1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e s a napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, peňažnom treste a treste zákazu činnosti.
3 Tr. por. sa obžalovaný Mgr. H. G. o d s u d z u j e :
2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky.
1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky.
1 Tr. zák. sa obžalovanému ukladá peňažný trest v sume 3.000,- (tritisíc) Eur.
3 Tr. zák. pre prípad, že by mohol byť výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov.
1, ods. 2 Tr. zák. sa mu ukladá aj trest zákazu činnosti, a to zamestnania v štátnej správe, verejnej správe a samospráve na dobu 4 (štyri) roky. Odôvodnenie Samosudca Špecializovaného trestného súdu v Pezinku rozsudkom zo 4. mája 2012, sp. zn. BB - 4 T 8/2012, uznal obžalovaného Mgr. H. G. za vinného z prečinu podplácania
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že v presne nezistených dňoch, od mesiaca august 2010 do konca januára 2011, inicioval viacero stretnutí s Mgr. E. A., generálnou riaditeľkou Sekcie sociálneho poistenia a dôchodkového sporenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktorá je zodpovedná za prípravu legislatívnych návrhov a zmien v rámci prípravy novely Zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom a dôchodkovom sporení, na ktorých žiadal, aby do novely zákona boli zakomponované zmeny v súlade s predstavami a návrhmi, ktoré jej odovzdal v písomnej podobe a súčasne žiadal pracovnú verziu pripravovanej novely zákona, za čo jej dňa 12.10.2010, v čase od 09.35 h na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR poskytol úplatok darčekový poukaz na pobyt v Grand Hoteli Kempinski High Tatras vo Vysokých Tatrách pre dve osoby, na dve noci v hodnote 258,- € a následne po tom, ako mu začiatkom mesiaca január 2011 Mgr. E. A. poskytla pracovnú verziu novely zákona, tak jej prisľúbil poskytnutie úplatku vo výške najmenej 20.000,- €. Samosudca špecializovaného trestného súdu ho za to odsúdil
2, § 38 ods. 2, ods. 3 a § 36 písm. j/ Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, pričom
2 písm. a/ Tr. zák. ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu
1 Tr. zák. uložil peňažný trest vo výške 3.000,- (tritisíc) Eur a pre prípad, že by mohol byť výkon peňažného trestu úmyselne zmarený,
3 Tr. zák. obžalovanému ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Nakoniec mu
1, ods. 2 Tr. zák. uložil aj trest zákazu činnosti, a to zamestnania v štátnej správe, verejnej správe a samospráve na dobu 4 (štyri) roky. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie čo do výrokov o vine a treste obžalovaný Mgr. H. G., ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v obsiahlom osobitnom písomnom podaní. Vo vzťahu k výroku o vine obžalovaný Mgr. H. G. argumentoval v podstate tým, že v posudzovanej veci
jeho názoru bol vykonaný v rozpore s ustanovením § 89 ods. 1 Tr. por.
1 Tr. por. kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať. Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá, ako aj na iné následky nevyhovenia.
názoru obžalovaného Mgr. H. G. z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že procesný inštitút vydania veci upravuje povinnosť osoby, ktorá má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie na výzvu policajta, prokurátora alebo súdu, túto vec predložiť alebo vydať, pričom vo výzve musí byť osoba náležite poučená o možnom odňatí veci, ako aj o iných následkoch nevyhovenia výzve. V ďalšom mal odvolateľ za to, že výzva na vydanie veci sa v praxi vykonáva formou opatrenia, ktoré má mať písomnú formu. V súvislosti s vyššie uvedeným potom obžalovaný Mgr. H. G. poukázal na zápisnicu o vydaní veci z 12. októbra 2010, z ktorej
jeho názoru nevyplýva splnenie podmienok ustanovenia § 89 ods. 1 Tr. por., keďže v tejto zápisnici ako aj v celom vyšetrovacom spise absentuje akákoľvek výzva orgánu činného v trestnom konaní, ktorá by vo forme opatrenia vyzývala Mgr. E. A. k vydaniu, resp. k predloženiu veci dôležitej pre trestné konanie, ktorá by ďalej obsahovala poučenie, resp. ktorá by spĺňala aj ďalšie náležitosti uvedené v § 89 ods. 1 Tr. por. Obžalovaný Mgr. H. G. dospel k záveru, že v dôsledku toho, že Mgr. E. A. sa sama, bez výzvy orgánu činného v trestnom konaní dostavila pred policajta za účelom dobrovoľného odovzdania obálky, ktorú jej mal priniesť ako úplatok obžalovaný, neboli splnené zákonné predpoklady na zaistenie veci
1 Tr. por. V ďalšom vychádzajúc z vyššie uvedeného potom zastával názor, že procesný úkon vykonaný v rozpore s ustanovením Trestného poriadku nemôže byť úkonom, na základe ktorého by mohlo byť trestné konanie, resp. trestné stíhanie v predmetnej veci, začaté. Z uvedeného dôvodu je potom
názoru obžalovaného Mgr. H. G. trestné stíhanie na podklade tohto procesného úkonu ab initio (od začiatku) nezákonné, pričom v logickej nadväznosti s uvedeným sú vadou (správne chybou) nezákonnosti postihnuté aj všetky ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ktoré majú svoj podklad v nezákonnom začatí trestného stíhania. Pokiaľ ide o námietku uvedenú pod písmenom b), obžalovaný Mgr. H. G. tvrdil, že ustanoveniu Mgr. E. A. za agenta v posudzovanej trestnej veci bránil hmotnoprávny rozpor vo vzťahu k stíhanému trestnému činu, pričom v tomto smere poukázal a v plnom rozsahu prevzal právny názor vyplývajúci z článku pod názvom „K podplácaniu verejného činiteľa a získaniu usvedčujúcich dôkazov voči podplácajúcemu“ publikovaného JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD. v Justičnej revue č. 2/2007. Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia poukáže na podstatnú časť právneho názoru vyjadreného v tomto článku, keďže obžalovaný Mgr. H. G. tento pojal ako nosnú časť svojho odvolania a samosudca špecializovaného trestného súdu sa s touto námietkou prezentovanou už v súdnom konaní ústavne konformným spôsobom nevyrovnal. Z obsahu vyššie uvedeného článku vyplýva nasledovné: - ak korupčný trestný čin je spáchaný na verejnom činiteľovi, ktorý však túto skutočnosť riadne a za zákonom predpokladaných podmienok oznámi príslušnému orgánu, a navyše by bol ochotný, resp. by chcel dobrovoľne spolupracovať s týmito orgánmi, teda ponúknutý úplatok by prevzal s cieľom získať usvedčujúce dôkazy o podplácaní, tak takúto ďalšiu spoluprácu, cieľom ktorej by bolo získanie usvedčujúcich dôkazov o korupčnom konaní podplácajúceho, Trestný poriadok neumožňuje, pretože jeho možnosti sú ohraničené resp. obmedzené hmotnoprávnou úpravou; - zatiaľ, čo pri zisťovaní trestných činov prijímania úplatku a usvedčovania ich páchateľov hmotnoprávna ako aj procesnoprávna úprava umožňuje použiť agenta, takáto možnosť nie je daná pri zisťovaní a odhaľovaní trestného činu podplácania; - aj keď ustanovenie § 117 ods. 1 Tr. por. uvádza, že „na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, ... možno použiť agenta“, z čoho by sme mohli usúdiť, že agenta možno použiť vo vzťahu ku všetkým korupčným deliktom uvedeným v ôsmej hlave tretieho oddielu, to by však nebol správny výklad, pretože nemožno totiž posudzovať obsah tohto ustanovenia izolovane, ale naopak, musíme vychádzať aj z hmotnoprávnej normy § 30 ods. 3 Tr. zák. pričom toto ustanovenie v súvislosti s plnením úlohy agenta vylučuje protiprávnosť len u presne určených korupčných trestných činov, teda limituje možnosť použitia agenta; -
názoru autora tohto článku dokumentovať trestný čin podplácania za použitia agenta je nemožné a zákonom nepovolené, keďže hlavný problém, ktorý túto možnosť použitia agenta vo vzťahu k podplácaniu neumožňuje, nie je ani tak v procesnom práve, ako v trestnom zákone, ktorý ho vlastne vykonáva; -
3 Tr. zák. čin inak trestný uvedený v § 332 až 335 a v § 336 ods. 2 Tr. zák. spáchaný na účely odhalenia trestného činu alebo zistenia páchateľa trestného činu
1 spôsobom ustanoveným v Trestnom poriadku nie je trestným činom, čo bližšie znamená, že trestné činy podplácania
ustanovení § 332 až 335 Tr. zák. a trestný čin nepriamej korupcie
2 Tr. zák. od samého začiatku nie sú trestnými, ak boli spáchané s cieľom odhaliť alebo zistiť páchateľa trestného činu zneužívania právomocí verejného činiteľa
1 Tr. zák. a trestného činu prijímania úplatku
zák. alebo nepriamej korupcie
1 Tr. zák.; - uvedená úprava predstavuje osobitnú formu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť v súvislosti s plnením úlohy agenta, ktorý v záujme odhalenia vyššie uvedených trestných činov sa môže dopustiť trestného činu podplácania; - vzhľadom na vyššie uvedené má autor tohto článku za to, že v budúcnosti by bolo potrebné zvážiť zavedenie ďalšieho odseku (4. - štvrtého) do ustanovenia § 30 Tr. zák., ktorého znenie by bolo zrkadlovým obrazom znenia ustanovenia § 30 ods. 3 Tr. zák. tak, aby použitie agenta bolo možné aj pri usvedčovaní trestného činu podplácania, keďže v súčasnej dobe, ak nemožno použiť agenta, nemožno zadokumentovať ani ďalší priebeh skutkového deja, teda ani „odovzdávku“ (správne odovzdanie), a teda pokiaľ k odovzdávke (správne odovzdaniu) nedôjde, nemožno použiť ani iné účinné trestno-procesné metódy, ktoré sú závislé od konania agenta, pretože skutkový dej je „umelo pretrhnutý“, čo znamená, že odmietnutím ponuky už nepokračuje. Pokiaľ ide o námietku uvedenú pod písmenom c), obžalovaný Mgr. H. G. tvrdil, že zo záznamov a prepisov rozhovorov uvedených vo vyšetrovacom spise nemožno vôbec jednoznačne vyvodiť, či bol Mgr. E. A. daný prísľub a za čo, t. j. v akej súvislosti jej mal byť daný.
názoru obžalovaného Mgr. H. G. bola to práve Mgr. E. A., ktorá prvá vyšla a začala modelovať skutkový dej, pričom v tomto smere poukázal na prílohu č. 4 - záznam zo dňa 14. januára 2011, z ktorého vyplýva, že ustanovená agentka Mgr. E. A. neprípustným spôsobom zasahovala do skutkového deja tým, že tento začala aktívne sama modelovať. Rovnako
jeho názoru v prípade odovzdania darčekového poukazu nebolo preukázané, že by tento mal slúžiť ako určité protiplnenie, keďže takúto skutočnosť ustanovená agentka Mgr. E. A. neuviedla ani v zápisnici o vydaní veci, navyše v danom prípade ide len o tvrdenie proti tvrdeniu. Pokiaľ ide o námietku uvedenú pod písmenom d), obžalovaný Mgr. H. G. zastával názor, že formulácia skutku uvedeného tak v obžalobe, ako aj v napadnutom rozsudku obsahuje dve čiastkové konania, pričom vzhľadom k tomu mal byť skutok právne posúdený ako pokračovací trestný čin, čomu nasvedčuje aj judikatúra Najvyššieho súdu ČSR (R 16/1988),
ktorej je opakované požadovanie, prijímanie a ponúkanie úplatku, pri splnení ďalších zákonných podmienok, pokračovacím trestným činom. Vo vzťahu k výroku o treste obžalovaný Mgr. H. G. argumentoval v podstate tým, že samosudca špecializovaného trestného súdu pri ukladaní trestu porušil
jeho názoru bolo neprimerane prísne, pričom v tomto smere poukázal aj na judikatúru bývalého federálneho súdu, konkrétne na rozhodnutia R 35/63 a R 19/
jeho názoru je súd rozhodujúci o treste takýmto návrhom viazaný, keďže odlišný výklad nemá oporu v ustanoveniach Trestného poriadku a znamenal by porušenie princípov legality. V tomto smere má za to, že samosudca špecializovaného trestného súdu nerešpektoval prokurátorov návrh na uloženie trestu, ale svojvoľne bez ďalšieho odôvodnenia uložil obžalovanému trest prísnejší ako navrhol prokurátor, čo pri uplatnení zásady kontradiktórnosti trestného konania je prejavom arbitrárnosti v rozhodovaní, čo je ústavne neakceptovateľné. Pokiaľ ide o námietku uvedenú pod písmenom g), obžalovaný Mgr. H. G. dal do pozornosti odvolaciemu súdu skutočnosť, že samosudca špecializovaného trestného súdu vo veci vydal dňa 5. marca 2012 trestný rozkaz, ktorým mu uložil trest odňatia slobody s podmienečným odkladom, pričom voči výroku trestného rozkazu nebol zo strany prokurátora podaný odpor. Obžalovaný Mgr. H. G. dospel k záveru, že napriek tomu, že ustanovenie § 355 ods. 3 Tr. por. zásadu zákaz reformatio in peius explicitne neupravuje, použitím analogie legis je možné ju aplikovať, teda pokiaľ zo strany prokurátora nebol podaný odpor proti trestnému rozkazu v neprospech obžalovaného, nie je možné obžalovanému uložiť trest prísnejší ako trest, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom. Pokiaľ ide o námietku uvedenú pod písmenom h), obžalovaný Mgr. H. G. vytýkal napadnutému rozsudku, že pokiaľ po prejednaní veci na hlavnom pojednávaní samosudca špecializovaného trestného súdu dospel k rozhodnutiu o vine obžalovaného a o uložení trestu, je nevyhnutné, aby svoj odsudzujúci rozsudok ústavne konformným spôsobom odôvodnil potrebou uloženia odlišného trestu od trestu uloženého v trestnom rozkaze, čo sa v posudzovanom prípade nestalo. Z vyššie uvedených dôvodov sa obžalovaný Mgr. H. G. podaným odvolaním prostredníctvom obhajcu domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol tak, že by ho spod obžaloby pre žalovaný skutok oslobodil, resp. aby vec vrátil samosudcovi špecializovaného trestného súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obžalovaný Mgr. H. G. v konečnom návrhu modifikoval svoje odvolanie tak, že sa domáhal iba zrušenia napadnutého rozsudku vo výroku o treste a uloženia trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom spolu s ďalšími trestami, keďže výrok o vine napadnutého rozsudku už nespochybňoval.
por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie
1 alebo nezruší rozsudok
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolanie proti rozsudku samosudcu špecializovaného trestného súdu podala procesná strana na to oprávnená, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla a urobila tak v lehote ustanovenej v zákone, pričom odvolanie obžalovaného Mgr. H. G. je sčasti dôvodné. Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný Mgr. H. G. a že z jeho konania nastal tam uvedený následok. Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení v prevažnej miere odkazuje na dostatočne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného Mgr. H. G. bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného Mgr. H. G. smerujúce čo do výroku o vine, Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom považuje za potrebné uviesť nasledovné: Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo obžalovaného na spravodlivý proces. V posudzovanom prípade samosudca špecializovaného trestného súdu napriek tomu, že obžalovaný Mgr. H. G. svoju obhajobnú argumentáciu v konaní pred súdom prvého stupňa založil na tvrdeniach totožných s uplatnenými odvolacími námietkami, nedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odpovede na tieto právne relevantné otázky, a to ani v rozsahu, ktorý by stručne a jasne objasnil právny základ rozhodnutia. Pre absenciu právne relevantnej argumentácie samosudcu špecializovaného trestného súdu odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujal k vyššie uvedeným odvolacím námietkam obžalovaného Mgr. H. G. tento právny záver: K odvolacej námietke pod bodom a) Právne závery obžalovaného Mgr. H. G. týkajúce sa vydania 1 ks obálky s obsahom darčekového poukazu Mgr. E. A. prezentované prostredníctvom jeho obhajcu v odôvodnení podaného odvolania sú nesprávne. Z obsahu vyšetrovacieho spisu, najmä zo zápisnice o vydaní veci (č. l. 303) vyplýva, že Mgr. E. A. bola 12. októbra 2010 o 13.30 hod. vyšetrovateľom Prezídia PZ, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Stred, pplk. JUDr. C. R. za prítomnosti vyšetrovateľa pplk. Ing. H. C. vyzvaná na vydanie 1 ks obálky formátu A5 s logom Grand Hotel Kempinski bielej farby s obsahom darčekového poukazu na pobyt v Grand Hoteli Kempinski High Tatras pre 2 osoby na dve noci vrátane Grand raňajok a vstupu do Kempinski Spa s platnosťou do 30. júna 2011 podpísaného generálnym manažérom I. A.. Vyzvaná osoba Mgr. E. A. po poučení
1 Tr. por. o povinnosti vec na vyzvanie vydať a po upozornení na možnosť odňatia veci, ako i na možnosť uloženia poriadkovej pokuty, uviedla, že „ja som dnes, t. j.
1 Tr. por. na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno použiť agenta. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný taký trestný čin.
2 Tr. por. konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.
3 Tr. zák. čin inak trestný uvedený v § 332 až 335 a v § 336 ods. 2 spáchaný na účely odhalenia trestného činu alebo zistenia páchateľa trestného činu
1 spôsobom ustanoveným v Trestnom poriadku nie je trestným činom. Z vyššie uvedených ustanovení
názoru odvolacieho senátu 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva nasledovné: - na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov všetkých trestných činov korupcie je možné použiť agenta; - ustanovenie § 30 ods. 2 Tr. zák. sa viaže výlučne na druhú vetu ustanovenia § 117 ods. 2 Tr. por., ktorým sa liberalizuje aktívne konanie (tzv. provokácia) agenta, pokiaľ ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa; - ustanovenie § 30 ods. 3 Tr. zák. za beztrestné konanie považuje také konanie agenta, ktorým agent simuluje rôzne korupčné ponuky a skúša „myšlienky“ korumpovaného verejného činiteľa, resp. zahraničného verejného činiteľa a jeho cenu; - aktívne konanie (tzv. provokácia) agenta je však vylúčené pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov trestného činu podplácania, pretože vo väčšine týchto prípadov by zo strany štátnej moci reprezentovanej príslušným verejným činiteľom došlo k takému zásahu do skutkového deja, ktorý by vo svojej komplexnosti tvoril trestnú kvalifikáciu trestného činu; - ustanovenie § 30 ods. 3 Tr. zák. nevylučuje použitie agenta pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov trestného činu podplácania, pokiaľ by tento agent aktívne nekonal spôsobom uvedeným v ustanovení § 117 ods. 2 druhá veta Tr. por. (tzn. neuplatnil takú formu vplyvu, aby podnietil spáchanie trestného činu, ktorý by inak nebol spáchaný). K odvolacej námietke pod bodom c) Pokiaľ ide o právny názor obžalovaného Mgr. H. G. prezentovaného prostredníctvom jeho obhajcu, že v posudzovanej veci mohlo ísť o policajnú provokáciu riadenú a realizovanú prostredníctvom ustanoveného agenta Mgr. E. A., keď „skutok mal umelo vytvorený dej a vznikol na základe činnosti orgánov činných v trestnom konaní prezentovanej konaním ustanovenej agentky Mgr. E. A., Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť nasledovné: V tejto otázke odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opäť poukazuje na kontinuitu svojej rozhodovacej činnosti v otázke posudzovania policajnej provokácie, keď už v korupčnej kauze týkajúcej sa bývalého sudcu Okresného súdu v Čadci (sp. zn. 1 Toš 8/2009) veľmi precízne rozlišoval medzi policajnou provokáciou a tzv. „skrytou reakciou polície“, pričom aj v tomto prípade už vychádzal z judikatúry jednak Európskeho súdu pre ľudské práva (jeho klasické rozhodnutie Teixeira de Castro proti Portugalsku) a jednak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s tým, že podozrivou osobou bol najmä Mgr. H. G., pričom k podanému podnetu pripojil zoznam dôkazov, a to úradný záznam z vykonanej operatívno-pátracej činnosti z 8. septembra 2010 spolu so získanými operatívnymi poznatkami, úradný záznam o požadovaní informácie
č. 171/1993 Z. z., potvrdenie o zaistení veci
č. 171/1993 Z. z., operatívne záznamy a lustrácie. Z potvrdenia o zaistení veci zo dňa 8. septembra 2010 vyplýva, že
1 zák. č. 171/1993 Z. z. boli u Mgr. E. A. zaistené - 1 ks CD s nahrávkou pod označením REC0255, mailová správa z
por. prevzal vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica, čo potvrdzuje zápisnica o prevzatí zaistenej veci. Z obsahu vyšetrovacieho spisu bolo ďalej zistené, že Mgr. E. A. sa dňa
1 Tr. por. vydala predmetnú obálku s vyššie uvedeným obsahom. Následne vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru proti korupcii Stred, Banská Bystrica uznesením z 12. októbra 2010, ČVS: PPZ-148/BPK-S-2010
1, ods. 2 Tr. por. začal trestné stíhanie pre prečin podplácania
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. preto, že v presne nezistených dňoch, od mesiaca august 2010 do súčasnej doby, osoba vystupujúca pod menom Mgr. H. G., ako zástupca doposiaľ nestotožnených osôb zastupujúcich dôchodkové správcovské spoločnosti, resp. podielové fondy SR, najmenej v troch prípadoch na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR v Bratislave, inicioval stretnutie s Mgr. E. A., generálnou riaditeľkou sekcie sociálneho poistenia a dôchodkového sporenia, ktorá je zodpovedná za prípravu legislatívnych návrhov a zmien v rámci prípravy novely Zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom a dôchodkovom sporení, na ktorých pod prísľubom úplatku v nezistenej výške žiada, aby do novely tohto zákona boli zakomponované zmeny v súlade s predstavami a návrhmi zatiaľ nestotožnených zástupcov dôchodkových správcovských spoločností, resp. podielových fondov SR, pričom dňa
1, ods. 2, ods. 3 Tr. por. na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky mobilnej účastníckej stanice, ktorej majiteľom bol H. G., a to od
1, ods. 2, ods. 3 Tr. por. na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov na Mgr. E. A. na čas od
1, ods. 4, ods. 5 Tr. por. na sledovanie osoby s využitím informačno-technických prostriedkov, a to obrazového záznamu a fotograficky na miestach verejne prístupných na Mgr. H. G., a to od
1, ods. 3, ods. 7 Tr. por. na použitie agenta Mgr. E. A., ktorý pôsobil bez legendy na čas od
pokynov obžalovaného prispôsobila a ho plnila. Orgány činné v prípravnom konaní vo vzťahu k obžalovanému Mgr. H. G. teda neuplatnili takú formu vplyvu, aby podnietili spáchanie trestného činu, ktorý by inak nebol spáchaný, ale naopak uplatnili takú formu vplyvu, aby bol trestný čin odhalený, teda obmedzili svoj vplyv len na vyšetrovanie trestnej činnosti pasívnym spôsobom (viď Ramanauskas proti Litve). Odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (bývalý odvolací senát 1 Toš) nadväzujúc kontinuálne na svoje predchádzajúce rozhodnutia v tzv. korupčných kauzách (a to či už išlo o prípad bývalého prednostu Krajského pozemkového úradu v Trnave - uznesenie NS SR z
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., pričom obžalovaný Mgr. H. G. sa ho dopustil v priamom úmysle
a/ Tr. zák. Vzhľadom k tomu sa len odkazuje na odôvodnenie tejto právnej kvalifikácie, ktoré samosudca špecializovaného trestného súdu podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku. Právny názor obžalovaného Mgr. H. G. prezentovaný prostredníctvom jeho obhajcu, že v posudzovanom prípade išlo o pokračovací trestný čin, keďže skutková veta obsahovala dve čiastkové konania, nie je správny. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že obžalovaný Mgr. H. G. svojim protiprávnym konaním sledoval len jeden a ten istý cieľ, a to ovplyvniť legislatívny proces pri príprave novely zákona o starobnom a dôchodkovom sporení a za tým účelom jednak poskytol vyššie uvedený poukaz a jednak sľúbil plnenie majetkovej povahy svedkyni Mgr. E. A., teda v tomto prípade nešlo o dve čiastkové konania, ale len o jedno konanie smerujúce proti rovnakému predmetu útoku (objektívna súvislosť). O pokračovací trestný čin podplácania s takouto právnou kvalifikáciou by išlo v prípade, že by ten istý subjekt postupne verejnému činiteľovi sľúbil a poskytol vec, plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy v súvislosti s prípravou a realizáciou legislatívnych zmien viacerých zákonov, pričom toto konanie by sa vyznačovalo objektívnou súvislosťou (čas, miesto a predmet útoku) a jednotiacim zámerom dotyčného subjektu. K odvolacím námietkam pod bodom f), g) Keďže uvedené odvolacie námietky stáli úplne mimo dnes platnej a účinnej právnej úpravy zakotvenej v Trestnom poriadku (§ 278 ods. 3 Tr. por. a § 355 ods. 3 Tr. por. - per analogiam
2 Tr. por. nie je možné uplatniť), odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ich vyhodnotil ako neopodstatnené a nedôvodné. Vzhľadom k tomu sa nimi ani bližšie nezaoberal a tieto bližšie nekomentoval. K odvolacím námietkam pod bodom e), h) Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného Mgr. H. G. smerujúce do výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu založené na osobe obžalovaného, jeho osobných pomeroch a možnostiach nápravy ako aj v súvislosti s poukazom na trest uložený pôvodným trestným rozkazom, ktorý bol zrušený v dôsledku podaného odporu zo strany obžalovaného, odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tieto vyhodnotil ako opodstatnené a dôvodné. Hneď úvodom treba zdôrazniť, že napadnutý rozsudok je v tejto časti arbitrárny a tým nepreskúmateľný, keďže z jeho odôvodnenia vyplýva iba to, že samosudca špecializovaného trestného súdu dospel k záveru, že „vzhľadom na osobu obžalovaného, okolnosti prípadu, zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného je nevyhnutný výkon trestu odňatia slobody spojený s okamžitým nástupom“. V tomto smere sa odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotožnil s odvolacou argumentáciou obžalovaného Mgr. H. G., pokiaľ tento poukázal na to, že v napadnutom rozsudku absolútne absentuje odôvodnenie (ústavne komfortným spôsobom) potreby uloženia odlišného trestu od trestu uloženého v trestnom rozkaze. Rovnako odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má za to, že takýto postup samosudcu špecializovaného trestného súdu vykazuje znaky voluntarizmu (tzn. znaky svojvoľného konania a rozhodovania), keďže vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní neboli zistené iné okolnosti svedčiace v neprospech, resp. v prospech obžalovaného Mgr. H. G. ako tie v prípravnom konaní, na podklade ktorých potom samosudca špecializovaného trestného súdu uložil obžalovanému Mgr. H. G. vyššie uvedeným trestným rozkazom trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Vychádzajúc z kritérií pre ukladanie trestu obsiahnutých v ustanovení § 34 Tr. zák. bolo potrebné prihliadnuť hlavne k tomu, že z vykonaných dôkazov, najmä z odpočúvaní a zvukových záznamov bezpochyby vyplýva, že obžalovaný Mgr. H. G. nebol tzv. spiritus rector (tzv. vodiaci duch - duchovný vodca) tohto protiprávneho konania, ktoré vyústilo do jeho trestného stíhania. Práve naopak, zabezpečené dôkazy naznačujú, že do tejto „akcie“ bol vtiahnutý a zneužitý v prospech subjektov, ktoré na predmetnej legislatívnej zmene mali v budúcnosti výrazným spôsobom profitovať, pričom trestné stíhanie v tejto veci sa napokon ohraničilo len vo vzťahu k osobe obžalovaného Mgr. H. G.. Na druhej strane treba však povedať, že obžalovaný Mgr. H. G. na tomto protiprávnom konaní participoval vo vidine vlastného majetkového prospechu, ktorý takpovediac determinoval jeho konanie. Nie bez významu sa v tomto smere javí však skutočnosť, že v rámci odvolacieho konania, zrejme aj pod ťarchou hroziaceho trestu, si v podstate uvedomil protiprávnosť svojho konania a takpovediac sa priznal k spáchaniu skutku. Za nezanedbateľnú skutočnosť v tejto súvislosti treba považovať aj fakt, že obžalovaný Mgr. H. G. dovtedy viedol riadny život, nebol administratívne, disciplinárne ani súdne trestaný, pričom je ženatý a stará sa o dve maloleté deti vo veku šiestich a štyroch rokov, ktoré sú výchovou a výživou odkázané na obidvoch rodičov. Vyššie uvedené skutočnosti majúc na zreteli zásadu generálnej a individuálnej prevencie s tým, že trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby, viedli odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k záveru, že trest odňatia slobody, ktorého výkon bude podmienečne odložený na dlhšiu skúšobnú dobu, za súčasného uloženia ďalších trestov, a to peňažného trestu a trestu zákazu činnosti, splní svoj účel. Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania podaného obžalovaným Mgr. H. G.
1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu, peňažnom treste a treste zákazu činnosti a postupom
3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného Mgr. H. G. odsúdil
2 Tr. zák. s použitím §§ 38 ods. 2, ods. 3 a 36 písm. j/ Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, pričom
1 písm. a/ a 50 ods. 1 Tr. zák. mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky. Zároveň mu
1 Tr. zák. uložil peňažný trest vo výške 3.000,- (tritisíc) Eur a pre prípad, že by mohol byť výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, mu
3 Tr. zák. ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Nakoniec mu
1, ods. 2 Tr. zák. uložil aj trest zákazu činnosti, a to zamestnania v štátnej správe, verejnej správe a samospráve na dobu 4 (štyri) roky. Takto uložený trest je jednak totožný s trestom odňatia slobody uloženým pôvodným trestným rozkazom samosudcom špecializovaného trestného súdu a jednak
názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k osobe obžalovaného Mgr. H. G. vyváženejším spôsobom odzrkadľuje kritériá pre ukladanie trestu zakotvené v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zák. Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.