1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 308/2000 Z. z.“ alebo „zákon o vysielaní a retransmisii“) postupujúc
zákona o vysielaní a retransmisii, rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 13. septembra 2009 o cca 20:08 hod. odvysielala program Česko Slovenská SuperStar, označením ktorého ako nevhodného pre maloletých do 12 rokov, došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania, za čo jej uložila
ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú
3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 10.000 €, slovom desaťtisíc eur. Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že
4 zákona č. 308/2000 Z. z. uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila, a že v zmysle § 67 ods. 10 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: 7000088921/8180, VS 5710, KS
ktorého sa obsah programov posudzuje okrem iného aj z hľadiska intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti dospela k záveru, že adekvátne označenie predmetného programu by bolo „nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov“. Z týchto dôvodov Rada dospela k záveru, že označenie predmetného programu účastníkom konania ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nebolo v súlade s jednotným systémom označovania (ďalej aj ako „JSO“), čím došlo k porušeniu § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.. Rovnako sa nestotožniac s názorom navrhovateľky, že výrazy ako „ta mne sere“, „ožralá“, „semeniť“, „poserú“, „hovno“, „prdel“, nie sú vulgarizmy, ale len bežný slangový jazyk, konštatovala, poukazujúc na to, že aj sama navrhovateľka vo svojom vyjadrení priznala, že ich možno označiť za slabo vulgárne, že takéto vyjadrenia možno považovať za vulgarizmy. Odvolávajúc sa však na ustanovenie § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 589/2007 Z. z. uviedla, že pri svojom rozhodovaní zohľadnila fakt, že sa nejedná o najtvrdšie vulgarizmy, a preto s prihliadnutím na § 1 ods. 5 citovanej vyhlášky skonštatovala, že adekvátne označenie predmetného programu by bolo „nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov“, a preto mala za to, že aj z tohto dôvodu nebolo označenie predmetného programu navrhovateľkou ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov v súlade s jednotným systémom označovania, čím došlo k porušeniu § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.. S poukazom na používanie vulgarizmov rovnako vyhodnotila za irelevantné aj konštatovanie navrhovateľky, že porotcovia sú dospelí a rešpektovaní ľudia, ktorí vo svojom obore veľa dokázali a nemožno im jednoducho „naordinovať“ ako sa na adresu jednotlivých účastníkov majú vyjadrovať, zdôrazniac zároveň, že aj napriek tomu, že výskyt vulgarizmov nebol dominantný, zobrala do úvahy skutočnosť, že vulgarizmy porotcovia používali aj v komunikácii s maloletými osobami, pričom tieto boli prezentované reálnymi osobami, ktoré sú populárne a známe z médií a maloletí ich často považujú za svoje vzory a ich správanie majú tendenciu napodobňovať, a preto vyhodnotila používanie vyššie citovaných výrazov mediálne známymi osobami za zvýšené riziko pre ohrozenie mravného vývinu maloletých. Argumentáciu, ktorou navrhovateľka vo svojom vyjadrení jej doručeným dňa 17. decembra 2010, poukazovala na rozhodnutia Českej Rady vydaných v dňoch 2. februára a 3. februára 2010 o zastavení správnych konaní vzťahujúcich sa na vysielanie programu Česko Slovenská SuperStar v Českej republike, považovala za zavádzajúcu a sčasti nepravdivú, a to najmä z dôvodu, že predmetné rozhodnutia Českej Rady sa týkali tohto programu vysielanom v dňoch 3. septembra 2009 a 7. septembra 2009, a teda nie programu vysielanom dňa 13. septembra 2009, ktorý je predmetom tohto správneho konania. V súvislosti s argumentom navrhovateľky, že jej rozhodnutie je založené len na jej správnej úvahe, ktorá neobsahuje hlbšie posúdenie skutkového stavu nielen po stránke právnej a vecnej a nie je podložené posudkom odborníka v danej oblasti poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž/4/2007, ktorý na obdobnú námietku účastníka konania konštatoval, cit.: „
2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Ide o mieru etického hodnotenia skutkového stavu, na ktorý sa vzťahuje správna úvaha odporcu. Odporca je kolektívnym a reprezentatívnym orgánom určeným zákonom na vytváranie objektivizovaného úsudku pre podobné situácie. Vytváranie úsudku nie je skutkovou okolnosťou, preto nemôže byť nahradené znaleckým dokazovaním, tak ako to žiadal navrhovateľ.“ Pokiaľ ide o výšku pokuty, poukázala odporkyňa na objektívnu zodpovednosť právnických osôb za správny delikt, ktorej podstata tkvie v tom, že v prípade preukázania porušenia zákona, nie je potrebné dokazovať zavinenie s tým, že okolnosti za ktorých došlo k porušeniu zákona, nemôžu byť dôvodom na zastavenie správneho konania, ale tieto sa iba zohľadňujú pri ukladaní druhu sankcie. Rovnako odporkyňa pri svojom rozhodovaní o výške sankcie prihliadla aj na skutočnosť, že navrhovateľka už v minulosti bola viacerými právoplatnými rozhodnutiami sankcionovaná za porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a tiež pri opätovnom ukladaní sankcie vychádzala z rozsudku najvyššieho súdu zo dňa
ustanovenia § 64 ods. 4 zákona a teda, že Rada rozhodla oneskorene, po uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty. Ďalej sa dožadovala zrušenia napadnutého rozhodnutia Rady pre jeho nepreskúmateľnosť a nevykonateľnosť, nakoľko výroková časť tohto rozhodnutia neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý a nezameniteľný popis skutku, ktorým bola naplnená skutková podstata deliktu, dôvodiac absenciou popisu spáchania skutku alebo popisu ďalších skutočností, na základe ktorých by daný správny delikt bol identifikovaný tak, aby bolo z popisu zrejmé, akým konaním, akými výrokmi bol správny delikt spáchaný, upriamiac pozornosť na to, že vo výroku je tento popis uvedený len slovným spojením „v ktorom došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označenia“, pričom podrobnejšie je vlastné konanie, ktoré
Rady naplnilo skutkovú podstatu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. popísané a špecifikované len v odôvodnení rozhodnutia č. RP/57/
ktorého cit.: „...ak v rozhodnutí odporkyne vo výroku absentuje skutková veta, teda vymedzenie samotného skutku, ktorým prišlo k porušeniu právnej povinnosti vysielateľky, teda spôsob spáchania deliktu spolu s uvedením takých skutočností, aby popísaný skutok nebol zameniteľný s iným, súd toto považuje za také pochybenie Rady, ktoré má za následok zrušenie preskúmavaného rozhodnutia odporkyne z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a to
3 OSP“, a taktiež rozhodnutím rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, uznesenie č.j. 2As 34/2006 - 73 zo dňa
ktorého cit.: „Poukazujúc na zásadu obsiahnutú v § 3 ods. 4 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 71 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z. z.,
ktorého správne orgány dbajú o tom, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely...“. Na záver namietala aplikáciu rozličných právnych noriem, spočívajúcu v tom, že správny orgán vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia aplikoval ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. platného a účinného v čase porušenia právnej povinnosti, teda do 15.12.2009, konkrétne sa jednalo o ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d), § 67 ods. 3 písm. c), § 64 ods. 4 a § 67 ods. 10, rovnako postupoval aj v prípade poučenia, avšak v odôvodnení rozhodnutia sa opieral o ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. platného a účinného v čase vydania predmetného rozhodnutia, teda po 15.12.2009, jednalo sa o ustanovenia § 64 ods. 7, § 64 ods. 2 a § 64 ods.
odporkyne spolu teda z objektívnej ročnej lehoty uplynulo 10 mesiacov a 11 dní. Z vyššie uvedeného teda mala za to, že odvolaním napadnuté rozhodnutie č. RP/57/2010 bolo vydané v rámci 1 ročnej objektívnej lehoty, a preto uvedený argument navrhovateľky vyhodnotila za neopodstatnený. Za irelevantné označila tiež tvrdenie navrhovateľky o nepreskúmateľnosti a nevykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, a to z dôvodu, že jeho výroková časť neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý a nezameniteľný popis skutku, ktorým bola naplnená skutková podstata správneho deliktu a poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sž/8/2010, 5Sž/17/2010, 2Sž/8/2010, 5Sž/8/2010, 4Sž/10/2010 uviedla, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne, dostatočne určito a spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, nakoľko táto exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľka dopustila a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý jej bola uložená sankcia. Uviedla, že v zmysle povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. považovala za nevyhnutné posúdiť program Česko Slovenská SuperStar z hľadiska správneho uplatňovania JSO ako celok, keďže určenie konkrétnej časti programu, ktorá je v rozpore s príslušnými ustanoveniami JSO priamo vo výroku rozhodnutia tak, ako žiada navrhovateľka, by bolo
jej názoru neúplné a nepresné a práve takého vytrhnutie obsahu nevhodného pre maloletých by bolo v rozpore s účelom JSO a spôsobovalo by neúplnosť a nepresnosť výroku. Mala za to, že program Česko Slovenská SuperStar ako celok, nie jeho jednotlivé časti samostatne svojím obsahom a spôsobom spracovania, naplnil kritériá špecifikované v JSO ako obsahy nevhodné pre maloletých do 15 rokov zdôrazniac, že výrok napadnutého rozhodnutia presne, úplne a dostatočne určito špecifikuje správny delikt spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, nakoľko účastník konania odvysielal dňa 13. septembra 2009 o cca 20:08 hod. iba jeden program s názvom Česko Slovenská SuperStar, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov. K námietke ohľadom výšky uloženej pokuty odporkyňa uviedla, že pri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy možný dopad odvysielaného obsahu v podaní známych osobností na maloletého diváka, ktorý má tendenciu osvojovať si prezentované správanie s tým, že vzhľadom na intenzitu a frekvenciu výskytu nevhodných obsahov v napadnutom programe dospela k záveru, že jeho označenie ako program nevhodný pre maloletých do 12 rokov nebolo dostačujúce. Uviedla ďalej, že pri posudzovaní nevhodnosti obsahov
kritérií zakotvených v JSO, ich miery a intenzity pristupuje k tomu ktorému prípadu vždy individuálne, skúma celý obsah programu a kontext, v ktorom boli nevhodné obsahy odvysielané zdôrazniac, že každé porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. vychádza zo skutkových okolností konkrétneho prípadu a preto nemožno v súvislosti s výškou uloženej sankcie hovoriť o rovnakom porušení zákona, nakoľko v prípade konštatovania Rady o porušení ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. ide vždy o nesprávne uplatnenie JSO a výška sankcie sa následne odvíja od intenzity a frekvencie výskytu obsahov spĺňajúcich kritériá nevhodnosti
JSO, pričom posudzuje aj kontext, v ktorom boli tieto nevhodné obsahy odvysielané a spôsob, akým boli prezentované. Preto nesúhlasiac s tvrdením navrhovateľky, že udeľuje pokuty bez logického uváženia uviedla, že pri určovaní výšky sankcie berie do úvahy všetky vyššie spomínané okolnosti a svoje tézy zdôvodní v odôvodnení svojho rozhodnutia. Rovnako nesúhlasila s tvrdením navrhovateľky, že odôvodnenie výšky uloženej sankcie je „opätovne len výpočtom dôvodov uvedených v zákone č. 308/2000 Z. z.“ a konkretizovala, že na str. 18 napadnutého rozhodnutia uviedla, že pri rozhodovaní o výške sankcie prihliadla aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/8/2010 zo dňa
znenia ustanovenia platného a účinného v čase odvysielania napadnutého programu a z uvedeného dôvodu preto považovala námietku navrhovateľky za účelovú. Na základe vyššie uvedeného bola odporkyňa presvedčená, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona. Ďalej mala za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené, vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku, a že navrhovateľka nebola na svojich právach ukrátená rozhodnutím ani postupom správneho orgánu, nakoľko toto rozhodnutie, ako aj postup je v súlade so zákonom, a preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie č. RP/57/2010 zo dňa
tretej hlavy piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).
2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy. Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom a ak pritom zistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.
3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 do 66.387 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 € do 19.916 €,ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20 ods. 5).
4 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009, na základe klasifikácie programov
vekovej vhodnosti je vysielateľ programovej služby povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený
osobitného predpisu (ďalej len "jednotný systém označovania"). Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľka nepoprela, že dňa 13. septembra 2009 o cca 20:08 hod. odvysielala program Česko Slovenská SuperStar. Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či navrhovateľka odvysielaním tohto programu porušila zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v rozhodnutí, a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku namietala skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po uplynutí jednoročnej zákonnej lehoty.
3 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009 Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti
odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.
veta prvá OSP, ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania
tejto časti neplynú. Z uvedeného je zrejmé, že plynutie prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. bolo prerušené počas konania na najvyššom súde o opravnom prostriedku, ktorý navrhovateľka podala proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/06/2010 zo dňa
3 zákona č. 308/2000 Z. z., a preto odvolací súd námietku navrhovateľky, ktorou brojila proti nedodržaniu jednoročnej objektívnej prekluzívnej lehoty, vyhodnotil za irelevantnú. Rozhodnutie č. RP/06/2010 zo dňa
1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane ukladania pokút vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok). Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku,
ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon. I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným. V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritériá spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený resp. vymedzený čas spáchania správneho deliktu - 13.9.2009 o cca 20:08 hod., spôsob spáchania správneho deliktu - odvysielanie programu Česko Slovenská SuperStar a jeho označenie ako program nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov a je konkrétne uvedený i správny delikt - nesprávne uplatnenie JSO. Výroková časť rozhodnutia tak i
názoru najvyššieho súdu exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľka dopustila a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý jej bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľky v tomto smere treba považovať za bezpredmetnú. Rozhodnutie odporkyne
názoru najvyššieho súdu má všetky náležitosti ustanovené v § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky. Najvyšší súd taktiež nezistil, že by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľka takýto nedostatok rozhodnutia namietala. Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil s rozhodnutím Rady. Najvyšší súd neakceptoval ani námietku navrhovateľky týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia výšky uloženej pokuty, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odporkyňa pri stanovení výšky pokuty zdôraznila predchádzajúce porušenia zákona navrhovateľkou
konkrétnych prechádzajúcich rozhodnutí, pričom ustálenie výšky pokuty v rámci zákonom určeného rozpätia, či sadzby je zásadne otázkou správneho uváženia a najvyšší súd
2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia), preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy, a či je v súlade so zákonom zdôrazniac zároveň, že v danom prípade bol odporkyňou dodržaný aj navrhovateľkou namietaný princíp proporcionality, keďže skutočne, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sž/8/2010 zo dňa 20. októbra 2010, bola navrhovateľka za obdobné konanie sankcionovaná najvyšším súdom zmiernenou sankciou vo výške 10.000 €.
3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd, skúmajúc relevantnosť námietky navrhovateľky, ktorou dokazovala pochybenie odporkyne v podobe aplikácie rozličných právnych noriem, konkrétne uplatnenie zákona č. 308/2000 Z. z. platného a účinného v čase porušenia právnej povinnosti, teda do 15.12.2009 (vo výrokovej časti a v poučení napadnutého rozhodnutia) a zákona č. 308/2000 Z. z. platného a účinného v čase vydania predmetného rozhodnutia, teda po 15.12.2009 (v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) má za to, odvolávajúc sa na ustanovenie § 250i ods. 3 OSP, že toto pochybenie odporkyne, ktoré sama vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uznala, pri vypracovávaní napadnutého rozhodnutia, nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže sankcia za porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. bola v súlade s výrokom napadnutého rozhodnutia určená správne
3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. platného a účinného v čase spáchania správneho deliktu. Z vyššie uvedených dôvodov má preto odvolací súd za to, že odvolanie navrhovateľky neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí. Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukázaním na vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie Rady
2 OSP potvrdil. O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd
4 veta druhá a § 5 ods. 1, písm.
ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP, tak že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nebola úspešná. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.