1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/227/508-61295/2010/992013-r zo dňa 07.06.2010, ktorým
5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v kontrolovanom období (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) zmenil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/59732/09/Stan zo dňa 08.10.2009. Zmena spočívala len v doplnení zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 366/1999 Z.z.), na základe ktorého bolo vydané administratívne rozhodnutie. Predmetným prvostupňovým rozhodnutím bol žalobcovi
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2001 v sume 29.968,13 €. Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že daňové orgány skúmali, či je preukázaná samotná materiálna existencia sporného výdavku a jeho vecná súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmu. Skutočnosť zrejmého vykonania výkopových prác v rozsahu približne zodpovedajúcom cene za ich vykonanie samo o sebe nepostačuje na preukázanie, že suma uplatnená ako výdavok bola v danom rozsahu nejakému subjektu uhradená. Sporný výdavok tak nie je možné považovať za uznateľný v zmysle § 24 zákona č. 366/1999 Z.z. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že skutkový stav bol daňovými orgánmi nesprávne posúdený. Na preukázanie daňového výdavku na účely zníženia základu dane v zmysle § 23 zákona č. 366/1999 Z.z. nepostačuje iba predloženie faktúry, ktorá má osvedčiť existenciu výdavku. Daňovník musí byť schopný preukázať, že objektívne preukázaný výdavok bol vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. V zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. je dôkazné bremeno práve na strane daňového subjektu. Daňové orgány si zabezpečili dôkazy v dostatočnom rozsahu, tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyhodnotili a svoje závery logicky odôvodnili. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, lebo dostatočne nepreukázal, že predmetná suma bola vyplatená konkrétnemu subjektu v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalobcu. II. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ako aj jeho právny zástupca. Právny zástupca v podanom odvolaní uviedol, že spoločnosť EFFORT, a.s., v mene ktorej konal Peter Hanesch ako predseda predstavenstva, splnomocnila M. S., aby zastupoval spoločnosť EFFORT, a.s., v plnom rozsahu vo všetkých právnych úkonoch. Táto skutočnosť nebola v daňovom ani v súdnom konaní medzi účastníkmi konania sporná, resp. žiadnym spôsobom spochybnená. Svedok M. S. sa k uzavretiu zmluvy o dielo medzi žalobcom a spoločnosťou EFFORT, a.s., k zhotoveniu diela spoločnosťou EFFORT, a.s., a uhradeniu odplaty za zhotovené dielo žalobcom spoločnosti EFFORT, a.s., vyjadril písomne čestným prehlásením zo dňa 11.06.2007 a na ústnom pojednávaní dňa 04.03.
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) sp. zn. 3Sžf/10/2008 zo dňa 26.02.2009 vydanom v predchádzajúcom daňovom konaní v predmetnej veci je daňový výdavok pre daň z príjmov tzv. neosobným (vecným) výdavkom, ktorý v prípade neexistencie u druhého daňového subjektu nevyhnutne nepopiera jeho existenciu u daňového subjektu, ktorý ho má evidovaný ako výdavok. Nemožnosť overenia uhradenia odplaty za výkopové práce žalobcom v účtovnej evidencii spoločnosti EFFORT, a.s., z dôvodu straty jej účtovnej evidencie, nemôže viesť k záveru o tom, že žalobca nebol oprávnený viesť úhradu faktúry č. 10092001-12 vystavenej spoločnosťou EFFORT, a.s., ako uznaný daňový výdavok. V opačnom prípade by došlo k sankcionovaniu iného subjektu než subjektu porušujúceho svoje zákonné povinnosti bez existencie zákonných podmienok na toto konanie. Správne orgány oboch stupňov tak nerešpektovali právny názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/10/2008 zo dňa 26.02.
3 veta prvá O.s.p., § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby
1 písm. h/ O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania. Odvolanie, ktoré podal žalobca je obsahovo totožné s odvolaním podaným jeho právnym zástupcom. III. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril. Odvolanie žalobcu a jeho právneho zástupcu mu bolo doručené dňa 15.11.
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.).
4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 zákona č. 366/1999 Z.z. daňovým výdavkom je výdavok (náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka
4. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Bolo úlohou žalobcu, aby preukázal uskutočnenie deklarovaných prác na faktúre č. 10092001-12 spoločnosťou EFFORT, a.s.,. V prejednávanej veci sa vyskytlo niekoľko sporných skutočností a vyhlásení. Z výpovede predsedu predstavenstva spoločnosti EFFORT, a.s., Petra Hanescha vyplýva, že M. S. bola dňa 20.11.2000 udelená plná moc, tá však bola predčasne zrušená z dôvodu vykonania úkonov, ktoré boli v rozpore so zákonmi (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 621/320/26319/09/Faz zo dňa 18.06.2009). Práce uvedené na spornej faktúre spoločnosť EFFORT, a.s., nevykonala a ani na vykonanie takých prác nemala oprávnenie. Z výpovede M. S. vyplýva, že bol splnomocnený na zastupovanie spoločnosti EFFORT, a.s., v plnom rozsahu a uviedol, že pravdepodobne nesplnomocnil žiadnu tretiu osobu na zastupovanie uvedenej spoločnosti. Na jednej strane uviedol, že spísal a podpísal čestné prehlásenie zo dňa 11.06.2007, pričom však nepotvrdil pravdivosť predmetného čestného prehlásenia, potvrdil len jeho spísanie a podpísanie a na druhej strane poprel, že by uzavrel zmluvu o dielo medzi spoločnosťou EFFORT, a.s., ako zhotoviteľom a žalobcom ako objednávateľom prostredníctvom tretej osoby Ing. F. G. na výkopové práce s dopravou. Rovnako poprel, že by vystavil za obchodnú spoločnosť EFFORT, a.s., faktúru č. 10092001-12 zo dňa 10.09.2001 a za predmetné výkopové práce neobdržal žiadne finančné hotovostné prostriedky (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 619/320/10824/2009/Ran zo dňa 03.07.2009). Senát odvolacieho súdu sa stotožnil s odôvodením súdu prvého stupňa, že žalobca si vyhodnotil výpoveď tohto svedka vo svoj prospech. Avšak aj vo výpovedi pred daňovým úradom dňa 04.03.2010 M. S. jednoznačne poprel, že by uzatvoril zmluvu o dielo medzi spoločnosťou EFFORT, a.s., ako zhotoviteľom a žalobcom ako objednávateľom prostredníctvom tretej osoby Ing. F. G.. Skutočnosť, že došlo k vykonaniu výkopových prác nebola daňovým orgánom ani súdom spochybnená. Žalobca však nepreukázal, že predmetné výkopové práce vykonala spoločnosť EFFORT, a.s., a tiež nie je preukázané, kto prijal sumu za tieto výkopové práce, keďže štatutárny zástupca spoločnosti EFFORT, a.s., Peter Hanesch jednoznačne poprel, že by spoločnosť EFFORT, a.s., tieto peniaze prijala. Pečiatka na faktúre č. 10092001-12 je síce originálna, avšak podpis na faktúre mu známy nebol, pokladničné bloky neboli vystavené na jeho osobu a príjem do pokladne z tejto činnosti nebol žiadny. Žalobca v podanom odvolaní opätovne poukázal na čestné prehlásenie M. S. zo dňa 11.06.2007, ktoré je v súvislosti s jeho ďalšími výpoveďami značne rozporné a čestné prehlásenia Y. M. a Ing. Z. S. zo dňa 09.05.2003, kde ako členovia predstavenstva spoločnosti EFFORT, a.s., prehlásili, že práce pre žalobcu vedené pod faktúrou č. 10092001-12 boli vykonané a zaúčtované. Z výpisu z obchodného registra je však zrejmé, že Y. M. a Ing. Z. S. neboli nikdy členmi predstavenstva spoločnosti EFFORT, a.s.,. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca nepreukázal vykonanie prác spoločnosťou EFFORT, a.s., ako aj prevzatie finančnej hotovosti za predmetné práce. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, daňové orgány skúmali v súlade s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/10/2008 zo dňa 26.02.2009, či je preukázaná samotná materiálna existencia sporného výdavku a jeho vecná súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmu. Na uznanie výdavku za daňový výdavok nestačí samotná existencia uskutočnenia predmetných prác, ale je potrebné aj preukázať, že predmetné výkopové práce vykonala spoločnosť deklarovaná na faktúre ako dodávateľ, ako aj skutočnosť, že cena za plnenie bola zaplatená. Žalobca neuniesol ani v daňovom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predložených daňovým subjektom. Na to, aby mohli byť výdavky považované za daňové výdavky, nepostačuje len formálne deklarovať určité skutočnosti, ale musia byť založené na materiálnom podklade. Nestačí, že doklady obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, vykonávajú finančné orgány samostatne. Daňové úrady ako finančné orgány okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v daňovom konaní a v rámci tohto konania majú a môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne, a to predovšetkým, splniť svoju dôkaznú povinnosť. V daňovom konaní (v ktorom sa
zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť voči štátu), platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov kompetentným orgánom, ale aj zásada prejednávacia (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Správne orgány nespochybňovali samotné vykonanie prác, avšak v priebehu administratívneho konania nebolo preukázané, že predmetné výkopové práce vykonala práve spoločnosť EFFORT, a.s., a či práce boli zrealizované v deklarovanom rozsahu. Ak si žalobca ako daňový subjekt uplatní do výdavkov vynaložených v zmysle zákona č. 366/1999 Z.z. určité doklady (faktúry), musí byť schopný preukázať, že tvrdené skutočnosti existujú na materiálnom podklade tak, ako ich deklaroval v daňovom priznaní, alebo na predložených faktúrach a to aj subjektom uvedeným na týchto faktúrach. Žalobca túto skutočnosť nevedel preukázať a dodávateľská spoločnosť (
predloženej faktúry) potvrdila, že žiadne práce pre žalobcu nevykonala. Žalobca síce doložil čestné prehlásenia viacerých osôb, avšak skutočnosti v nich uvedené boli v administratívnom konaní na základe vykonaného dokazovania spochybnené. Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v podanej žalobe, uviedol, že postup správnych orgánov oboch stupňov bol v súlade so zákonom. Podrobne vyhodnotil, že výdavok, ktorý si žalobca uplatnil nie je daňový výdavok v zmysle zákona č. 366/1999 Z.z., napriek tomu, že žalobca o ňom účtoval, avšak jeho vynaloženie na daňové účely nebolo dostatočne preukázané. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným, ktorých úlohou pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených daňových výdavkov je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovníkom, ale aj zo zistení, či v nich neabsentuje materiálny podklad, bol
názoru senátu odvolacieho súdu dostatočne preukázaný a v rozhodnutiach náležite odôvodnený. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutie žalovaného, ktorým bol zmenený dodatočný platobný výmer č.612/230/59732/09/Stan zo dňa 08.10.2009, síce nevyčerpalo celý predmet daňového konania, keďže sa o druhom výroku prvostupňového rozhodnutia správcu dane nezmieňuje, ale odvolací súd uvedené pochybenie vyhodnotil ako vadu, ktorá nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže z prečítania výroku rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že v časti druhého výroku dodatočný platobný výmer žalovaný nezmenil. Žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave ako vecne správny
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. l, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
l O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta prvá O.s.p. a § 250k ods. l O.s.p. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.