2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej iba SP) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Okresného riaditeľstva policajného zboru Bratislava - okolie, Okresného dopravného inšpektorátu v Senci z 11. januára 2010 č. p.: ORP-P-761/H-DI-Sc-2009-V, ktorým bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania priestupku
1 písm. g) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej iba ZP), pre porušenie povinnosti stanovenej v § 10 ods. 8 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba ZCP). Za uvedený priestupok mu
2 písm. a) zákona o priestupkoch bola uložená pokuta vo výške 150 € a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 Eur. Uvedeného priestupku sa žalobca mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa
žalobcu nemožno hovoriť o nedaní prednosti v jazde, keďže vozidlá sa pred kolíziou nepohybovali. Keďže v § 10 ods. 8 zákona o cestnej premávke sa jednoznačne hovorí o prednosti v jazde vo vzťahu k pohybujúcim sa vozidlám, žalobca neporušil žiadnu povinnosť a preto sa nedopustil ani vytýkaného priestupku. Žalobca poukazoval na to, že vyhodnotenie priebehu nehody z rozsahu a spôsobu poškodenia vozidiel prináleží iba znalcovi z príslušného odboru, nakoľko ide o otázku technickú a nie právnu, avšak žalovaný znalca do konania nepribral, čím nedostatočne zistil skutkový stav a ani vec riadne neodôvodnil. Žalobca vytýkal žalovanému, že v prípade stojacich vozidiel nemohol aplikovať pravidlo prednosti v jazde a z toho dôvodu vec aj nesprávne právne posúdil. Ďalej uviedol, že žalovaný nezohľadnil ani ostatné ustanovenia zákona o cestnej premávke, najmä § 3 ods. 2 písm. a) a § 17 ods. 2, ktoré majú rešpektovať aj ostatní vodiči a prispôsobiť svoje správanie danej situácii cestnej premávky. Z výpovede vodiča vozidla Mercedes vyplýva, že nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, inak by musel vidieť, že vodiči posúvajúci sa v pripájajúcom pruhu sa zipsovitým spôsobom zaraďujú do priebežného pruhu.
žalobcu vodič Mercedesu nesplnil povinnosť dodržiavať za vozidlom idúcim pred ním takú vzdialenosť, aby sa predchádzajúce vozidlo mohlo pred neho bezpečne zaradiť.
žalobcu mal dodržať taký odstup, aby sa pred jeho vozidlo zmestilo iné vozidlo.
žalobcu vodič Mercedesu porušil povinnosti mu uložené ustanovenia § 4 ods. 1 písm.
žalovaného práve žalobca prichádzajúci z pripájacieho pruhu mal dať prednosť v jazde vodičovi v priebežnom jazdnom pruhu, avšak žalobca tak neurobil, preto on spôsobil dopravnú nehodu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4S/210/2010 z 25. mája 2012 žalobu
1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo spisu vyplýva, že žalobca v správnom konaní jasne deklaroval, že priestupku si je vedomý, mrzí ho to, avšak jeho spáchanie z vlastnej viny popieral, pričom nenavrhol vykonať žiadny dôkaz svedčiaci vo svoj prospech. Námietku súvisiacu s nepojatím znalca do predmetného konania žalobca formuloval iba v žalobnom návrhu, nedostatočne zistený skutkový stav v tejto súvislosti rovnako uviedol až v žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, avšak tieto nedostatky nemožno potom vytýkať správnym orgánom a v danom prípade nemôžu byť ani dôvodom pre zrušenie vydaných rozhodnutí. Príslušní policajti vec posúdili z pohľadu svojej špecializácie, odbornosti a praktických skúseností a s ich názorom pri posudzovaní viny z doloženej fotodokumentácie, situačného plánu a výpovedí účastníkov sa súd stotožnil. Krajský súd nemá pochybnosti o tom, že je právom správneho orgánu, ktorý vedie konanie o priestupku rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná. Je na úvahe správneho orgánu rozhodnúť, že určitý dôkaz nie je potrebné vykonať (§ 32 správneho poriadku). Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcu, že žalovaný mal stanoviť znalca. Ak žalobca mal záujem na tom, aby znalec bol vypočutý, mal to konkrétne uviesť a domáhať sa jeho vypočutia. Zo spisu však nesporne vyplýva, že žalobca v administratívnom konaní ostal absolútne pasívny a nevyužil svoje práva obvineného z priestupku. Pre posúdenie veci nebol pre krajský súd právne relevantný názor žalobcu, že vodič Mercedesu bol povinný dodržiavať takú vzdialenosť za vozidlom idúcim pred ním, aby sa predchádzajúce vozidlo mohlo pred neho bezpečne zaradiť (žalobca nešiel pred Mercedesom, ale sa zaraďoval sprava do priebežného ľavého pruhu), resp. že uvedené vozidlo sa nehýbalo, preto žalobca mal právo sa pred neho bez ďalšieho zaradiť. Takýto výklad ustanovenia § 2 ods. písm. b) ZCP o prednosti v jazde krajský súd pokladal za účelový. Predovšetkým uvedené zákonné ustanovenie jednoznačne uvádza, kto má prednosť v jazde.
názoru krajského súdu aj stojacie vozidlo má na hlavnej ceste prednosť pred stojacim vozidlo na bočnej ceste. Právo na prednosť sa
názoru súdu nestráca tým, že vozidlá zastanú alebo stoja. Žalobca si nemôže vynucovať prednosť, aj na neho sa vzťahujú povinnosti účastníka cestnej prevádzky
2 písm. a) zákona o cestnej premávke, t. j. správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súdny prieskum nepredstavuje pokračovanie správneho konania. Povinnosťou súdu v správnom súdnictve nie je namiesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci.
názoru krajského súdu správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Hodnotenie dôkazov patrí výlučne do ich právomoci, pričom v tomto postupe súd nezistil pochybenie.
názoru súdu v administratívnom konaní správne orgány rešpektovali procesné práva žalobcu, ktorý bol obvinený z priestupku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. o správnom konaní nad rámec rozsahu vlastného zisťovania má žalovaný a prvostupňový správny orgán len v rozsahu dôvodov a skutočností (vrátane návrhov na vykonanie dôkazov), ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol. Zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému a prvostupňovému správnemu orgánu vznikla povinnosť, aby sami domýšľali právne relevantné dôvody svedčiace v prospech žalobcu, ktoré ním neboli uplatnené a následne k týmto dôvodom vykonávali príslušné skutkové zistenia. III. Odvolanie/vyjadrenie Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a uviedol v ňom, že nikdy nevyhlásil, že si je vedomý spáchania priestupku, nikdy nepovedal, že ho spáchanie priestupku mrzí. Takéto tvrdenie súdu je dezinterpretáciou jeho výpovede na ODI. Pokiaľ niekedy vyslovil frázu o tom, že ho niečo mrzí, tak maximálne to, že vôbec k takej situácii došlo. Poukázal na to, že nemohol v správnom konaní navrhovať pribratie znalca, pretože až v napadnutom rozhodnutí žalovaného sa objavila nepochopiteľná myšlienka o tom, že poškodenie na vozidlách nezodpovedalo priebehu nehodového deja, ako ho on popisoval. Poukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor) a na jeho práva s ním súvisiace. Ďalej poukázal na nález Ústavného sudu SR sp. zn. PL. ÚS 12/97: ..Zákon o priestupkoch, ako aj Trestný zákon obsahujú niekoľko rovnakých procesných inštitútov, ako je napr. prezumpcia neviny alebo právo nevypovedať. Pri rozhodovaní o priestupku sa rovnako ako u trestného činu skúma zavinenie, stupeň ktorého ovplyvňuje uloženie určitého druhu sankcii. Rozhodnutia o priestupkoch i o trestných činoch majú podobné účinky i v otázke uplatňovania nárokov v občianskoprávnom konaní. Súdy sú týmito rozhodnutiami, pokiaľ ide o základ žaloby, viazané. Istú podobnosť medzi trestnými činmi a priestupkami treba vidieť pri vymedzení pojmu priestupok (ktorý upravuje § 2 zákona o priestupkoch) a pojmu trestný čin (
ustanovenia § 3 Trestného zákona). V oboch prípadoch ide o zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje spoločenské vzťahy, resp. je pre spoločnosť nebezpečným činom. Významná je i skutočnosť, že Ústava Slovenskej republiky dáva možnosť udeliť milosť nielen u trestných činov, ale aj u priestupkov. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je ústavný súd toho názoru, že i priestupok má trestnú povahu, a preto možno naň aplikovať čl. 6 Dohovoru." Žalobca dôvodil aj tým, že aj Európsky súd pre ľudské práva výslovne uviedol, že dopravné priestupky majú trestnú povahu, v plnom rozsahu sa preto na konanie o nich vzťahujú záruky
čl. 6 Dohovoru, vrátane práva na prejednanie obvinenia nezávislým súdom, ktorým určite nie je dopravný inšpektorát. Súd sa teda
názoru žalobcu kardinálne mýli, keď sa domnieva, že hodnotenie dôkazov patri výlučne do právomoci správnych orgánov. Súd totiž zabúda, že predmetom jeho rozhodovania je z pohľadu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestné konanie, ktoré musí vždy prebiehať pred súdom s plnou jurisdikciou, samozrejme s výnimkou, že obvinený svoje právo nevyužije a žalobu nepodá. Je preto úplne jedno, čo hovorí slovenský právny poriadok a súdna prax, keďže Dohovor má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR priamu a bezprostrednú účinnosť a prednosť pred slovenskou legislatívou a samozrejme aj judikatúrou. Súd je v prípade správnej žaloby preto povinný celé obvinenie znovu prejednať a posúdiť v každom jednotlivom aspekte a nie je viazaný skutkovými ani právnymi závermi správnych orgánov.
názoru odvolateľa - žalobcu kľúčovým je však právne posúdenie, pričom až rozsudok súdu vôbec reaguje na jeho právny argument, že v prípade stojacich vozidiel nemožno hovoriť o prednosti vjazde. Správne orgány oboch stupňov tento argument s prehľadom ignorovali a v odôvodnení naň vôbec nereagovali. Táto skutočnosť je
žalobcovho názoru dôvodom na zrušenie rozhodnutí správnych organov oboch stupňov, keďže ide o zásadnú vadu ich odôvodnenia. Súd uvádza účelovo zavádzajúci príklad o vozidlách stojacich pred križovatkou a otázku ich prednosti posudzuje ako je zvykom v obrázkových učebniciach autoškoly, t. j. ktoré zo stojacich vozidiel pôjde ako prvé. Absentuje však právna úvaha, na základe ktorej súd dospel k záveru, že stojace vozidlo má rýchlosť a smer jazdy, resp. ako si možno počínať tak, aby stojace vozidlo nemuselo zmeniť smer a rýchlosť jazdy, keď žiadnu rýchlosť ani smer nemá. Doplnil, že k nehode, ktorej bol účastníkom, však došlo za úplne iných okolností. Takejto nehode nezodpovedá súdom účelovo použitá situácia vozidiel stojacich na hranici križovatky, ale situácia vozidla stojaceho v križovatke napríklad kvôli poruche, pred ktorým stojí iné vozidlo, ktoré prišlo z hlavnej cesty a ktoré sa následne pohne a vedome a s chuťou naráža do stojaceho vozidla, poukazujúc na údajnú prednosť. Uvedenú situáciu možno ešte ďalej rozvinúť a spraviť ju emočne zrozumiteľnejšou napríklad tak, že na priechode pre chodcov na električkových koľajach bude stáť dieťa a vodič električky ho s chuťou zrazí, keďže chodec nemá pred električkou na prechode prednosť. Súd teda nemal,
mienky žalobcu, riešiť fiktívnu skutkovú situáciu, ale mal jasne povedať, či je využitím prednosti vjazde, ak sa vodič stojaceho vozidla, ktoré by malo prednosť, ak by sa pohybovalo, vedome pohne a narazí do vozidla stojaceho v jeho očakávanej jazdnej dráhe. Túto kardinálnu otázku však súd nijako neposúdil, ale posudzoval fiktívnu situáciu vozidiel stojacich na hranici križovatky. Za absurdný považoval žalobca záver súdu. že si vynucoval prednosť. Konštatoval, že si nemohol vynucovať prednosť, keďže ju
súdu nemal. Netvrdil, že mal prednosť, iba to, že vodič vozidla Mercedes sa nemal pohnúť a úmyselne do neho naraziť. Takže prednosť si vynucoval vodič vozidla Mercedes, a to aj za cenu demolácie žalobcovho vozidla.
názoru žalobcu krajský súd tiež označil ako účelové jeho poukazovanie na nedodržanú povinnosť vodiča vozidla Mercedes zachovávať takú vzdialenosť pred ním idúcim vozidlom, aby sa vozidlo, ktoré ho predchádza, mohlo pred neho zaradiť. V čom spočíva účelovosť takéhoto argumentu však už súd nevysvetlil a najmä nevysvetlil, o čo je takýto argument účelovejší, než argument žalovaného, že stojace vozidlo, ktoré by malo prednosť, ak by jazdilo, sa môže pohnúť a zámerne naraziť do iného vozidla, ktoré mu
jeho názoru nedalo prednosť. Odcitujúc ustanovenia § 3 ods. 2 písm.
2 písm. b) zákona o cestnej premávke pod pojmom dať prednosť v jazde sa rozumie povinnosť účastníka cestnej premávky počínať si tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. Obvinený toto nerešpektoval a vošiel s vozidlom do priebežného pruhu, v ktorom jazdil vodič Mercedesu, následkom čoho došlo k zrážke, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty priestupku
ustanovenia § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch, za spáchanie ktorého bol žalobca sankcionovaný uloženou pokutou vo výške 150,- €. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že námietku súvisiacu s nepribratím znalca do predmetného konania žalobca formuloval iba v žalobnom návrhu, nedostatočne zistený skutkový stav v tejto súvislosti rovnako namietal až v žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, čo však potom nemožno vytýkať správnym orgánom a v danom prípade nemôžu byť ani dôvodom pre zrušenie vydaných rozhodnutí.
žalovaného hodnotenie dôkazov patrí výlučne do právomoci správnych orgánov. V tomto smere taktiež súd nezistil žiadne pochybenie.
jeho názoru v administratívnom konaní správne orgány rešpektovali procesné práva žalobcu, ktorý bol obvinený z priestupku. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcu, že žalovaný mal stanoviť znalca. Ak žalobca mal záujem na tom, aby znalec bol vypočutý, mal to konkrétne uviesť a domáhať sa jeho vypočutia. Zo spisu však nesporne vyplýva, že žalobca v administratívnom konaní ostal absolútne pasívny a nevyužil svoje práva obvineného s priestupku. IV. Konanie pred odvolacím súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo
1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací zverejnil deň vyhlásenia rozhodnutia minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
odseku 2 tohto ustanovenia však platí, že ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1)
6 až 8 ZCP vodič pri prechádzaní z jedného jazdného pruhu do druhého jazdného pruhu je povinný dať prednosť v jazde vodičovi jazdiacemu v jazdnom pruhu, do ktorého prechádza; pritom je povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Tam, kde sa dva jazdné pruhy zbiehajú do jedného jazdného pruhu tak, že nie je zrejmé, ktorý z nich je priebežný, vodič jazdiaci v ľavom jazdnom pruhu je povinný dať prednosť v jazde vodičovi v pravom jazdnom pruhu; to neplatí, ak ide o striedavé radenie upravené príslušnou dopravnou značkou. Na ceste s troma jazdnými pruhmi vyznačenými na vozovke v jednom smere jazdy je vodič prechádzajúci z ľavého jazdného pruhu do stredného jazdného pruhu povinný dať prednosť v jazde vodičovi prechádzajúcemu do stredného jazdného pruhu z pravého jazdného pruhu; takýto postup sa vzťahuje primerane pri prechádzaní z ľavých jazdných pruhov do stredných jazdných pruhov na ceste so štyrmi alebo s viacerými jazdnými pruhmi vyznačenými na vozovke v jednom smere jazdy. Ak je na zaraďovanie do priebežného jazdného pruhu zriadený pripájací pruh, je vodič povinný pred zaradením sa do priebežného jazdného pruhu použiť tento pruh. Vodič pri zaraďovaní z pripájacieho pruhu do priebežného pruhu je povinný dať prednosť v jazde vodičovi idúcemu v priebežnom pruhu.
2 písm. c) ZCP porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je také porušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda alebo nesplnenie si povinností účastníka dopravnej nehody alebo škodovej udalosti.
1 písm. g) ZP priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda.
2 písm. c) ZP za priestupok
odseku 1
1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len SP) s použitím § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej iba ZP), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov.
1 ZP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
ods. 4 cit. ustanovenia ZP vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
1 a 2 ZP vyplýva, že občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Na takého občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím. Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať.
citovaného zákona ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. V prerokúvanom prípade je treba v súvislosti s konštatovaním krajského súdu, že povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. o správnom konaní nad rámec rozsahu vlastného zisťovania má žalovaný a prvostupňový správny orgán len v rozsahu dôvodov a skutočností (vrátane návrhov na vykonanie dôkazov), ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol, ako aj tvrdenie krajského súdu, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pričom súdny prieskum nepredstavuje pokračovanie správneho konania a povinnosťou súdu v správnom súdnictve nie je namiesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci, jednoznačne uviesť, že ide o mylné závery. Žalovaný aj prvostupňový správny orgán sú v súlade s citovaným ustanovením § 32 ods. 1 SP povinní zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pritom nie sú viazaní len návrhmi účastníkov. Nie je teda možné nútiť obvineného z priestupku v rozpore s jeho právami uvedenými v ustanovení § 73 ZP, aby len
jeho návrhov dôkazov priestupkové orgány vykonávali dôkazy v jeho prospech a na jeho obhajobu, pretože obvinený z priestupku má právo počas vykonávania úkonov priestupkového konania byť nečinný a mlčať podobne ako v trestnom konaní a nemôže mu byť pričítané v jeho neprospech, že nevyužil svoje práva, že bol nečinný, či málo aktívny. Taký postoj obvineného je len využitím jeho zákonných práv a nesmie mu byť na príťaž, či dokonca znamenať jeho priznanie. Ani priznanie obvineného z priestupku, na ktoré sa aj v prerokúvanom prípade odvolávali správne orgány, nezbavuje orgány objasňujúce priestupok povinnosti
1 SP. Krajský súd v Bratislave sa tiež mýli, ak konštatuje, že súdne správne konanie týkajúce sa priestupku je totožné s inými konaniami v správnom súdnictve, v ktorých sa preskúmava postup a rozhodnutia správnych orgánov. Rozdiel je uvedený v citovaných ustanoveniach § 250i ods. 1 a § 250i ods. 2 O.s.p. V odseku druhom je zjavne uvedené, že súdne konanie, ak nie je dokazovanie úplné alebo skutkový stav nie je presne a úplne zistený, je pokračovaním konania o priestupku prinajmenšom možnosťou vykonať ďalšie dôkazy a zistiť tak presne a úplne skutkový stav. V prerokúvanom prípade mal žalobca spáchať priestupok
1 písm. g) ZP porušením ustanovenia § 10 ods. 8 ZCP tým, že pri prechádzaní z nepriebežného - pripájacieho jazdného pruhu do priebežného pruhu nedal prednosť v jazde nákladnému motorovému vozidlu, v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode. Z doposiaľ vykonaných dôkazov, ktorými sú v podstate len záznamy o podaných vysvetleniach oboch vodičov - žalobcu a vodiča nákladného motorového vozidla S. P., správy o výsledku objasňovania, záznamu o nehode, ktorý vychádzal zo stavu po premiestnení vozidiel z miesta, kde k zrážke došlo, vyplýva len skutočnosť, že nákladné motorové vozidlo S. P. narazilo do vozidla žalobcu. Odvolací súd mal na zreteli i ďalšie vykonané dôkazy (napr. záznamy o dychových skúškach, výpis z evidenčnej karty vodiča a iné), avšak tieto neboli podkladom k zisteniu samotného skutkového deja. Pre objasnenie priestupku je nevyhnutné v súlade s citovanými zákonmi predovšetkým nepochybne zistiť, v akom postavení boli vozidlá tesne pred nárazom, počas neho a po ňom, či a v ktorom momente sa pohybovali alebo stáli. Bez týchto zistení, v konfrontácii s poškodením vozidla žalobcu, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, či vodič nákladného vozidla bol v jazde a mal teda prednosť, keď mu do jeho jazdného pruhu vošiel žalobca, alebo naopak v čase, kedy už žalobca časťou svojho vozidla bol v jazdnom pruhu S. P., tento zo stojacej polohy, rozbehol ním riadené nákladné vozidlo v smere, v ktorom stálo vozidlo žalobcu. Bude nevyhnutné preveriť, či tak ako tvrdí vodič S. P. nemohol vidieť zo svojej kabíny pri rozbiehaní vozidlo žalobcu stojace pred jeho pravým predným bokom. Pre riešenie danej problematiky si je nutné ujasniť výklad pojmu prednosť v jazde, pričom odvolací súd sa
zásad elementárnej logiky priklonil k tvrdeniu žalobcu, pretože sa domnieva, že stojace vozidlo na hlavnej ceste nemá prednosť v jazde pred stojacim vozidlom na ceste vedľajšej. Pôjde vždy len o výhodu v jazde, nie o výhodu v státí. Stojace vozidlo nemôže mať prednosť v jazde, ale takú prednosť môže mať vždy len vozidlo pohybujúce sa. Z tohto dôvodu je preto i v tomto prípade potrebné preukázať, že žalobca nedal prednosť v jazde vozidlu pohybujúcemu sa, ktoré následkom toho muselo alebo by muselo náhle meniť smer alebo rýchlosť jazdy. Napriek tomu, že vodič S. P. nebol povinný dodržiavať bezpečnú vzdialenosť od pred ním idúceho vozidla v takej miere, ako je to napríklad na diaľnici, aby sa predchádzajúce vozidlá mohli pred neho bezpečne zaradiť, mali by byť vodiči pri jazde v jazdných pruhoch ohľaduplní a vytvárať svojou jazdou predpoklady pre bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky; na strane žalobcu napríklad vyčkaním na prejav vodiča, ktorý by počas jazdy mal prednosť, že sa svojho práva vzdáva v jeho prospech a naopak na strane vodiča nákladného motorového vozidla vzdaním sa formálnej výhody prednosti v jazde v prospech vodiča zaraďujúceho sa do jeho jazdného pruhu. V prípade formálneho prístupu k danému prípadu by totiž v skutočnosti neexistovalo riešenie pre vodičov prechádzajúcich v danom úseku z nepriebežného do priebežného pruhu, iba čakanie na úplné uvoľnenie priebežného jazdného pruhu, resp. oznámenie orgánom dopravnej polície, že vodiči jazdiaci v priebežnom pruhu v danom úseku nerešpektujú ustanovenie § 10 ods. 8 ZCP,
ktorého ak je na zaraďovanie do priebežného jazdného pruhu zriadený pripájací pruh, je vodič povinný pred zaradením sa do priebežného jazdného pruhu použiť tento pruh. Žiaden predpis pritom však neurčuje, koľko metrov tohto pruhu musí vodič pred zaradením využiť, či má jazdiť až na jeho koniec a tam sa pokúsiť o zaradenie do priebežného pruhu alebo naopak ihneď ako náhle mu to situácia v premávke dovoľuje. Z tohto pohľadu je zatiaľ nevyriešenou otázkou, ku ktorej by sa mal vyjadriť odborník na techniku jazdy z odvetvia cestná doprava, ktorý by mal určiť, či správne postupoval žalobca alebo vodič S. P., či dokonca obaja, z ktorých prvý využil na zaradenie sa do priebežného pruhu celú dĺžku pripájacieho pruhu, druhý zrejme nie. Takéto zistenie by malo byť podkladom pre zodpovedanie otázky, kto porušil povinnosť pred zaradením sa do priebežného jazdného pruhu použiť tento pruh, a ak niektorý z nich áno, aký to malo vplyv na zrážku vozidiel. Až po došetrení priestupku v naznačenom smere bude možné rozhodnúť o vine a sankcii za priestupok. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil
3 O.s.p. tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní bude žalovaný povinný vychádzať z právneho názoru vysloveného týmto rozsudkom (§ 250j ods. 7 O.s.p.). V. Trovy konania O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového i odvolacieho súdneho konania vo výške 66 € (2 x 33 €) z titulu zaplatených súdnych poplatkov za žalobu aj odvolanie, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.