1 a § 151 ods. 1 O.s.p., pretože nebol podaný návrh na ich náhradu. Na základe podnetu žalovaných 2/, 4/, 7/ a 9/ napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním uznesenie odvolacieho súdu. Uviedol, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. l písm. c/ O.s.p.). K odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. uviedol, že odvolací súd postupoval v rozpore so zákonom a tým porušil právo žalovaných domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde a zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu. Podľa názoru generálneho prokurátora odvolací súd na vec nesprávne aplikoval právnu normu (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Rozhodovanie o trovách konania v súvislosti so zastavením konania je založené na vyriešení otázky, ktorý z účastníkov zavinil jeho zastavenie. “Zavinenie“ nemožno interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, ktorej príčinou je správanie účastníka konania (teda i jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu), eventuálne tiež náhoda a dôsledkom je vznik trov druhého účastníka. Z obsahu súdneho spisu nepochybne vyplýva, že konanie bolo zastavené na základe späťvzatia žaloby. Žalobcovia späťvzatím žaloby zavinili zastavenie konania v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p., vznikla im povinnosť nahradiť trovy konania žalovaným, lebo žalovaní nedali podnet na podanie žaloby, neboli osobami, ktorých správanie viedlo k zastaveniu konania, všetky skutočnosti a dôkazy na obranu svojho práva uviedli pri prvom úkone, ktorý im patril. Naopak žalobcovia podali na súd žalobu bez toho, aby svoje tvrdenia podložili dôkazmi a pred začatím konania sa pokúsili vec vysporiadať mimosúdne. V danom prípade išlo o sporové konanie, v ktorom žalobcovia mali povinnosť dôkazného bremena spočívajúceho v preukázaní, že sporné nehnuteľnosti patrili v čase smrti ich právnych predchodcov do dedičstva. Boli si vedomí svojej dôkaznej povinnosti preukázať svoje tvrdenia z hľadiska možného (ne)úspechu v predmetnom spore. Bez ďalšieho uvedené nezakladá dôvod osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným v zmysle § 150 ods. l O.s.p. Pri aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. je povinnosťou súdu vec posúdiť komplexne, najmä z hľadiska sociálnej situácie všetkých účastníkov konania, teda aj žalovaných, ktorých majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Tiež vziať do úvahy okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku i prihliadnuť na postoj účastníkov v konaní, čo odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania neurobil. Žalobcovia 1/, 3/ a 4/ v konaní o mimoriadnom dovolaní uviedli, že s darovacou zmluvou sa oboznámili až v konaní po jej predložení žalovaným 12/ (Mesto Košice). Právni predchodcovia žalobcov boli vlastníkmi nehnuteľností od roku 1947 do roku 1997, kedy bolo vydané osvedčenie o vydržaní pre Mestskú časť Košice - Staré mesto, čo zakladá dôvody osobitného zreteľa prejednávanej veci v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p., preto mimoriadne dovolanie žiadali zamietnuť. Žalovaní 1/ až 11/ sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili. Žalovaný 12/ (Mesto Košice) uviedol, že nemá námietky k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor (§ 243e ods. 1 O.s.p.) po podaní podnetu žalovaných 2/, 4/, 7/ a 9/ (§ 243e ods. 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.
3 O.s.p.) preskúmal uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti a dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu v tejto časti treba zrušiť. Z ustanovenia § 242 ods. l O.s.p.
2 O.s.p. vyplýva, že súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania a tiež aj dovolacím dôvodom v ňom uplatneným; obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v ustanovení § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v mimoriadnom dovolaní namietané a ich existencia v konaní o mimoriadnom dovolaní ani nevyšla najavo. Generálny prokurátor namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p., lebo postupom odvolacieho súdu malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., čo zakladá porušenie práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu. V mimoriadnom dovolaní však takto označenú vadu mimoriadny dovolateľ nekonkretizoval (nevymedzil) a ani jej existencia nevyšla v konaní najavo. Dovolací súd vzhľadom na svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 243i ods. 2 O.s.p.
1 druhá veta O.s.p., sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie pred súdmi nie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že konanie pred súdmi nie je postihnuté takto označenou vadou. Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Najvyšší súd pri posudzovaní opodstatnenosti mimoriadneho dovolania vzal na zreteľ, že účastníkovi, ktorý (z procesného hľadiska) zavinil zastavenie konania, súd uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli účastníkovi stojacemu na opačnej procesnej strane v spore (§ 142 ods. l veta prvá O.s.p.); zohľadnil tiež, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Pri zastavení sporového konania (v danom prípade ide o také konanie) sa otázka náhrady trov konania spravuje princípom procesného zavinenia na zastavení konania. Len výnimočne môže súd v konaní (procesne) úspešnému účastníkovi nepriznať náhradu trov konania. Občiansky súdny poriadok v § 150 ods. 1 O.s.p. priznáva súdu moderačné právo zmierniť dôsledky (dopady) ustanovení upravujúcich náhradu trov konania. Pokiaľ sú splnené predpoklady uvedené v tomto ustanovení, môže súd výnimočne nepriznať náhradu trov konania (procesne) úspešnému účastníkovi konania, ktorému by inak priznal ich náhradu celkom alebo sčasti. Predmetné ustanovenie tak v nadväznosti na § 1 O.s.p. napomáha zabezpečiť spravodlivú ochranu práv, ktorú aplikácia zásady zodpovednosti za zastavenie konania v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p. vždy dôsledne neumožňuje. Ustanovenie § 150 O.s.p. umožňuje súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť výnimočne na zvláštnosti prejednávanej veci a prispieť tým k odstráneniu prípadnej tvrdosti, ktorú by inak vyvolalo uplatnenie jednotlivých zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie o náhrade trov konania. Úvaha súdu, či sú splnené procesné predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia, musí vždy vychádzať z posúdenia všetkých relevantných okolností konkrétnej veci, vrátane okolností demonštratívne uvedených v druhej vete § 150 ods. 1 O.s.p. Predmetné ustanovenie preto nemožno interpretovať tak, že súdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov procesne úspešnému účastníkovi konania. Výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí byť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy náležite vysvetlená a konkretizovaná. Pri posudzovaní, či v tej - ktorej veci sú tieto dôvody dané, musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery (treba zdôrazniť, že všetkých) účastníkov konania a vziať do úvahy nielen to, aké sú pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale to, aký bude dopad aplikácie § 150 O.s.p. na (medziiným tiež majetkové) pomery účastníka na opačnej procesnej strane. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia môže byť v určitej veci tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj účastníkov k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu procesných povinností účastníka občianskeho súdneho konania a pod. V danom prípade odvolací súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov tohto konania procesne úspešným žalovaným 2/, 4/, 7/ a 9/. Podstata odvolacím súdom zohľadnených dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. mala spočívať v charaktere prejednávanej veci - konkrétne v tom, že žalobcovia domáhajúci sa súdnej ochrany vlastníckych práv k nehnuteľnostiam do podania žaloby sa objektívne nemali možnosť dozvedieť, že tieto mali byť v roku 1973 darované ich právnymi predchodcami štátu; túto skutočnosť zistili v priebehu konania po predložení darovacej zmluvy žalovaným 12/ (Mestom Košice). Odvolací súd akcentoval tiež to, že podľa pôvodnej právnej úpravy nebolo povinnosťou štátu zmenu právneho vzťahu k nehnuteľnostiam evidovať zápisom do vtedy vedenej evidencie nehnuteľností. Obsah spisu a odôvodnenie rozhodnutia napadnutého mimoriadnym dovolaním svedčí o tom, že odvolací súd neposúdil dostatočne celý komplex okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Výnimočnosť aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. nevyvodzoval zo vzájomného postavenia účastníkov tohto sporového konania a to žalobcov 1/ až 4/ voči žalovaným 2/ (L. Z.), 4/ (L. A.), 7/ (V. Z.) a 9/ O. A.. Z príčin vzniku sporu medzi týmito žalovanými neprihliadol na ďalšie okolnosti významné pre posúdenie splnenia predpokladov vyplývajúcich z tohto ustanovenia, konkrétne na osobné, majetkové a sociálne pomery dotknutých účastníkov konania na žalovanej strane (žalovaných 2/, 4/, 7/ a 9/). Z toho vyplýva, že odvolací súd neskúmal vec zo všetkých hľadísk, ktoré treba považovať za relevantné v zmysle § 150 O.s.p. Jeho záver, že ide o výnimočný prípad, v ktorom sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce aplikáciu § 150 O.s.p., je v dôsledku toho predčasný, preto ho nemožno považovať za správny (§ 243f ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd vychádzal z toho, že sama skutočnosť, či žalobcovia 1/ až 4/ mohli (ne)vedieť o existencii darovacej zmluvy, ktorá môže mať význam pre konanie v ktorom sa má vyriešiť spor o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, nevykazuje znaky dôvodu hodného osobitného zreteľa (v okolnostiach prejednávanej veci), ktorý by výnimočne opodstatňoval aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. Ani záver, že existencia pôvodnej právnej úpravy evidencie nehnuteľností nesignalizovala existenciu právneho úkonu nakladania s nehnuteľnosťami nie je (bez ďalšieho) dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným 2/, 4/, 7/ a 9/. Jedná sa totiž o okolnosti, ktoré môžu dotvárať úplnosť skutkového deja (stavu) posudzovaného prípadu. Pokiaľ sa žalobcovia subjektívne domnievajú, že nevychádzali z úplného skutkového stavu veci a preto sa rozhodli nepokračovať v konaní, toto ich (subjektívne) hľadisko nemožno bez ďalšieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa a nepriznanie náhrady trov konania. Ak súd vyvodí procesnú zodpovednosť účastníka konania na zastavení konania v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p. z konkrétnych dôvodov pre ktoré došlo k späťvzatiu žaloby, tieto (samy osebe) nemôžu byť súčasne aj dôvodmi, hodnými osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú použitie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Na základe vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd preto mimoriadnym dovolaním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (spolu so závislým výrokom o náhrade trov odvolacieho konania v zmysle § 243i ods. 2
2 písm. b/ O.s.p.) zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.