolovanom období žalobca spĺňal náležitosti označenia Martin Burkuš, DIČ: 1035165230, IČO: 40058549, M. R. Štefánika 115, 941 03 Úľany nad Žitavou. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že sa zrušia rozhodnutia daňových orgánov. V prípade, že odvolací súd zistí dôvody na zrušenie rozsudku krajského súdu v zmysle § 221 OSP, navrhol ho zrušiť. Uviedol, že k zamietnutiu žaloby viedli krajský súd skutočnosti, ktoré vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia. Tvrdil, že krajský súd nielenže vec nesprávne právne posúdil, ale sa ani v celom rozsahu nevyporiadal s tvrdeniami a argumentáciou žalobcu, čím rozhodnutie krajského súdu je nielen nesprávne, ale mu chýba i jeden zo základných predpokladov a to presvedčivosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré má nielen zhrnúť skutkový stav a uviesť prijaté rozhodnutie, ale i vzbudiť v účastníkoch konania presvedčenie, že rozhodnutie je správne a spravodlivé. V rozhodnutí krajského súdu

názoru žalobcu chýbajú tieto základné atribúty rozhodnutia, a to jeho presvedčivosť a vyporiadanie sa s tvrdeniami žalobcu, ktoré sú zásadného významu. V odvolaní ďalej žalobca uviedol, že ako daňový subjekt počas celého výkonu podnikateľskej činnosti t. j. v roku 2007 aj v roku 2008 dovážal použitý tovar - ojazdené motorové vozidlá. Počas celého uvedeného obdobia postupoval pri zdaňovaní a odvode DPH v zmysle § 66 zákona o DPH. Počas celého uvedeného obdobia výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu nedošlo k zmene právnej úpravy, týkajúcej sa zdaňovania použitého tovaru dovážaného z iného členského štátu. Preto žalobca nemal dôvod postupovať v roku 2008 pri zdaňovaní a odvode DPH inak ako v roku

1. Pritom protokol o výsledku daňovej kontroly za rok 2007 bol vyhotovený
2. januára 2009, t. j. v čase, keď žalobca podával daňové priznanie za rok 2008 a teda ani v roku 2008 nemal pochybnosť o správnosti svojho postupu pri zdaňovaní DPH a to už aj preto, že jeho postup i správnosť postupu pri zdaňovaní DPH bola odobrená kontrolou správcu dane za zdaňovacie obdobia roku
3. Následne o cca 3 roky neskôr pri vykonaní daňovej kontroly za rok 2008 už správca dane ako aj žalovaný konštatovali, že došlo k nesprávnemu zdaňovaniu a žalobca mal postupovať

§ 69ods.

6 v spojení s § 11 a § 22 a § 23 zákona o DPH a to napriek tomu, že pri výkone rovnakej daňovej kontroly za rok 2007 nekonštatovali daňové orgány nesúlad so zákonom o DPH, nedošlo k zmene právnej úpravy ani k účtovaniu na základe iných faktúr. Žalobca ďalej uviedol, že krajský súd pochybil, keď akceptoval odlišný postup daňových orgánov pri výklade a následnej aplikácii totožnej právnej normy na totožné skutkové okolnosti za obdobie roku 2007 a

1. Takýto postup považuje žalobca nielen za nesprávny, ale aj nezákonný, nakoľko správne orgány sú povinné pri výklade a aplikácii právnej normy postupovať tak, aby neuvádzali adresáta právnej normy do stavu právnej neistoty a súd ako orgán, ktorý má kontrolovať súlad postupu daňových orgánov so zákonom, by mal vykladať právny predpis tak, aby sa o jeho výklad mohli oprieť aj samotní adresáti právnej normy. Výklad daňových orgánov, ktorý si osvojil aj (krajský) súd je postupom svojvoľným a nezákonným. Má likvidačné dôsledky, nakoľko dodatočne vyrubená DPH je vo väčšine prípadov oveľa vyššia ako príjem, získaný predajom ojazdených motorových vozidiel. Žalobca tiež uviedol, že (krajský) súd pochybil, keď sa nezaoberal tým, že ak by aj došlo k pochybeniu žalovaného pri výklade právnej normy pri výkone daňových noriem, nie je možné, aby uvedené pochybenie išlo na ťarchu žalobcu, ktorý pri zdaňovaní postupoval v dobrej viere, že odvádza daň riadne, čo mu bolo potvrdené i samotnou daňovou kontrolou v roku
2. Žalobca preto nemal dôvod, ani pochybnosti, aby pri odvode DPH postupoval iným spôsobom. Poukázal aj na to, že (krajský) súd sa nevyporiadal ani s tým, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy t. j. daňového subjektu. Žalobca ďalej mal za to, že krajský súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav, keď jednostranne konštatoval, že z faktúr rakúskeho dodávateľa (na ktorých je uvedené, že dodávka je oslobodená od dane...) jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nesprávne použil osobitnú úpravu dane stanovenú v § 66 zákona o DPH. Toto tvrdenie súdu

žalobcu nie je pravdivé, lebo keď takýto údaj faktúra obsahuje, neznamená to, že dodávateľ mal použiť nie osobitnú úpravu dane, ale úpravu dane

§ 69ods.

6 zákona o DPH. Žalobca, keďže faktúra obsahovala všetky náležitosti, bol dodávateľom ubezpečený, že na tovar sa vzťahuje osobitná úprava dane. Zopakoval, že správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly za rok 2007 konštatoval súlad postupu žalobcu so zákonom o DPH a teda odobril zdaňovanie v zmysle § 66 zákona o DPH a k opačnému právnemu názoru dospel Daňový úrad Šurany ako aj žalovaný až v roku 2012, keď vykonávali daňovú kontrolu, pri ktorej už nevychádzali len z dodávateľských faktúr, ktoré mal žalobca k dispozícii, ale vychádzali aj z nejakého medzinárodného šetrenia a údajov z informačného systému VIES, t. j. vychádzali z údajov, ktoré ani žalobca ani správca dane nemali k dispozícii v predchádzajúcom období. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ale i (krajského) súdu nie je žalobcovi zrejmé, aké údaje z informačného daňového systému VIES viedli daňové orgány k tomu, že nemala byť použitá osobitná úprava § 66 zákona o DPH. Žalobca nebol v priebehu daňovej kontroly o údajoch zo systému VIES ani o výsledkoch medzinárodného šstrenia oboznámený. Nevie, čo je systém VIES, ako aj z akých konkrétnych údajov získaných z predmetného systému žalovaný vychádzal. Daňový systém VIES nie je prístupný žalobcovi ani súdu ani iným daňovým subjektom. Správnosť tvrdení správcu dane ani existenciu podkladov, na ktoré sa správca dane odvoláva, si si žalobca ani súd nemôže overiť. Mal za to, že krajský súd sa nevyporiadal s pochybeniami v obsahu preskúmavaného rozhodnutia. Poukázal na skutkové a definičné nezrovnalosti rozhodnutia žalovaného. Uviedol, že neplatí záver žalovaného, že v prípade intrakomunitárnej dodávky sa explicitne postupuje vždy v zmysle § 69 ods. 6 zákona o DPH, ale je potrebné skúmať i ďalšie podmienky, ktoré predpokladá zákon o DPH, ako to konštatoval súd. Za nezrozumiteľnú považoval konštatáciu žalovaného na strane 12 preskúmavaného rozhodnutia. Poukázal na odkaz na nesprávne uvedené články smernice a možnosť odkazu na príslušné vnútroštátne ustanovenie s tým, že na dodávateľskej faktúre bol odkaz práve na vnútroštátnu právnu úpravu, z čoho je zrejmé, že aj podmienka, upravená v článku 226 ods. 14 smernice bola naplnená a to odkazom na vnútroštátnu právnu úpravu a posúdenie žalovaného bolo nesprávne. Vytýkal krajskému súdu pochybenie pri posúdení, že faktúra neobsahuje odkaz na osobitnú úpravu dane a že žalobca bol povinný zdaniť tovar v bežnom režime zdanenia. Uviedol, že faktúra dodávateľa obsahovala všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje a skutočnosť, že faktúra neobsahuje odkaz na osobitnú úpravu dane neznamená, že navrhovateľ mal zdaňovať tovar v bežnom režime a nie osobitnou sadzbou dane. Uviedol, že zákon ukladá odberateľovi informovať sa u dodávateľa aký režim má pri zdanení použiť. Žalobca bol ubezpečený, že na tovar sa vzťahuje osobitná sadzba dane, čo až do medzinárodného šetrenia akceptoval aj žalovaný. Poukázal aj na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, poukazujúce na tú skutočnosť, že je potrebné poskytnúť právnu ochranu daňovníkom, ktorí v dobrej viere vykonávali zdaňovanie DPH. V závere uviedol, že z právnej úpravy je nepochybné, že cieľom zákonodarcu ako aj Európskej únie je (viď smernica rady 2006/112/ES), aby sa použité tovary zdaňovali osobitnou sadzbou dane. V záujme právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem nie je možné, aby daňový úrad ako aj žalovaný pri kontrole roku 2007 aplikovali a vykladali zákon o DPH určitým spôsobom a o 5 rokov ten istý zákon o DPH už spôsobom úplne odlišným - opačným. Ak žalobcovi v danej veci nebude poskytnutá súdne ochrana, pocíti negatívne dôsledky postupu orgánu verejnej moci aj v materiálnej sfére svojho života a v konečnom dôsledku likvidáciu podnikateľskej činnosti. Obdobným spôsobom, ako postupoval v danej veci Daňový úrad Šurany, postupovalo aj ďalších cca 33 daňových úradov u cca 70 daňových subjektov. Išlo o bežnú prax zdaňovania ojazdených motorových vozidiel, ktoré boli dovážané na územie Slovenskej republiky. Uvedená prax nebola v rozpore so zákonom, nakoľko daňové úrady rozpor so zákonom nekonštatovali a až v roku 2012 začali hromadnú akciu a vykonali daňové kontroly a opakované daňové kontroly, na základe ktorých mali dôjsť k záveru, že doterajší postup bol nesprávny a bolo potrebné prekvalifikovať postup zdaňovania. Uvedeným postupom nielen žalobca, ale akýkoľvek daňovník stráca právnu istotu, že ak postupuje určitým spôsobom, pričom uvedený postup zdaňovania bol uznaný ako správny aj samotným daňovým úradom ako orgánom verejnej moci, dôjde k náhlej zmene pri výklade a aplikácii zákona práve orgánom, ktorý má byť jeho vykonávateľom. Tiež namietal, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko na deň 16. januára 2013 bol vytýčený termín pojednávania, na ktorom sa právny zástupca žalobcu mal záujem zúčastniť, avšak pri ceste z Bratislavy do Nitry došlo k zdržaniu a preto telefonicky informoval súd, že je na ceste na pojednávanie, avšak vzhľadom na dopravnú situáciu bude meškať. Vec bola prejednaná v jeho neprítomnosti napriek tomu, že o svojom omeškaní na pojednávanie (resp. o meškaní právneho zástupcu) informoval. Žalovaný sa k odvolaniu písomne vyjadril a navrhol, aby najvyšší súd žalobu zamietol. V obsiahlom písomnom vyjadrení uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzických osôb za obdobie roka 2008 a na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťroku 2008. Daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty bola vykonaná zákonným spôsobom, začala dňa 22. novembra 2010 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly číslo 633/320/14789/2010/Agh zo dňa 11. novembra 2010. O výsledku daňovej kontroly správca dane vypracoval protokol číslo 633/320/14442/2011/Adh zo dňa 5. októbra 2011, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 18. novembra 2011. Kontrola bola vykonaná v dôsledku multilaterálnej kontroly MCL 188. Vo vyrubovacom konaní správca dane vydal dňa 28. novembra 2011 dodatočný platobný výmer číslo 633/230/16722/11/ Dan, ktorým žalobcovi na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2008 vyrubil rozdiel z dane v sume 115 397,86 eura (3 476 000 476 Sk) z dôvodu porušenia § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 22 ods. 1 zákona o DPH, keď žalobca pri predaji ojazdených motorových vozidiel nesprávne určil základ dane a odviedol DPH v nižšej sume ako bol povinný platiť. Žalobca tiež porušil ustanovenie § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a § 22 zákona o DPH, keď nepriznal a nezaplatil daň z tovarov nadobudnutých v tuzemsku z iného členského štátu. Voči rozhodnutiu správcu dane sa žalobca odvolal. Správca dane v predmetnom rozhodnutí uviedol, že žalobca na kupoval ojazdené motorové vozidlá od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH, ktoré následne predával v tuzemsku. Pri nadobudnutí tovaru uplatnil osobitnú úpravu dane

§ 66ods.

3 zákona o DPH, v zmysle ktorého základom dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Správca dane na základe faktúr vystavených rakúskou spoločnosťou a z údajov z informačného daňového systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane

§ 66

zákona o DPH, ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu

§ 11zákona o DPH.

V danom prípade mal žalobca postupovať v zmysle § 69 ods. 6 zákona o DPH, to znamená tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu mala zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok ako pri prijatí plnenia z tuzemska. Správca dane tovar nadobudnutý z iného členského štátu zdanil

§ 69ods.

6 v nadväznosti na § 11 zákona o DPH a zároveň v tej istej výške zohľadnil odpočítanie dane, na ktorú by mal žalobca nárok v zmysle § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH. V tomto smere žalobca nebol ukrátený na svojich právach. Z takto nadobudnutého tovaru z iného členského štátu bol žalobca pri jeho predaji v tuzemsku povinný určiť základ dane z celkovej ceny predaného auta (§ 22 ods. 1 zákona o DPH) a nie iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou auta (§ 66 ods. 3 zákona o DPH). Keďže žalobca tovar nesprávne zdanil

§ 66ods.

3 zákona o DPH, správca dane z faktúr vystavených za predaj ojazdených motorových vozidiel v

1. štvrťroku 2008 vyčíslil daň z predajnej ceny auta, ktorú žalobca nezdaňoval, a to v celkovej sume 3 397 278,40 Sk. Správca dane tiež zistil, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období nezaplatil daň v plnej výške z ceny medzi predajnou a kúpnou cenou auta v sume 20 000 309,20 SK a neúčtoval o nákupe a predaji ojazdeného motorového vozidla Land Rover, v dôsledku čoho správca dane vyčíslil pri predaji daň v sume 49 495,80 Sk. Zo šetrení správcu dane vyplynulo, že žalobca nepriznal v
2. štvrťroku 2008 z predaja ojazdených motorových vozidiel daň v celkovej výške 3 467 083,40 Sk, čím porušil ustanovenie § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 22 ods. 1 zákona o DPH. Slovenská daňová správa sa na základe žiadosti rakúskej daňovej správy zapojila do multilaterálnej kontroly (ďalej aj MLC 188). Predmetom tejto multilaterálnej kontroly bolo preverenie, či vybrané slovenské daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených motorových vozidiel v rokoch 2007, 2008 a 2009 od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH. V zozname predloženom Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky bol uvedený aj žalobca A. I.. Všetky výmeny informácií v rámci MLC 188 boli uskutočňované elektronicky. V rámci Slovenska bolo preverovaných 87 subjektov a celkovo 8440 vozidiel (2007 - 2009), ktorých dodávateľom bola iba BCA Autoaktionen GmbH. Na základe kontroly, ktorú vykonala rakúska daňová správa v BCA Autoaktionen GmbH, bola vyvolaná MLC 188, do ktorej boli zapojené Česká republika, Maďarsko, Slovensko, Slovinsko a Rumunsko. Celkovo bolo preverených 218 daňových subjektov a 17 620 vozidiel, ktoré tieto subjekty nakúpili ako intrakomunitárne nadobudnutia od BCA Autoaktionen GmbH. Podklady od rakúskej daňovej správy dostávali slovenský kontrolóri priamo na pracovných stretnutiach (na kľúč) alebo boli zasielané zabezpečeným mailom. Uvedený rozsah kontrol a preverovanie by nebolo možné vykonať v listinnej forme. Na základe žiadosti Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a poskytnutých údajov vykonal správca dane u žalobcu miestne zisťovanie, z ktorého vyplynulo, že žalobca potvrdil nákup a prevzatie vozidiel uvedených na faktúrach vystavených rakúskym dodávateľom BCA Autoaktionen GmbH. Správca dane ďalej zistil, že žalobca nakúpené vozidlá predal buď v tom istom roku, kedy ich kúpil, prípadne v nasledujúcom roku, o čom svedčia faktúry vystavené daňovým subjektom pre tuzemských odberateľov. Správca dane tiež zistil, žalobca neúčtoval dôsledne po všetkých nakúpených vozidlách (napr. v roku 2008 neúčtoval o 15 nakúpených vozidlách) a predaných vozidlách (napr. v roku 2008 neúčtoval o 14 predaných vozidlách). K predmetným nákupom a predajom motorových vozidiel žalobca predložil správcovi dane dodávateľské faktúry od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH a odberateľské faktúry, vystavené pre slovenských odberateľov. Na základe údajov mohol správca dane presne zistiť, komu, v akom režime a v akej cene bolo v tuzemsku konkrétne vozidlo dodané. Odvolací orgán za účelom dostatočného zistenia skutkového stavu došetril a preveril skutočnosti uvádzané v rozhodnutí správcu dane, pričom zistil, že závery správcu dane sú správne. Žalobca pri nadobudnutí tovaru (ojazdených motorových vozidiel) v tuzemsku z iného členského štátu a jeho následnom predaji v tuzemsku nepostupoval v súlade s ustanoveniami zákona o DPH, najmä § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 22 ods. 1 zákona o DPH a § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a § 20 ods. 1 písmeno b/ a § 66 zákona o DPH. Z predloženého administratívneho spisuje zrejmé, že žalobca pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nesprávne použil osobitnú úpravu dane stanovenú v paragrafe 66 zákona o DPH. V dôsledku toho nesprávne určil základ dane ako rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou zníženou o daň (§ 66 ods. 3 zákona o DPH). Nesprávnu úpravu dane použil žalobca napriek tomu, že z predložených faktúr od rakúskeho dodávateľa BCA Autoaktionen GmbH jasne vyplýva že štáte dodania ( v Rakúsku) sa jedná o tovar oslobodený od dane (poznámka na faktúre o tom, že sa jedná o dodávku oslobodenú od dane). Nakoľko sa jednalo o intrakomunitárnu dodávku, t. j. o dodávku medzi dvomi členskými štátmi EÚ, žalobca mal pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku postupovať v zmysle § 66 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a § 20 a § 23 zákona o DPH. Tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu mal v tuzemsku zdaniť. Následne si daň mohol odpočítať

§ 49ods.

2 písm. c/ zákona o DPH. Pri ďalšom predaji tovaru v tuzemsku mal postupovať ako pri bežnom dodaní tovaru v tuzemsku,. Základ dane mal určiť

§ 22zákona o DPH, t.

j. z celkovej hodnoty tovaru a nie iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou. Osobitná úprava dane spočíva v odlišnom spôsobe určenia základu dane. Kým pri určení základu dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa postupuje

§ 22

vo väzbe s § 23 zákona o DPH (základom dane pri dodaní tovaru je všetko, čo tvorí protihodnotu), pri osobitnej úprave dane - v danom prípade zdaňovaní použitého tovaru, sa postupuje

§ 66ods.

3 zákona o DPH,

ktorého je základom dane rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený podaní. Ak žalobca tvrdí, že rakúsky dodávateľ bol obchodníkom, ktorý použil zdanenie marže, túto skutočnosť mala rakúsky dodávateľ uviesť na faktúre. Rakúsky dodávateľ neuviedol na faktúre, že predáva automobily s uplatnením rakúskej DPH na maržu, t. j. že je obchodníkom v zmysle obdobného ustanovenia ako je ustanovenie § 66 zákona o DPH, platné v Slovenskej republike. V skutočnosti však rakúsky dodávateľ - obchodník s ojazdenými motorovými vozidlami nebol obchodníkom v zmysle nášho § 66 zákona o DPH, lebo na faktúre uviedol, že sa jedná o intrakomunitárne dodanie tovaru s oslobodením od dane (zodpovedajúce oslobodeniu od dane

obdobného ustanovenia ako je § 43 zákona o DPH platného v Slovenskej republike). Text uvedený rakúskym dodávateľom na faktúre je nespochybniteľný dôkaz, že sa jedná o intrakomunitárne dodanie tovaru, pri ktorom je žalobca povinný zdaniť celú hodnotu nadobudnutého tovaru slovenskou daňou a pri predaji ojazdeného automobilu je povinný odviesť daň z celej ceny, za ktorú automobil predá. Žalobca pri tovare nadobudnutom v tuzemsku z iného členského štátu použil nesprávny spôsob zdanenia tovaru, v dôsledku čoho zaplatil v tuzemsku nižšiu daň, čím porušil zákon o DPH v ustanoveniach § 66 a § 69 ods. 6 vo väzbe na § 11 a § 22 zákona o DPH. Správny bol potom postup správcu dane, ktorý tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu zdanil v súlade s ustanovením § 69 ods. 6 zákona o DPH, pričom základ dane určil

§ 22v spojitosti s § 23 zákona o DPH.

Správca dane žalobcovi tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu zdanil a zároveň mu umožnil uplatniť právo odpočítať daň v tej istej výške (§ 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH), čím žalobca nebol ukrátený na jeho zákonnom práve daň odpočítať. V súvislosti s nesprávnym spôsobom zdaňovania pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu (§ 66 zákona o DPH) žalobca nesprávne postupoval aj pri ďalšom predaji tovaru (ojazdených motorových vozidiel) v tuzemsku. Pri predaji tovaru žalobca si nestanovil základ dane a daň vypočítal len z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou auta (

§ 66ods.

3 zákona o DPH). Správne mal pri ďalšom predaji motorových vozidiel v tuzemsku postupovať v intenciách § 19 ods. 1 a § 22 ods. 1 zákona o DPH. Nakoľko tak neurobil, priznal nižšiu daň ako ustanovuje zákon o DPH. Správca dane z predmetných faktúr vyčíslil daň správne, t. j. z celkovej predajnej ceny auta. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré nemá k dispozícii. Krajskému súdu boli predložené všetky doklady, z ktorých pri hodnotení vychádzal správca dane i žalovaný. Umožnilo to ustanovenie § 23 ods. 5 písm. g/ zákona o správe daní,

, ktorého sa za porušenie daňového tajomstva nepovažuje oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva súdu na účely súdneho konania. Jednalo sa pritom aj o interné dokumenty daňového orgánu, do ktorých nemá žalobca prístup nazerať. V zmysle § 22 ods. 2 zákona o správe daní daňový subjekt nie je oprávnený nazerať do úradnej korešpondencie určenej pre nadriadené orgány, do registra, do pomôcok, zápisov z rozhodnutí slúžiacich výlučne pre potreby správcu dane a ďalších podkladov, do ktorých sa nesmie umožniť nazeranie s ohľadom na povinnosť zachovať v tajnosti pomery iných daňovníkov. Žalobca dôkazy a podklady, na ktoré sa odvoláva, nemohol mať z uvedených dôvodov a ani ich v podstate nemusel mať, pretože pre neho sú smerodajné faktúry vystavené dodávateľom z iného členského štátu, v zmysle ktorých mal postupovať. Podklady, ktoré mal správca dane i žalovaný k dispozícii, sú súčasťou kontrolných mechanizmov daňových orgánov, pomocou ktorých sa overuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní a tým aj pravdivosť tvrdení žalobcu. Pri posudzovaní problematiky správneho zdanenia tovaru nadobudnutého v tuzemsku z iného členského štátu vychádzal žalovaný v prvom rade z údajov uvedených na dokladoch, ktoré ku kontrole predložil žalobca. Jednalo sa najmä o faktúry od rakúskeho dodávateľa BCA Autoaktionen GmbH, ktorý na faktúrach jasne uviedol odkaz, že ide o od dane oslobodenú dodávku v rámci spoločenstva

článku 6

§ 66zákona o DPH považuje žalovaný za nesprávne a zo strany žalobcu za účelové.

Dôležitou skutočnosťou prečo žalovaný bez pochýb považoval faktúry a odkaz na nich uvedený za smerodajný pri danom posúdení veci sú nielen zistenia správcu dane z daňového informačného systému VIES a multilaterálnej kontroly MLC 188, ale aj forma faktúry. Pri dodaní tovaru do iného členského štátu (v danom prípade z Rakúska na Slovensko) dodávateľ, ktorý dodáva tovar oslobodený od dane (obdobné ustanovenie ako je § 43 zákona o DPH, platný v Slovenskej republike) fakturuje cenu tovaru bez dane. Pri dodaní tovaru

obdobného ustanovenia ako je § 66 zákona o DPH, platný v Slovenskej republike, zahraničný dodávateľ uvádza na faktúre základ dane a daň, pričom zdaňuje iba obchodnú prirážku (maržu). V danom prípade (t. j. zdaňovanie marže) táto skutočnosť nenastala. Išlo o riadne nadobudnutie tovaru (§ 11 v nadväznosti na § 69 ods. 6 zákona o DPH). Ďalšou podstatnou skutočnosťou je fakt, že správca dane vykonal u žalobcu kontroly za rok 2008 a 2009 (t. j. za zdaňovacie obdobia 1.-4.Q/2008 a 1.-4. Q/2009), potom, ako rakúska daňová správa zistila u rakúskeho dodávateľa nesprávny postup pri zdaňovaní tovaru. Medzinárodným šetrením (MLC 188) bolo preukázané, že nakoľko bol tovar z iného členského štátu (Rakúsko) dodávaný ako oslobodený od dane, musel byť v zmysle filozofie a príslušných ustanovení zákona o DPH zdanený v štáte nadobudnutia tovaru, v ktorom došlo k „spotrebe“ t. j. v Slovenskej republike. Skutočnosť, že u žalobcu bola na DPH vykonaná kontrola za 2007, z administratívneho spisu, predloženého odvolaciemu orgánu vo veci v odvolaní voči rozhodnutiam o kontrolách za 2008 a 2009, nevyplynula. Či mali zamestnanci správcu dane, vykonávajúci kontroly za 2008 a 2009 vedomosť o vykonaní kontroly za 2007 a jej výsledkoch sa žalovaný nevie vyjadriť, pretože o tejto skutočnosti nevedel. Dozvedel sa o tom až z prebiehajúcich súdnych konaní. Dôvodov, prečo zamestnanci správcu dane, ktorí vykonali kontrolu za 2007 vec posúdili tak ako ju posúdili, bolo viac. Napríklad nedostatok informácií na strane správcu dane, neoverenie si údajov v systéme VIES, nevykonanie medzinárodného šetrenia kontrolórmi vykonávajúcimi kontrolu za 2007... Skutočnosť, že žalobca nemá osobný prístup do systému VIES nemá žiaden vplyv na to, ako mal žalobca postupovať. Tento postup mu vyplýva priamo zo zákona o DPH a z faktúr (a nie z toho, ako ho ústne informoval rakúsky dodávateľ). Z hľadiska objektívnosti vykonania kontrol za 2008 a 2009 (§ 29 ods. 4 vo väzbe na § 2 ods. 3 zákona o správe daní) nemôže byť postup iných zamestnancov správcu dane považovaný v rozpore so zákonom, najmä keď títo zamestnanci vykonali komplexnejšie šetrenie, využili aj údaje zo systému VIES (ktoré sú dôkazom správneho zdanenia pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu), vychádzali z medzinárodného šetrenia (MLC 188) a svoje zistenia vyhodnotili v širších súvislostiach. V ďalšej časti odvolania žalovaný podrobne vysvetľuje, prečo nepovažuje napadnuté rozhodnutie za zmätočné, nezrozumiteľné a nejasné a vyjadruje sa k rozhodnutiam ESD, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

§ 10

ods.2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania

§ 212ods.

1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,

§ 250j

a ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené v súlade s ustanovením § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje

ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 1020504/1/938807/2012 zo dňa 20. apríla 2012, ktorým žalovaný

§ 48ods.

5 zákona o správe daní a poplatkov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Šurany č. 633/230/16762/11/Dan zo dňa

1. novembra 2011, ktorým bol za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 115 397,86 eura. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v danom prípade bola medzi účastníkmi spornou otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených v inom členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a teda či žalobca splnil podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji použitého tovaru v tuzemsku stanovené jednak v § 66 zákona o DPH, ako aj v Smernici Rady 2006/112/ES v článkoch 312 až
2. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. V danej veci najvyšší súd zistil, že v obdobných veciach už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. rozsudkami sp. zn. 6Sžf 20/2011 z
3. marca 2012, 6Sžf 29/2011 z
4. apríla 2012, 2Sžf 30/2012 z
5. apríla
6. Z uvedených dôvodov najvyšší súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf 20/2011 z
7. marca 2012, ktorého text uvádza nasledovne: „

§ 11ods.

1 zákona č. 222/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu.

§ 11ods.

2 zákona č. 222/2004 Z. z. nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak

1. a)nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a
2. b)dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

§ 20ods.

1 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká

1. a)15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo
2. b)dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom

písmena a).

§ 20ods.

2 zákona č. 222/2004 Z. z. nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.

§ 22ods.

1 zákona č. 222/2004 Z. z. základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby. Osobitná úprava uplatňovania dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare je upravená v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z..

§ 66ods.

1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z iného členského štátu alebo dováža na účely ďalšieho predaja použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na účet inej osoby na základe zmluvy,

ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja.

§ 66ods.

2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane

§ 42

alebo

zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.

§ 42vety prvej zákona č.

222/2004 Z. z. oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal výlučne na činnosti oslobodené od dane

§ 28

až 41 bez možnosti odpočítania dane

§ 49ods.

3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane

§ 49ods.

7 písm. a), b), c) a e).

§ 66ods.

3 zákona č. 222/2004 Z. z. základom dane pri predaji tovaru

odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru

odseku 1 písm. e/, základ dane

prvej vety sa rozdelí pomerne

výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.

§ 69ods.

6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne

§ 11

a § 11a.

článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici, faktúry vyhotovované

článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje: v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety a starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Predovšetkým

názoru najvyššieho súdu možno prisvedčiť postupu daňového úradu, ktorý v pozícii prvostupňového správneho orgánu vydal po vykonanej daňovej kontrole,

§ 44ods.

6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty, lebo v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. priznal v nesprávnej výške zdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových vozidiel, keď v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou

osobitnej úpravy pri použitom tovare

§ 66

citovaného zákona, pričom na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou v § 66 ods. 2 citovaného zákona a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali kogentne upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES účinnej od

1. januára
2. V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na jej oprávnenosť uplatnenia osobitnej úpravy zdanenia

§ 66zákona č.

222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania

článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na základe takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom tovare, nakoľko sa jednalo, ako bolo už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu tovaru došlo na území SR; žalobca

§ 69ods.

6 zákona č. 222/2004 Z. z. zaplatil DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť nespochybňoval). Odvolací súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto

jeho názoru, sú náležite a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní. Odvolací súd, rovnako zhodnotiac spôsob, akým sa prvostupňový súd jednotlivo vyporiadal so žalobnými námietkami žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia musí konštatovať, že tento náležite, správne aplikujúc príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na každú vznesenú námietku žalobcu a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny

§ 250ja ods.

3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP.“ Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu boli obdobné ako skutkové zistenia v o veci, ktorá je predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania (dodávateľské faktúry z Rakúska, týkajúce sa dodávky tovaru - použité motorové vozidlá - tu v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2008), dospel v danej veci senát najvyššieho súdu k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15 S 29/2012-50 je potrebné

§ 250ja ods.

3 druhá veta v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdiť z jeho vecne a právne správnych dôvodov. Nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu, že žalobcovi bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko na deň 16. januára 2013 bol vytýčený termín pojednávania, na ktorom sa právny zástupca žalobcu mal záujem zúčastniť, avšak pri ceste z Bratislavy do Nitry došlo k zdržaniu a preto telefonicky informoval súd, že je na ceste na pojednávanie, avšak vzhľadom na dopravnú situáciu bude meškať; vec bola prejednaná v jeho neprítomnosti napriek tomu, že o svojom omeškaní na pojednávanie (resp. o meškaní právneho zástupcu) informoval. Ako to vyplýva z obsahu spisu krajského súdu,

úradného záznamu zo

1. januára 2013 (č. l. 49) telefonát o meškaní bol prijatý o 12.47 hod., pričom termín pojednávania v danej veci bol určený na
2. januára 2013 o 12.
3. hod. Z uvedeného vyplýva, že prejednaním danej veci v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu nedošlo k porušeniu zákonných podmienok § 101 ods. 2 OSP, ktorý upravuje (s použitím § 246c ods. 1 prvá veta OSP) prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 224ods.

1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol ani v odvolacom konaní úspešný a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.