predpisov účinných do
ZVO v znení do 31. decembra 2009 (pred Účinnosťou zákona č. 503/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o verejnom obstarávaní, takže o námietkach
ustanovení odseku 1 písm. a/ až c/ a e/ až g/ do 14 dní od doručenia námietok úradu, o námietkach
odseku 1 písm. d/ bezodkladne a o námietkach
odsekov 2 až 4 do 30 dní od doručenia námietok úradu (§ 139 ods. 5 ZVO v znení do
S sa nepovažuje za sťažnosť podanie, ktoré poukazuje na konkrétne nedostatky v činností orgánu verejnej správy. Ktorých odstránenie alebo vybavenie je upravené iným právnym predpisom (v uvedenom prípade sa jedná o postup úradu
ZVO a OSP). V Stanovisku teda Sťažnosť nevybavil v zmysle ZoS a odkázal žalobcu na správne súdnictvo. Navrhovateľ i s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 124/08, v ktorom tento konštatoval, že upozornenie prokurátora nie je možné považovať za účinný prostriedok nápravy a teda nevyužitie podnetu u prokurátora nemôže byť dôvodom na zamietnutie žaloby
OSP, bol preto toho názoru, že vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a návrh je prípustný. Na výzvu najvyššieho súdu, aby odstránili vady svojho podania zo dňa
odporcu komisia odporcu v predmetnom prípade koná. Dodal, že okrem toho, že sú členovia komisie zaťažení taktiež inými konaniami začatými skôr ako bolo začaté konanie o námietkach navrhovateľov, vzhľadom na obsah navrhovateľmi namietaných skutočností je potrebné preskúmať a posúdiť značný rozsah zložitých skutočností odborného charakteru (napr. posúdenie kritéria na obmedzenie železničnej prevádzky, posúdenie splnenia podmienok účasti s ohľadom k platnosti jednotlivých predložených dokladov, taktiež zhodnotiť či kontrolovaný postupoval v súlade s princípom rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie pri vyhodnocovaní splnenia podmienok účasti a pod.), čo je vecne a časovo skutočne náročné.
odporcu nemožno na konanie o námietkach nahliadať cez prizmu zákonom určenej poriadkovej lehoty danom prípade. Nemožno teda od žalovaného požadovať, aby v prípade rozhodovania O obzvlášť zložitých prípadoch priorizoval dodržiavanie poriadkovej lehoty na vydanie rozhodnutia na úkor kvality rozhodnutia, t. j. náležitého zistenia skutkového stavu, dostatočného odborného posúdenia. Dal do pozornosti aj to, že v predmetnej veci sa uskutočnilo pojednávanie, čo len podopiera odporcom uvádzané konanie, resp. ČINNOSŤ odporcu a v uvedenej veci bude rozhodnuté v čo najkratšom možnom čase, t. j. po náležitom zistení skutkového stavu bude následne rozhodnutie doručené účastníkom konania a ich právnym zástupcom.
odporcu doterajší priebeh konania nevykazuje znaky nečinnosti. Nečinnosť nemožno dôvodiť len z titulu, že žalovanému uplynula 30-dňová poriadková lehota. Uvedené je dôsledkom, že na konanie o námietkach nie je možné subsidiárne aplikovať zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), ktorý umožňuje predĺženie lehoty na rozhodnutie. Na základe vyššie uvedeného odporca navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu sp. zn. 5Sžnč/7/2012 návrh ako nedôvodný zamietol. Navrhovatelia na vyjadrenie odporcu v podaní došlom dňa 12. februára 2013 s uvedením chronologického prehľadu s poukazom na to, že o nevydaní predbežného opatrenia odporca rozhodol do 5 pracovných dní, zotrvali na svojom návrhu v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne a miestne príslušný na konanie proti nečinnosti ústredného orgánu štátnej správy
2 písm. b/ OSP vec preskúmal bez nariadenia pojednávania (§ 250t ods. 4 OSP), oboznámil sa s administratívnym spisom odporcu a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovatelia sa návrhom podaným
OSP domáhajú súdnej ochrany pred tvrdenou nečinnosťou odporcu spočívajúcej v nerozhodnutí o námietkach podaných dňa
5 zákona o verejnom obstarávaní v znení od 01. januára 2010 Úrad rozhodne o námietkach
:
5 zákona o verejnom obstarávaní v znení do Úrad rozhodne o námietkach
:
4 zákona o verejnom obstarávaní v konaní a pri výkone kontroly, ktoré začne úrad po
predpisov účinných do 31. decembra 2009.
1 OSP, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
4 OSP, súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Z obsahu pripojeného spisového materiálu najvyšší súd v súlade s chronologickým prehľadom uvedeným navrhovateľmi v ich duplike z
januára 2013 bolo navrhovateľom doručené upovedomenie o nariadení ústneho pojednávania, - dňa 22. januára 2013 sa uskutočnilo ústne pojednávanie v konaní o Námietkach. Nečinnosťou orgánu verejnej správy v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 250t ods. 1 a 2 OSP sa rozumie jeho pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V poslednom prípade musí byť obsahom návrhu na začatie konanie tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu, a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 225/08, III. ÚS 282/08, III. ÚS 70/09). Pod nečinnosťou orgánu verejnej správy treba rozumieť nie len absolútnu nečinnosť, ale aj to, ak orgán verejnej správy koná spôsobom, ktorý znamená porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov. Súd, ktorý je príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosť správneho orgánu musí splnenie podmienok
1 OSP posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní. V prejednávanej veci nečinnosť orgánu verejnej správy mala spočívať v nevydaní rozhodnutia v lehote určenej zákonom. I keď možno vytknúť odporcovi nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia stanovenej zákonom o verejnom obstarávaní, treba uviesť, že daná lehota je lehotou inštruktívnou e jej nedodržanie nemá vplyv na účastníkom uplatnené právo. V danom prípade vychádzajúc z chronologického prehľadu ako aj z obtiažnosti veci najvyšší súd dospel k záveru, že samotné nevydanie rozhodnutia o námietkach navrhovateľom nenadobudlo intenzitu nečinnosti odporcu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 250t ods. 1 OSP. Treba uviesť, že odporca v konaní o námietkach nečinný nebol, úkony smerujúce k rozhodnutiu o námietkach vykonával. Vo verejnom obstarávaní trvajúcom od roku 2009 nerozhodnutie o námietkach navrhovateľov v lehote 30 dní nemožno
názoru najvyššieho súdu za zhora uvedených okolností vyhodnotiť ako nečinnosť v zmysle šiestej hlavy piatej časti OSP. Takto potom z citovaných zákonných ustanovení, z uvedených zásad a z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že na vyhovenie návrhu v danej veci nebola splnená základná podmienka ustanovenia § 250t ods. 1 veta prvá OSP, a to, že by odporca nevydaním rozhodnutia o žiadosti navrhovateľa nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh zamietol v zmysle § 250t ods. 4 vety štvrtej OSP ako nedôvodný. Najvyšší súd k poznámke navrhovateľov, že „podanie sťažnosti v zmysle ZoS nie je možné považovať ako účinný prostriedok ochrany, nakoľko nemôže efektívne zabezpečiť nápravu nezákonného stavu a ochranu práv navrhovateľa“ považuje za vhodné dodať, že ustanovenie § 250t je svojím obsahom zamerané tak, aby odstraňovanie nečinnosti orgánov verejnej správy nebolo znehodnocované nielen neopodstatneným podaním dotknutého subjektu - navrhovateľa, nepružnosťou v konaní orgánov verejnej správy, ale aj formalistickým prístupom v konaní súdov. Preto ustanovenie § 250t ods. 1 druhá veta uvádza, že návrh na konanie proti nečinnosti nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Hoci vyčerpanie prostriedkov na konanie orgánov verejnej správy nie je upravené jednotne ani jednoznačne, súdy sú povinné v každom jednotlivom prípade skúmať splnenie uvedenej zákonnej podmienky. Pri posudzovaní predpisov obsahujúcich úpravu procesných postupov proti nečinnosti orgánov verejnej správy je nepochybné, že neusmerňujú konanie účastníka - navrhovateľa v jeho oprávneniach, ani to neupravujú. Tým vzniká pochybnosť, či možno spravodlivo požadovať, aby účastník konania bol povinný využiť akýsi zákonom bližšie nešpecifikovaný prostriedok (návrh, podnet, sťažnosť) na odstránenie nečinnosti orgánu verejnej správy spôsobmi, ktoré boli vyššie opísané. Priame zákonné oprávnenie má účastník správneho konania len na podanie sťažnosti
ZoS. Sťažnosť podaná
ZoS v prípadoch nečinnosti orgánov verejnej správy plní funkciu opravného prostriedku. Ak navrhovateľ podal sťažnosť
ZoS, o ktorej bude rozhodovať odporca, tento sa jednak dozvie o existencii situácie, ktorú navrhovateľ považuje zanečinnosť, a jednak na ňu musí reagovať a vyporiadať sa s konkrétnymi námietkami navrhovateľa. Ak by námietky akceptoval, musí prijať nevyhnutné opatrenia na odstránenie daného stavu. Mohol by tak nečinnosť bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo a účinne odstrániť. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle 250t ods. 5 OSP, keď ich náhradu neúspešnému navrhovateľovi nepriznal. V konaní úspešný odporca právo na náhradu trov konania nemá zo zákona. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.