ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zastavil konanie o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovanej č. 1600-2011-SR záz.: ZZ211/22/2011 zo dňa
poučenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí odvolanie. Opravný prostriedok mal žalobca podať u povinnej osoby, ktorá napadnuté rozhodnutie vydala, t.j. na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Konštatoval, že uvedené predstavuje nesplnenie podmienky
2 OSP, aby išlo o rozhodnutie správneho orgánu, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Preto predmetné rozhodnutie žalovanej nemôže byť predmetom súdneho preskúmavania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby príslušný sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici v zmysle § 374 ods. 3 a 4 OSP vyhovel v celom rozsahu odvolaniu proti uzneseniu súdu (súdnej úradníčky) o zastavení konania. V podanom odvolaní krajskému súdu vyčítal, že sa zrozumiteľne a preskúmateľne nevysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami súvisiacimi so zastavením konania. Súčasne namietal, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a zmätočné v tom, že kľúčové dôvody pre zastavenie konania sú vnútorne úplne protichodné a protirečivé. Následne poukázal na absenciu konkrétneho ustanovenia zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch"),
ktorého bola súdna úradníčka oprávnená vydať napadnuté uznesenie o zastavení konania. Zároveň namietal protichodnosť záverov krajského súdu, ktorý v napadnutom uznesení uviedol, že „žalobca nevyužil možný zákonný opravný prostriedok proti preskúmavanému rozhodnutiu žalovanej, ktorým je,
poučenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí odvolanie", čo však
žalobcu nekorešponduje so záverom súdu prvého stupňa, že „zo žaloby bolo zistené, že žalobca pred podaním žaloby voči napadnutému rozhodnutiu žalovanej podal opravný prostriedok z 13. októbra 2011, o ktorom však do vyhotovenia žaloby nebolo rozhodnuté". Z týchto záverov krajského súdu taktiež vyvodil, že v uznesení o zastavení konania za kľúčovú časť preskúmavaného druhostupňového rozhodnutia žalovanej neopodstatnene nepovažoval výrok, ale chybné poučenie o odvolaní. Ďalej zdôraznil, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej je rozhodnutím o odvolaní žalobcu ako oprávnenej osoby. Súčasne je
žalobcu rozhodnutím, ktorým žalovaná v rámci správneho konania síce čiastočne vyhovela podanému odvolaniu žalobcu ako oprávnenej osoby, ale zároveň mu odmietla poskytnúť časť požadovaných informácií, čím čiastočne podanému odvolaniu nevyhovela. Doplnil, že toto rozhodnutie žalovanej nie je rozhodnutím vydaným v rámci autoremedúry, ale je druhostupňovým rozhodnutím, čo vyplýva zo skutočnosti, že žalovaná odmietla žalobcovi poskytnúť časť požadovaných informácií a tým čiastočne podanému odvolaniu nevyhovela. Tiež poukázal na skutočnosť, že proti vydanému druhostupňovému rozhodnutiu žalovanej o odvolaní žalobcu sa už nemožno ďalej odvolať, a to ani napriek chybnému poučeniu o možnosti odvolania. Preto preskúmavané druhostupňové rozhodnutie žalovanej jeho doručením nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, a to po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov. Teda uvedené rozhodnutie žalovanej môže byť v rámci správneho súdnictva predmetom preskúmavania súdu na základe podanej žaloby žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu navrhol podané odvolanie zamietnuť a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/94/2011-49 zo dňa 31. augusta 2012 potvrdiť. Zhodne so stanoviskom k žalobe zo dňa 18. januára 2012 uviedol, že žalobca síce dňa 1. septembra 2011 doručil žalovanému elektronickou poštou dokument označený ako „Odvolanie proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu zo dňa 17. augusta 2011 o odmietnutí poskytnúť informácie požadované žiadosťou odvolateľa zo dňa 4. augusta 2011, ktorá bola podaná dňa 5. augusta 2011
zákona o slobodnom prístupe k informáciám", avšak toto podanie nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom
osobitného zákona a ani inak v zákonnej lehote (t.j. do
1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v spojení s § 52 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) právoplatným a tým aj vzhľadom na nevyčerpanie riadneho opravného prostriedku cestou rektora Univerzity Mateja Bela nepreskúmateľným
OSP. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa pokladal za skutkovo aj právne správne. Ďalej uviedol, že odvolanie žalobcu žiadnym spôsobom nevyvracia tvrdenie súdu, že v danom prípade nedošlo k vyčerpaniu riadneho opravného prostriedku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
1 veta prvá OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že je namieste odvolaniu žalobcu vyhovieť a uznesenie krajského súdu z dôvodu hrubého pochybenia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného žalovanou v správnom konaní
zákona o slobode informácií. Súdy v tomto prípade postupujú
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
1, 2 OSP pri preskúmavaní rozhodnutí a postupov správnych orgánov súdy konajú a rozhodujú v senátoch zložených z predsedu a dvoch sudcov, ak nie je ustanovené inak. Samosudca koná a rozhoduje a/ na krajskom súde o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy
tretej hlavy a vo veciach
šiestej hlavy tejto časti, b/ vo veciach, na ktorých prejednanie sú vecne príslušné okresné súdy, c/ vo veciach, v ktorých to ustanoví zákon. Uvedené zloženie súdu musí byť zachované pri všetkých druhoch rozhodnutia, bez ohľadu na spôsob vybavenia veci, ak zákon neustanovuje inak, t.j. nezveruje rozhodnutie, resp. úkon predsedovi senátu. Správne zloženie súdu je jednou z požiadaviek práva na zákonného sudcu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 1, v zmysle ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Pojmom „zákonný sudca" sa pritom rozumie tá skutočnosť, že o veci rozhoduje nielen miestne, vecne a kauzálne príslušný súd, ale aj súd v zložení, ako ustanovuje zákon, pričom vec bude pridelená senátu alebo samosudcovi na základe rozvrhu práce cestou elektronickej podateľne.
1, 2 OSP, ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania. Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
1 OSP písomné vyhotovenie rozsudku podpisuje predseda senátu alebo samosudca. Ak ho nemôže podpísať predseda senátu, podpíše ho iný člen senátu, a ak rozhodol samosudca, iný poverený sudca; dôvod sa na písomnom vyhotovení poznamená. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou.
OSP súdny úradník môže v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom vydávať rozhodnutia a vykonávať iné úlohy súdu. Osobitný zákon ustanovuje, kedy môže súdny úradník konať samostatne a kedy na základe poverenia vydaného sudcom.
549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu
osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom,
osobitného predpisu.
zákona o súdnych úradníkoch v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník rozhoduje na základe poverenia sudcu aj o
osobitného predpisu,
zákona o súdnych poplatkoch v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník vykonáva
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je rozhodnutím, ktoré v zmysle zákona môže byť urobené vyšším súdnym úradníkom. Vyšší súdny úradník tiež nie je osobou oprávnenou podpisovať takéto rozhodnutia za predsedu senátu, resp. iného člena senátu. Už len sama skutočnosť, že v prejednávanej veci rozhodol miesto senátu vyšší súdny úradník predstavuje také závažné pochybenie krajského súdu, že jeho uznesenie nemožno považovať za zákonné. V zmysle § 221 ods. 1 písm. g/ OSP je dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 OSP, § 221 ods. 1 písm. g/, ods. 2 OSP). V novom konaní vo veci rozhodne krajský súd v senátnom zložení. O trovách odvolacieho konania rozhodne krajský súd v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.