2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému uložil povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni trovy konania v sume 369,31 € na účet jej právnej zástupkyne. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd poukázal na článok 7 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s aplikáciou Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol vydaný ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky dňa 4. februára 2006 pod č. 43/2006 Z. z. a vo vzťahu k Slovenskej republike nadobudol platnosť 5. marca 2006
článku 20 ods. 3 (Ďalej len Aarhuský dohovor). Uviedol, že obdobnú problematiku vo vzťahu účasti verejnosti v konaniach, týkajúcich sa životného prostredia, riešil rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 240/09 zo dňa 8. marca 2011 (na základe podnetu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). Z predmetného rozsudku Súdneho dvora EÚ vyplýva, že i keď sa Aarhuský dohovor nemôže priamo aplikovať, súdy Slovenskej republiky sú povinné vykladať procesné ustanovenia tak, aby boli dodržané ciele a zámer Aarhuského dohovoru a bol tak umožnený prístup zainteresovanej verejnosti definovanej v článku 9 ods. 3 ku konaniam týkajúcim sa životného prostredia. V rozsudku krajského súdu sa ďalej uvádza, že
právneho výkladu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudkoch týkajúcich sa obdobných vecí, teda účasti verejnosti v konaniach, v ktorých je okruh účastníkov konania vymedzený vnútroštátnym predpisom (zákon o ochrane prírody), ktorý neumožňuje vstup verejnosti do konaní, riešenie tejto otázky je späté s procesným postavením osôb, najmä v správnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z toho, že teória správneho práva popri postavení zúčastnenej osoby vymedzuje prostredníctvom § 14 správneho poriadku až štyri odlišné vnútroštátne definície účastníka správneho konania.
1 správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak.
2 správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Krajský súd vychádzal z toho, že jadrom sporu medzi žalobkyňou a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, respektíve právo na priaznivé životné prostredie (bližšie čl. 8 Aarhuského dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Poukázal na ďalšie závery ak tvrdenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
, ktorých bolo nepochybné, že ciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sú z hľadiska prejednávanej veci významnejšie myšlienky vyjadrené v odsekoch 5, 6, 7, 8, 10 a 17) a ďalej v článku 1 Aarhuského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ" a preto vyzdvihol všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy. V závere odôvodnenia krajský súd konštatoval, že vzhľadom na uvedené závery je logické, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle článku 8 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné všeobecne záväzné kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétnej prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam a toto právo mu v individuálnej veci priznať. Na základe uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, zrušil
2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny, pretože krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Nesúhlasil s názorom, že v rozsudku súdneho dvora EÚ č. C 240/09 zo dňa 8. marca 2011 išlo o obdobnú problematiku vo vzťahu k účasti verejnosti v konaniach týkajúcich sa životného prostredia. Súdny dvor EÚ sa zaoberal odpoveďami na prejudiciálnej otázky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne priameho a bezprostredného účinku čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,
ktorého každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Z obsahu administratívneho spisu je však nesporné, že v danom prípade sa nejednalo o správne konanie, ktorého výsledkom by bol vydaný individuálny správny akt o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach účastníkov. V uvedenom prípade ide o vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc, ktoré ustanovuje vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený
zákona o ochrane prírody na vyhlásenie (ustanovenie) chráneného územia (§ 30 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody v znení neskorších predpisov - ďalej len zákon o ochrane prírody).
1 zákona o ochrane prírody národný park vyhlasuje vláda Slovenskej republiky nariadením. Z uvedeného je zrejmé, že výklad súdneho dvora EÚ v rozsudku č. C 240/09 zo dňa
3 zákona o ochrane prírody vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy (dotknuté osoby). Zákon v tomto ustanovení taxatívne stanovuje okruh aktívne vecne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok k zámeru. Informovanie verejnosti zabezpečuje dotknutá obec, ktorá je
2 zákona o ochrane prírody povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najčastejšie na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní, pričom prípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom režime
3 a 4 zákona o ochrane prírody, ktorý platí rovnako pre všetky dotknuté osoby. V zákone o ochrane prírody nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu - nariadenia vlády slovenskej republiky, ktorým sa ustanovujú zóny. Žalovaný napriek tomu, že platná právna úprava (ustanovenie § 50 zákona o ochrane prírody) nezačleňuje verejnosť do okruhu dotknutých osôb, usmernil krajské úrady životného prostredia v tom smere, aby v procese prerokovania zámeru boli zohľadnené a vyhodnotené aj pripomienky verejnosti a ako odporúčaný spôsob ich vyhodnotenia uviedol zverejnenie vyhodnotenia pripomienok verejnosti na webových stránkach a úradných tabuliach krajských úradov životného prostredia a súbežné zverejnenie na úradných tabuliach dotknutých obcí. Krajský úrad životného prostredia v Žiline (ako aj Krajský úrad životného prostredia v Prešove) preto v procese pripomienkovania zámeru nad rámec zákona o ochrane prírody akceptoval podávanie pripomienok verejnosti, t. j. právnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi (správcami, nájomcami) dotknutých pozemkov. S verejnosťou, viac než 850 fyzickými alebo právnickými osobami, prerokovali príslušné krajské úrady životného prostredia pripomienky k zámeru písomnou formou a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení pripomienok na úradných tabuliach. Oznámenie bolo tiež zverejnené na webových stránkach týchto úradov a o zverejnenie na svojich úradných tabuliach boli tiež požiadané dotknuté obce v žilinskom kraji a v prešovskom kraji. Žalobkyňa sa k odvolaniu, ktoré bolo doručené jej právnej zástupkyni 1. augusta 2012, nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Rozhodol uznesením (§ 223 O.s.p. v spojení s § 246 ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou sú aj administratívne spisy správnych orgánov oboch stupňov, zistil, že žalovaný rozhodnutím č. 8837/2010-2.1.2 zo dňa 13. septembra 2010
2 správneho poriadku zamietol odvolanie žiadateľa (žalobkyne), podané proti rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2010/00822-3/Dur zo dňa 6. júla 2010 a rozhodnutie krajského úradu potvrdil. Uvedeným rozhodnutím krajský úrad nepriznal žiadateľovi (žalobkyni) postavenie účastníka v konaní o pripomienkach účastníka k dokumentu „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku". V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný poukázal na bod 4 a 5 doložky prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi s tým, že Aarhuský dohovor neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb a ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon, čo korešponduje aj s článkom 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru,
ktorého každá strana prijme nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné opatrenia, vrátane opatrení na zaistenie súladu ustanovení tohto dohovoru s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec pre naplnenie dohovoru. Úlohou súdneho preskúmavacieho konania v danej veci je zistiť, či rozhodnutím o nepriznaní žalobkyni postavenia účastníka v konaní o pripomienkach k dokumentu „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku" došlo k porušeniu zákona a boli porušené subjektívne, zákonom chránené práva žalobkyne (§ 244 O.s.p.). Je potrebné uviesť, že otázky „Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku" a v tej súvislosti priznanie postavenia účastníka v správnom konaní, dostatočnosť zákonnej úpravy ustanovenia § 50 zákona o ochrane prírody boli súdmi Slovenskej republiky riešené opakovane. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/26/2011 z
1 písm. h/, ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvej vety O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vo veci znova konať, vec posúdiť s ohľadom na hľadiská, uvedené vyššie, pričom sa náležite vyporiada aj s námietkami žalovaného, uvedenými v odvolaní. V novom rozhodnutí rozhodne znova i o náhrade trov celého konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.