1, ods. 2 Tr. zák. a iné, vedenej na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB-4T 45/2012, o odvolaní obžalovaného Ing. G. T. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 10. decembra 2012, sp. zn. BB-4T 45/2012, takto rozhodol:
por. odvolanie obžalovaného Ing. G. T. sa z a m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 10. decembra 2012, sp. zn. BB-4T 45/2012, bol obžalovaný Ing. G. T. uznaný za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a/ Tr. zák. Táto právna kvalifikácia vychádza zo skutkových zistení, že dňa 27. júla 2011 v obci Šiatorská Bukovina 164, v reštaurácii Na terase, okres Lučenec, ako inšpektor práce, zaradený na Inšpektoráte práce Banská Bystrica, potom ako vykonal kontrolu uzatvorených pracovných zmlúv so zamestnávateľom C. H. IČO: XXXXXXXX si dal sľúbiť od C. H.platok - finančnú hotovosť v presne neurčenej výške za to, že protokol o vykonanej kontrole vyhotoví tak, aby v ňom pokuta nebola uložená a následne prijal od C. H. sumu 50 €, pričom porušil ustanovenie § 60 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a § 61 ods. 1 písm. b/, písm. c/ zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Za to bol obžalovanému Ing. T.
2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov.
1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon tohto trestu zaradil súd obžalovaného Ing. T. do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Tr. zák. mu uložil tiež trest zákazu činnosti - výkonu zamestnania, povolania alebo funkcie s rozhodovacou právomocou v orgánoch verejnej moci na päť rokov. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný Ing. T. odvolanie, ktoré ešte dodatočne doplnil osobitným písomným podaním, reagujúcim na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu. Obžalovaný namieta, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že sa dopustil konania kladeného mu za vinu a svojim konaním nenaplnil skutkovú podstatu trestných činov prijímania úplatku a zneužitia právomoci verejného činiteľa. Špecializovanému trestnému súdu ďalej vytýka, že odmietavý postoj k tvrdeniam obhajoby vyjadril len nepostačujúcou formuláciou, že „obrane obžalovaného neuveril“. Prvostupňový súd považoval za podstatný usvedčujúci dôkaz zvukový záznam zo stretnutia obžalovaného s C. H., keď po otázke či stačilo tých 50 € sa obžalovaný Ing. T. opýtal, či chce ešte doplatiť a že asi sa mu dobre vodí, keď ponúka. Obžalovaný v odvolaní tvrdí, že C. H. zneužil jeho terminológiu, ktorú používa v obdobných prípadoch pri výkone inšpekcie. Za situácie, keď žiadne iné priame dôkazy neboli v konaní zadovážení, súd neakceptoval zásadu v pochybnostiach v prospech obvineného. Uveril tvrdeniu jedinej osoby, ktorá bola poskytovateľom údajného úplatku napriek tomu, že obžalovaný nemenil svoje výpovede a od začiatku vypovedal pravdivo. Samotné hodnotenie nahrávky súdom je jednostranné vytrhnutie pár viet z kontextu dlhého a bezobsažného rozhovoru. Obžalovaný poukázal na to, že keď mu H. ukazoval peňaženku plnú peňazí a navádzal ho na ich prijatie, bol to práve obžalovaný, ktorý zmenil tému rozhovoru a akékoľvek peňažné prostriedku odmietol prijať. H. konaniu zjavne nerozumel, pretože do tému rozhovoru vôbec logicky nezapadalo, pričom na stretnutie dňa 25. augusta 2011 bol agentom H. výslovne vylákaný so zámerom získať rozhodujúci dôkaz. Témou predmetného rozhovoru bolo zamestnávanie W.. Celý skutok a skutkové okolnosti podporujúce obžalobu zostali len v rovine tvrdenia proti tvrdeniu. Súd už citovanú vetu rozhovoru nesprávne vyložil, vytrhol z kontextu a pripísal jej iný obsah ako v skutočnosti mala. Oproti obžalobe vypustil zo skutkovej vety prijatia sumy 50 € slová „ako časť sľúbeného úplatku“, pretože súd uznal, že v tejto časti obžaloba nepreukázala úmysel obžalovaného smerujúci k zaplateniu zvyšnej časti údajného úplatku. Pritom práve slovné spojenie „Ešte chcete doplatiť?“ by nasvedčovalo tomu, že obžalovaný žiadal ešte niečo doplatiť. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na to, že agent bol použitý za účelom dokázania doplatenia zostávajúcej časti úplatku, čo vyplýva aj zo samotného Príkazu na použitie agenta, zo dňa 30. júna 2011. Nevysvetleným zostalo, napriek námietkam obhajoby, ako mohol byť „Príkaz na použitie agenta“ vydaný už 30. júna 2011, keď predmetný skutok sa mal stať až 27. júla 2011 a agent podal trestné oznámenie až 8. augusta 2011. Argument, že išlo len o formálnu chybu v písaní, je
názoru obžalovaného nedostatočný. Súd sa vôbec nepozastavil nad tým, že nie je zrejmé, odkedy C. H. pôsobil ako agent. Za porušenie „zásady bezprostrednosti“ považuje obžalovaný Ing. T. odročenie hlavného pojednávania na základe žiadosti C. H., pretože týmto postupom súd znemožnil získať bezprostredný dojem na výpoveď obžalovaného, ktorá by bola bez časového odstupu konfrontovaná s výpoveďou agenta a svedkýň. Súdu ďalej vytýka, že pri hodnotení skutkového stavu sa vôbec nezaoberal otázkou vierohodnosti a dôkaznej sily výpovede každého svedka jednotlivo. Všetci svedkovia na hlavnom pojednávaní zhodne tvrdili, že sa nepamätajú, pričom odkazovali na výsluchy z prípravného konania. Súd nepripustil úvahu, že mohlo ísť o dohodnutú taktiku a bez primeraného konštatovania vyhodnotil tvrdenia svedkov ako pravdivé. Úvahy súdu o pravdivosti vyjadrení svedkov založené len na tom, že svedok po prečítaní jeho skoršej výpovede z prípravného konania sám zhodnotí, že jeho vyjadrenie je pravdivé, nepovažuje obžalovaný Ing. T. za náležité zistenie skutkového stavu veci na princípoch priamosti, ústnosti a bezprostrednosti hlavného pojednávania.
názoru obžalovaného nie je predsa možné jednoznačne potvrdiť niečo, na čo sa svedok už nepamätá. Samotný agent vystupoval na hlavnom pojednávaní neisto a jeho celková výpoveď pôsobila
obžalovaného nepresvedčivo. Uložený trest považuje obžalovaný za neprimerane prísny. Vzhľadom na skutočnosť, že vychováva dve deti, ktoré nie sú schopné samé sa živiť, manželka je bez práce a doposiaľ žil ako morálny človek, mal súd za použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. uložiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd
1 písm. d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodujúc
3 Tr. por. ho spod obžaloby
a/ Tr. por. oslobodil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, na podklade podaného odvolania
1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, majúc na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Tr. por. Odvolací súd zistil, že podané odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Prvostupňový súd zákonu zodpovedajúcim spôsobom vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie, ktorého výsledky ustálené logickým hodnotením dôkazov premietol do správnych skutkových a právnych záverov. Rovnako na strane 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil akými úvahami sa súd riadil pri úprave skutkovej vety oproti obžalobe. S týmto postupom prvostupňového súdu sa odvolací súd stotožňuje a dodáva, že sa ním nezmenila totožnosť skutku. Pokiaľ obžalovaný Ing. T. v podanom odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že neuveril jeho obhajobe spočívajúcej v tvrdení, že trestnú činnosť nespáchal a zvukový záznam sa týka inej témy rozhovoru a nie úplatku, odvolací súd konštatuje nasledovné: Zvukový záznam a výpovede svedkov sú len jednou skupinou dôkazov usvedčujúcich obžalovaného Ing. T. zo spáchania predmetnej trestnej činnosti. Tento záver podporujú ale aj ďalšie skutočnosti zistené v rámci vykonaného dokazovania. Obžalovaný Ing. T. napriek tomu, že vopred vedel o tom, že jeho kolega s ním na kontrolu uvedenej reštaurácie nepôjde, túto skutočnosť svojmu nadriadenému neoznámil, hoci to bolo jeho povinnosťou. Nikým nebolo spochybnené ani to, že na kontrolovanej prevádzke bola z pultom osoba (H. W.), ktorá ako zistil pri preverovaní jej totožnosti aj obžalovaný, nebola tam v pracovnom pomere. Ako vyplýva z vyjadrenia Inšpektorátu práce Banská Bystrica (č.l. 138 spisu), obžalovaný bol povinný toto zistenie uviesť v písomnej prílohe, ktorú podpisuje každá osoba prítomná na pracovisku zamestnávateľa v čase výkonu inšpekcie práce a tiež zamestnávateľ. Z písomnej prílohy na č.l. 52 spisu je zrejmé, že H. W. tam uvedená nie je. Pri riadnom výkone inšpekcie nebol žiaden dôvod túto osobu do prílohy neuviesť. Nelogické je aj obhajobné tvrdenie obžalovaného na hlavnom pojednávaní, že zo strany agenta H. v prípade vylákania obžalovaného do kaviarne City Caffe v Banskej Bystrici (miesto zvukovej nahrávky) išlo o násilnú formu. Pritom sám obžalovaný na č.l. 210 spisu uviedol, že záznam o kontrole neposlal poštou H. preto, lebo od začiatku boli dohodnutí, že sa stretnú a výstup z kontroly preberú. Odhliadnuc od toho, že záznam z kontroly sa neprerokováva, zasiela sa poštou, obžalovaný o tomto stretnutí - prerokovaní záznamu neurobil žiadne oznámenie nadriadenému, hoci opúšťal pracovisko za účelom pracovného úkonu. V prípade obžalovaným spochybňovanom príkaze na použitie agenta tento nemohol byť vydaný dňa
por. ho zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.