1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p., vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie je vo svojom výroku vecne správne, a preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie potvrdil. Predmetom tohto konania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Prešov, o uložení pokuty vo výške 60,- € žalobcovi, za nepodanie daňového priznania na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 v lehote do 16.10.2012 určenej správcom dane vo výzve č. 9700303/5/2695991/2012 zo dňa 25.09.2012. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní. Predovšetkým, je potrebné uviesť, že konanie o pokute za nepodanie daňového priznania je samostatné sankčné konanie o správnom delikte, nie je ho možné prihlásiť prihláškou v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní a pohľadávka z tohto konania vzniká žalovanému až na základe právoplatného rozhodnutia žalovaného o pokute. Ide o konanie za nesplnenie povinnosti daňového subjektu podať daňové priznanie, takže konanie odvodené od základného konania o určení vlastnej daňovej povinnosti. Ako vyplýva zo žaloby a odvolania žalobcu, tento si neustále zamieňa toto odvodené konanie a argumentuje a používa námietky týkajúce sa základného konania o určení daňovej povinnosti. Ako je zrejmé z odvolania žalobcu, tento súhlasí plne s tým, že daňové konanie sa vyhlásením konkurzu neprerušuje (§ 47 ods. 2 zákona o konkurze), napriek tomu neustále opakuje, že žalovaný mal rozhodnúť o pokute za nepodanie daňového priznania skôr, teda pred vyhlásením konkurzu. Najvyšší súd spolu so žalovaným je toho právneho záveru, že žalovaný, pokiaľ aj rozhodol o pokute až po vyhlásení konkurzu žalobcu, rozhodol včas a to v súlade s ustanoveniami § 155 ods. 11 písm. a/ a § 154 ods. 1 písm. a/ až d/, i/ a j/ daňového poriadku. Nič nebráni tomu, že aj po vyhlásení konkurzu je možné rozhodnúť o uložení pokuty daňovému subjektu. Pokiaľ ide o vzťah lex generalis - daňového poriadku voči lex specialis - zákona o konkurze, žalobca správne poukazuje na ustanovenie § 100 ods. 2 písm. c/ zákona o konkurze, na základe ktorého, z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu. Nepochopiteľne potom, však žalobca v rozpore s týmto ustanovením uvádza, že žalovaný si mal túto pohľadávku prihlásiť do konkurzného konania. Najvyšší súd zdôrazňuje, že žalovaný si v tomto prípade v konkurznom konaní nemôže uplatniť predmetnú sankciu na uspokojenie. Predmetom tohto konania ani nie je uspokojenie žalovaného, ale len rozhodnutie o pokute, t.j. treba odlišovať možnú vymáhateľnosť sankcie od púheho rozhodnutia o uložení sankcie. Najvyšší súd Slovenskej republiky, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a konania ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
3 veta druhá O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. l O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. a § 224 ods. l O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.