1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, ktorých uloženie navrhovateľovi nepovažoval odporca za dostačujúce a účelné. Ani žiadosť navrhovateľa o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na jeho prepustenie
3 zákona o pobyte cudzincov.
8 zákona o pobyte cudzincov však ministerstvo vnútra kontroluje výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, pritom spolupracuje s mimovládnymi organizáciami, takouto je nepochybne i IOM. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ sa dňa 16.10.2012 zaregistroval u pracovníka IOM do programu Dobrovoľný návrat a z toho dôvodu ÚPZC Sečovce požiadalo dňa 11.12.2012 IOM Bratislava o zaslanie informácie. V odpovedi zo dňa 14.12.2012 bolo uvedené, že IOM komunikuje s Konzulárnym oddelením Ruskej federácie v Bratislave, keďže identita cudzinca je preverovaná Federálnym bezpečnostným úradom v Moskve a preto IOM predpokladá, že cestovný doklad bude vystavený v priebehu dvoch mesiacov. I vzhľadom na citované zákonné ustanovenie je preto neodôvodnená odvolacia námietka, že kontaktovaním IOM odporca hľadal iné spôsoby riešenie prípadu navrhovateľa a potreby predĺženia lehoty. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že prostredníctvom ÚPZC Sečovce i dňa 19.12.2012 bola doručená odpoveď ÚPZC Medveďov o konaní vo veci bez ďalších nových informácií. Krajský súd uviedol, že v napadnutom rozhodnutí odporca rozviedol dôvody a účel zaistenia. Bolo preukázané, že navrhovateľ neustále mení svoju identitu, miesto bydliska, ako aj štátnu príslušnosť, nemá povolený pobyt a má uložený zákaz vstupu na dobu viac ako troch rokov s tým, že už bol dvakrát súdom odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Tieto skutočnosti preto sťažujú vydanie náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom Ruskej federácie v Bratislave, ktorý overuje totožnosť navrhovateľa. Z predchádzajúcich správ vyplývali približné lehoty vybavenia náhradného cestovného dokladu, podmienené zistením totožnosti navrhovateľa. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal tiež, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie, podmienené vydaním náhradného cestovného dokladu po zistení totožnosti navrhovateľa, ktorý, ako to už bolo uvedené, mení svoju identitu. K odvolacej námietke o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov
4 zákona o pobyte cudzincov, krajský súd uviedol, že lehota zaistenia môže byť predĺžená
prvej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, teda v rámci šesťmesačnej lehoty. Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberal dôvodmi predĺženia lehoty zaistenia. Uviedol, že navrhovateľ mení svoju totožnosť a tým sťažuje svoju identifikáciu, i vydanie náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ požiadal o dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM, čo
zákona nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia. Za neodôvodnenú považoval krajský súd i odvolaciu námietku, týkajúcu sa článku 15 ods. 1 „Návratovej smernice“, pretože odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal odôvodnením hroziaceho nebezpečenstva skrývania sa alebo vyhýbania sa navrhovateľa príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia, ktoré prípadne inak sťažuje, keď uviedol, že navrhovateľ mení svoju identitu a dopustil sa tiež dvakrát prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia. K námietke ohľadom vykonateľnosti rozhodnutia krajský súd uviedol, že pred rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia, nadväzujúcom na predchádzajúce rozhodnutie o zaistení, bol navrhovateľ vypočutý do zápisnice podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní dňa 21.12.2012 a o termíne tohto výsluchu bol upovedomený i splnomocnený zástupca navrhovateľa, ktorý sa však na tento výsluch nedostavil. Navrhovateľ odmietol prevziať napadnuté rozhodnutie.
5 Správneho poriadku sa takéto rozhodnutie správneho orgánu doručuje nielen splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa, ale
poslednej vety aj navrhovateľovi, teda účastníkovi konania, ktorý v danom prípade má osobne v konaní niečo vykonať a preto sa táto písomnosť doručuje nielen zástupcovi, ale aj jemu.
7 zákona o pobyte cudzincov zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok na súd do 15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, o opravnom prostriedku rozhodne krajský súd do 7 dní. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok. V tomto smere k odvolacej námietke, že navrhovateľ sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia už v prvý deň pozbavenia osobnej slobody a súd by mal povinnosť rozhodnúť o jeho návrhu v lehote 7 dní, teda už v
právnej istoty oprávnený predvídať, že v zaistení bude najdlhšie do 25.12.
5 SP sa rozhodnutie doručuje nielen splnomocnenému zástupcovi, ale aj účastníkovi konania. Následne konštatuje, že štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok na súd, ktorý má povinnosť rozhodnúť do 7 dní. Z uvedeného však súd nevyvodzuje žiaden záver vo vzťahu k vykonateľnosti rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Námietka k lehote zaistenia Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva, že lehota zaistenia navrhovateľa bola predlžená, nakoľko vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľa sa z pohľadu IOM predpokladá v lehote cca 2 mesiacov. Táto informácia vyplýva z nezáväzného vyjadrenia IOM. V predchádzajúcich rozhodnutiach o zaistení, ako aj predĺžení zaistenia naopak odporca poukazoval na to, že na vydanie náhradného cestovného dokladu sa predpokladá lehota 1 mesiaca. Táto informácia bola poskytnutá konzulom Veľvyslanectva Ruskej federácie, ktorý sa osobne dňa 24.10.2012 osobne stretol s navrhovateľom a ktorému bola odovzdaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ pritom poukázal na to, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce kontaktoval IOM dňa 11.12.2012, teda takmer 3 mesiace potom, čo bol navrhovateľ pozbavený osobnej slobody. Navrhovateľ v čase podania odvolania bol pozbavený osobnej slobody viac ako 4 mesiace. Príslušné orgány odôvodňujú pozbavenie jeho osobnej slobody najskôr tvrdením, že na vydanie náhradného cestovného dokladu je v jeho prípade potrebná lehota 1 mesiaca a následne tvrdením, že je potrebná dvojmesačná lehota. Podľa navrhovateľa je zrejmé, že vo veci vydania náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa existuje prekážka, odporca však nemôže pred koncom lehoty zaistenia hľadať iný spôsob vybavenia náhradného cestovného dokladu (kontaktovanie IOM). IOM nie je príslušným orgánom zodpovedným za realizáciu administratívneho vyhostenia a odporca nemôže svoje povinnosti prenášať na mimovládne organizácie a ich činnosťou odôvodňovať potrebu predĺženia lehoty zaistenia. Navyše odporca v rozhodnutí nešpecifikoval činnosť IOM, súd v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia odporcu nahrádza. Odporcovi vyčítal, že sa v rozhodnutí nijako nevysporiadal ani s tým, prečo je lehota zaistenia dlhšia, ako pôvodne predpokladal. Z výroku rozhodnutia vyplýva, že lehota zaistenia navrhovateľovi bola predĺžená o 30 dní odo dňa 26.11.2012.
4 posledná veta zákona o pobyte cudzincov lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok") rozhodnutie je vykonateľné, ak sa proti nemu nemožno odvolať alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok. Moment vykonateľnosti rozhodnutia je podmienený vznikom účinnosti vydaného rozhodnutia. Rozhodnutie o zaistení sa stáva účinným a vykonateľným v okamihu jeho oznámenia účastníkovi konania. Podľa § 51 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením písomného vyhotovenia rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Deň doručenia je dňom oznámenia. Podľa § 25 ods. 5 Správneho poriadku ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom na celé konanie, písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje iba tomuto zástupcovi. V danom prípade bolo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia doručované iba navrhovateľovi. Jeho právnemu zástupcovi bolo doručené až 05.12.2012 (teda až po podaní opravného prostriedku). Vzhľadom na uvedené sa rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia stalo vykonateľným až 05.12.2012. Navrhovateľ tak bol odo dňa 26.11.2012 do 05.12.2012 pozbavený osobnej slobody bez existencie vykonateľného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa je vo vzťahu k okamihu pozbavenia jeho osobnej slobody nezákonným. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že bol rozhodnutím a postupom odporcu ukrátený na svojich právach. Námietka efektívnosti a účelnosti zaistenia Z rozhodnutia odporcu nevyplýva, či je pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Odporca síce odôvodňuje efektívnosť a účelnosť predpokladom, že náhradný cestovný doklad bude navrhovateľovi vydaný v lehote cca 1 mesiaca, ako je však zrejmé, v lehote 1 mesiaca od odovzdania žiadosti o jeho vydanie konzulovi Veľvyslanectva Ruskej federácie (t.j. od 24.10.2012) už uplynul viac ako mesiac a doklad navrhovateľovi vydaný nebol. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má
článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. Napadnuté rozhodnutie tak vzhľadom na vyššie uvedené nemožno považovať podľa navrhovateľa za riadne odôvodnené
3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tieto atribúty nespĺňa. Navrhovateľ napokon uviedol, že pri rozhodovaní o zaistení sú príslušné orgány povinné prihliadať na tzv. „návratovú smernicu" (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín). Túto mala Slovenská republika transponovať do 24. decembra 2010.
judikatúry Európskeho súdneho dvora sú po lehote na transpozíciu priamo účinné ustanovenia smernice, ktoré neboli transponované vôbec, alebo boli transponované neskoro, nesprávne alebo neúplné a obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť pre orgány členského štátu. Smernica bola transponovaná nesprávne a neúplné. Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. Toto ustanovenie je
ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu návratu.
článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: lSZa/7/2012 zo dňa 6.11.2012, v ktorom súd upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. Námietka týkajúca sa žiadosti navrhovateľa o prepustenie zo zaistenia Súčasne s poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru navrhovateľ žiadal, aby súd nariadil jeho prepustenie z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
článku 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Jediným konaním, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody navrhovateľa je konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení. Navrhovateľ má
čl. 5 ods. 4 Dohovoru právo, aby súd v tomto konaní nariadil prepustenie, ak je pozbavenie jeho osobnej slobody nezákonné. Tým, že bol navrhovateľ pozbavený osobnej slobody v čase, keď rozhodnutie o jeho zaistení nenadobudlo vlastnosť vykonateľnosti, že lehota zaistenia bola rozhodnutím predĺžená s poukazom na vyjadrenie IOM, ktorá nie je orgánom príslušným na realizáciu administratívneho vyhostenia a ktoré bolo vo veci oslovené v čase, keď bol navrhovateľa už takmer 3 mesiace pozbavený osobnej slobody, že pozbavenie osobnej slobody nie je efektívne a účelné a tým, že odporca neaplikoval v prípade navrhovateľa „návratovú smernicu“ bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby bol rozhodnutím NS prepustený zo zaistenia. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. III. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca napadnutým rozhodnutím č.s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-080/2012 zo dňa 21.12.2012 podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 52 dní odo dňa 25.12.2012 (t.j. najviac do 14.02.2013) a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že navrhovateľ i naďalej bude umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“). V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že trestným rozkazom Okresného súdu v Humennom OT/46/2012 zo dňa 25.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého dňa, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, navrhovateľovi nebol uložený trest vyhostenia z územia SR a preto správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa dňa 24.09.2012 pod č.s. PPZ-HCP-PO6-KP-28-009/2012
1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov,
ktorého policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Odporca uviedol, že dňa 24.09.2012 bol navrhovateľ rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice (ďalej len „správny orgán“) č.s. PPZ-HCP-PO6-KP-28-013/2012 zaistený podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo na základe odvolania navrhovateľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/24/2012-25 zo dňa 17.10.2012 zrušené a vec vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie právoplatne dňa 31.10.2012. Tohto dňa bol navrhovateľ zo zaistenia prepustený. Po kontrole hliadkou, pri ktorej nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol navrhovateľ dňa 31.10.2012 zaistený na základe rozhodnutia odporcu o zaistení č.s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012, ktoré Krajský súd v Košiciach na základe odvolania navrhovateľa dňa 20.11.2012 potvrdil na pojednávaní, no písomné vyhotovenie rozsudku súdu nebolo správnemu orgánu doručené v čase vydania tohto rozhodnutia. S odkazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca vo svojom rozhodnutí podrobne opísal viaceré konania vo vzťahu k navrhovateľovi, a to od roku 2009, kedy pod menom K. O., nar. XX.XX.XXXX,. bol rozhodnutím správneho orgánu č.p. UHCP-5-11/RHCP-PO-CP-KE-ZVC/2009 právoplatne dňom 16.03.2009 administratívne vyhostený z územia SR s určením zákazu vstupu na územie SR do 01.03.2014, pričom dňa 01.03.2009 bol zaistený v ÚPZC Sečovce a dňa 22.04.2009 odovzdaný do Nemecka ako žiadateľ o azyl pod menom K. A., nar. XX.XX.XXXX. Ďalej odporca uviedol, že dňa 24.02.2011 bol navrhovateľ pod menom S. W. Z., nar. XX.XX.XXXX, rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. OT/16/2011 zo dňa 24.02.2011 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a bol mu uložený trest vyhostenia v trvaní 5 rokov. Následne bol odsúdený už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu v Humennom sp. zn. OT/46/2012 zo dňa 25.05.2012 k trestu odňatia slobody na 4 mesiace, bez uloženia trestu vyhostenia z územia SR. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nedisponuje platným cestovným dokladom
článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006 ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc. Tým považoval za dôvodné zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia policajným útvarom
1 písm. b/, d/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán v dňoch 15.11.2012 a 23.11.2012 požiadal ÚPZC Medveďov o informáciu ohľadom vydania náhradného cestovného dokladu Veľvyslanectvom Ruskej federácie v Bratislave.
odpovede zo dňa 26.11.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva Ruskej federácie pohovor s navrhovateľom dňa 24.10.
obsahu zápisnice zo dňa 21.10.2012 navrhovateľ nebol ochotný komunikovať so zástupcom odporcu. Odporca odôvodnil predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov tým, že navrhovateľ sa opakovane zdržiava na území SR neoprávnene napriek tomu, že dňa 01.03.2009 bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a bol určený zákaz vstupu do 01.03.2014 a neskôr súdom uložený trest vyhostenia z územia SR do 24.02.2016, čo bolo dvakrát súdom kvalifikované ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Navrhovateľ neustále menil svoju identitu, miesto bydliska a štátnu príslušnosť a preto správny orgán na základe správnej úvahy sa odôvodnene domnieval, že navrhovateľ ujde alebo sa bude skrývať, nakoľko mení svoju totožnosť, nemá povolený pobyt a má uložený zákaz vstupu na dobu viac ako 3 roky, čo je možné definovať ako riziko úteku. Jednoznačne identifikovať navrhovateľa bude môcť správny orgán až na podklade jeho identity a vydaní náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom Ruskej federácie v Bratislave. Z toho dôvodu rozhodol o predĺžení zaistenia a umiestnení navrhovateľa v ÚPZC v Sečovciach na účel výkonu administratívneho vyhostenia
1 písm. b/ a písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Ďalej odporca uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa zaoberal tým, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie, a to aj z hľadiska posudzovania dĺžky zaistenia navrhovateľa. Poukázal na stretnutie konzula Ruskej federácie s navrhovateľom za účelom vydania náhradného cestovného dokladu a poukázal na informáciu ÚPZC Medveďov, že u štátnych príslušníkov Ruskej federatívnej republiky s potvrdenou totožnosťou sa predpokladá vystavenie náhradného cestovného dokladu v lehote asi 4 týždňov. Podľa odpovede zo strany IOM Bratislava podľa predpokladov bude náhradný cestovný doklad vystavený v priebehu dvoch mesiacov. Správny orgán mal preto za to, že navrhovateľ sa vyhýba administratívnemu vyhosteniu, nerešpektuje zákaz vstupu na územie SR, kde nemá žiadnych príbuzných a opakovane marí výkon úradného rozhodnutia. Zaistenie navrhovateľa na výkon jeho administratívneho vyhostenia označil odporca v súlade so zásadou proporcionality a v súlade s článkom 8 ods. 1 a článkom 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal tiež na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov,
ktorého ani požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Odporca preto predĺžil lehotu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný do 14.02.2013 s tým, že začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. V závere svojho rozhodnutia odporca citoval tiež zákonné znenie § 90 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov,
ktorého je zaistený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prepustený zo zariadenia, povinný vycestovať z územia SR v lehote do 30 dní od prepustenia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že tento sa zaoberal aj alternatívou uloženia menej prísneho donucovacieho opatrenia
1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že navrhovateľ žiadnu z podmienok nebol schopný splniť, nakoľko nepreukázal zabezpečenie ubytovania počas tejto povinnosti a nepreukázal ani dostatočné finančné zabezpečenie pobytu. Proti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, ktorý bol krajským súdom vyhodnotený ako nedôvodný a rozhodnutie odporcu ako zákonné bolo rozsudkom krajského súdu potvrdené. IV. Právny názor Najvyššieho súdu SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
právnej istoty bol oprávnený predvídať, že v zaistení bude najdlhšie do 25.12.2012. Odvolací súd sa s takýmto názorom navrhovateľa nestotožňuje. Pokiaľ totiž zákonodarca umožňuje predĺžiť lehotu zaistenia z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote zaistenia, navrhovateľ sa nemohol oprávnene spoľahnúť na to, že v zaistení bude do doby určenej v rozhodnutí o zaistení, resp. predĺžení zaistenia. V danom prípade dôvodom predĺženia doby zaistenia navrhovateľa bola skutočnosť, že zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote zaistenia, navrhovateľ neustále menil svoju identitu, miesto bydliska, ako aj štátnu príslušnosť a tieto skutočnosti sťažovali vydanie náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom Ruskej federácie v Bratislave, ktorý overoval totožnosť navrhovateľa. Z predložených správ vyplynulo, že približné lehoty vybavenia náhradného cestovného dokladu sú podmienené zistením totožnosti navrhovateľa. Podľa odvolacieho súdu neobstojí preto ani odvolacia námietka navrhovateľa, že predĺžením lehoty zaistenia došlo k porušeniu princípu právnej istoty. Z obsahu spisu (oznámenia PPZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce) napokon vyplynulo, že navrhovateľ dňa 23.01.2013 dobrovoľne vycestoval z územia SR cez hraničný priechod Bratislava letisko do domovskej krajiny. Pokiaľ teda krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu ako zákonné, odvolací súd považoval takéto rozhodnutie súdu za vecne správne a podľa § 219 OSP ho potvrdil. V. ZHRNUTIE Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.