ustanovenia § 244 ods. 5 a § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Mal za to, že zákonná lehota na vykonanie opakovanej daňovej kontroly uplynula dňa 28. júla 2011 vychádzajúc z toho, že rozhodnutie prerušení daňovej kontroly nemá oporu v zákone, a preto nemohlo vyvolať účinky
5 zákona č. 511/1992 Zb.,
ktorého ak je konanie prerušené, lehoty neplynú. Vyjadril názor, že je nutné odlišovať daňovú kontrolu, ktorá nie je daňovým konaním, a pre ktorú zákon stanovuje maximálnu dĺžku jej trvania, od daňového konania v zmysle § 1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb., ktoré je v zmysle § 25a možné za ustanovených podmienok prerušiť. Bol toho názoru, že pri daňovej kontrole nemožno uplatniť postup
6 citovaného zákona, pretože jednou zo zákonných podmienok pre takýto postup je, že musí ísť o „konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia", z čoho je zrejmé, že takýto postup je možný iba v prípade konania, ktoré má byť ukončené vydaním rozhodnutia, teda v procese rozhodovacom, upriamiac pozornosť na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/20l0-57, v ktorom vyslovil, že „daňová kontrola je proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku, ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania", o jej výsledku sa vydáva protokol, ktorý je len jedným z dôkazných prostriedkov, a nie rozhodnutím.
názoru navrhovateľa primerané použitie ustanovení prvej časti zákona aj na daňovú kontrolu znamená možnosť použitia inštitútov upravených v prvej časti zákona, ktorých aplikácia pri daňovej kontrole možná je, avšak v žiadnom prípade však nemožno vzhľadom na fakt, že ide o právnu normu upravujúcu postup orgánu verejnej správy, použiť jej extenzívny výklad i v neprospech daňového subjektu tak, aby pri daňovej kontrole mohli byť použité aj ustanovenia, ktorých zmysel, účel a zákonné podmienky ich aplikácie to priamo vylučujú; takýto postup by znamenal porušenie čl. 1 a 2 ods. 2 Ústavy SR. Navrhovateľ namietal, že neboli splnené podmienky na postup
511/1997 Zb. Poukázal na to, že medzinárodná výmena informácií v oblasti daní je v Slovenskej republiky upravená zákonom č. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 76/2007 Z. z."), ktorý v § 2 ustanovuje, že je medzinárodná pomoc a spolupráca pri správe daní je vzájomná výmena informácii medzi príslušným orgánom Slovenskej republiky a príslušným úradom zmluvného štátu na základe medzinárodnej zmluvy, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo právnych aktov ES a EÚ, avšak podaná Výzva - Appeal č. I/332/11274-24186/2011/Meli, Jnč nie je žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií, ale len ,,pokusom" odporcu o písomný výsluch svedka, Žiadosť o súčinnosť - Request for co-operation č. I/332/11274-24202/2011/Meli, Jnč, Žiadosť o súčinnosť - Request for co-operation č. I/332/11274-24220/2011/Meli, Jnč a Žiadosť o súčinnosť - Request for co-operation č. I/332/11274-24211/2011/Meli, Jnč nie sú žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií, tvrdiac, že tieto úkony odporcu sú v rozpore so zákonom, keďže zamestnanec odporcu, ktorý tieto úkony vykonal, prekročil pri týchto úkonoch svoju právomoc, zrejme nimi došlo aj k nezákonnému sprístupneniu daňového tajomstva, opierajúc svoje tvrdenia o odpoveď Ministerstva financií Slovenskej republiky č. inf/776/2011-116 na žiadosť navrhovateľa o informáciu zo dňa 30. septembra 2011,
ktorej medzinárodnú výmenu informácií realizuje odbor analýz, rizík, oddelenie medzinárodnej administratívnej spolupráce, a toto oddelenie je oprávnené prijímať a požadovať informácie, avšak predmetné žiadosti podpísala U.. K., poverená zastupovaním vedúceho oddelenia koordinácie a výkonu daňových kontrol, ktoré nemá kompetenciu konať vo vzťahu k orgánom zahraničného štátu (to potvrdzuje aj odpoveď daňových orgánov S. zo dňa 7. júna 2011, v ktorej upozornili, že predmetnú žiadosť nemožno vybaviť z dôvodu, že U.. K. nie je uvedená na zozname osôb oprávnených zasielať takéto žiadosti). Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že žiadosti o súčinnosť vydal odporca na základe § 32 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., no ani
názoru Ministerstva financií Slovenskej republiky obsiahnutého vo vyššie uvedenej odpovedi takýto postup nie je možný, keďže vzhľadom na obmedzenú teritoriálnu pôsobnosť zákona (vymedzenú územím SR) daňové orgány Slovenskej republiky nie sú oprávnené ukladať povinnosť poskytnúť informácie akýmkoľvek orgánom cudzieho štátu, a Ministerstvo financií Slovenskej republiky tiež potvrdilo, že takáto výmena informácii nie je pre absenciu medzinárodnej zmluvy možná ani s G. D. ani S. W. C., z čoho je zrejmé, že daňové orgány neboli oprávnené informácie požadovať od subjektov, ktorým adresovali predmetné žiadosti o súčinnosť, a preto navrhovateľ namietal, že tieto úkony nemajú oporu v zákone, naopak, sú porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a preto nemohli vyvolať žiadne právne účinky. Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. I/332/11274-5744/2011/Meli, Jnč zo dňa
ustanovenia § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. námietka proti postupu zamestnanca správcu dane, a dodržal 30 dňovú lehotu, ktorá sa v danom prípade počíta odo dňa doručenia rozhodnutia o námietke navrhovateľovi, t.j. dňa
názoru odporcu nie je možné namietať samotný výkon opakovanej daňovej kontroly, ako to účelovo robí navrhovateľ, ktorý nenamieta konkrétny postup zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly tak, ako to predvída ustanovenie § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. majúc za to, že podaná námietka navrhovateľa nemôže byť považovaná za opravný prostriedok v zmysle ustanovenia § 250v ods. 3 OSP, ktorý nemôže byť len účelový, ale musí predstavovať efektívne a dôvodné uplatnenie opodstatnených dôvodov, pre ktoré je výkon opakovanej daňovej kontroly v rozpore so zákonom č. 511/1992 Zb. alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, a preto mal navrhovateľ podať návrh na začatie konania o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v subjektívnej lehote 30 dní odo dňa, kedy sa dozvedel o tomto zásahu, čiže najneskôr do 27. augusta 2011. Ďalej poukázal na neopodstatnenosť návrhu. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na začatie konania namietal nemožnosť aplikácie postupu
ustanovenia § 25a zákona č. 511/1992 Zb. na daňovú kontrolu, keďže musí ísť o konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia a takýto postup je možný iba v prípade konania, ktoré má byť ukončené vydaním rozhodnutia, teda v procese rozhodovacom, s takýmto výkladom ustanovenia § 25a v spojení s ustanovením § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. sa odporca nestotožnil, pretože odporuje základnému účelu daňového konania, ktorým je ochrana fiškálnych záujmov štátu, pričom sa dbá na zachovávanie práva právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Neopodstatnenosť námietok žalobcu a rovnako návrhu na začatie konania odôvodňuje žalovaný nasledovne: Prerušenie daňového konania je procesný úkon správcu dane, ktorého dôsledkom je, že dočasne, až do odstránenia prekážky, ktorá bráni v riadnom výkone konkrétnej časti daňového konania, sa pozastaví výkon procesných úkonov v daňovom konaní a neplynú lehoty v daňovom konaní. Správca dane pritom vždy pokračuje v konaní, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo a je povinný daňové konanie riadne ukončiť. Správca dane môže konanie prerušiť vtedy, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Pojem ,,iná skutočnosť" nie je definovaný zákonom č. 511/1992 Zb. Interpretáciu tohto pojmu obsahuje Pracovná pomôcka č. 9/3/2009 k výkonu daňovej kontroly, (ďalej len ,,Interný riadiaci akt"), kde sú upravené aj tzv. iné kroky v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. v rámci vlastného výkonu kontroly, medzi ktoré patrí aj prerušenie daňovej kontroly v zmysle ustanovenia § 25a v spojení s ustanovením § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., kde sa uvádza. že ,,Pri výkone daňovej kontroly je prerušenie daňovej kontroly možné aj v prípade medzinárodného dožiadania informácii. V prípade prerušenia DK z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, kontrolór preruší daňovú kontrolu z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia a nie z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke". Z interného riadiaceho aktu teda vyplýva, že je presne stanovené, ktorá skutočnosť môže byť inou skutočnosťou rozhodujúcou pre vydanie rozhodnutia, čiže takouto skutočnosťou nie je ani nemôže byt' ľubovoľný postup pri získavaní údajov, ako to tvrdí žalobca v návrhu na začatie konania. Pre riadne zistenie skutočnosti potrebných na určenie dane bolo nevyhnutné kontaktovať inštitúcie mimo územia Slovenskej republiky za účelom medzinárodnej výmeny informácii.
názoru odporcu neexistuje žiadny relevantný dôvod, na základe ktorého by bolo možné ustáliť, že ustanovenie § 25a zákona č. 511/1992 Zb. nie je možné použiť' na daňovú kontrolu. Zo samotnej dikcie zákona (§ 15 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb.) vyplýva, že ustanovenia prvej časti zákona č. 511/1992 Zb. je možné aplikovať' aj na daňovú kontrolu. Možnosť prerušiť daňovú kontrolu je štandardne uznávaná aj odbornou literatúrou. Odporca upriamil pozornosť i na skutočnosť, že navrhovateľ už v priebehu prvotnej daňovej kontroly neposkytoval správcovi dane adekvátnu súčinnosť. Doklady deklarujúce dodanie tovaru boli zamestnancom správcu dane preložené až po zaslaní výzvy na vyjadrenie sa k protokolu o výsledku daňovej kontroly a na jeho prerokovanie, a to vrátane Dodatku č. 3 k Obchodnej kúpnej zmluve, ktorým sa zmenila komodita, ktorá mala byť predmetom dodania (z mobilných telefónov na USB kľúče Flash drive 32 GB), a až s vyjadrením k protokolu o výsledku daňovej kontroly bol predložený Dodatok č. 2 k Obchodnej kúpnej zmluve, ktorým sa zmenil termín deklarovaného tovaru. Nedodržanie procesnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly v prípade, ak kontrolovaný daňový subjekt neposkytuje správcovi dane dostatočnú súčinnosť, sa nepovažuje za nezákonné konanie zo strany správcu dane. Toto stanovisko je uznávané aj judikatúrou (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
2 písm. b/ OSP po oboznámení sa s vecou, po vypočutí právnych zástupcov účastníkov a aj poverenej zástupkyne odporcu na nariadených pojednávaniach dospel k záveru, že návrh je neprípustný.
1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
3 OSP návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka od dňa, keď k nemu došlo.
4 OSP súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.
8 OSP na konanie
tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je dobre fungujúce správne súdnictvo. Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich súdnej kontroly.
čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje
ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
5 veta prvá OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov. Piata hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledky bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledku trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov. To platí aj rovnako pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
OSP, keďže v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie
tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba. V prípade, ak bolo vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy, je treba sa domáhať súdnej ochrany postupom
druhej alebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Cieľom ochrany
OSP je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami. Súd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah v ustanovení § 250v OSP vymedzený. Musí ísť o návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch a - ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy, - zásah nie je rozhodnutím, - zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti nim vykonaný, - dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie, - navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, - návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Z citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie, že návrh nie je úspešný, ak sa navrhovateľ domáha iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol nezákonný. Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 250v OSP. V prvom rade sa zaoberal skúmaním, či je návrh prípustný, a dospel k záveru, že je neprípustný. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu súd zistil nasledovné skutočnosti: Odporca rozhodnutím č. I/221/5328-29420/2010/990447-r zo dňa 9. marca 2010
5 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 649/231/100870/09/Sta zo dňa 16. novembra 2009, ktorým správca dane
14 zákona č. 511/1992 Zb. znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2008 o sumu 623 279,49 € a priznal nadmerný odpočet v sume 378,12 € navrhovateľovi, zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 23. marca 2010 odporca
1 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. vydal podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 u navrhovateľa. Oznámením o výkone opakovanej daňovej kontroly č. I/182/11274-73289/2010/Kono zo dňa
1 zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, ktorou sú : podaná Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii č. I/332/11274-5744/2011/Meli, Jnč, podaná Výzva - Appeal č. I/332/11274-24186/2011/Meli, Jnč, podaná Žiadosť o súčinnosť - Request for co-operation č. I/332/11274-24202/2011/Meli, Jnč, podaná Žiadosť o súčinnosť - Request for co-operation č. I/332/11274-24211/2011/Meli, Jnč a podaná Žiadosť o súčinnosť - Request for co-operation č. I/332/11274-24220/2011/Meli, Jnč. Navrhovateľ podal dňa
pripojenej doručenky bolo toto rozhodnutie doručené splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa U.. B. L. dňa
jeho názoru v tom, že daňová kontrola mala byť ukončená v lehote 12 mesiacov od jej začatia, pričom konanie o opakovanej daňovej kontrole bolo rozhodnutím správcu dane prerušené. V danom prípade je nesporné, že sa navrhovateľ dozvedel o začatí opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 dňa
názoru najvyššieho súdu ním tvrdené pochybenia zo strany správcu dane namietať po ukončení daňovej kontroly v následnom vyrubovacom konaní, a to v rámci jemu dostupných opravných prostriedkov (napr. odvolanie v daňovom konaní alebo v konaní na súde o prípadnej o správnej žalobe
V časti druhej hlavy OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky si dovoľuje poukázať aj na svoje predchádzajúce rozhodnutie týkajúce sa prerokovania veci bez zbytočných prieťahov a preskúmania zákonnosti postupu správneho orgánu (rozsudok NS SR č. 5Sž/51/2002), kedy správny orgán nevydá v zákonom stanovenej lehote rozhodnutie a tak zasiahne svojou nečinnosťou do práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Aj v tomto prípade sa navrhovateľ domáhal odstránenia
jeho názoru trvajúceho protiprávneho stavu, ktorý spočíval v tom, že opakovaná daňová kontrola nebola v zákonnej lehote ukončená.
názoru odvolacieho súdu sa však odstránenia takéhoto prípadného nezákonného stavu nemal domáhať neprípustným návrhom na odstránenie nezákonného zásahu, ale iným prostriedkom nápravy, a to postupom
1 a nasl. OSP odstránením nečinnosti správneho orgánu. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh žalobkyne zamietol
3 OSP, keďže nie je prípustný. O trovách konania rozhodol súd
5 OSP. Navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože návrhu nebolo vyhovené, a odporcovi preto, lebo mu ich náhrada zo zákona neprináleží. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.