výšku starobného dôchodku

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9So/215/2011 Identifikačné číslo spisu: 6004113009 Dátum vydania rozhodnutia: 29.03.2012 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:6004113009.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Márie Usačevovej v právnej veci navrhovateľa N. E., bytom v F.-F.. XXX, zastúpeného JUDr. Rudolfom Fajbíkom, advokátom so sídlom Banská Štiavnica, Dobšinského 14, proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul.

1. augusta č. 8, Bratislava, o výšku starobného dôchodku, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
2. októbra 2005, č. k. 21 Sd 499/04-43, jednohlasne, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
3. októbra 2005, č. k. 21 Sd 499/04-43, p o t v r d z u j e . Odporkyňa j e p o v i n n á nahradiť navrhovateľovi do rúk jeho právneho zástupcu, JUDr. Rudolfa Fajbíka, trovy odvolacieho konania v sume 51,42 Eur, do troch dní. Odôvodnenie Napadnutým rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie odporkyne číslo XX XX XX XXXX z
4. mája 2003, ktorým podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) navrhovateľovi priznala od
5. júna 2003 starobný dôchodok 6734 Sk mesačne, keď z celkovej započítanej doby zamestnania 44 rokov a rozhodnej doby 40 rokov hodnotila celých 40 rokov v III. pracovnej kategórii. Súčasne uložil odporkyni zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 6566 Sk. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd mal za preukázané, že navrhovateľ na základe pracovnej zmluvy bol od
6. augusta 1994 do
7. júna 2001 pracovníkom spoločnosti Slovenská banská, spol. s r.o., so sídlom v Hodruši-Hámroch (ďalej len „obchodná spoločnosť“) a vykonával tam prácu robotníka v úpravni rúd, ktorá bola v štátnom podniku Rudné bane Banská Bystrica (ďalej len „štátny podnik“), závod Hodruša-Hámre zaradená do II. pracovnej kategórie na základe prílohy č.1 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. a ktorú navrhovateľ v tomto štátnom podniku vykonával do
8. augusta
9. Taktiež mal za preukázané, že pôvodným zámerom vzniku obchodnej spoločnosti bola privatizácia štátneho podniku, od privatizácie však ustúpila, pričom podľa nájomnej zmluvy č. 29/1993, uzatvorenej medzi štátnym podnikom a obchodnou spoločnosťou
10. decembra 1993 obchodná spoločnosť prevzala pracovníkov závodu štátneho podniku a navrhovateľ sa
11. augusta 1994 stal zamestnancom obchodnej spoločnosti. Krajský súd dospel k záveru, že aj keď Slovenská obchodná, spol. s r.o. nie je právnym nástupcom štátneho podniku, ide o spoločnosť, ktorá vykonávala tú istú banskú činnosť ako závod štátneho podniku v Hodruši-Hámroch, ktorý nepochybne používal rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie a na účely dôchodkového zabezpečenia (§ 16 a § 170 ods. 1 zákona) je potrebné túto situáciu hodnotiť tak, že obchodná spoločnosť vznikla zo štátneho podniku. Poukázal na to, že v prípade iných bývalých pracovníkov štátneho podniku, ktorí pracovali v ďalších obchodných spoločnostiach vzniknutých zo štátneho podniku, zostalo zvýhodnenie zaradenia ich zamestnania do II. pracovnej kategórie zachované, takže nezapočítaním doby zamestnania navrhovateľa od
12. augusta 1994 do II. pracovnej kategórie by došlo k diskriminácii navrhovateľa. Rozsudok napadla odporkyňa včas podaným odvolaním a žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a jej rozhodnutie potvrdil. Namietla, že obchodná spoločnosť nevznikla zo štátneho podniku a štát ani Fond národného majetku nemá majetkovú účasť na tejto obchodnej spoločnosti. Nie je preto splnená základná podmienka hodnotenia zamestnania navrhovateľa v II. pracovnej kategórii, t.j. podmienka vzniku obchodnej spoločnosti zo štátneho podniku a právny názor krajského súdu je v rozpore s § 16, resp. § 170 zákona. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporkyne vyjadril tak, že žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, vychádzajúc zo zásady rovnoprávnosti občanov v otázkach sociálneho zabezpečenia. Nie je rozhodujúce, či občan pracoval u súkromnej spoločnosti alebo v štátnej spoločnosti, rozhodujúce je, že vykonával tú istú prácu najskôr v štátnom podniku a následne v obchodnej spoločnosti na tom istom pracovisku. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z
13. apríla 2007, sp. zn. 6So/3/2006, rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutie odporkyne potvrdil, pričom účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Mal za preukázané, že navrhovateľ pracoval v štátnom podniku od
14. augusta 1960 do
15. januára 1994, od
16. februára 1994 do
17. júla 1994 bol práceneschopný, v čase od
18. júla 1994 do
19. augusta 1994 bol nezamestnaný a od
20. augusta 1994 sa stal zamestnancom obchodnej spoločnosti. Poukázal na to, že pokiaľ sa podľa § 16 zákona ako zamestnanie zaradené do I. a II. pracovnej kategórie hodnotí zamestnanie vykonávané v obchodných spoločnostiach , ktoré vznikli zo štátnych podnikov za podmienky, že štátny podnik používal rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie ministerstva alebo iného ústredného štátneho orgánu, u navrhovateľ táto podmienka nebola splnená. Vyslovil názor, že uvedené ustanovenie vylučuje možnosť zaradenia navrhovateľa do zvýhodnenej pracovnej kategórie. Obchodná spoločnosť totiž nevznikla zo štátneho podniku. Okolnosť, že na základe nájomnej zmluvy obchodná spoločnosť prevzala od štátneho podniku jeho pracovníkov s tým, že od
21. januára 1994 bola povinná s nimi uzatvoriť nové pracovné zmluvy, je nepodstatná, pričom navrhovateľ začal v obchodnej spoločnosti pracovať až od
22. augusta 1994, teda ani nepatril k preberaným zamestnancom. Navrhovateľ napadol uvedený rozsudok najvyššieho súdu dovolaním, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudkom sp. zn. 1Sdo/48/2007 z
23. októbra 2008 zamietol, dospejúc k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že rezortné zoznamy zamestnaní vo zvýhodnených pracovných kategóriách mali byť používané aj v súkromných spoločnostiach, túto jeho námietku dovolací súd nepovažoval za opodstatnenú, lebo úprava podmienok pre poskytovanie zvýhodnenia určitých kategórií zamestnancov patrí do právomoci zákona a súd je jeho znením viazaný. Za diskriminačné dovolací súd nepovažoval zachovanie pracovných kategórií pracovníkom, ktorí vo zvýhodnenom postavení pracovali, a to napriek skutočnosti, že k rozširovaniu zvýhodnení zmenou právnych predpisov nedošlo. Za takýchto okolností nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie navrhovateľa, že súkromná spoločnosť sa mala tiež riadiť rezortným zoznamom zamestnaní, zaradených do zvýhodnených pracovných kategórií, lebo v oblasti normotvorby podlieha príslušnému ministerstvu. Dovolací súd zaujal právny názor, podľa ktorého samotné zoznamy zvýhodnených pracovných kategórií mali normatívny charakter, ich pôsobnosť však bola vymedzená len vo vzťahu k štátnym podnikom. Nezohľadnil preto tvrdenie navrhovateľa, že rezortné zoznamy bolo potrebné použiť aj na súkromné spoločnosti, pokiaľ to zákon výslovne neurčoval. Podľa záveru dovolacieho súdu ustanovenie § 16 zákona možnosť zaradenia zamestnania navrhovateľa do zvýhodnenej pracovnej kategórie priamo vylúčilo. Navrhovateľ sa ako sťažovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky a tvrdil, že bol rozsudkom dovolacieho súdu diskriminovaný a že jeho právo na súdnu ochranu nebolo rešpektované. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z
24. decembra 2010, č. k. I. ÚS 306/2010-30 rozhodol, že rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky z
25. októbra 2008, sp. zn. 1Sdo/48/2007, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a preto uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia nálezu ústavného súdu vyplýva záver, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože postupom najvyššieho súdu z dôvodu prílišného formalizmu pri interpretácii právneho predpisu došlo k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva. Ústavný súd poukázal na to, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách konkrétneho zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu. Podstatu sťažnosti a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorila otázka interpretácie § 16 zákona, predovšetkým posúdenie, či zamestnanie navrhovateľa bolo „vykonávané v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku“, pričom postup najvyššieho súdu pri výklade označeného ustanovenia bol striktne formálny. Podľa názoru ústavného súdu za vznik spoločnosti zo štátneho podniku nemožno považovať len postup splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia v intenciách ustanovenia § 69a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov tak ako naznačuje výklad najvyššieho súdu. V čase rozhodovania odporkyne o nároku navrhovateľa bol pojem prevod podniku legálne definovaný v zákone č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce v znení neskorších predpisov). Podľa § 28 ods. 2 Zákonníka práce prevodom sa rozumie prevod hospodárskej jednotky, ktorá si zachováva svoju totožnosť ako organizované zoskupenie zdrojov (hmotné zložky, nehmotné zložky a osobné zložky), ktorého cieľom je vykonávanie hospodárskej činnosti bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková. Účelom osobitného legálneho vymedzenia prevodu v Zákonníku práce je určenie vecného rozsahu zachovania nárokov zamestnancov z pracovnoprávnych vzťahov pri prevode podniku. Sociálny účel citovaného ustanovenia Zákonníka práce je totožný s účelom posudzovaného ustanovenia zákona o sociálnom zabezpečení, a preto pri interpretácii sporného ustanovenia treba naň prihliadať. Ústavný súd poukázal na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktorá sa prikláňa k extenzívnemu výkladu obsahu pojmu prevodu podniku, keď jeho judikatúra jednoznačne stanovila, že k prevodu podniku na účely zachovania nárokov zamestnancov pôjde aj vtedy, ak nedôjde k prevodu vlastníctva, ale len k prenájmu (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-193/1983 „Knud Wendelboe“, rovnako aj vo veci C-287/86 „Ny Mole Kro“). Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1Sdo/13/2011 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
26. apríla 2007, č. k. 6So/3/2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súlade s obsahom nálezu ústavného súdu uložil odvolaciemu súdu zistiť skutočný stav veci aj s prihliadnutím na extenzívny výklad ústavného súdu, podľa ktorého je potrebné skúmať, či navrhovateľ vykonával práce vo zvýhodnenej kategórii aj u obchodnej spoločnosti. Súčasne však poukázal na to, že výklad ústavného súdu mení celú koncepciu posudzovania práce vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, ktorej obsah by sa v záujme právnej istoty mal premietnuť do právnej úpravy. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu a ústavného súdu opätovne preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že ho je potrebné potvrdiť. Podľa § 16 zákona ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa hodnotí do
27. decembra 1999 aj zamestnanie vykonávané v obchodných spoločnostiach, ktoré vznikli zo štátnych podnikov. Podmienkou takého hodnotenia zamestnania je, že štátny podnik používal rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patril. Ustanovenie § 14 ods. 5 platí obdobne. Vo vzťahu k osobitnému legálnemu vymedzeniu prevodu majetku podľa Zákonníka práce a vzhľadom na ústavným súdom uvádzaný extenzívny výklad obsahu pojmu prevodu podniku, podľa ktorého k prevodu podniku na účely zachovania nárokov zamestnancov pôjde aj vtedy, ak nedôjde k prevodu vlastníctva, ale len k prenájmu, bude úlohou odporkyne v ďalšom konaní preskúmať, či navrhovateľ vykonával u obchodnej spoločnosti práce zaradené do zvýhodnenej pracovnej kategórie a znovu rozhodnúť o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok a jeho výške v intenciách nálezu ústavného súdu. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 224 ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na úspech navrhovateľa v odvolacom konaní zaviazal odporkyňu povinnosťou nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 51,42 Eur (1549 Sk), ktorú tvorí odmena advokáta za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu odporkyne proti rozsudku krajského súdu) v sume 1371 Sk + 1x režijný paušál 178 Sk. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.