zákona o DPH a odpočet dane vykonal z tovarov a služieb, ktoré použil na dodávku služieb, teda boli splnené všetky predpoklady vyžadované zákonom pre odpočítanie dane. Žalobcovi zo žiadnych právnych predpisov nevyplýva povinnosť zisťovať, či J. D. odovzdal zinkasovanú sumu za tovar dodávateľovi, ako ani to, aby si preveril, kto je oprávnený konať za spoločnosť, resp. kto vystavoval faktúry. V praxi sa takto nepostupuje. J. D. sa žalobcovi preukázal riadnym poverením. Žalobca zistil, že spoločnosti FIRST GROUP, s.r.o., PRINCE INVEST LLC, s.r.o. a Dm&Mr. Slovakia, s.r.o. existujú, sú zapísané v obchodnom registri. Tovar a práce boli žalobcovi dodané, za tento tovar zaplatil. Nemal žiaden dôvod, a už vôbec nie zákonný, podrobne skúmať skutočnosti ako to uvádzal krajský súd v napadnutom rozsudku. Vytýkané nedostatky nemajú opodstatnenie v zákone ani v bežnom obchodnom styku. Krajský súd vyvodil proti žalobcovi dôsledky za porušenie povinností, ktoré žalobca nemal, a teda postupoval nad rámec zákona a rozporne s Ústavou. Žalobca nezavinil, že spoločnosti FIRST GROUP, s.r.o., PRINCE INVEST LLC, s.r.o. a Dm&Mr. Slovakia, s.r.o. neodviedli daň zaplatenú žalobcom daňovému úradu. Súd uveril výpovediam štatutárov uvedených spoločnosti, a to napriek tomu že H. W. bol trestne stíhaný, spoločnosť PRINCE INVEST LLC, s.r.o. má veľké nedoplatky a nevedie riadne účtovníctvo. Obdobná situácia bola aj ohľadne spoločnosti FIRST GROUP, s.r.o., keď si neplnila zákonné povinnosti a Okresný súd Trenčín ju dňa
výpisu z Obchodného registra J. D. nebol oprávnený konať za žiadnu zo spoločností. Je neobvyklé a prinajmenšom podozrivé, že žalobca preberal tovar, vystavené faktúry a vyplácal nemalé finančné čiastky osobe, ktorej zastupovanie týchto subjektov nemal preukázané. Spôsob akým mali
tvrdení žalobcu prebiehať obchody s J. D. spochybňujú celú transakciu. Žalobca sa uspokojil tým, čo od neho p. D. žiadal, bližšiu identifikáciu sporných spoločností neoveroval, dokonca ani to, či sú platiteľmi DPH, keďže v priebehu kontroly sa zistilo, že spoločnosť FIRST GROUP, s.r.o. nebola registrovaná ako platiteľ DPH. Žalobca v priebehu kontroly ani v odvolacom konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by spochybnil výpovede konateľov sporných spoločností. Mal možnosť vypočúvaným konateľom ako svedkom klásť otázky a usvedčiť ich z nepravdivej výpovede, čo však nevyužil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (
1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16. júla 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
3 O. s. p., pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
1 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 31. decembru 2007 (ďalej v texte rozsudku len „zák. o DPH"), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a/ zák. o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
51 ods. 1 písm. a/ zák. o DPH, právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
.
3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o správe daní") správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zák. o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1 a ods. 2 zák. o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
8 zák. o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym posúdením veci vysloveným krajským súdom v napadnutom rozsudku, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a na zdôraznenie správnosti v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. uvádza: Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že krajský súd vyvodil voči nemu dôsledky za porušenie povinností, ktoré žalobca nemal, najvyšší súd prvotne uvádza, krajský súd nie je orgánom, ktorý vykonáva a hodnotí dôkazy v daňovom konaní, takéto oprávnenie vyplýva
3 zák. o správe daní správcovi dane. Vyrubenie DPH napadnutými dodatočnými platobnými výmermi ako dôsledok nemožnosti odpočtu DPH nevyplývalo z porušenia zvyklostí v bežnom obchodnom styku, ale z tej skutočnosti, že žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca sa vlastným konaním v rozpore s náležitou starostlivosťou dostal do dôkaznej núdze, ktorej následkom bolo nepreukázanie dodania tovaru spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Nemožno považovať odovzdávanie relatívne vysokých peňažných obnosov osobe, ktorá sa fakticky nepreukázala žiadnym relevantným spôsobom, za bežný spôsob obchodovania. Pokiaľ žalobca nepovažoval za potrebné si overovať relevantné skutočnosti, následky takéhoto rozhodnutia znáša vo forme dôkaznej núdze. Žalobcovo poukazovanie na neúplnosť účtovníctva, na nedodržiavanie daňových predpisov spoločnosťami Dm&Mr Slovakia, s.r.o., PRINCE INVEST LLC, s.r.o., FIRST GROUP, s.r.o., ako i na bližšie nekonkretizované trestné stíhania, v nadväznosti na vyhodnotenie výsledkov dokazovania, sa javí ako účelové vytváranie dojmu, že žalobca sa ako odberateľ stal obeťou podvodov bližšie nekonkretizovaných osôb (k rovnakému záveru dospel iný senát najvyššieho súdu aj v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžf/46/2011). Žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, že J. D. konal ako zástupca uvedených spoločností, z výsluchov konateľov predmetných spoločností vyplynulo, že so žalobcom neobchodovali, J. D. nepoznali, na zastupovanie ho nesplnomocnili, nebol ani zamestnancom žiadnej z uvedených spoločností. Pokiaľ žalobca v odvolaní uviedol, že p. D. sa mu preukázal riadnym poverením, takéto tvrdenie je v rozpore s obsahom spisového materiálu. Ak takýmto poverením žalobca disponoval, nič mu nebránilo v konaní pred daňovými orgánmi ho predložiť. Žalobca v odvolaní namietal, že krajský súd mal prihliadať na uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Trnave ORP/705/OEK-TT-2010 zo dňa
3 veta druhá O. s. p. a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil stotožniac sa s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
1 veta prvá O. s .p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p a s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nebol v konaní úspešný, a žalovanému v takomto konaní náhrada trov konania neprináleží. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.