Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/46/2020 Identifikačné číslo spisu: 5917205790 Dátum vydania rozhodnutia: 28.04.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Petríková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 420písm.

f/ CSP namietal, že súdy nižšej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. K naplneniu tejto vady malo dôjsť tým, že súdy postupovali v rámci svojej činnosti svojvoľne, nerešpektovaním ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom nebolo zachované rovné postavenie strán, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Vo

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, od ktorých sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu a to v otázkach 1/ „účinnosti rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene, ako aj účinnosti samotnej realizácie opatrení prijatých v rámci rozhodnutia o organizačnej zmene“, 2/ „či je možné považovať rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene z

1. marca 2017 za deklaratórne rozhodnutie pôvodne vydaného rozhodnutia v roku 2016“. Tu dovolateľ uviedol, že dokument vydaný v roku 2016 vôbec nemožno podľa jeho obsahu nazvať, resp. označiť za rozhodnutie o organizačnej zmene, pretože podľa dovolateľa tento dokument nemožno považovať za rozhodnutie o organizačnej zmene žalovanej, nakoľko z tohto dokumentu je možné vyvodiť len záver o pracovnej vyťaženosti robotníkov vykonávajúcich údržbu u žalovanej. Taktiež namietal, že rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k odklonu v otázke 3/ „či žiadosť o prerokovanie výpovede vo vzťahu k žalobcovi možno považovať za také prerokovanie, pri ktorom nastali účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce“ (ďalej ako „Zákonník práce“). Uviedol, že v samotnej žiadosti zo
2. apríla 2017 nie sú uvedené náležitosti výpovede v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pričom žalovaná ani nepripojila k žiadosti návrh na skončenie pracovného pomeru. Dôvodí, že vzhľadom na to, že v tomto konaní je žalobca slabšou stranou, mal sa odvolací súd zaoberať aj podmienkou, či došlo k platnému prerokovaniu výpovede žalobcu, a teda, či nastali účinky prerokovania tak, ako to predpokladá § 74 Zákonníka práce. V rámci tejto otázky poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 72/
3. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná. Uviedla, že súdy sa nedopustili takého nesprávneho procesného postupu, v ktorom dovolateľ vidí vady zmätočnosti. Poznamenala, že k porušeniu práva nedošlo ani po podaní odvolania dovolateľom, pretože obe strany sporu boli vyzvané na vyjadrenie sa, pričom bola vec následne postúpená odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Vo

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP uviedla, že uvedená námietka predpokladá, resp. vyžaduje, aby dovolateľ poukázal na rozhodnutia dovolacieho súdu, v rámci ktorých došlo k odklonu, čo podľa žalovanej dovolateľ neuviedol. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie dovolateľa zamietol.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie, ktoré má predpísané náležitosti (§ 428 CSP), podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
2. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7.
3. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
4. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
5. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.
6. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne: a/ prípustný predmet, b/ lehota na podanie dovolania, c/ náležitosti dovolania a na subjektívne, t. j. osoba oprávnená podať dovolanie (Ficová a kol., Občianske procesné právo, Druhé aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344). 10.
7. V Civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne: v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426 sú uvedené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie.
8. Ako je uvedené v bode
9. tohto rozhodnutia, dovolateľ v danom prípade vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/ CSP a z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
10. Vo

§ 420písm.

f/ CSP namieta, že súdy postupovali v rámci svojej činnosti svojvoľne, nerešpektovaním ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom nebolo zachované rovné postavenie strán.

1. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13.
2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietal, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne.
3. V súvislosti s námietkou arbitrárnosti, resp. zmätočnosti a teda nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd v tomto smere uvádza a odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po
4. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z
5. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z
6. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
7. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
8. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
9. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). V súvislosti s dovolacou námietkou týkajúcou sa nepreskúmateľnosti treba pripomenúť, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, čo navrhovala žalovaná, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil a vysvetlil.
10. Vo

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP dovolací súd uvádza nasledovné:

1. Pokiaľ dovolateľ opieral prípustnosť svojho dovolania o ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, k uvedenému dovolací súd poznamenáva, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
2. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, atď.), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Pre právnu otázku, ktorú má na mysli toto ustanovenie, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pre úplnosť treba uviesť, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a
4. Dovolací súd k dovolateľom vymedzeným otázkam 1/ „účinnosti rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene, ako aj účinnosti samotnej realizácie opatrení prijatých v rámci rozhodnutia o organizačnej zmene“ a 2/ „či je možné považovať rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene z
5. marca 2017 za deklaratórne rozhodnutie pôvodne vydaného rozhodnutia v roku 2016“ uvádza, že preskúmaním spisu zistil, že dovolateľ nesplnil vyššie uvedenú povinnosť, keď neuviedol konkrétne rozhodnutie/rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorého/ktorých sa odvolací súd odchýlil, a tiež neuviedol, v čom sa odvolací súd v prejednávanej veci odchýlil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu. Inak povedané, dôvod prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa musí okrem vymedzenia právnej otázky viazať tiež na konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd. Vzhľadom na to, je dovolanie v uvedených otázkach procesne neprípustné.
6. Dovolací súd v súvislosti s nastolenou otázkou 3/ „či žiadosť o prerokovanie výpovede vo vzťahu k žalobcovi možno považovať za také prerokovanie, pri ktorom nastali účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce“ v prvom rade poznamenáva, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu neriešilo dovolateľom nastolenú otázku. Odvolací súd sa vo svojom rozsudku, ktorým potvrdil aj rozsudok súdu prvej inštancie, zaoberal predovšetkým tým, že žalobca nerozporoval, že mu bola známa organizačná zmena, ktorú prijala žalovaná, a to v súvislosti so zmenou 4-zmennej prevádzky na 3-zmennú prevádzku, pri funkcii, ktorú vykonával žalobca, pričom konštatoval, že rozhodnutie žalovanej z
7. marca 2017 malo už len deklaratórnu formu k rozhodnutiu o organizačnej zmene z
8. júna
9. Odvolací súd tu doplnil, že Zákonník práce iba upravuje, že rozhodnutie o organizačnej zmene musí byť prijaté v písomnej forme. V ďalšej časti svojho odôvodnenia sa odvolací súd zaoberal námietkou účinnosti organizačnej zmeny, pričom uviedol, že organizačná zmena bola prijatá
10. júna 2016 a túto začal realizovať zamestnávateľ (žalovaná) v septembri 2016, a to postupným rozširovaním zamestnancov v postavení mechanik - elektrikár o ďalšie novovytvorené tri miesta. Uviedol, že v konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobca do skončenia pracovného pomeru vykonával funkciu mechanika v 4-zmennej prevádzke, za čo mu bola riadne vyplácaná mzda. Prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene sa jej realizácia ešte len započala a k jej zavŕšeniu, a teda k jej účinnosti, došlo prijatím nových zamestnancov do pozície mechanik - elektrikár, zmenou pracovných podmienok s dvoma mechanikmi a napokon uplynutím výpovednej doby žalobcu. Záverom sa odvolací súd zaoberal aj námietkou týkajúcou sa toho, že žalovaná konala účelovo s cieľom skončiť so žalobcom pracovný pomer. Vzhľadom na uvedené má dovolací súd za to, že odvolací súd sa tak riešením právnej otázky 3/ „či žiadosť o prerokovanie výpovede vo vzťahu k žalobcovi možno považovať za také prerokovanie, pri ktorom nastali účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce“ majúcej podľa názoru dovolateľa kľúčový význam pre jeho rozhodnutie vôbec nezaoberal, od vyriešenia tejto otázky nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a teda sa odvolací súd neodklonil pri riešení tejto otázky od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. So zreteľom na to dovolací súd uzatvára, že dovolanie dovolateľa je aj v tomto bode procesne neprípustné.
11. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie dovolateľa vyplývajúce z § 420 písm. f/ CSP a z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP podľa § 447 písm. c/ CSP ako neprípustné odmietol.
12. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
13. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.