1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.: I/226/6669-52984/2011/995399-r zo dňa
5 zákona o správe daní potvrdil odvolaním žalobcu napadnuté rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Považská Bystrica, č. 670/230/52089/10/Sek zo dňa 15. decembra 2010, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi
6 písm. b/, bod 1 zákona o správe daní rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2008 vo výške 208.090,08 eur.
názoru krajského súdu správne orgány sa vecou dôkladne zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré v daňovom protokole i vo vydaných rozhodnutiach podrobne popísali, vyhodnotili a právne posúdili, správca dane hodnotil dôkazy
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislostí s prihliadnutím na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Mal za to, že v danej veci nie je možné tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu, ako aj že rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné či nezrozumiteľné a súčasne, že postupom správnych orgánov nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť riadne konať pred týmito orgánmi, keď správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. 1 zákona číslo 511/1992 Zb.. K námietke žalobcu o nedostatočnom poučení pri prerokovaní daňového protokolu krajský súd konštatoval, že námietka žalobcu, ktorou namietal, že konateľ žalobcu a jeho splnomocnený zástupca poučeniu neporozumeli a správca dane im k tomuto žiadne vysvetlenie neposkytol, je bez právneho významu a nemá žiaden vplyv na to, že protokol o daňovej kontrole bol so splnomocneným zástupcom žalobcu riadne prerokovaný a doručený a kontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb.. K ďalšej procesnej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho postupu správcu dane pri doručovaní dodatku k protokolu krajský súd zastával názor, že dodatok k protokolu je súčasťou protokolu z daňovej kontroly a pokiaľ dodatok neobsahuje zásadné skutočnosti, ku ktorým sa daňový subjekt nemohol skôr vyjadriť, neplatí preň automaticky právny režim ustanovený pre protokol z daňovej kontroly s poukazom na to, že žalobca predložil v zákonnej lehote vyjadrenie k protokolu, a preto správca dane postupoval v zmysle zákona, keď len vyhodnotil stanovisko žalobcu k protokolu, zaznamenal do dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou prerokovaného a doručeného protokolu. Krajský súd k ďalšej procesnej námietke, ktorou žalobca namietal nesprávny postup správcu dane vo vzťahu k vyrubovaciemu konaniu, poukazom na to, že daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktorými správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, konštatoval, že protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu, ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, a preto vo vyrubovacom konaní nie je dôvod opätovne vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za účasti platiteľa dane resp. jeho splnomocneného zástupcu a výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v rozhodnutí. Mal za to, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom procesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy
1 zákona o správe daní, práva na úzku súčinnosť
2 a 8 tohto zákona, ako aj že nebol nikým a ničím obmedzený vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia a taktiež mu nebolo upreté ani právo priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Krajský súd konštatoval, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach popísali pôvod jednotlivých dôkazov a uviedli, ktoré dôkazy boli vykonané v inom konaní, ktoré boli vykonané na základe dožiadania a ktoré vykonal správca dane, zastávajúc názor, že správca dane postupoval v zmysle zákona, žiaden dôkaz, ktorý použil, nezískal protiprávne a pri vykonávaní jednotlivých dôkazov nijako neukrátil žalobcu na jeho právach. K námietkam žalobcu vo vzťahu ku skutkovým zisteniam správcu dane krajský súd, poukazom na konkrétne skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správne orgány najmä správca dane vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie sa účelom preverenia, či k preverovaným obchodom skutočne došlo, správca dane vypočul ako svedkov E., E., H., vodiča T., ako aj ďalšie osoby a vykonal aj iné dôkazy za účelom, čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu záveru, keď žalobcovi neuznal daňové náklady uplatnené v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov z predmetných dodávateľských faktúr od dodávateľov BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o. a taktiež správne vyrubil žalobcovi zodpovedajúci rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008, keďže skutočné zrealizovanie preverovaných obchodov nepotvrdili ani osoby oprávnené konať za dodávateľov žalobcu a ani jeho deklarovaný odberateľ. Krajský súd zastával názor, že na základe riadne zisteného skutkového stavu podrobne zdokumentovaného v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne v dodatočnom platobnom výmere správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2, § 15 a § 16 zákona č. 511/1992 Zb.. Poukázal na to, že v zmysle § 29 ods. 1 uvedeného zákona v daňovom konaní vedie dokazovanie správca dane, pričom dôkazným bremenom je zaťažený daňový subjekt a že v daňovom konaní pri dôkaznej povinnosti daňovníka platí prejednávacia a nie vyhľadávacia (vyšetrovacia) zásada, uviedol, že povinnosťou správcu dane pokiaľ ide o daňové výdavky uplatnené daňovníkom, je tieto prerokovať, umožniť daňovému subjektu preukázať ich oprávnenosť, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré
zákona nemá povinnosť predložiť daňovník a v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom konaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať predovšetkým vecnú súvislosť uplatnených daňových výdavkov s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. Konštatoval, že v prejednávanej veci sa dôkazná povinnosť žalobcu premietla do preukázania skutočnej realizácie dodávok tovarov od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o., ktorých cenu si uplatnil ako daňový výdavok. Ďalej krajský súd poukazom na § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. a na § 16 ods. 1 uviedol, že správca dane, ktorý môže požiadať o vykonanie jednotlivých úkonov ako aj o poskytnutie informácie iného miestne príslušného správcu dane, preveroval skutočnosti ohľadom dodávateľov BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o. a prepravcu ZEOTOP, s.r.o. prostredníctvom dožiadaní, pričom žalobca bol so všetkými zisteniami oboznámený a mal právo sa k nim vyjadriť. Mal za to, že dožiadania boli vykonané v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1192 Zb. a správca dane nemal povinnosť dopredu žalobcovi oznamovať ich vykonanie. Krajský súd s poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov v spojení s § 17 ods. 2 písm. a/ a § 21 ods. 1 tohto zákona považoval za preukázané, že žalobca dostatočne nepreukázal dodávky tovaru, ku ktorým mal výdavkové doklady od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o., ktoré si uplatnil v priznaní k dani z príjmov právnických osôb za rok 2008 ako daňový doklad. Súhlasil so správcom dane, že preukázanie dodávok tovarov len listinnými dôkazmi nemožno považovať za dôkaz preukazujúci uplatniteľnosť daňových výdavkov v zmysle zákona o dani z príjmov. Uviedol, že predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie daňového výdavku a jeho riadne zaúčtovanie neznamená, že výdavky boli do základu dane zahrnuté oprávnene. Konštatoval, že faktúry sú relevantnými dokladmi z hľadiska uplatnenia výdavkov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
i) zákona o dani z príjmov len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje spoľahlivo odrážajú reálne plnenie.
názoru krajského súdu žalobca neodstránil pochybnosti o pravdivosti a vierohodnosti predložených dokladov, pričom on mal dôkaznú povinnosť na preukázanie reálnosti posudzovaných obchodov v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Ďalej krajský súd uviedol, že nebolo povinnosťou správcu dane žalobcovi oznamovať, aké dôkazy má predložiť a taktiež nebol povinný zisťovať, či nejaké dôkazy existujú, keďže bolo na žalobcovi, aby si zaobstaral dostatok dôkazov, ktorými by bol schopný preukázať reálne uskutočnenie dodania tovaru. Záver žalovaného, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, krajský súd považoval v medziach zákona a rovnako za zákonné považoval aj rozhodnutia, ktorými bol žalobcovi v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov zvýšený daňový základ. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav, tento po právnej stránke správne posúdili a svoje závery aj náležite odôvodnili a námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto
1 O.s.p. žalobu zamietol. Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p.. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia právo na náhradu trov konania nepatrí. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca. Navrhoval, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/226/6669-52984/2011/995399-r zo dňa 6. mája 2011 a rozhodnutie Daňového úradu Považská Bystrica č. 670/230/52089/10/Sek zo dňa 15. decembra 2010 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Trenčín (zrejme žalovanému) na ďalšie rozhodnutie. Uplatnil si náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania namietal, že v danom prípade nebola dodržaná lehota na vykonanie daňovej kontroly
17 zákona č. 511/1992 Zb.. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v uvedenej právnej norme, uviedol, že v danom prípade bola lehota predĺžená z dôvodu vykonávania dokazovania tak, ako to vyplýva z listu č. 670/320/28868/2010/Šar z
3 O.s.p. i bez návrhu, majúc zato, že tým, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly, protokol z daňovej kontroly je nezákonným dôkazom a tak nemožno naň prihliadať. V danej súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad nález č. III. ÚS 24/2010 - 57 z
stabilnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle článku 6 Dohody o ľudských právach a základných slobodách koncept spravodlivého procesu zahrňuje tiež právo na kontradiktórne konanie,
ktorého účastníci musia mať príležitosť nielen predložiť dôkazy na obhájenie svojich názorov a nárokov, ale musia byť oboznámení s každým dôkazom alebo stanoviskom, ktorého účelom je ovplyvniť rozhodnutie a musia mať možnosť sa k nim vyjadriť, v ktorej súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva - vo veci Niderost- Huber proti Švajčiarsku z
8 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj, že takýmto postupom správca dane v podstate znemožnil žalobcovi ako daňovému subjektu mať vedomosti o tom, aké všetky dôkazy v tejto veci vykonal. Záverom namietal, že krajský súd prevzal i nepravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca nepredložil správcovi dane protokoly o senzorických skúškach, popierajúc, že by tieto doklady nepredložil, pretože ich predložil hneď po začatí daňovej kontroly pri odovzdaní správcovi dane všetkých dokladov, keďže protokoly o senzorických skúškach boli súčasťou každého jednotlivého obchodu. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu potvrdil ako vecne správny. V dôvodoch vyjadrenia vyslovil nesúhlas s dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho písomnom odvolaní. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa uvádza k meritu veci v podstate tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu krajského súdu. Uviedol, že sa naďalej pridržiava svojho stanoviska podaného k žalobe dňa 31. augusta 2011 a trvá na skutočnostiach uvedených v tomto stanovisku. K námietke žalobcu, že nebola dodržaná lehota na vykonanie daňovej kontroly
17 zákona č. 511/1992 Zb., keď predĺženie lehoty nebolo zo zákonného dôvodu a že rozhodnutie o predĺžení lehoty nevydal nadriadený orgán správcu dane, uviedol, že žalobca túto námietku neuplatnil ani v odvolaní voči dodatočnému platobnému výmeru a ani v žalobe. Poukazom na právnu úpravu v § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. konštatoval, že správca dane začal daňovú kontrolu dane z príjmov právnických osôb v danom prípade na základe oznámenia č. 670/320/49631/2009/Šar dňa
organizačného poriadku daňových orgánov platného v roku 2010 bolo pracovisko DR SR vnútornou organizačnou zložkou DR SR v priamej pôsobnosti generálneho riaditeľa DR SR a medzi jeho činnosti patrilo aj povoľovanie predĺženia lehôt ukončenia daňových kontrol. K námietke žalobcu, že daňová kontrola nebola riadne ukončená, pretože štatutárny zástupca a právny zástupca neboli riadne poučení, žalovaný uviedol, že správca dane v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi poučil osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní, splnomocnený zástupca žalobcu je skúsený advokát, ktorý zastupoval v daňových konaniach už mnoho daňových subjektov, a preto jeho vyjadrenie v zápisnici k predmetnému poučeniu o zachovaní daňového tajomstva, že tomuto poučeniu nerozumie, sa javí ako účelové, zavádzajúce a nemôže mať žiaden vplyv na skutočnosť, že protokol o daňovej kontrole spolu s jeho dodatkom bol so splnomocneným zástupcom daňového subjektu riadne prerokovaný a doručený, a preto bola daňová kontrola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb.. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že mu nebolo umožnené pred prerokovaním protokolu o daňovej kontrole vyjadriť sa k dodatku protokolu, žalovaný tvrdil, že dodatok k protokolu je súčasťou protokolu a nenahrádza už doručený protokol, a preto na dodatok k protokolu sa nemôžu vzťahovať ani procesné úkony, ktoré platia pre protokol z daňovej kontroly, s poukazom na to, že skutočnosť, že k dodatku protokolu sa nemôžu vzťahovať procesné úkony
10 prvej a druhej vety vyššie uvedeného zákona, vyplýva aj z § 15 ods. 5 písm. c/ a ods. 6 písm. e/ tohto zákona. Konštatoval, že žalobca sa zúčastnil prerokovania protokolu spolu s jeho dodatkom a mal možnosť sa vyjadriť k dodatku protokolu a to v deň prerokovania protokolu, a teda nebolo mu upreté právo vyjadriť sa k dodatku protokolu. K námietke žalobcu, že vôbec neprebehlo prvostupňové daňové vyrubovacie konanie poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 15 a § 16 zákona č. 511/1992 Zb. zotrval na tvrdení, že vo vyrubovacom konaní nie je dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za účasti platiteľa resp. jeho splnomocneného zástupcu a výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v rozhodnutí. Taktiež trval na tom, že platiteľ v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom procesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy
1 a práve na úzku súčinnosť
2 a 8, ako aj nebol nikým a ničím obmedzený vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia v zákone stanovenej lehote. Trval tiež na tom, že konanie správcu dane počas daňovej kontroly aj v následnom vyrubovacom konaní týkajúceho sa vydania dodatočného platobného výmeru prebehlo v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb.. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že sa nevyporiadal s jeho námietkami ohľadne dôkazov získaných v správnom konaní, najmä pokiaľ išlo o dôkazy z iných konaní a dôkazov týkajúcich sa subjektov, s ktorými
tvrdení žalobcu neobchodoval. Žalovaný uviedol, že vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní v súlade s § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. - strany 11 až 14 a 17 rozhodnutia. Žalovaný tiež nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobcu, že je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že správcovi dane neboli predložené protokoly o senzorických skúškach. Žalovaný uviedol, že v spise, mu predloženom, sa takéto protokoly nenachádzali. Vyslovil názor, že žalobca takéto protokoly mal možnosť predložiť i pri podaní žaloby na krajský súd, a súčasne že uvedené protokoly nepreukazujú, kto daný tovar, z ktorého vzorky boli zaslané na rozbor, skutočne dodal. V ostatných bodoch odvolania žalovaný odkázal na svoje stanovisko k žalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer, prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu v Považskej Bystrici, ktorým bol žalobcovi vyrobený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2008 vo výške 208.090,08 Eur. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrobení žalobcovi rozdielu dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2008 vo výške 208.090,08 Eur v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje(ods. 4). Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).
ust. § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
a/, b/, c/, i/ zákona č. 595/2003 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie
, c) príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to
druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu
10 alebo 11, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou, i) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve (Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
11, ak tento zákon neustanovuje inak.
1 zákona č. 595/2003 Z. z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej výdavky uvedené pod písm. a/ až k/.
1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa. Zákonodarca v právnych normách §§ 19 a nasl. zákona č. 595/2003 Z. z. ustanovuje zákonné podmienky daňového výdavku daňového subjektu. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods.8 zákona o správe daní). Pokiaľ si žalobca uplatnil náklady na základe faktúr od spoločností BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o. tvrdiac, že skutočne došlo k dodaniu a zaplateniu tovaru (najmä kuracích pŕs) medzi spoločnosťou NIKA, s.r.o. - žalobcom a spoločnosťami BUNDÁŠ, s.r.o. a FENIX BAU, s.r.o. v roku 2008 tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, a teda preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet nákladov zákon č. 595/2003 Z. z. stanovil. Pokiaľ si teda žalobca ako platiteľ dane v daňovom priznaní uplatnil nárok na odpočítanie nákladov vyplývajúcich z predložených faktúr, potom na ňom spočívala povinnosť preukázať, že k poskytnutiu plnení, ktoré boli fakturované týmito faktúrami skutočne došlo, a teda spĺňajú podmienky nákladov zákonom č. 595/2003 Z. z. predpokladaných. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočítanie nákladov znižujúcich základ dane uznaný ako oprávnený. Odvolací súd dáva do pozornosti, že základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne. a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať a to pri každom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak., poukazom na § 19 ods. 2 - 5, § 20, § 21 cit. zákona. Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom. Z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech. V preskúmavacom konaní mal odvolací súd preukázané, že žalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné plnenia boli označenými dodávateľmi reálne uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu, t. j. či ich možno považovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmu.
názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vypláva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na základe faktúr predložených k daňovej kontrole, možno považovať za výdavky
i/ zákona č. 595/2003 Z. z., pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., keď jedinými dôkazmi, ktoré svedčili o vynaložení predmetných daňových výdavkov boli listinné doklady daňovníka a za dôkaz o uskutočnení dodania tovaru nie je možné považovať ani doklady o preprave tovaru predložené svedkom vodičom Bubelínym - medzinárodné nákladné listy, pretože tieto doklady boli potvrdené len spoločnosťou ZEOTOP,s.r.o., pre ktorú vodič pracoval, neobsahovali predpísané náležitosti (údaj o evidenčnom čísle vozidla vykonávajúceho prepravu) a ani potvrdenie o prevzatí a odovzdaní tovaru. Aj
názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť záver, že v danom prípade došlo k dodaniu tovaru spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o., pretože z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynulo, že tovar bol spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. v skutočnosti aj dodaný, keďže zo skutkových okolností je zrejmé, že konateľom tejto spoločnosti od
Poučovaciu povinnosť zákonodarca ukladá správcovi dane v § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a v § 11 ods. 2 uvedeného zákona dane súčasne ukladá správcovi dane povinnosť do zápisnice uviesť vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Zákonodarca v § 23 ods. 1 definuje pojem daňového tajomstva tak, že daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Z obsahu zápisnice o danom poučení je jednoznačné, čo bolo obsahom poučenia, a to zachovať daňové tajomstvo a zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je taktiež jednoznačné, že protokol a jeho dodatok obsahujú skutočnosti o výsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov žalobcu, ale aj iných daňových subjektov v súvislosti s preverovaním dodania tovaru, o ktorých sa či už žalobca ako daňový subjekt alebo správca dane dozvedel a o ktorých sú povinní zachovávať mlčanlivosť, a preto pokiaľ správca dane poučil zúčastnené osoby na ústnom pojednávaní a v súlade so zákonnou úpravou zaznamenal i ich vyjadrenie do zápisnice, postupoval v súlade so zákonom. Posudzujúc vyjadrenie poučených osôb - právneho zástupcu žalobcu a žalobcu, k poučeniu: „poučeniu ja som vôbec neporozumel, pretože žiadne cudzie daňové tajomstvo na povinnosť mlčanlivosti zamestnancov správcu dane sa dozvedieť nesmiem a daňové tajomstvo môjho klienta daňovým tajomstvom nie je, keďže ním môžem disponovať
vlastných úvah“ a „štatutárny zástupca sa pripája k vyjadreniu splnomocneného zástupcu“,
jeho obsahu, možno dospieť k záveru, že splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj daňový subjekt v danom prípade považovali poučenie len za nadbytočné, keďže predmetom prerokovania protokolu a jeho dodatku boli skutočnosti týkajúce sa žalobcu ako daňového subjektu, s ktorým oboznámením sa nespájajú následky spojené s daňovým tajomstvom. Správca dane aj vzhľadom k uvedenému, nemal zákonný dôvod poskytovať zúčastneným žiadne vysvetlenie, a preto skutočnosť, že pokračoval v prerokovávaní protokolu a jeho dodatku, nemá žiaden vplyv na to, že protokol o daňovej kontroly a jeho dodatok bol s konateľom daňového subjektu a jeho splnomocneným zástupcom riadne prerokovaný a doručený, a tým daňová kontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona o správe daní. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namietal, že mu nebola poskytnutá lehota na vyjadrenie sa k dodatku protokolu. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. zákonodarca predpokladá, že daňový subjekt je oprávnený sa vyjadrovať len k protokolu a nie k jeho dodatku, čo potvrdzuje aj právna úprava ustanovená v § 15 ods. 5 písm. c/ a ods. 6 písm. e/ tohto zákona. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je nesporné, že správca dane doručil žalobcovi ako daňovému subjektu, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi po ukončení daňovej kontroly protokol o daňovej kontrole a daňový subjekt - žalobca, v zákonnej lehote správcovi dane predložil vyjadrenie k protokolu. Správca dane v súlade so zákonom vyjadrenie daňového subjektu k protokolu vyhodnotil v dodatku k protokolu, ktorý sa stal súčasťou prerokovaného a doručeného protokolu. Vychádzajúc z obsahu dodatku k protokolu, ako aj zo znenia právnej úpravy zákona o správe daní vzťahujúcej sa k protokolu, nemožno považovať dodatok k protokolu za dôkaz, keďže z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že správca dane v dodatku k protokolu vyhodnocuje len skutočnosti tvrdené žalobcom v jeho vyjadrení k protokolu a uvádza svoju úvahu, ktorou tieto skutočnosti žalobcom tvrdené v jeho vyjadrení k protokolu vyhodnotil. Vzhľadom k uvedenému i keď dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, protokol v skutkových zisteniach a v ich hodnotení nenahrádza ani nedoplňuje. Napokon z administratívneho spisu je zrejmé, že protokol o daňovej kontrole ako aj jeho dodatok bol s daňovým subjektom, resp. s jeho právnym zástupcom prerokovaný na ústnom pojednávaní dňa 14. decembra 2010. Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu, že vôbec neprebehlo prvostupňové daňové vyrubovacie konanie, tvrdiac, že krajský súd, ako aj žalovaný, nedal odpoveď na podstatu predmetnej námietky, čím je rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tak ako žalovaný tak aj krajský súd venovali vznesenej námietke žalobcu náležitú pozornosť a v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedli svoje skutkové zistenia a právne závery. Odvolací súd súhlasí s právnym záverom prvostupňového súdu vo vzťahu k predmetnej námietke a na zdôraznenie uvádza. Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 15 zákona o správe daní upravuje podmienky daňovej kontroly, ktorou správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. V zmysle § 15 ods. 16 tohto zákona sa na daňovú kontrolu primerane použijú aj ostatné ustanovenia prvej časti a § 32, § 34 a § 41 tohto zákona. V zmysle § 15 ods.3, veta prvá a štvrtá zákona o správe daní daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom; dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu sa začína vyrubovacie konanie (§ 44). Z administratívneho spisu je nesporné, že správca dane výsledky komplexného zisťovania skutkového stavu danej veci zhrnul
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.