čl. 46 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/56/2008). Podľa ustálenej judikatúry - nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (nálezy sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/01, I. ÚS 52/02, III. ÚS 183/2003, PL ÚS 21/08, I. ÚS 354/08) a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/29/2010, ZSP 5/2011, či uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/5/2011) môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Súčasťou súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je aj prieskum postupu, ktorý predchádzal rozhodnutiu (§ 244 ods. 1,2 O.s.p.). Za postup správneho orgánu preskúmateľný v správnom súdnictve sa predovšetkým považuje jeho činnosť, ktorou správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Pod činnosťou sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem, ktoré správny orgán oprávňujú a zaväzujú na úkony v priebehu konania. Postup správneho orgánu je zákonný vtedy, ak nevybočuje z medzí týchto noriem, najmä hypotéz a dispozícií. Vybavením žiadosti o informácie sa rozumie buď poskytnutie požadovaných informácií v zákonom stanovenej lehote, alebo vydanie písomného rozhodnutia o nesprístupnení informácií, rovnako v zákonnej lehote. Žalovaný v danom prípade poskytol informácie žalobcovi jedným zo spôsobov uvedených v § 16 ZSI a to odoslaním poštou na adresu žalobcu. Nepochybne sa tak stalo v zákonom stanovenej lehote a keďže podľa názoru súdu povinná osoba sprístupnila všetky požadované informácie, nebola povinná o nesprístupnení informácií vydať písomné rozhodnutie podľa § 18 ods. 2 ZSI. Proti rozhodnutiu o sprístupnení informácií nemožno podať opravný prostriedok (§ 18 ods. 1 ZSI) a preto žalobca nebol oprávnený podať relevantným spôsobom rozklad a to napriek tomu, že poukazoval na § 18 ods. 2 v spojitosti s § 18 ods. 3 ZSI, podľa ktorého ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie, či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Všeobecne platí, že po uplynutí zákonnej lehoty automaticky vzniká tzv. fikcia zamietavého rozhodnutia, hoci riadne písomné rozhodnutie povinná osoba nevydala. Platí to aj vtedy, ak povinná osoba sprístupnila iba niektoré požadované informácie, avšak o nesprístupnení zvyšných informácií nevydala v zákonnej lehote žiadne písomné rozhodnutie. V takom prípade vzniká fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení zvyšných informácií, proti ktorému sa možno odvolať (podať rozklad). Je teda zrejmé, že ZSI predpokladá síce vydanie fiktívneho rozhodnutia ako následok nečinnosti povinnej osoby, ale takýto postup povinnej osoby nie je zákonom dovolený a je nezákonný. Fiktívne rozhodnutie je už svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a preto je ho vždy potrebné zrušiť. V danom prípade však nedošlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia povinnou osobou a to z dôvodu, že povinná osoba poskytla žalobcovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 ZSI v zákonom stanovenej lehote. Správne potom minister žalovaného v liste zo dňa 09.07.2012 uviedol, že podanie žalobcu označené ako rozklad nemôže považovať za opravný prostriedok, nakoľko informácia bola žalobcovi poskytnutá a v takom prípade nie je podľa § 18 ods. 1 ZSI opravný prostriedok prípustný. Aj písomne vyhotovený list, resp. prípis povinnej osoby, podpísaný osobou oprávnenou rozhodovať, ktorý nie je označený ako rozhodnutie alebo neobsahuje náležitosti rozhodnutia, sa považuje za rozhodnutie ak z obsahu takého listu vyplýva, že žiadosť o informácie bola zamietnutá. Pri posúdení otázky, či ide o rozhodnutie, je potrebné vždy vychádzať z obsahu písomnosti, a nie z jej názvu, označenia či formy. Nie je teda rozhodujúce, ako je akt správneho orgánu označený, alebo či je vôbec nejako označený. Podstatné je, či správny orgán takýmto aktom autoritatívne zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je teda rozhodujúci vecný obsah aktu. Súdy pritom preskúmavajú zákonnosť vydaných rozhodnutí. Rozhodnutie je pojmom právne technickým. V danom prípade sa žalobca výslovne domáhal zrušenia rozhodnutia (listu) žalovaného zo dňa 4. júna 2012 a rozhodnutia (listu) zo dňa 9. júla 2012 Ministra zahraničných vecí SR, avšak týmito nebolo autoritatívne zasiahnuté do jeho právnej sféry a nijako negatívne sa nepremietli do jeho práv, právom chránených záujmov, či povinností. Žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí, ktoré preskúmaniu nepodliehajú a preto bolo konanie potrebné podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastaviť. Pre úplnosť krajský súd dodal, že ak sa žalobca domnieval, čo napokon vyjadril aj v žalobe, že mu žalovaný v rozpore s ZSI neposkytol požadované informácie a ani o nevyhovení žiadosti nevydal písomné rozhodnutie podľa § 18 ods.2 ZSI, mal sa domáhať preskúmania zákonnosti fiktívnych rozhodnutí, a to či už povinnej osoby podľa § 18 ods.3 ZSI, resp. fiktívneho rozhodnutia odvolacieho orgánu podľa § 19 ods. 3 ZSI. Žalobca však takto celkom evidentne nepostupoval a súdu, ktorý bol viazaný obsahom žaloby a navrhovaným petitom, nezostalo nič iné, ako konanie o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí zastaviť, keďže tieto rozhodnutia prieskumu nepodliehajú. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods.1 písm. c) O.s.p.
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. II. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, a to z dôvodu, že
1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov a v rozsahu podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od jeho logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého uznesenia. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa napadnuté uznesenie odôvodnil spôsobom spĺňajúcim v plnom rozsahu zákonné požiadavky v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Preto by bolo úplne nadbytočné v preskúmavanej veci opakovať účastníkom známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu. Prvostupňový súd pri preskúmavaní žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného postupoval dôsledne, reagoval vyčerpávajúcim spôsobom na všetky námietky účastníkov konania a vec správne posúdil aj po právnej stránke. S právnou argumentáciou prvostupňového súdu sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Vychádzajúc z formulácie žiadosti o poskytnutie informácie, správny orgán v predmetnej veci postupoval v súlade so zákonom o slobode informácií. Ak mal žalobca za to, že jeho žiadosti o sprístupnenie požadovaných informácií druhostupňovým správnym orgánom nebolo vyhovené, t. j. že postupom žalovaného došlo k vzniku fiktívneho rozhodnutia, potom bolo potrebné z jeho strany zachovať zákonný postup a domáhať sa preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného na základe žaloby. K uvedenému však zo strany žalobcu v konkrétnom prípade nedošlo. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci sa žalobca svojou žalobou výslovne domáhal zrušenia rozhodnutia (listu) žalovaného zo dňa 4. júna 2012 a rozhodnutia (listu) zo dňa 9. júla 2012 ministra zahraničných vecí SR, ktorými nebolo autoritatívne zasiahnuté do jeho právnej sféry a nijako negatívne sa nepremietli do jeho práv, právom chránených záujmov, či povinností. Za stavu, že sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí, ktoré súdnemu preskúmaniu nepodliehajú, zastavenie konania prvostupňovým súdom podľa § 250d ods. 3 O.s.p. bolo v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1
1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.