2 k § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. a iné, po preskúmaní odvolaní obžalovaných C. H., Ing. A. M., Ing. G. T. a K. R. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. mája 2012, sp. zn. 3T 7/2004, takto rozhodol: I.
1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. č. 141/1961 Zb. napadnutý rozsudok sa z r u š u j e vo výroku o vine a treste u obžalovaného C. H. a u obžalovaného K. R. vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Na podklade § 259 ods. 3 Tr. por. č. 141/1961 Zb. Obžalovaný C. H., nar. XX. G. XXXX v L., trvale bytom N. - F., E. č. XXX/XX, s a u z n á v a z a v i n n é h o zo zločinu podvodu spolupáchateľstvom
1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov na tom skutkovom základe, že v skutku v bode 1/ rozsudku súdu prvého stupňa spolu s obžalovanými Ing. A. M. a Ing. G. T. spoločným konaním za zdaňovacie obdobie mesiacov august, september, október a december 1998, neoprávnene podvodným spôsobom získali pre firmu N. od Daňového úradu Košice IV vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe v celkovej výške 127 310,89 eur (3 835 368 Sk) a to tým spôsobom, že daňovým priznaním za uvedené mesiace si firma N. uplatnila nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty a pracovníci Daňového úradu Košice IV Ing. A. M. a Ing. G. T., ktorí boli povinní vykonať daňovú kontrolu správnosti uplatneného nadmerného odpočtu firmou N., túto kontrolu vykonali v rozpore s § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, pretože protokol o kontrole DPH zo dňa 30. septembra 1998, ktorý bol podkladom pre vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, prejednali s neoprávnenou osobou Q. D., ktorá nebola v obchodnom registri vyznačená ako konateľ, ani splnomocnený zástupca firmy N. a táto osoba sa vydávala za osobu Q. D. a daňovú kontrolu uzavreli so záverom, že nedostatky zistené neboli a bol dodržaný Zákon o dani z pridanej hodnoty, čo vyplýva z kontroly daňových dokladov, dodávateľských faktúr, odberateľskej faktúry, analytickej evidencie dane z pridanej hodnoty, bankových výpisov a pokladničných dokladov a takýto záver stanovili aj napriek tomu, že vedeli, že to tak nie, lebo firma N. neuskutočnila zdaniteľné plnenia, žiadny obchodný bankový obrat nemala a u pracovníka Daňového úradu Košice IV Ing. A. M. išlo o zaujatosť pracovníka správcu dane
3 zákona č. 511/1992 Zb., keďže spoločníkom firma N. bola jeho bývalá manželka K. M., rod. M., s ktorou sa rozviedol
ich vyjadrenia celú sumu vo výške 127 310,89 eur (3 835 368 Sk) odovzdal za prítomnosti Ing. A. M. Q. D., ktorého obaja poznali pod menom D. Q., čím Daňovému úradu Košice IV spôsobili škodu vo výške 127 310,89 eur (3 835 368 Sk), t e d a spoločným konaním na škodu cudzieho majetku seba a iného obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil takým činom na cudzom majetku značnú škodu a z a t o s a o d s u d z u j e
3 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z., § 39 ods. 1 Tr. zák., v spojení s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 na trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov nepodmienečne.
2 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. sa obžalovaný C. H. pre výkon tohto trestu zaraďuje do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. II.
1 Tr. por. v r a c i a vec obžalovaného K. R. krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. III.
por. odvolania obžalovaných Ing. A. M. a Ing. G. T. ako nedôvodné z a m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3T 7/04, zo dňa 11. mája 2012 boli obžalovaní uznaní vinnými a to obžalovaný C. H. v bode 1/ zo spolupáchateľstva k trestnému činu podvodu
2 k § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z., obžalovaní Ing. A. M. a Ing. G. T. v bodoch 1/ - 4/ zo spolupáchateľstva k pokračovaciemu trestnému činu podvodu sčasti v štádiu pokusu
2 k § 250 ods. 1, ods. 4, § 8 ods. 1 Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z., v jednočinnom súbehu s pokračovacím trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Tr. zák., obžalovaný G. O. v bodoch 4/ - 5/ zo spolupáchateľstva k trestnému činu podvodu
2 k § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z., obžalovaný K. R. v bodoch 2/ - 3/ zo spolupáchateľstva k trestnému činu podvodu sčasti v štádiu pokusu
2 k § 250 ods. 1, ods. 4, § 8 ods. 1 Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z., na tom skutkovom základe, že obžalovaní C. H., Ing. A. M., Ing. G. T. v skutku v bode 1/ spoločným konaním za zdaňovacie obdobie mesiacov august, september, október a december 1998, neoprávnene podvodným spôsobom získali pre firmu N. od Daňového úradu Košice IV vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe v celkovej výške 127 310,89 eur (3 835 368 Sk) a to tým spôsobom, že daňovým priznaním za uvedené mesiace si firma N. uplatnila nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty a pracovníci Daňového úradu Košice IV Ing. A. M. a Ing. G. T., ktorí boli povinní vykonať daňovú kontrolu správnosti uplatneného nadmerného odpočtu firmou N., túto kontrolu vykonali v rozpore s § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, pretože protokol o kontrole DPH zo dňa 30. septembra 1998, ktorý bol podkladom pre vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, prejednali s neoprávnenou osobou Q. D., ktorá nebola v obchodnom registri vyznačená ako konateľ, ani splnomocnený zástupca firmy N. a táto osoba sa vydávala za osobu Q. D. a daňovú kontrolu uzavreli so záverom, že nedostatky zistené neboli a bol dodržaný Zákon o dani z pridanej hodnoty, čo vyplýva z kontroly daňových dokladov, dodávateľských faktúr, odberateľskej faktúry, analytickej evidencie dane z pridanej hodnoty, bankových výpisov a pokladničných dokladov a takýto záver stanovili aj napriek tomu, že vedeli, že to tak nie, lebo firma N. neuskutočnila zdaniteľné plnenia, žiadny obchodný bankový obrat nemala a u pracovníka Daňového úradu Košice IV Ing. A. M. išlo o zaujatosť pracovníka správcu dane
3 zákona č. 511/1992 Zb., keďže spoločníkom firma N. bola jeho bývalá manželka K. M., rod. M., s ktorou sa rozviedol
ich vyjadrenia celú sumu vo výške 127 310,89 eur (3 835 368 Sk) odovzdal za prítomnosti Ing. A. M. Q. D., ktorého obaja poznali pod menom D. Q., čím Daňovému úradu Košice IV spôsobili škodu vo výške 127 310,89 eur (3 835 368 Sk). obžalovaní Ing. A. M., Ing. G. T. a K. R. v skutku v bode 2/ spoločným konaním za zdaňovacie obdobie v mesiaci august 1998, neoprávnene podvodným spôsobom získali pre firmu F., C. č. XX, ktorej jediným konateľom bol C. A., za ktorého sa vydával K. R., od Daňového úradu Košice IV vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty v celkovej výške 484 039,83 eur (14 582 184 Sk) a to tým spôsobom, že daňový priznaním za uvedený mesiac si firma F., C. č. XX, si v mene osoby C. A. uplatnila nadmerný odpočet DPH na základe sfalšovaných účtovných dokladov a pracovníci Daňového úradu Košice IV Ing. A. M. a Ing. G. T., ktorí boli povinní vykonať daňovú kontrolu oprávnenosti priznania nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty firmy F., túto kontrolu vykonali v rozpore s ustanovením § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, pretože protokol o kontrole dane z pridanej hodnoty z
4 Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z., § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, v spojení s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne.
3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 bol zaradený pre výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny, obžalovanému Ing. A. M.
4 Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z., § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, v spojení s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov.
3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 bol zaradený pre výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny, obžalovanému Ing. G. T.
4 Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z., § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, v spojení s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov.
3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 bol zaradený pre výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny, obžalovanému G. O.
3 Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z., § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, v spojení s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, trest odňatia slobody v trvaní 1 roka, výkon ktorého
1 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 podmienečne odkladá a
1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 určuje skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov, obžalovanému K. R.
4 Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z., § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, v spojení s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov.
3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 bol zaradený pre výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
2 Tr. zák. účinného do
1 písm. c/, písm. d/ zák. č. 300/2005 Z.z. v znení zák. č. 576/2009 Z.z. a bol mu uložený
1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. s prihliadnutím na ustanovenia § 36 písm. j/, písm. l/ Tr. zák. a
2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, výkon ktorého bol
1 Tr. zák. podmienečne odložený s probačným dohľadom a
2 Tr. zák. určená skúšobná doba v trvaní 5 rokov,
3 písm. b/ Tr. zák. uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok počas trvania skúšobnej doby,
3 písm. c/ Tr. zák. uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze stretávania sa s konzumentmi návykových látok a ich predajcami počas trvania skúšobnej doby, ako i všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Ihneď po vyhlásení tohto rozsudku obžalovaní Ing. A. M. a K. R. podali proti nemu odvolanie, ktoré obžalovaný K. R. bližšie neodôvodnil a obžalovaný Ing. A. M. ho písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu
1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, písm. e/ Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť Krajskému súdu v Košiciach na nové prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaní Ing. A. M. a Ing. G. T., ktorí odvolaním napadli rozsudok vo všetkých výrokoch, ktoré sa ich týkali, zhodne poukázali na to, že pri vyhlasovaní napadnutého rozsudku nebol prítomný ich spoločný obhajca, čím boli porušené ich práva na obhajobu. Rovnako tak namietali záver súdu ohľadne skutku pod bodom 1/, že pri daňovej kontrole u daňového subjektu N. postupovali v rozpore s ustanovením § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., lebo prerokovali protokol s neoprávnenou osobou Q. D..
ich názoru v zmysle § 115 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. účinky prevodu obchodného podielu nastávajú voči spoločnosti dňom doručenia zmluvy o prevode obchodného podielu. Tento ich záver potvrdila vo výpovedi svedkyňa JUDr. G. R., vedúca oddelenia správy daní, odboru daňového práva S. (ďalej iba S.),
ktorej daňoví kontrolóri pri kontrole tejto spoločnosti postupovali správne, keď vychádzali zo zápisnice z Valného zhromaždenia, ktorého obsahom bol prevod obchodného podielu z jedného spoločníka na druhého, ktorý má konštitutívny charakter. Zmena zápisu do obchodného registra má iba deklaratórny charakter. V roku 1998 nebol na to jednotný názor, smernice, metodické usmernenia a stanovisko S. boli pre daňové úrady len ako odporúčacia pomôcka. Jednoznačne to upravila až novela Obchodného zákonníka a metodické pokyny k tomu mali záväzný charakter až od
ktorého daňový subjekt má nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH do 30 dní a v prípade kontroly do 10 dní odo dňa jej skončenia. Opakovanú daňovú kontrolu v spoločnosti F. vykonala Ing. G. E.
6 zákona č. 511/1992 Zb. iba na podklade pomôcok, lebo daňový subjekt sa odmietol k veci vyjadriť a nepredložil správcovi dane žiadne daňové doklady. Nie je tiež pravdivé tvrdenie, že túto kontrolu vykonali s neoprávnenou osobou, lebo o pravosti identifikácie skutočného konateľa spoločnosti F. nemali v dobe kontroly žiadne pochybnosti, rovnako tak pracovníci B., ktorá má podstatne prísnejšie kritéria na overenie totožnosti. Pritom číslo občianskeho preukazu na výberovom lístku W. (B.) z 29. septembra 1998 je číslo nového občianskeho preukazu C. A.. Krajský súd opomenul preveriť totožnosť svedka C. A. spoznaním iných osôb z blízkeho okolia, zabezpečiť znalecké dokazovanie z odboru daní a účtovníctva nezávislým subjektom, ktorý presne určí metodiku výpočtu skutočnej škody Slovenskej republiky a vysporiadať sa s otázkou, či vôbec nejaká škoda vznikla, lebo daňový úrad a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky nemôže pre zjavný pomer k veci zabezpečiť nestranné odborné stanovisko. Za účasti znaleckej organizácie, prípadne nezávislej odbornej autority (členov NBS), autorov odborných publikácii o daňovej správe a žijúcich bývalých pracovníkov z obdobia rokov 1998 - 2000, z iných daňových úradov, aká bola prax daňových kontrol a daňových kontrolórov. Celá vec je jednoznačne neprehľadná a vychádza len a len z pohľadu prokuratúry, bez objektívneho zistenia porušenia právnych noriem je rozsudok v celom rozsahu nepreskúmateľný. Obaja obžalovaní dávajú do pozornosti aj to, že prvostupňový súd cez pojmy „v súčinnosti a za pomoci“ preukazuje ich znalosť a zároveň kontrolu nad prideľovaním vecí na Daňovom úrade Košice IV. V priebehu trestného konania bolo pritom preukázané, že výber kontrolórov a prideľovania kontrol nemohli nijako ovplyvniť a už vôbec nie tak, že by mohli predpokladať, ktorý daňový subjekt v tej dobe dostanú pridelený. V rozhodnom období bol zavedený systém prideľovania - rotujúcich kontrolórov vtedajším riaditeľom, ktorého základom bol obeh kontrolórov medzi jednotlivými daňovými subjektmi, bez toho k akému správcovi a s akými počiatočnými písmenami boli kontrolóri pôvodne pridelení. Zmyslom tohto systému bolo zamedziť akejkoľvek zaujatosti a možnosti ovplyvňovania kontrolórov dane z pridanej hodnoty, čo je zrejmé aj zo svedeckej výpovede riaditeľa N. Ing. O.. Tento systém bol dopĺňaný mesačnými príkazmi riaditeľa ÚDR SR Banská Bystrica, ktoré presne určovali výber daňových subjektov na kontrolu DPH.
oboch obžalovaných výrok o škode, ktorá mala vzniknúť trestným činom je nepreskúmateľný. Výpočet škody vo vzťahu k údajnej príčinnej súvislosti medzi údajným skutkom a údajnou škodou je vadný, nakoľko vo vzťahu k spoločnosti F., ako aj vo vzťahu k spoločnosti N. nie je v súlade totožnosť skutku s reálnou škodou. Výška škody nemôže byť vypočítaná na ich vrub, lebo ju neurčovali iba oni, ale aj iní pracovníci daňového úradu. Objektom trestného činu môže byť pri takomto skutku len Slovenská republika a nie daňový úrad. Táto výroková vada sama spôsobuje ničotnosť rozhodnutia, nakoľko daňový úrad nie je a ani nikdy nebol konečným poberateľom a prijímateľom daní a poplatkov, lebo
511/1992 Zb. dane sú príjmom štátneho rozpočtu. Poukázali tiež na znenie článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s neodôvodnenými prieťahmi a neprimeranou dĺžkou trestného konania, čo má dopad aj na právo na spravodlivý proces. Súd prvého stupňa v intenciách týchto ustanovení vôbec neuvažoval, pretože po 14 rokoch od spáchania skutkov a začatí trestného stíhania a ôsmych rokov súdneho konania im uložil tresty odňatia slobody vo výmere 4 rokov, teda takmer v polovici trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného. Neprimeraná dĺžka trestného konania mala viesť prvostupňový súd k použitiu mimoriadne zmierňovacie ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák. a uložiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom s obmedzením v § 40 ods. 4 Tr. zák., čo je aj bežnou praxou najvyššieho súdu. Preto zastávajú názor, že pokiaľ by aj teoreticky mohla byť uznaná ich vina za žalované skutky, nemôže im byť uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, lebo by to vôbec neplnilo výchovný účel trestu. Obžalovaní Ing. A. M. a Ing. G. T. v závere tohto odvolania navrhli najvyššiemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
por. prokurátorovi na došetrenie. Na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu obžalovaný K. R. prostredníctvom obhajcu upozornil na to, že právoplatný rozsudok Okresného súdu Rožňava z
1 Tr. por. účinného do
6 Tr. por. Na prvom mieste najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že námietka obžalovaných Ing. G. T. a Ing. A. M. týkajúca sa práva na obhajobu nie je dôvodná. Na hlavnom pojednávaní
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. Správne dospel k záveru, že obžalovaní žalované skutky spáchali spôsobom a za okolností, ako sú uvedené vo výrokoch pod bodmi 1/ až 4/ napadnutého rozsudku. V súvislosti s odvolacími námietkami obžalovaných C. H., Ing. A. M. a Ing. G. T. treba predovšetkým uviesť, že až na namietané porušenie práva na obhajobu pre neúčasť obhajkyne JUDr. Viery Ferčákovej na hlavnom pojednávaní
vtedy platného zákona o DPH stačilo nesplnenie, čo i len jednej podmienky,
ktorého má platiteľ nárok na odpočet DPH, ak sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, daň na vstupe zaúčtoval, daň zaplatil inému platiteľovi za prijaté zdaniteľné plnenie a platiteľ mal daňový doklad o zaplatení. Tento záver má oporu v ustanovení § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v čase uplatneného nároku na odpočet a výkonu daňových kontrol (august až december 1998). Neúplné bankové výpisy, na ktoré sa obžalovaní odvolávajú, sú iba časťou účtovnej dokumentácie, v ktorej nie sú doložené zákonom požadované doklady preukazujúce súbežné splnenie všetkých podmienok platiteľa dane z pridanej hodnoty pre uplatnenie nároku na odpočet tejto dane. Navyše správou od lesného závodu a svedeckými výpoveďami, okrem iného aj Ing. G. I. bolo bezpečne preukázané vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 4/ - 5/ napadnutého rozsudku, že nákup drevnej hmoty sa neuskutočnil, teda išlo o fiktívny obchod. Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného Ing. A. M. treba síce prisvedčiť, že skutok, pre ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice I
najvyššieho súdu tieto skutočnosti potvrdzujú prepojenosť a súčinnosť obžalovaných pri páchaní trestnej činnosti. Najvyšší súd sa stotožňuje aj s tým, že vykonanými dôkazmi bolo bezpečne preukázané tiež to, že Q. D. v mesiaci marec 1999 v súvislosti s podvodným predajom bytu Q. D. na R. XX v L. bol v realitnej kancelárii odfotografovaný a jeho fotografia bola podrobená znaleckému dokazovaniu, pričom pri tomto predaji použil sfalšovaný občiansky preukaz na meno Q. D. s rovnakým číslom, aký bol použitý pri prevode obchodných podielov firmy N. i pri daňových kontrolách na Daňovom úrade Košice IV, čo bolo potvrdené výpoveďami obžalovaných Ing. R. M. a Ing. M. T.. Uvedené skutočnosti aj
názoru najvyššieho súdu logicky preukazujú úzku prepojenosť obžalovaných, čo im umožnilo páchať žalovanú trestnú činnosť. Bez súčinnosti obžalovaného C. H. by nedošlo k odčerpaniu peňazí z účtu firmy N., kde boli zaslané daňovým úradom a následne do dispozície obžalovaných C. H. a Ing. A. M., ktorí mali tieto finančné prostriedky vydať Q. D. alias Q. D.. Uvedené vyvracia obhajobné tvrdenie obžalovaného C. H., že žiadny z vykonaných dôkazov ho neusvedčoval a preto napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny. V tejto súvislosti treba poznamenať, že samostatná skutočnosť, že daňový kontrolór Ing. A. M. je prítomný pri výbere peňazí v peňažnom ústave pochádzajúcich z „kontroly DPH“, ktorú osobne vykonal je nezvyčajná a svedčí s ďalšími dôkazmi o jeho zainteresovanosti na spáchaní skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil aj so skutkovými závermi krajského súdu vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov ku skutkom pod bodmi 2/ - 3/ napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v ňom správne a logicky vyvodzuje nezákonnosť v konaní obžalovaných, ktoré premietol do inkriminovaných skutkov. V súlade so stavom veci oprel záver o výpovede svedkov Ing. E. K., O. D., L. H. a C. A. a ďalších, ako aj grafologické posudky vo vzťahu k obžalovanému K. R. s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou (svedkovia spoznali identitu tohto obžalovaného) preukazujú, že autorom podpisov na sporných dokladoch je práve tento obžalovaný. Z toho dôvodu nebolo potrebné znalecky skúmať doklad totožnosti predložený svedkom C. A., čoho sa domáhali obžalovaní Ing. A. M. a Ing. G. T., nakoľko bolo nesporne zistené, že osoba vystupujúca pod týmto menom bol obžalovaný K. R.. Správne je aj zistenie, že písomná správa Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom, zaslaná pre potreby Daňového úradu Košice IV na základe dožiadania vo vzťahu k firme A. L. - F., použitej pri daňovej kontrole nadmerného odpočtu DPH vo firme F., za ktorú vystupoval K. R. ako C. A. bola jednoznačne sfalšovaná v prospech tejto firmy, z čoho následne profitovali obžalovaní K. R., Ing. G. T. a Ing. A. M.. Niet pochybností ani o tom, že obžalovaní podvodným spôsobom uvedeným vo výroku o vine napadnutého rozsudku spôsobili škodu tak, ako ju ustálil krajský súd na úkor rozpočtu Slovenskej republiky v zastúpení Daňovým riaditeľstvom Košice. U obžalovaných Ing. A. M., Ing. G. T. (skutky pod bodmi 1/ - 4/) a K. R. (skutky pod bodmi 2/ - 3/) ide o škodu veľkého rozsahu, preto správne postupoval krajský súd, keď ich uznal za vinných z trestného činu podvodu
1, ods. 4 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z.z. spolupáchateľstvom
2 Tr. zák. sčasti v štádiu pokusu
1 Tr. zák. Navyše obžalovaní Ing. A. M. a Ing. G. T. ako pracovníci daňového riaditeľstva - daňoví kontrolóri pri spáchaním skutkov pod bodmi 1/ - 4/ napadnutého rozsudku vykonávali svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, pretože úmyselne zatajovali skutočný stav veci a do daňových kontrolných protokolov vedome uvádzali nepravdivé skutočnosti, čo malo za následok vyplatenie nadmerných odpočtov DPH neoprávneným daňovým subjektom, z čoho spoločne v značnom rozsahu profitovali a spôsobili tak značné škody. Naplnili tým skutkovú podstatu pokračovacieho trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Tr. zák., teda tak, ako týchto obžalovaných uznal súd I. stupňa za vinných, na čo v dostatočnom rozsahu poukázal v dôvodoch napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o obžalovaného C. H. pochybil krajský súd, keď pri posudzovaní výšky spôsobenej škody neprihliadal na ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.,
ktorého trestnosť činu sa posudzuje
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný,
neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
13 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok najnižšej mesačnej mzdy. V dobe činu minimálna mesačná mzda
vládneho nariadenia č. 366/1997 Z.z. s účinnosťou od
4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného v dobe činu za spôsobenie škody veľkého rozsahu - od 3 450 000 Sk a viac bolo možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody od 5 rokov do 12 rokov a
3 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. účinnom od 1. januára 2006 za spôsobenie značnej škody v sume 3 835 368 Sk (127 310,89 eur) je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody od 3 rokov do 10 rokov. Teda použitie novšieho zákona je pre páchateľa priaznivejšie a preto prvostupňový súd rozhodol v neprospech tohto obžalovaného v otázkach viny a v dôsledku toho aj trestu. Vzhľadom na to najvyšší súd
1 písm. d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine v bode 1/ a vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému C. H.. Následne
3 Tr. por., lebo mu to zistený skutkový stav dovoľoval rozhodol rozsudkom tak, že tohto obžalovaného uznal vinným zo spolupáchateľstva k zločinu podvodu
1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pretože na škodu cudzieho majetku seba a iného obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku činom uvedeným v odseku 1/ značnú škodu. S ohľadom na túto zmenu právnej kvalifikácie skutku v bode 1/ napadnutého rozsudku najvyšší súd uložil obžalovanému C. H.
3, § 39 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z., v spojení s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov nepodmienečne. Práve okolnosti spáchania tohto jediného skutku, spôsobený následok blížiaci sa ku škode veľkého rozsahu, napriek doterajšej bezúhonnosti a pomerom obžalovaného a celkovej dĺžke konania si vyžadovali na výchovu aj tohto obžalovaného pôsobiť krátkym, ale nepodmienečným trestom odňatia slobody. Obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný. Pre výkon tohto trestu ho preto zaradil
2 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd pri rozhodovaní o trestoch správne u obžalovaných Ing. A. M. a Ing. G. T. prihliadol na všetky zásady vymedzené v ustanovení § 23 ods. 1 a § 31 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z.z. a nasledujúce tak, ako je to uvedené v dôvodoch napadnutého rozsudku. Aj
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s ohľadom na rozsah spáchanej trestnej činnosti, spôsob jej spáchania a okolnosti, za akých k tomu došlo, treba na splnenie individuálnej a generálnej prevencie pôsobiť na obžalovaných výkonom nepodmienečných trestov pri výmere, ktorých súd prvého stupňa v súlade so zákonom prihliadol na hodnotenie týchto obžalovaných a na to, že obžalovaní Ing. A. M. a Ing. G. T. ako daňový kontrolóri nechránili štátne záujmy v daňovej oblasti a aj ich značným pričinením spôsobili Slovenskej republike škodu veľkého rozsahu. Výmera uložených trestov prihliada i na to, že trestné stíhanie trvalo neprimerane dlhú dobu tak, ako to má na zreteli Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 v článku 6 ods. 1. Najvyšší súd preto odvolacie námietky obžalovaných Ing. G. T. a Ing. A. M. týkajúce sa uložených trestov nepovažoval za dôvodné. Uložené úhrnné tresty odňatia slobody obžalovaným Ing. A. M. a Ing. G. T. aj za použitia § 35 ods. 1 Tr. zák., obom zhodne vo výmere 4 rokov so zaradením pre ich výkon do najmiernejšej nápravnovýchovnej skupiny v zmysle § 39a ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. zodpovedajú kritériám pre ukladanie druhu a výmery trestu. Na základe uvedeného najvyšší súd odvolania obžalovaných Ing. A. M. a Ing. G. T.
por. ako nedôvodné zamietol. Prvostupňový súd správne zistil, že obžalovaný K. R. bol právoplatne odsúdený za úmyselnú trestnú činnosť k podmienečnému trestu odňatia slobody s určením skúšobnej doby na 5 rokov. V dobe rozhodovania krajského súdu boli splnené zákonné podmienky pre uloženie súhrnného trestu a preto bolo namieste, keď krajský súd obžalovanému K. R. aj za použitia § 35 ods. 2 Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody za súčasného zrušenia výroku o treste v rozsudku Okresného súdu Rožňava z
článku I tohto rozhodnutia odpustil tresty odňatia slobody právoplatne uložené predo dňom rozhodnutia o amnestií, ktorých výkon je podmienečne odložený s účinkom, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený. O aplikácií rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o amnestii musí rozhodnúť Okresný súd Rožňava, ktorý vydal odsudzujúci rozsudok (z 28. septembra 2011, sp. zn. 1T 113/2011) vo veci obžalovaného K. R. a potom bude môcť krajský súd rozhodnúť o uložení trestu za teraz posudzovanú trestnú činnosť. Najvyšší súd preto
1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších zákonov zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste a spôsob jeho výkonu týkajúci sa obžalovaného K. R..
1 Tr. por. vrátil vec Krajskému súdu v Košiciach, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol. Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny riadny opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.