5 písm. d/ cestného zákona. Navrhovateľ vykonal odstránenie (odtiahnutie) vozidla v rozpore so zákonom, pretože na to nebol oprávnený, resp. súdy mali vyhodnotiť poverenie hlavného mesta ako neplatné, pre nemožnosť takéhoto poverenia priamo zo zákona. Navrhovateľ sa z uvedených dôvodov nemôže úspešne domáhať voči odporcom náhrady nákladov súvisiacich s odstránením vozidla (išlo by o plnenie bez právneho dôvodu) a preto návrh mal byť zamietnutý.“ Podľa dovolateľa súdy zaťažili svoje konanie aj tzv. inou vadou. Pri rozhodovaní o rozsahu plnenia žalovaných akceptovali znalecký posudok Inštitútu ekonomického znalectva a expertíz pri Centre ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 9/2007 bez toho, aby žalobca preukázal výšku skutočných nákladov na odstránenie vozidla žalovaných. K tomu uviedol: „Výška nároku (nielen jeho právny základ) bola medzi účastníkmi sporná. Jediný dôkaz na preukázanie spornej výšky nároku navrhol žalobca, a to dôkaz citovaným znaleckým posudkom. Súd bol povinný najskôr vyhodnotiť znalecký posudok z pohľadu, či spĺňa kritérium prípustnosti vyjadrené v § 125 OSP, teda či ide o taký prostriedok, ktorým možno zistiť „stav veci". Stavom veci sa rozumie skutočnosť medzi stranami sporná. V konkrétnom prípade sa mali konajúce súdy najskôr zaoberať otázkou, či predložený znalecký posudok je takým prostriedkom, ktorý osvedčuje, preukazuje alebo inak vypovedá o tom, že tvrdenie žalobcu o výške jeho nákladov za odtiahnutie vozidla je pravdivé. Takéto hodnotenie súdmi vykonané nebolo. Znalecký posudok pravdivosť tvrdení žalobcu vôbec ničím nepreukazuje, nevypovedá o tom, či sú tvrdenia žalobcu pravdivé. Znalecký posudok hovorí iba o tom, že znalcovi boli predložené ekonomické údaje žalobcu samotným žalobcom, ktorých dôveryhodnosť a účelnosť znalec nepreveroval a neskúmal. Znalec potom tieto údaje spočítal (spočítal položky, ktoré žalobca označil ako náklady) a vydelil počtom odťahov uskutočnených v jednom roku. Počet odťahov v jednom roku znalec neoveroval, vychádzal z údajov žalobcu. Znalecká činnosť spočívala v matematických operáciách sčítania a delenia, čo sú operácie, ktoré je schopné uskutočniť súd sám. Znalecká činnosť nespočívala ani v overení pravosti údajov, ani v overení účelnosti tvrdených nákladov, ani v odbornom porovnaní dôvodnosti nákladov s inými subjektmi. Inými slovami, výpovedná hodnota znaleckého posudku je taká istá, ako keby žalobca na pojednávaní tvrdil, že v určitom roku mal určité položkovité náklady na vykonanie určitého počtu odťahov, pričom tieto tvrdenia by žalovaný poprel, avšak súd by následne žalobcom tvrdené a žalovaným popreté položky spočítal a vydelil počtom odťahov. Skutkový záver súdov o výške vynaložených nákladov žalobcu teda nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Konajúce súdy tým zaťažili konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci.“ Žalobca navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby mimoriadne dovolanie „neakceptoval“. Okrem iného uviedol, že argumentácia dovolateľa v mimoriadnom opravnom prostriedku nemá oporu v platnej právnej úprave a jej akceptácia by v mnohých prípadoch viedla v praxi k nemožnosti realizácie príslušných ustanovení o odstraňovaní vozidiel, nehovoriac o tom, že odôvodnenie mimoriadneho dovolania je v rozpore aj s niektorými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd príslušný rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - ďalej len „O.s.p.“), po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok (§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov treba zrušiť. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p.
2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Preskúmaním veci nezistil, že by konanie súdov bolo takouto vadou postihnuté. Takouto vadou konania napokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani dovolateľ. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., dovolací súd rovnako z úradnej moci skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto povahy ide najmä vtedy, keď súd skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, založil na výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania určitým dôkazným prostriedkom alebo že jeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo. Dovolací súd dospel k záveru, že v konaní na súdoch oboch nižších stupňov nedošlo ani k vade uvedenej povahy. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že konanie súdov má tzv. inú vadu spočívajúcu v tom, že pri ustálení rozsahu náhrady nákladov odstránenia vozidla žalovaných súdy akceptovali znalecký posudok Inštitútu ekonomického znalectva a expertíz pri Centre ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 9/2007, z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany dovolateľa o námietku tzv. inej vady konania, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov. Dovolateľ tu v skutočnosti tvrdí vadu pri výklade ustanovenia § 40 ods. 4, resp. 5 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“), teda vadu pri právnom posúdení veci (posúdenie toho, čo treba považovať za náklady odstránenia vozidla v zmysle uvedeného ustanovenia, je posúdenie otázky právnej). Dovolací súd pri skúmaní opodstatnenosti tohto dovolacieho dôvodu dospel k záveru, že dovolateľ dôvodne vytýka súdom nižších stupňov, že otázku nákladov odstránenia vozidla žalovaných posúdili nesprávne. Ustanovenie § 40 zákona č. 315/1996 Z. z. v každom prípade (t.j. v odsekoch 4 a 5) predpokladá odtiahnutie vozidla ponechaného na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané, na náklady jeho prevádzkovateľa. Pretože výška týchto nákladov je individuálna v každom jednotlivom prípade odtiahnutia toho-ktorého vozidla (závisí od vzdialenosti miesta, z ktorého sa odtiahnutie uskutočňuje, technológií a prostriedkov, ktoré sú použité na odtiahnutie a pod.), nemožno v žiadnom prípade za rozsah týchto nákladov považovať "výslednú kalkuláciu nákladov na odťah jedného motorového vozidla v roku 2006" urobenú znalcom v roku 2007, ale je potrebné zisťovať individuálne náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne a v konkrétnom prípade priamo vynaložené na odstránenie vozidla (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/01). Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdov nižších stupňov v otázke určenia nákladov odstránenia motorového vozidla žalovaných spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorá vada potom viedla k tomu, že súdy si pre riadne posúdenie tejto otázky nezadovážili dostatočný skutkový podklad. Nemožno však prisvedčiť ďalšej argumentácii dovolateľa spochybňujúcej aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v preskúmavanej právnej veci. Dovolateľ gramatickým výkladom ustanovení § 40 ods. 1, 4 písm. a/ a 5 zákona č. 315/1996 Z. z. a § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 135/1961 Zb.“) dochádza k záveru o neplatnosti poverenia z 15. decembra 2005 udeleného primátorom Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava žalobcovi na odťahovanie motorových vozidiel na území mesta a nedostatku oprávnenia žalobcu na výkon tejto činnosti. Jeho čiastkové závery, z ktorých pri tom vychádza, možno zhrnúť takto: 1/súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky nie je právna norma, ktorá by dovoľovala, aby obec (mesto) ako správca cesty preniesla svoje oprávnenia majúce verejnoprávny charakter na „akýkoľvek“ iný subjekt; obec môže preniesť svoje práva a povinnosti iba na ňou výlučne na výkon správy ciest založenú alebo zriadenú právnickú osobu (za podmienok pod 2.a 3.), 2/obec nemôže preniesť svoje oprávnenia pri správe ciest na už existujúcu právnickú osobu (hoci aj ňou skôr založenú), 3/obec môže preniesť svoje oprávnenia pri správe ciest na právnickú osobu (ňou na tento účel založenú alebo zriadenú) len ako celok. Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu. V preskúmavanej veci išlo o aplikáciu ustanovenia § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb.
ustanovením § 40 ods. 1, resp. ods. 4 písm. a/ a 5/ zákona č. 315/1996 Z.z., a z nej vychádzajúce posúdenie, či žalobcom uskutočnené odstránenie motorového vozidla žalovaných bolo možné považovať za odstránenie vozidla vykonané na toto konanie legitimovaným subjektom (mimoriadne dovolanie nepovažuje za sporné, že správcom komunikácie, z ktorej bolo vozidlo žalovaných odstránené, je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, ani to, že vozidlo bolo odstránené za podmienok ustanovených v § 40 ods. 1, 4 písm. a/ a ods. 5 zákona č. 315/1996 Z.z. a ani pasívnu legitimáciu žalovaných). Podľa spisu súdu prvého stupňa vedeného v preskúmavenej veci a Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka číslo: 607/B, bol žalobca založený zakladateľskou listinou vo forme notárskej zápisnice č. N 508/93, Nz 499/93 z
4 písm. b/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách). V prejednávanej veci je zrejmé, že navrhovateľ nie je právnickou osobou obcou (Hlavným mestom SR Bratislava) pre tento účel založená alebo zriadená, a preto odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý zásah je prípustný len na základe zákona. Pretože právne normy v ust. zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách upravujú spoločenské vzťahy v oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla preto nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného výkonu odtiahnutia vozidla). Takéto oprávnenie, vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel založená alebo zriadená. Vozidlo odporcu v danom prípade nebolo odtiahnuté správcom komunikácie ani subjektom, ktorý bol výlučne na tento zásah do práv odporcu oprávnený v zmysle § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách
4 písm. b/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Zmluvu „o výkone odťahovej služby“ zo dňa 24.6.1997 je preto potrebné považovať za právny úkon neplatný (§ 39 Obč. zák.), lebo správca komunikácie ňou v rozpore so zákonom previedol na navrhovateľa ako podnikateľský subjekt časť právomoci verejnej správy. Plnenie z neplatného právneho úkonu by znamenalo bezdôvodné obohatenie (§ 451 Obč. zák.), ktoré sa musí vydať. Navrhovateľ na základe neplatného právneho úkonu nemôže sa voči odporcovi úspešne domáhať náhrady nákladov súvisiacich s odstránením jeho vozidla a jeho zabezpečením až po jeho výdaj prevádzkovateľovi.“ Ústavný súd považoval uvedené závery odvolacieho súdu za arbitrárne, a tým aj ústavne neudržateľné. Podľa ústavného súdu z oboch právnych úprav (§ 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z., ako aj § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb.; poznámka dovolacieho súdu) vyplýva, kto je správcom cesty, aké sú jeho právomoci, ako aj to, čo tvorí prekážku cestnej premávky, nevyplýva však z nich expressis verbis záver, že by správca komunikácie nemohol takúto zmluvu uzavrieť. Tvrdenie odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí tak bez ďalšieho nemá reálny logický základ, ktorý by mohol byť spájaný s následkami tam uvedenými, a to vyhlásením zmluvy o výkone odťahovej služby za neplatnú. Ústavný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia tiež pripomenul rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 2/01 zo 16. októbra 2001
1 O.s.p. Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods.1, 2 O.s.p.
2 O.s.p.). Zrušil aj rozsudok súdu prvého stupňa, pretože pri posúdení otázky náhrady nákladov odstránenia vozidla žalovaných má rovnaké vady, pre ktoré sa zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.
2 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.