4 zákona č. 511/1992 Zb. uložená pokuta vo výške 66,38 eura za podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2010 po lehote stanovenej v § 49 ods. 3 písm. a/ zákona č. 595/ 2003 Z.z. o dani z príjmov tak, že text vo výroku rozhodnutia "za podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2010" nahradil textom "za podanie daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010", keď žalovaný dôvodil, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí síce dostatočne neoznačil vo výroku rozhodnutia o aké daňové priznanie sa jedná, avšak táto skutočnosť nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia, pretože žalobca je právnickou osobou a potom bolo zrejmé, že sa môže jednať iba o daň z príjmov právnických osôb. Krajský súd takto rozhodol, keď dospel k záveru, že podanie žalobcu zo dňa 30. júna 2011 predstavovalo nekompletne podané daňové priznanie, ktoré nebolo zástupcom žalobcu podpísané a ani k nemu neboli priložené zákonom stanovené prílohy a preto na toto podanie treba hľadieť ako keby nebolo podané, tzn. ako na neúčinne podané. Preto je
krajského súdu potom správny názor žalovaného, že nie je možné, aby žalobca dodatočne dňa
krajského súdu bol postup správnych orgánov súladný so zákonom, keď žalobcovi za príslušný správny delikt, ktorým je oneskorené podanie riadneho daňového priznania, uložil pokutu, pričom súd sa stotožnil aj s výškou pokuty v jej minimálnej sume 66,38 eura. Taktiež námietku žalobcu o porušení daňového tajomstva žalovaným považoval krajský súd za neopodstatnenú a žalobcom za nepreukázanú. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie prvostupňového súdu, ako nezákonné zmenil a rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s námietkou žalobcu, týkajúcou sa nesprávnej interpretácie ustanovenia § 38 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Žalobca sa stotožňuje s názorom žalovaného, že daňové priznanie možno účinne podať len na predpísanom tlačive a s predpísanými prílohami a pod spojením "účinne podať" je potrebné rozumieť splnenie všetkých zákonných povinností daňových subjektov, ktoré sú rozhodujúce pre správne vyrubenie dane na základe daňového priznania. Podaním neúplného daňového priznania však nastali účinky podania, hoci priznanie nebolo podané účinne, čo však neznamená, že žalobca priznanie nepodal, pretože bolo podané dňa 30. júna 2011, ale toto podanie nebolo úplné. Žalobca ďalej uviedol, že zákon v tretej časti označenej ako "vyrubovacie konanie" jednoznačne hovorí o tom ako má správca dane postupovať v prípadoch, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania a poukázal na znenie § 41 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že, ak žalobcom podané daňové priznanie nebolo úplné, bol správca dane povinný ho vyzvať na jeho doplnenie a to bezodkladne po zistení týchto skutočností (§ 30a ods. 1) a vyhotovenie úradného záznamu zo dňa 1. júla 2011 potvrdzuje, že správca dane vedel o tom, že daňové priznanie bolo podané neúplne a že mal postupovať v zmysle § 41 ods. 1.
žalobcu žiaden právny predpis neuvádza, že opakované podanie neguje pôvodné podanie. Akceptácia tvrdenia žalovaného, že žalobca podal daňové priznanie až
1, 2 má právne dôsledky upravené v § 20 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov. Zákon nezakazuje žiadnemu daňovému subjektu dopĺňať a meniť svoje podania, iba upravuje lehoty do kedy tak môže urobiť a ak doplnenie alebo objasnenie požaduje správca dane, tak túto lehotu určuje primerane on. Zákon v § 39 ods. 2 upravuje povinnosť, kedy je daňový subjekt povinný uskutočniť podanie dodatočného priznania a táto povinnosť sa vzťahuje iba na situáciu, ak podané daňové priznanie je nesprávne alebo neúplné a jeho oprava má za následok zvýšenie dane. Zo stanoviska žalovaného vyplýva, že, ak by žalobca dňa 22. júla 2011 neuskutočnil podanie úplného daňového priznania a počkal by až na výzvu správcu dane na odstránenie pochybností v podanom daňovom priznaní zo dňa 30. júna 2011, a tejto výzve by v stanovenej lehote riadne a včas vyhovel, tak by daňové priznanie podal v lehote
3 písm. a/ zákona o správe daní a poplatkov, a teda by nespáchal žiaden správny delikt. Je neprípustné, aby správca dane uložil žalobcovi sankciu za údajné podanie daňového priznania po lehote stanovenej zákonom, keď sám správca dane konal nezákonne a bezodkladne nekonal pri zistení pochybností a neúplností v podanom daňovom priznaní. Poukázal v tejto súvislosti na čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný správny orgán uviedol, že súhlasí s prejednaním veci bez pojednávania a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, ako súladný so zákonom potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je možné priznať úspech z nasledovných dôvodov : V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).
3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31. decembra 2011, ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16 596,95 eura, najmenej 33,19 eura, ak ide o fyzickú osobu a najmenej 66,38 eura, ak ide o právnickú osobu. Ak je správcom dane obec, môže uložiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu najmenej 6,63 eura a ak ide o právnickú osobu najmenej 66,38 eura. § 38 Daňové priznanie a hlásenie
osobitného zákona, 11ab) alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Daňový subjekt je povinný daň zaplatiť najneskôr v lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia, ak osobitný zákon 8b) neustanovuje inak.
osobitného zákona; 8ab) prílohou
2
3 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňovníkovi, ktorý je povinný podať daňové priznanie po uplynutí zdaňovacieho obdobia v lehote
odseku 2 Vytýkacie konanie
1 zákona č. 511/1992 Zb., ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
3 písm. a/ zákona o správe daní a poplatkov a tým by nespáchal žiaden správny delikt", nemôže akceptovať a považuje tieto tvrdenia žalobcu za účelové. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že nie je po právnej stránke možné, aby žalobca dodatočne až po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania napravil a tým konvalidoval neúčinnosť svojho podania zo dňa 30. júna 2011 a tým sa vyhol zodpovednosti za svoje nedovolené konanie v oblasti finančného práva. Taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva za pravdu žalovanému, že v danom prípade podanie daňového priznania nie je možné posudzovať
zákona o správe daní a poplatkov tak, ako to tvrdí žalobca, pretože i v prípade výzvy správcu dane by sa po právnej stránke veci nič nemohlo zmeniť na skutočnosti, že príslušné podanie žalobcu zo dňa 30. júna 2011 vzhľadom na aplikáciu príslušných právnych noriem by sa v danom prípade nemohlo stať účinným vo vzťahu k správcovi dane.
1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v spojení s citovanými ustanoveniami príslušných zákonov Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní, nie sú dôvodné a preto rozhodol
1, 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako súladný so zákonom potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
ustanovenia § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP, keď žalobcovi, ktorý úspech vo veci nemal, náhradu trov konania nepriznal a žalovanému v konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.