Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/186/2018 Identifikačné číslo spisu: 8104110821 Dátum vydania rozhodnutia: 22.04.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:8104110821.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu W. H., bytom N.. M. X, XXX XX H. Š., zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Konštantínova 3, 080 01 Prešov, IČO: 36 868 434, proti žalovanému C. D., bytom O. XX, XXX XX D., za účasti intervenienta na strane žalovaného Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so sídlom Bajkalská 19B, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpenej Allianz - Slovenskou poisťovňou, a. s., so sídlom, Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 63 974,54 eur, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/160/2004, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. marca 2018 sp. zn. 2Co/60/2017, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. marca 2018 sp. zn. 2Co/60/2017 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odôvodnenie 1.1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „okresný súd“) rozsudkom z 09. novembra 2016 č. k. 7C/160/2004-793 žalobu zamietol, priznal žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % a rovnako priznal štátu právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. 1.2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu na zdraví dňa 12. februára 1998, za ktorú zodpovedá podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Žalovaný potom zodpovedá žalobcovi za každú škodu, ktorá vznikla v súvislosti s odstraňovaním následkov škody na zdraví. Pre priznanie náhrady vynaložených liečebných nákladov je základným kritériom účelnosť ich vynaloženia. Žalobca teda musí preukázať, že zákroky, ktorým sa podrobil boli takého charakteru, že od nich bolo možné odôvodnene očakávať zlepšenie zdravotného stavu, aj keď k zlepšeniu nedošlo. Transplantácia kmeňových buniek, ktorej sa žalobca podrobil v nemocnici v Novosibirsku, nie je štandardným a uznávaným spôsobom liečby zdravotného poškodenia žalobcu. Tento záver vyplynul zo znaleckého posudku G.. Š. G., znaleckého posudku Univerzity Pavla Jozefa Šafárika aj zo znaleckého posudku znaleckej organizácie FORENSIC.SK. Z obsahu znaleckého posudku je zrejmé len to, že znalecká organizácia nemôže a nevie posúdiť pozitívny vplyv, a tým účelnosť takejto liečby, na zdravotný stav žalobcu. Znalecky bolo zistené, že takáto liečba nemala negatívny dopad, a takýto dôkaz nesvedčí v prospech žalobcu. 1.3. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho Súdneho dvora z roku 2011 v prípade Brüstle vs. Greenpeace, ktorý rozhodol, že nie je možné patentovať nič pochádzajúce z výskumu na embryonálnych bunkách. Liečba, ktorej sa žalobca podrobil, je aj v súčasnej dobe na úrovni experimentu, v štádiu klinických výskumov a úroveň poznatkov na Slovensku, ale aj v zahraničí jednoznačne nepreukazuje efekt takejto liečby. Na preukázanie účinnosti liečby nestačí preukázať len zlepšenie zdravotného stavu po vykonaní zákroku, ale aj to, že zlepšenie je dôsledkom vykonaného zákroku, že zlepšenie je trvalé a nie len dočasné, pričom je potrebné vylúčiť aj prípadné iné vplyvy. Tieto skutočnosti v prípade uvedeného zákroku okresný súd jednoznačne preukázané nemal. Uviedol, že žalobcovi nič nebráni, aby sa takýmto experimentálnym spôsobom liečby podrobil, ale nemôže požadovať náhradu týchto nákladov od žalovaného, preto v tejto časti žalobu zamietol. Vo vzťahu k nárokom týkajúcim sa nákladov za rehabilitáciu v Ruskej republike sa súd prvej inštancie na základe predchádzajúcich pokynov odvolacieho súdu pokúsil o získanie informácií z rehabilitačného centra KRITA, ktoré na výzvy súdu nijako nereagovalo. Zo strany súdu prvej inštancie bolo urobené všetko na zabezpečenie informácií potrebných na doplnenie skutkového stavu o spôsobe, akým prebehla rehabilitácia, ktorej sa žalobca v tomto zariadení podrobil, ale tieto informácie sa zistiť nepodarilo. Nebolo tak preukázané, že jedine práve týmto typom rehabilitácie mohlo dôjsť k zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu a že takýto druh rehabilitácie nemohol žalobca absolvovať aj na Slovensku. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zlepšeným stavom žalobcu a práve rehabilitáciou v zariadení v KRITE; súd prvej inštancie poukázal na závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia. Aj keď zlepšenie stavu žalobcu po rehabilitačnej liečbe v zariadení KRITA preukázané bolo, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku G.. G., k zlepšeniu zdravotného stavu došlo aj po rehabilitáciách žalobcu v zariadeniach na území Slovenskej republiky. Neboli tak predložené dôkazy svedčiace o tom, že rehabilitácia vykonávaná v zariadení KRITA je účinnejšia ako rehabilitácie vykonávané na území Slovenskej republiky, ktoré sú hradené z prostriedkov zdravotného poistenia. Z toho vyplýva, že k zlepšeniu zdravotného stavu rehabilitáciou by došlo u žalobcu aj keby sa podroboval rehabilitáciám na území Slovenskej republiky. Neboli predkladané dôkazy o tom, nakoľko je zlepšenie stavu žalobcu následkom rehabilitácie a nakoľko dôsledkom reparačných pochodov, ktoré prebehli ako prirodzený proces plasticity centrálneho nervového systému po úraze. Okresný súd potom žalobu aj v tejto časti zamietol. 1.4. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pri rozhodovaní vychádzal aj z právnych názorov vyslovených v rozhodnutiach v iných konaniach, ktoré prebehli medzi stranami sporu, kde bol totožný skutkový základ uplatneného nároku (konania Okresného súdu Prešov sp. zn. 6C/36/2004, 17C/254/2004 a 15C/140/2007). Poznamenal, že v týchto konaniach súdy nároky, týkajúce sa identických operačných zákrokov ako v tomto konaní, ktoré žalobca absolvoval pred, ale aj po operácii v tomto konaní, zamietli a tieto rozhodnutia sú právoplatné. 1.5. O trovách konania strán súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), priznal úspešnému žalovanému náhradu vzniknutých trov konania v rozsahu 100 % a priznal aj náhradu trov konania štátu v súvislosti s nákladmi za vykonanú znaleckú a prekladateľskú činnosť. 2.1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 27. marca 2018 sp. zn. 2Co/60/2017-872 potvrdil rozsudok okrem výrokov o trovách konania, zmenil rozsudok vo výrokoch o trovách konania tak, že nepriznal stranám náhradu trov prvoinštančného konania, nepriznal štátu náhradu trov prvoinštančného konania a nepriznal stranám náhradu trov odvolacieho konania. 2.2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný dňa 12. februára 1998 pri vedení osobného motorového vozidla typu Renault 5 spôsobil žalobcovi škodu na zdraví - zlomeninu lebky, poranenie mozgu, zlomeninu krčnej chrbtice s poškodením miechy; zodpovednosť žalovaného vyplýva z ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní Okresného súdu Prešov vedenom pod sp. zn. 1T/99/98 bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví na tom skutkovom základe, že dňa 12. februára 1998 spôsobil žalobcovi škodu na zdraví. Žalobca sa v prebiehajúcom konaní domáhal dvoch samostatných nárokov v súvislosti s utrpenou škodou na zdraví, a to nároku na náhradu nákladov operačného zákroku vykonaného v Novosibirsku v Ruskej federácii, kde sa v januári 2003 podrobil laminektómii C5 - C6, transplantácii fetálnych buniek nervového tkaniva a nároku na náhradu nákladov za rehabilitáciu, ktorú absolvoval v zariadení KRITA v Moskve od 26. júna 2002 do 27. novembra 2002. 2.3. Odvolací súd konštatoval, že § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje samostatné právo poškodeného na náhradu účelných nákladov spojených s liečením. Súd prvej inštancie správne zdôraznil nevyhnutnosť preukazovania účelnosti žalobcom žiadaných nárokov, čím sa rozumie prostredníctvom zákonných prostriedkov realizovať proces sledujúci dosiahnutie určitého cieľa, v danom prípade zlepšenia zdravotného stavu žalobcu. Právo na zlepšenie života aj zdravotného stavu každého jedinca je zaručené Ústavou SR a tiež Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd poukázal na obsah a závery znaleckých posudkov vyhotovených v priebehu tohto konania. Znalec G.. Š. G. v znaleckom posudku č. 7/2006 uzavrel, že zdravotný stav žalobcu sa od úrazu v roku 1998 postupne zlepšoval, a to postupne aj pred operáciou krčnej chrbtice v januári 2003 s aplikáciou transplantátu. K zlepšovaniu stavu dochádzalo aj po operácii v januári 2003 a po opakovaných transplantátoch. Žalobca absolvoval viaceré rehabilitácie s tým, že reparačné pochody prebehli ako prirodzený proces plasticity centrálneho nervového systému po úraze. Podľa znalca nie je možné jednoznačne sa vyjadriť k efektu liečby transplantáciou kmeňových buniek a jej podielu na regenerácii funkcie poškodenej miechy u žalobcu s tým, že ovplyvnenie zdravotného stavu v negatívnom zmysle po operácii v roku 2003 - laminektómii a následnej transplantácii kmeňových buniek nebolo zaznamenané. V znaleckom posudku Ústavu č. 20/2006 je konštatované, že transplantácia kmeňových buniek po poranení miechy je v štádiu klinických výskumov v zahraničí, na vyhodnotenie týchto postupov je potrebný dostatočný časový odstup, neexistuje jednotný názor na problematiku v odbornej verejnosti a v Slovenskej republike nie je transplantácia kmeňových buniek oficiálne uznanou liečebnou metódou. Iné závery nemožno vyvodiť ani z obsahu znaleckého posudku znaleckej organizácie FORENSIC.SK č. 169/2013, v ktorom sa konštatuje, že operačný výkon a terapeutické postupy, ktoré žalobca absolvoval, do určitej miery zlepšili jeho zdravotný stav, znalci však opätovne konštatovali, že metóda transplantácie embryonálnych kmeňových buniek v čase operácie bola a aj v súčasnosti je v štádiu experimentálnom, je finančne náročná a nie je štandardným terapeutickým postupom. 2.4. V konaní nebola jednoznačne preukázaná účelnosť vykonania takýchto zákrokov ani skutočnosť, že nepochybne k zlepšeniu žalobcovho zdravotného stavu došlo výlučne v súvislosti s týmito zákrokmi. Ako už bolo vyššie spomínané, znalci konštatovali, že zdravotný stav žalobcu sa od úrazu roku 1998 postupom času zlepšoval. Skutočnosť, že zlepšenie zdravotného stavu žalobcu je dôsledkom vykonaného zákroku, že ide o zlepšenie trvalé s vylúčením prípadných iných vplyvov v konaní jednoznačne preukázaná nebola, na čo správnym spôsobom poukázal v preskúmavanom rozhodnutí aj súd prvej inštancie. V tejto súvislosti nepostačuje len zistenie, že takáto liečba nemala negatívny dopad na zdravotný stav žalobcu. Aj v súčasnosti platí, že terapeutická metóda transplantácie kmeňových buniek je metódou neštandardnou, v štádiu klinického experimentu. Za tejto situácie súd prvej inštancie správne poukázal aj na už vyjadrené právne názory v rozhodnutiach Okresného súdu Prešov (sp. zn. 6C/36/2004, 17C/254/2004, 15C/140/2007), v ktorých bol skutkových základ uplatneného nároku totožný. 2.5. K nárokom žalobcu v súvislosti s absolvovaním rehabilitácie v zariadení KRITA v Moskve odvolací súd uviedol, že s ohľadom na existujúcu dôkaznú situáciu v prejednávanej veci treba súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že nebolo nepochybne zistené, že práve takýmto typom rehabilitácie mohlo dôjsť k zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu a že takúto formu rehabilitácie žalobca nemohol absolvovať aj na území Slovenskej republiky. Rovnako nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zlepšením stavu žalobcu a absolvovaním práve rehabilitácie v spomínanom zariadení. Opäť je potrebné poukázať na závery znaleckého posudku G.. G., ktorý konštatoval, že k zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu dochádzalo rovnako aj po rehabilitáciách vykonávaných na území Slovenskej republiky. 2.6. So zreteľom na všetky tieto dôvody hodnotil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o vec samú, ako vecne správny a poukazujúc na uvádzané zistenia ho potvrdil postupom podľa § 387 CSP. Pri výrokoch o náhrade trov konania strán sporu a náhrade trov konania štátu odvolací súd poukázal na ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Účelom ust. § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v konkrétnom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci aj v okolnostiach u strán konania. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu, aby sa nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu, a aby neodporovalo dobrým mravom. 2.7. Odvolací súd opätovne zdôraznil, že žalobca 12. februára1998 pri dopravnej nehode utrpel vážne poškodenie zdravia s následkami trvalej invalidity. S ohľadom na v konaní zistené majetkové pomery žalobcu sú u neho splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, čo akceptoval aj súd prvej inštancie v uznesení z 19. decembra 2011 č. k. 7C/160/2004-554. Celkovú sociálnu a majetkovú situáciu žalobcu je podľa odvolacieho súdu potrebné hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý sa neprizná náhrada trov konania inak úspešnému žalovanému a náhrada trov konania štátu. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zohľadniť aj charakter prejednávanej veci, v ktorej žalobca uplatňoval nároky v presvedčení, že vynaložené náklady boli účelné a smerovali k zlepšeniu jeho zdravotného stavu. Po zohľadnení všetkých uvádzaných skutočností odvolací súd rozsudok vo výrokoch o trovách konania strán sporu a trovách konania štátu zmenil postupom podľa § 388 CSP a vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a štátom nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania. Z rovnakých dôvodov odvolací súd nepriznal stranám ani náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP). 3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom žiadal, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 3.2. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.