1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť. Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dôvody, ktoré môže generálny prokurátor úspešne uplatniť v procesne prípustnom mimoriadnom dovolaní. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Pre účely preskúmavanej veci treba osobitne uviesť, že na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iných procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prihliada Najvyšší súd Slovenskej republiky nielen v konaní o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p.
1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu je jednou z týchto vád postihnuté, a to konkrétne vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v tom, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Tento princíp je jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť proti jej protistrane. Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim.Význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Odvolací súd však v zmysle horeuvedeného nepostupoval, keď vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, ktoré podala žalovaná, nedoručil žalobcovi, a tak mu neumožnil sa vyjadriť k skutočnostiam v ňom uvedeným. Význam tejto požiadavky umocnila procesná úprava konania na odvolacom súde, keď, tak ako to bolo v predmetnej veci, odvolací súd rozhodoval bez nariadenie pojednávania. Týmto svojím postupom preto odvolací súd zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f / O.s.p. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je i zmätočné. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozsudku sa zaoberal právnou úpravou spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, hoci s touto právnou úpravou sa súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Ďalej uviedol, že námietka žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie, keď nezistil ako žalovaný dospel k poistnému 540,- Sk na rok 2009, nebola dôvodná preto, že dokazovanie v tomto smere nebolo treba vôbec vykonávať s ohľadom na predmet konania. Súčasne konštatoval, že znenie záverečných ustanovení predmetnej poistnej zmluvy v časti „Plnenie poisťovne poistného jednotlivých typov poistení“, v znení „Plnenie poisťovne za poistnú udalosť zo základného poistenia uvedeného ad I a), b), c), je obmedzená sumou 300.000,- Sk. Plnenie za poistnú udalosť z poistenia zodpovednosti za škodu je obmedzená sumou 300 000 Sk “, zodpovedá ustanoveniu § 788 ods.2 písm. a / Občianskeho zákonníka, pretože ide o stanovenie základnej náležitosti tejto zmluvy. Odvolací súd ďalej k rozhodnutiu o návrhu na určenie neplatnosti čl. 43 Spoločných a záverečných ustanovení Všeobecných poistných podmienok pre poistenie majetku fyzických osôb dodal, že tomuto nebolo možné vyhovieť, pretože tento je na prospech žalobcu ako poisteného. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku záverom uviedol, že v prejednávanej veci, ktorá sa viedla o návrhu na určenie podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd prvého stupňa správne skúmal, či žalobca má na danom určení naliehavý právny záujem. Z obsahu žaloby bolo zrejmé, že žalobca žiadal určiť neplatnosť poistnej zmluvy a všeobecných podmienok k nej, ktoré tvorili jej súčasť, z toho že žalovaná zvýšila poistné a aby takémuto postupu zabránil v budúcnosti, pretože žalovaná zvýšenie odôvodňovala len veľmi všeobecne. Keďže k žalobcom tvrdenému porušeniu práva už došlo, odvolací súd sa zhodol so záverom prvostupňového súdu, že nebol dôvod na poskytnutie ochrany výrokom súdu o neplatnosti časti zmluvy, ktorý má preventívny charakter a slúži k tomu, aby medzi účastníkmi konania v budúcnosti nedochádzalo k sporom. V zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Preukázanie naliehavého právneho záujmu je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Určovacia žaloba má preventívny charakter, bude opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Len čo je porušenie subjektívneho práva dokonané, možno spravidla žalovať priamo na plnenie. Preto v takýchto prípadoch nebude daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Aj v takýchto prípadoch však môže byť naliehavý právny záujem spravidla daný vtedy, ak určovacia žaloba vytvorí pevný právny základ medzi účastníkmi a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ - zabrániť prípadným ďalším sporom medzi účastníkmi. Odvolací súd ustálil zhodne so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, keďže už k poistnému plneniu medzi účastníkmi došlo, na druhej strane právne rozoberal úpravu poistnej zmluvy, ako aj dôvodnosť celej žaloby z hľadiska vecného a právneho posúdenia, vrátane ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, t.j. zaoberal sa vecou samou. Ako už dovolací súd uviedol, ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania a je garantované tak Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp.zn. I. ÚS 226/2003) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje i nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Základné požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v našom právnom poriadku určuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované ustanovenia platia i o uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.) s výnimkami podľa § 169 ods. 2 a 3 O.s.p. Odôvodnenie mimoriadnym dovolateľom napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p., a navyše takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.
f/ O.s.p. Keďže ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v tomto prípade obmedzilo len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je totiž nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. I keď právna úprava účinná v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.