1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p.
1 vety prvej O.s.p.). Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. sa rozhodnutiami správnych orgánov rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Odvolací súd z pripojených spisov zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného zo dňa 22.12.2011, č. SLV-PS-PK/215/2011, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 392 zo dňa 19.09.2011 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona. Žalobca dňa 13.07.2011 v čase po 20,40 hod. pred budovou Nemocnice s poliklinikou v Žiari nad Hronom, v čase mimo výkonu štátnej služby a na mieste prístupnom verejnosti pristúpil k U. E., ktorý bol v tom čase eskortovaný z lekárskeho ošetrenia hliadkou OO PZ Žiar nad Hronom do budovy OO PZ Žiar nad Hronom. Mal udrieť putami spútaného U. E. do oblasti tváre a mal sa mu vyhrážať, že ho zabije. V ďalšom konaní mu zabránila hliadka OO PZ Žiar nad Hronom. Žalobca mal následne udrieť U. E. v motorovom vozidle. Odvolací súd zo spisov zistil, že žalobca poukázal na rozpory medzi výsluchom U. E., Z. K. a A. E.. Poukázal aj na výpoveď Z. D. a Q. N.. Vyslovil názor, že ich výpovede sú v rozpore so skutkovým stavom, ktorý bol podkladom na jeho prepustenie. Z tohto dôvodu sa domáhal vykonania konfrontácie. Jeho návrh bol zamietnutý z dôvodu, že zákon nepozná inštitút konfrontácie. Aj prvostupňový súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že konfrontáciu nebolo možné vykonať, nakoľko zákon tento inštitút nepozná. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že sa nestotožnil so záverom žalovaného a krajského súdu. Podľa ustanovenia § 238 ods. 2 zákona dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov o organizácii, listiny, veci a obhliadka. Z gramatického a logického výkladu tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sú v ňom zakotvené dôkazy iba príkladmo. Preto orgánom žalovaného predmetné ustanovenie nebráni vykonať aj ďalšie dôkazy v záujme náležitého objasnenia skutkového stavu veci, t. j. aj konfrontáciu. Hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Podľa názoru odvolacieho súdu môže správny orgán pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. To platí aj pre odvolací správny orgán, keďže v zmysle ustálenej judikatúry správneho súdnictva je jednoznačne zastávaný právny názor, že prvostupňové a druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok. Predmetom konania pred odvolacím súdom bolo, v súlade s dôvodmi odvolania, v prvom rade zaoberať sa námietkou nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu pre nedostatok dôvodov. Podľa § 157 ods. 1 O.s.p. v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách ,,V mene Slovenskej republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presnú označenie účastníkov a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto vyhlásenia. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastníkov konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Krajský súd v odôvodnení rozsudku podrobne oboznámil prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného, vrátane dôvodov na ktorých boli založené. V ďalšom obsahu odôvodnenia, sa k obsahu žalobných námietok vyjadril tak, že sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí prvého stupňa ako aj v rozhodnutí žalovaného. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu nie je náležite odôvodnený. ? K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04.05.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byt' analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Nakoľko v prejednávanom prípade sa krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom vysvporiadal s námietkami, ktoré uplatnil žalobca vo svojej žalobe, týkajúcimi sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nepreskúmatel'nosti správneho rozhodnutia v naznačenom smere, ani neuviedol, z akých dôvodov ich považoval za nedôvodné, resp. právne irelevantné, je nutné považovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ktorým postupom krajského súdu bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
3 vety druhej O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 3 O. s. p.). V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec znova v medziach podanej žaloby, ?dôsledne sa vysporiada so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a znova o nej rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní, pričom odvolací súd považuje za dôležité poukázať, že ?pri hodnotení preskúmateľnosti správneho rozhodnutia je potrebné aplikovať v zásade rovnaké princípy ako pri posudzovaní preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí, vychádzajúc z princípov právneho štátu (čl. l ods. l Ústavy SR) a práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR). V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.
1 vetou prvou O. s. p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.