← Slovensko

vylúčenie majetku zo súpisu

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1VObdo/2/2020 Identifikačné číslo spisu: 2108207113 Dátum vydania rozhodnutia: 27.04.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Katarína Pramuková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a členiek senátu JUDr. Beáty Miničovej, JUDr. Aleny Priecelovej, JUDr. Gabriely Mederovej, JUDr. Ivany Izakovičovej, JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v spore žalobcu: W. O., nar. X. W. XXXX, bytom Q., zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Petrovič, so sídlom Hlavná 44, Trnava, proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, so sídlom v Trnave, IČO: 00 009 199, o vylúčenie majetku zo súpisu, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36Cbi/13/2016, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. apríla 2018, č. k. 31CoKR/7/2017-843, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave z
  2. apríla 2018, č. k. 31CoKR/7/2017-843 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odôvodnenie
  3. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 21, apríla 2017, č. k. 36Cbi/13/2016-796 žalobe vyhovel s tým, že vo výroku I. určil, že zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu G. š. p. v konkurze, IČO: XX XXX XXX, sa vylučujú nehnuteľnosti: - stavba so súpisným číslom XXXX. nachádzajúca sa na parcele č. XXXX/X, katastrálne územie G., obec G., okres G., zapísaná na LV č. XXXX, správa katastra G., - pozemok - parcela č. XXXX/X., druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 1051 m2, katastrálne územie G., obec G., okres G., zapísaný na LV č. XXXX, správa katastra G., - pozemok - parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 1750 m2, katastrálne územie G., obec G., okres G., zapísaný na LV č. XXXX, správa katastra G.. 1.
  4. Výrokom II. okresný súd priznal žalobcovi voči úpadcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
  5. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) zo
  6. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 dospel k záveru, že žalobca na základe kúpnej zmluvy z
  7. februára 2000 nadobudol vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam, ktoré žalovaný správca zapísal do súpisu majetku úpadcu. 2.
  8. Podľa okresného súdu nebolo sporné, že dňa
  9. februára 2000 predávajúci FARMATEX, s. r. o. v konkurze, v mene ktorého konal správca konkurznej podstaty JUDr. O. X., a žalobca ako kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, ktoré žalobca žiadal podanou žalobou vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu. Podľa článku IV kúpnej zmluvy kupujúci vyhlásil, že ho správca oboznámil s fyzickým aj právnym stavom kupovanej nehnuteľnosti, ktorý vzal na vedomie. Predaj nehnuteľností uskutočnil správca konkurznej podstaty úpadcu so súhlasom konkurzného súdu a za podmienok ním určených. Žalobca nadobudol nehnuteľnosti z konkurznej podstaty bez tiarch. 2.
  10. Súd prvej inštancie uviedol, že sa v súlade s právnym názorom ústavného súdu zameral na dokazovanie smerujúce k (ne)preukázaniu dobromyseľnosti žalobcu pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností, a to s ohľadom na individuálne okolnosti daného prípadu. Žalobca tvrdil, že vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, a to najmä spôsob predaja, osobu, ktorá mu nehnuteľnosti predávala a stav evidovaný v katastri nehnuteľností, bol dobromyseľný a nemal vedomosť o prípadnom spochybňovaní vlastníctva, či už jeho právnych predchodcov, ako aj jeho, k sporným nehnuteľnostiam. Žalovaný sa bránil spochybňovaním žalobcovej dobrej viery vzhľadom k existencii poznámky na liste vlastníctva v znení: „Poznámka na celok Y. žiadosť zo dňa
  11. novembra 1999 zápis návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa
  12. novembra 1999 podaný na OS Trnava dňa
  13. novembra 1999 navrhovateľ - G.. p. v likvidácii v G.“. Z obsahu citovanej poznámky súd prvej inštancie uzavrel, že nemožno mať pochybnosti o dobromyseľnosti žalobcu pri nadobúdaní daných nehnuteľností, keď z nej bez ďalšieho nemohol poňať pochybnosť o vlastníctve predávajúceho J., s. r. o. a jeho právnych predchodcov. Nie je z nej zrejmé, aké súdne konanie by malo prebiehať na súde, čo by malo byť predmetom tohto konania, či ide napríklad o určenie vlastníctva prevádzaných (evidovaných) nehnuteľností a podobne. Zároveň z nej vyplýva, že ide len o „návrh“ na vydanie predbežného opatrenia, nie o rozhodnutie a nevyplýva z nej ani to, ako bol tento návrh posúdený a či mu bolo vyhovené alebo nie. Poznámka má len informatívny charakter, nezakazuje, neobmedzuje dispozíciu vlastníka evidovaného a zapísaného na liste vlastníctva a aj z tohto dôvodu (neexistencie žiadneho zákonného obmedzenia - plomby) sa žalobca mohol dobromyseľne domnievať, že vlastnícke právo nie je spochybnené. Okresný súd zdôraznil, že žalobca nadobúdal nehnuteľnosti od úpadcu zastúpeného osobou, u ktorej sa predpokladá náležitá odbornosť, starostlivosť a kvalifikácia pri predaji a speňažovaní prevádzaných nehnuteľností (majetku úpadcu). O spôsobe prevodu nehnuteľností bolo rozhodnuté naviac aj opatrením Krajského súdu v Bratislave, ako súdu dozorujúceho nad správnosťou konkurzného konania. Zo svedeckej výpovede bývalého správcu JUDr. X. nebolo preukázané, že by žalobcu upozorňoval na poznámku zapísanú na liste vlastníctva, alebo upozorňoval na to, že vôbec niekto spochybňuje vlastníctvo prevádzaných nehnuteľností, nakoľko podľa jeho tvrdení ani on sám nemal o takýchto skutočnostiach vedomosť. Žalovaný v konaní tvrdil, že správca JUDr. X. mal o poznámke vedomosť, nakoľko mu on sám predložil z konkurzného spisu úpadcu J., s. r. o., list vlastníctva s poznámkou, na ktorú žalovaný pri svojej argumentácii odkazoval. JUDr. X. potvrdil, že žalovanému predložil na jeho požiadanie potrebné doklady, ako je kúpna zmluva a list vlastníctva. List vlastníctva v znení s poznámkou predložený JUDr. X.alovanému však mohol byť do konkurzného spisu založený až dodatočne, teda neskôr, ako bola uzatvorená kúpna zmluva, pred uzatvorením ktorej mohol mať k dispozícii iný výpis z listu vlastníctva bez danej poznámky, a preto svedok zotrval na svojom vyjadrení, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy o poznámke vedomosť nemal. 2.
  14. Podľa súdu prvej inštancie všetky skutočnosti skúmané v konaní nespochybnili žalobcovu dobrú vieru v to, že nadobudol nehnuteľnosti od vlastníka, ale skôr naopak jeho dobrú vieru umocňujú v tom, že žalobca vlastníctvo nadobudol od skutočného vlastníka a že vlastníctvo predávajúceho nebolo v čase prevodu spochybnené. Okresný súd preto mal v konaní preukázanú dobrú vieru žalobcu ako nadobúdateľa nehnuteľností, čo zakladá poskytnutie ochrany jeho vlastníckemu právu k daným nehnuteľnostiam v zmysle záverov vyslovených ústavným súdom v jeho náleze zo
  15. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/
  17. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z
  18. apríla 2018, č. k. 31CoKR/7/2017-843 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
  19. V odôvodnení rozsudku krajský súd na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 44 Vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), účinnej ku dňu predmetnej poznámky na list vlastníctva, t. j. k
  20. novembru 1999 (ďalej len „Vyhláška“), v zmysle ktorého v prospech toho, kto nemôže hodnoverne preukázať, že je oprávnený v právnom vzťahu, sa vpíše do listu vlastníctva poznámka, na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva alebo na základe žiadosti o vydanie osvedčenia potvrdených súdom alebo notárom „poznamenáva sa začatie konania o určenie vlastníckeho práva, alebo poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie vlastníckeho práva“. Odvolací súd v zhode s okresným súdom skonštatoval, že z poznámky „zápis návrhu na vydanie predbežného opatrenia“ vôbec nevyplýva, že ide o konanie o určenie vlastníckeho práva tak, ako to namietal žalovaný. 4.
  21. Žalovaný podľa odvolacieho súdu nepreukázal, že žalobca musel mať pri uzatváraní kúpnej zmluvy vedomosť o prebiehajúcom spore o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, nakoľko to zo samotnej povahy inštitútu predbežného opatrenia vôbec nevyplýva. Žalovaný mal dať zapísať poznámku v súlade s ustanovením § 44 Vyhlášky v znení napríklad začatie konania o určenie vlastníckeho práva, čo však neurobil. Uvedená skutočnosť nemôže byť podľa odvolacieho súdu vykladaná na ťarchu žalobcu. Krajský súd pritom poukázal na výpoveď svedka JUDr. X., z ktorej vyplynulo, že žalobcu neupozorňoval na to, že by niekto spochybňoval vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam. 4.
  22. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby odvolací súd uzavrel, že práve okolnosť, že žalobca neuzatváral predmetnú kúpnu zmluvu s fyzickou osobou, ale so správcom konkurznej podstaty úpadcu, umocňuje dobromyseľnosť žalobcu, keďže predávajúci (správca konkurznej podstaty) ho o spornosti vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam neinformoval.
  23. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dňa
  24. júla 2018 dovolanie, ktorým sa domáhal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania žalovaný vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) a zároveň aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ C. s. p.
  25. Vo vzťahu k označenej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p. dovolateľ nepredložil žiadnu argumentáciu, týkajúcu sa (prípadného) nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu.
  26. Nesprávne právne posúdenie videl dovolateľ v nesprávnom posúdení nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom a v nesprávnom posúdení otázky dobrej viery žalobcu v čase, kedy nadobúdal predmetné nehnuteľnosti, v čom zároveň videl rozpor aj s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý zdôraznil použitie prísneho výkladu dobrej viery na okolnosti daného prípadu.
  27. Vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu, či sa žalobca stal alebo nestal vlastníkom sporných nehnuteľností, žalovaný uviedol, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ v príslušnom gramatickom tvare) sp. zn. 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016 a 5MCdo/12/2011, v dôsledku čoho má byť jeho dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. 8.
  28. Z označených rozhodnutí podľa dovolateľa vyplýva, že právny nástupca nemôže platne nadobudnúť vlastnícke právo, ak subjekt, od ktorého odvodzuje derivatívne svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudol, a teda ho nemohol platne ani previesť. Právne názory dovolacieho súdu, vyslovené v obdobných prípadoch, považuje žalovaný za ustálené, pričom dovolací súd akcentuje zásadu „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“, teda že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám (ďalej aj „nemo plus iuris“), čo je v súlade s hmotnoprávnou úpravou. 8.
  29. Prijatie opačného právneho názoru, podľa ktorého pri nadobudnutí vlastníckeho práva k prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok samotná dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to, že kupuje nehnuteľnosť od vlastníka (že zápis vlastníctva v katastri zodpovedá právnemu stavu), by viedlo podľa žalovaného k obsolentnosti tých ustanovení Občianskeho zákonníka o vydržaní, ktoré priznávajú právnu relevanciu dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú vydržaciu dobu. Tento názor by negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru nadobúdateľa nad už spomenutý princíp nemo plus iuris. So zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí súdov by k zmene náhľadu na tak významný princíp súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci. 8.
  30. Dovolateľ zároveň poukázal na to, že ústavný súd v obdobných prípadoch nedospel k ustáleniu rozhodovacej praxe, keď rovnaký senát ústavného súdu (t. j. vtedajší I. senát ústavného súdu - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) posudzoval princíp nemo plus iuris vo viacerých rozhodnutiach, pričom dospel k vzájomne si odporujúcim záverom, keď v jednom z rozhodnutí považoval princíp nemo plus iuris ako relevantný na právne posúdenie vlastníckych práv dotknutých účastníkov a v inom prípade ho za relevantný nepovažoval. V tejto súvislosti žalovaný odkázal na nález ústavného súdu zo
  31. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 a na uznesenie ústavného súdu z
  32. apríla 2016, sp. zn. I. ÚS 239/
  34. V časti dovolania, v ktorej dovolateľ namietal nesprávne posúdenie veci v posúdení dobrej viery, žalovaný uviedol, že konajúce súdy sa odklonili od názoru, že princíp ochrany dobrej viery nového vlastníka môže prelomiť princíp ochrany práva pôvodného vlastníka iba celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nový vlastník je dobromyseľný, pričom v tomto prípade sa musí dobrá viera hodnotiť veľmi prísne s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci, ako to vyplýva aj z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/
  35. 9.
  36. Podľa žalovaného súdy nižšej inštancie neposudzovali dobromyseľnosť žalobcu dostatočne prísne, keď v čase podpisu kúpnej zmluvy bola preukázateľne na výpise z predmetného listu vlastníctva zapísaná poznámka o podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia z
  37. novembra 1999 na Okresnom súde Trnava v nasledovnom znení: „Poznámka na celok Y. žiadosť zo dňa
  38. novembra 1999 zápis návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa
  39. novembra 1999 podaný na OS Trnava dňa
  40. novembra 1999 navrhovateľ - G. š. p. v likvidácii v G.“. Z obsahu citovanej poznámky je zrejmé, že sa jedná o poznámku týkajúcu vecného práva k predmetným nehnuteľnostiam a ďalej z nej možno usudzovať, že po podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia si oprávnený subjekt ďalej bude svoje nároky uplatňovať prostredníctvom žaloby. 9.
  41. Žalobca už v čase pred uzatvorením kúpnej zmluvy, ako aj v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy (
  42. februára 2000) mohol mať vedomosť o prebiehajúcom spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vyplývajúceho zo samotnej povahy inštitútu predbežného opatrenia. V zmysle § 44 Vyhlášky sa prostredníctvom poznámky zapisovali nasledovné skutočnosti: V prospech toho, kto nemôže hodnoverne preukázať, že je oprávnený v právnom vzťahu, sa vpíše do listu vlastníctva poznámka na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva alebo na základe žiadosti o vydanie osvedčenia potvrdených súdom alebo notárom textom: "Poznamenáva sa začatie konania o určenie vlastníckeho práva" alebo "Poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie vlastníckeho práva". Poznámka mala informatívny charakter, a z jej obsahu bolo v danom čase zrejmé, že na súde bude iniciované súdne konanie o vecných právach k nehnuteľnostiam. Poznámky zapisované na príslušné listy vlastníctva podľa ustanovenia § 44 Vyhlášky sa týkajú len sporových konaní o vecných právach k nehnuteľnostiam. V danom prípade išlo o poznámku týkajúcu sa prebiehajúceho konania o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. 9.
  43. Argumentácia žalobcu o uistení zo strany JUDr. X. nemôže podľa žalovaného obstáť, pretože neznalosť zákona neospravedlňuje a žalobca mal mať vedomosť, o aký druh poznámky, resp. o aký obsah poznámky sa v danom prípade jedná. Navyše žalobca a JUDr. X. museli vedieť o zápise poznámky na predmetný list vlastníctva aj z dôvodu, že tento predstavoval prílohu znaleckého posudku č. 14/1999 zo
  44. decembra 1999 na ocenenie sporných nehnuteľností, ktorý dal vyhotoviť JUDr. X. na účely speňažovania majetku v konkurznom konaní a tento znalecký posudok mohol mať k dispozícii aj žalobca ako úspešný súťažiteľ o kúpu predmetných nehnuteľností z konkurzu vyhláseného na majetok obchodnej spoločnosti J., s. r. o., v ktorom bol ako správca konkurznej podstaty úpadcu ustanovený práve JUDr. X.. Z toho vyplýva, že JUDr. X. vo funkcii správcu konkurznej podstaty úpadcu mal k dispozícii predmetný list vlastníctva, na ktorom bola zapísaná uvedená poznámka a zároveň musel byť následne oboznámený aj s obsahom tohto znaleckého posudku, ktorého prílohou bol predmetný list vlastníctva. 9.
  45. Z obsahu poznámky, ako aj z obsahu súdneho spisu tak podľa dovolateľa vyplýva, že sa bezprostredne pred prevodom nehnuteľností domáhal ochrany svojich práv návrhom na vydanie predbežného opatrenia na príslušnom súde a je zrejmé, že mala nasledovať žaloba o určenie vlastníckeho práva, ktorú aj v skutočnosti podal. S ohľadom na uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že dobromyseľnosť žalobcu mali súdy nižšej inštancie posudzovať s prihliadnutím na objektívny skutkový stav. Konajúce súdy mali teda vziať do úvahy skutočnosť, že žalobca musel mať vedomosť o existencii poznámky na predmetnom liste vlastníctva, čo zakladá nedostatok dobrej viery v zmysle prísneho výkladu dobrej viery uvedenej ako v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, tak aj v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/
  47. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného zo
  48. augusta 2018 navrhol podané dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. 10.
  49. Podľa žalobcu všetky skutočnosti a dôvody uplatnené žalovaným ako dovolacie dôvody boli racionálne, logicky a presvedčivo vyargumentované jednak v rozsudku súdu prvej inštancie, ako i v rozsudku odvolacieho súdu, no najmä v náleze ústavného súdu zo
  50. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, vydanom v predmetnom spore, ktorým boli súdy nižšej inštancie viazané, a rovnako tak ním je viazaný aj najvyšší súd. Súdy nižšej inštancie sa vo svojich rozsudkoch vysporiadali s predmetným nálezom a tento vhodne aplikovali v okolnostiach daného skutkového stavu. Žalovaný v rámci dovolania nepredložil žiadne argumenty, na ktoré by už nedostal odpoveď v rozhodnutiach súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. 10.
  51. Vzhľadom k tomu, že existencia dobrej viery sa prezumuje, žalovaný bol povinný tvrdenie o tom, že žalobca nebol pri nadobudnutí vlastníckeho práva dobromyseľný, preukázať relevantnými dôkazmi. Žalovaný predmetnú skutočnosť v konaní nepreukázal. Podľa jeho názoru žalovaný opakovane úmyselne manipuluje faktami, keď neuvádza, že poznámka, ktorá bola na liste vlastníctva zapísaná, nebola poznámkou na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva, ale na základe návrhu na vydanie predbežného opatrenia, pričom tento rozdiel je markantný. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia nebol totožný s návrhom na začatie konania. Podľa § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), návrh na nariadenie predbežného opatrenia bolo možné podať pred začatím konania vo veci samej, pričom podľa § 77 ods. 1 písm. a/ O. s. p. predbežné opatrenie zaniklo, ak návrh na začatie konania nebol podaný v súdom stanovenej lehote. Ak by bol žalovaný dôsledný, postrehol by, že poznámka podľa § 44 Vyhlášky mala znieť "Poznamenáva sa začatie konania o určenie vlastníckeho práva" alebo "Poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie vlastníckeho práva". Nič také však na predmetnom liste vlastníctva poznamenané nebolo. 10.
  52. Žalobca je tak toho názoru, že ani pri viac ako obvyklej možnej miere obozretnosti nemohol vedieť o tom, že by bolo vlastnícke právo jeho predchodcu (úpadcu J., s. r. o., v konkurze zastúpeného správcom konkurznej podstaty JUDr. O. X.), spochybnené. Zo zapísanej poznámky nebolo možné vyvodiť začatie konania o určenie vlastníckeho práva a ani jeho pokračovanie, a to ani v prípade, ak by o jej existencii vedel, čo nebolo v konaní preukázané. Dobromyseľnosť žalobcu navyše bola v konaní preukázaná výpoveďou JUDr. X., z ktorej vyplynulo, že žalobcu o spornosti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam neupovedomoval, nakoľko o nej sám nemal vedomosť. 10.
  53. K problematike prelomenia princípu nemo plus iuris žalobca uviedol, že nie je možné opomenúť skutočnosť, že princíp, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má on sám, nie je explicitne formulovaný v právnom poriadku Slovenskej republiky. Ide o princíp súkromného práva, ktorý je však prelomený viacerými ustanoveniami niekoľkých právnych predpisov [§ 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“ alebo „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“); § 61 Exekučného poriadku; § 446 Obchodného zákonníka]. Nie je teda možné prisvedčiť názoru žalovaného, že ústavný súd v danej veci tvoril právny poriadok Slovenskej republiky a prevzal na seba úlohu normotvorcu, ktorá mu neprináleží. Právne normy a právo ako také sú totiž objektom interpretácie a reinterpretácie (s ohľadom na dynamiku vyvíjajúcich sa spoločenských vzťahov) a ústavný súd využil svoje oprávnenie reinterpretovať už raz interpretované pravidlá správania sa, čo nie je nijak neobvyklé a dokonca ide o žiadúci jav. Takto nepostupuje iba ústavný súd, ale aj všeobecné súdy na čele s najvyšším súdom. 10.
  54. Závery ústavného súdu vyslovené v náleze zo
  55. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, následne podľa žalobcu prevzali súdy nižšej inštancie v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré označil žalovaný, žalobca uviedol, že tieto boli vydané v čase pred vydaním nálezu v tejto veci. Ústavný súd tak predmetným nálezom prelomil jednak judikatúru najvyššieho súdu, ako aj svoju vlastnú dovtedajšiu rozhodovaciu prax. Uvedeným nálezom a právnym názorom v ňom vysloveným je zároveň viazaný aj najvyšší súd rozhodujúci v dovolacom konaní.
  56. Senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 O rozhodujúci ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p.) uznesením z
  57. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018 postúpil vec na konanie a rozhodnutie veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.
  58. Senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O uvedeným uznesením postúpil vec veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia celkovo so štyrmi právnymi otázkami, ktoré znejú nasledovne: 1/ či je dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný konkrétnym písmenom a/, alebo b/, alebo c/ ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. (nesprávne) uvedeným dovolateľom; 2/ či je trojčlenný senát najvyššieho súdu povinný v prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (pri prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.) prikloniť sa k jednému zo skôr vyslovených právnych názorov, alebo je jeho povinnosťou postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. postúpiť vec na prejednanie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu, ktorý je následne povinný o dovolaní rozhodnúť; 3/ či je skúmanie dobrej viery nadobúdateľa skutkovou otázkou, alebo či ide o právnu otázku; 4/ či je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v skutočnosti nie je jej vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve svedčí zápis v katastri nehnuteľností, a to len na základe dobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti.
  59. Prvú predloženú právnu otázku odôvodnil predkladajúci senát tým, že záver o prípustnosti dovolania (a o naplnení zákonných predpokladov pre uskutočnenie dovolacieho prieskumu) patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Prípadné odmietnutie dovolania iba z dôvodu nesprávneho označenia písmena uvedeného v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. (napríklad nesprávne uvedené písm. a/ namiesto správneho písm. c/) by za súčasného splnenia náležitostí dovolania podľa § 428 C. s. p. a za súčasného vymedzenia nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p. spôsobom predpokladaným v odseku 2 ustanovenia § 432 C. s. p. predstavovalo neprípustné odmietnutie spravodlivosti. 13.
  60. Senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O označil za nesprávny názor, podľa ktorého, ak je zrejmá otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu v prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 C. s. p., a dovolanie obsahuje zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 432 ods. 2 C. s. p., je možné odmietnuť dovolanie pre jeho neodôvodnenie prípustným dovolacím dôvodom podľa § 447 písm. f/ C. s. p., a to len z dôvodu, že dovolateľ mal za to, že prípustnosť jeho dovolania je daná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. a dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dospeje k záveru, že existujú aj odlišné rozhodnutia, než na ktoré poukázal dovolateľ (t. j. prípustnosť dovolania vyplývala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.). V takom prípade je neprípustný striktne formalistický prístup zo strany dovolacieho súdu. Predkladajúci senát zdôraznil, že najmä najvyšší súd má dôkladne poznať svoju rozhodovaciu činnosť a zároveň, zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva možnosť odmietnuť podané dovolanie podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p. len pre nesprávne označenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., pokiaľ je dovolací dôvod vymedzený v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p. a z obsahu dovolania je zrejmá právna otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu. Zároveň zdôraznil, že posúdenie podmienok prípustnosti dovolania je na dovolacom súde (a nie na dovolateľovi). 13.
  61. Pri vyslovení tohto názoru sa senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O stotožnil so závermi vyslovenými v uznesení najvyššieho súdu zo
  62. júla 2019, sp. zn. 3Obdo/11/2019, pričom zároveň nesúhlasil s opačným názorom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z
  63. októbra 2019, sp. zn. 1Obdo/44/
  64. Na podporu svojej argumentácie poukázal predkladajúci senát aj na rozsudky najvyššieho súdu z
  65. septembra 2019, sp. zn. 3Cdo/102/2018 a z
  66. júna 2019, sp. zn. 3Obdo/49/2018 a na uznesenie najvyššieho súdu z
  67. októbra 2019, sp. zn. 3Obdo/65/2019, ako aj na nález ústavného súdu z
  68. augusta 2019, sp. zn. I. ÚS 206/
  70. V rámci druhej predloženej právnej otázky senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O vychádzal zo svojho nesúhlasného postoja vo vzťahu právnym názorom vysloveným v uzneseniach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
  71. apríla 2020, sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019, týkajúcim sa výkladu ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p., ktorý v prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu popiera základný zmysel existencie inštitútu veľkého senátu. Týmto základným zmyslom má byť zjednocovanie judikatúry najvyššieho súdu. Rovnaký právny názor, ako bol vyjadrený v rozhodnutiach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, bol vyslovený aj vo viacerých rozhodnutiach trojčlenných senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, konkrétne v uznesení z
  72. marca 2020, sp. zn. 1Cdo/128/2019 a v rozsudku z
  73. apríla 2020, sp. zn. 5Cdo/148/
  74. Závery prezentované veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu podľa predkladajúceho senátu nemajú oporu ani v rozsudku najvyššieho súdu z
  75. novembra 2016, sp. zn. 3Cdo/174/2016, na ktorý veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojich uzneseniach odkazoval. 14.
  76. Naopak podľa senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O zákon neumožňuje trojčlennému senátu v prípadoch rozdielnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu prikloniť sa k jednému z rozdielnych názorov a nepredložiť vec veľkému senátu. Samotné priklonenie sa k právnemu záveru vyjadrenému v jednom z rozhodnutí automaticky znamená odklon od právneho záveru, ktorý bol vyjadrený v opozitnom rozhodnutí, resp. rozhodnutiach najvyššieho súdu, čím je naplnená zákonná požiadavka na predloženie veci veľkému senátu. 14.
  77. Pri akceptovaní záveru vysloveného v rozhodnutiach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu by podľa predkladajúceho senátu dochádzalo k situáciám, kedy by bolo možné predložiť vec veľkému senátu len v prípadoch existencie ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a vec predkladajúci senát by mal v úmysle ju prekonať. V prípade, kedy by však bola rozhodovacia prax odlišná a trojčlenný senát by sa rozhodol prikloniť k jednému zo záverov, prípadne by chcel zaujať odlišný („tretí“) právny názor od skôr vyslovených právnych názorov, nepredložením veci na rozhodnutie veľkému senátu by nedochádzalo k zjednocovaniu rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ale naopak k predlžovaniu stavu právnej neistoty, či k jej prehlbovaniu, nakoľko by nebolo možné nastolenú právnu otázku vyriešiť autoritatívnym a záväzným spôsobom. Napokon samotný zákonodarca v dôvodovej správe pri zavádzaní inštitútu veľkého senátu uviedol, že veľký senát je inštitucionálnym zabezpečením práve princípu právnej istoty vyjadreného v článku 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku.
  78. K tretej predloženej právnej otázke senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O uviedol, že sa nestotožňuje so záverom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z
  79. novembra 2018, sp zn. 8Cdo/169/2017, podľa ktorého otázka posudzovania dobrej viery je otázkou skutkovou. Naopak predkladajúci senát zastáva názor, že posudzovanie dobrej viery predstavuje právnu otázku. Na podporu svojho názoru poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1426/2002, vychádzajúce z Vážneho Zbierky rozhodnutí najvyššieho súdu vo veciach občianskych, ročník piaty, obsahujúce rozhodnutia z roku 1923, č. 2199, v zmysle ktorého posúdenie dobrej viery držiteľa nie je skutkovou otázkou, ale právnou otázkou. 15.
  80. Senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O poukázal na to, že subjektívna dobrá viera, ako psychický stav, či vnútorné presvedčenie subjektu samé osebe nemôže byť predmetom dokazovania (Cpj 51/84, R 45/1986), avšak predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobrej viere, že mu vec patrí. Či držiteľ veci je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cz/57/87).
  81. Pokiaľ ide o štvrtú predloženú právnu otázku a o posúdenie, či je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v skutočnosti nie je jej vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve svedčí zápis v katastri nehnuteľností, a to len na základe dobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti, senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O poukázal na to, že pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu zo
  82. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/
  83. Zároveň poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu pri posudzovaní tejto právnej otázky, keď na jednej strane v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/144/2010, 3Cdo/115/2016, 3Cdo/223/2016 a 5MCdo/12/2011 bol vyslovený právny názor, že neprichádza do úvahy prelomenie zásady nemo plus iuris, na druhej strane prelomenie predmetnej zásady bolo pripustené v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/102/2017, a to s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/
  84. 16.
  85. Predkladajúci senát uviedol, že princíp ochrany dobrej viery je obsiahnutý v princípe právneho štátu, ktorý je jedným z nosných princípov celého právneho poriadku Slovenskej republiky. Princíp dobrej viery tak platí aj v občianskom práve ako princíp všeobecný, bez ohľadu na to, že je v Občianskom zákonníku výslovne upravený iba ad hoc. Vo všeobecnosti neexistuje súkromnoprávny predpis, ktorý by výslovne chránil dobrú vieru nadobúdateľa. Pri zodpovedaní si otázky, či je možné chrániť nadobúdateľa vlastníckeho práva na základe právneho princípu ochrany dobrej viery pred pôvodným vlastníkom, je potrebné si uvedomiť, že obe normatívne veličiny majú povahu tzv. právnych princípov a ako také nie sú bezprostredne spôsobilé pre subsumpciu. Ich konflikt je však riešiteľný prostredníctvom vzájomného zvažovania princípov, teda tzv. „vzájomného pomerovania“, čiže kritéria porovnania závažnosti oboch v kolízii stojacich základných práv. Zvažovanie teda v tomto zmysle v danom prípade v prvom rade znamená skúmanie, ktorý z princípov dostane v konkrétnom prípade prednosť. Pokiaľ sa jedná o rovnocenné princípy, potom je rozhodujúce, akou mierou sú dané princípy dotknuté. Následne je nutné uplatniť princíp proporcionality. Tento postup zodpovedá vyššie uvedenému posudzovaniu možnosti obmedzenia základného práva či slobody v prospech iného základného práva alebo slobody. Nakoľko sa nejedná o princípy, ktoré by boli vo vzájomnom vzťahu podriadenosti a nadriadenosti, je potom potrebné v rámci tzv. kritéria porovnávania závažnosti oboch v kolízii stojacich základných práv, zohľadniť určité skutočnosti. 16.
  86. V konkrétnom prípade bolo potrebné podľa predkladajúceho senátu zohľadniť skutočnosť, že nadobúdateľ uzatváral kúpnu zmluvu so správcom konkurznej podstaty úpadcu J., s. r. o., ktorú následne schválil konkurzný súd. Nakoľko súčasné občianske právo pripúšťa nadobudnutie od neoprávneného iba v prípadoch, kedy sa štát podieľa (priamo, či nepriamo) na vytvorení základu pre vznik dobrej viery nadobúdateľa, ide teda o právne veľmi významné kritérium. Ak súd dospeje k záveru, že je potrebné dať prednosť princípu ochrany dobrej viery, bude to znamenať, že dobromyseľný nadobúdateľ nadobudne vlastnícke právo a pôvodný vlastník svoje vlastnícke právo stratí. K tomuto nadobudnutiu vlastníckeho práva pritom dôjde priamou aplikáciou všeobecného princípu ochrany dobrej viery, ako jedného zo základných princípov nielen ústavného práva, ale aj slovenského práva ako takého. Tento právny princíp tak umožňuje nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka aj v iných prípadoch, ako v tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje. 16.
  87. Zároveň senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O poukázal na materiálnu publicitu katastra nehnuteľností, ktorá nie je dostatočná. Uvedená nedostatočnosť právnej úpravy zásady materiálnej publicity katastra nehnuteľností vyúsťuje v jej nezlučiteľnosť s ústavnými maximami, najmä princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Pokiaľ zákonodarca na strane jednej počíta s dobrou vierou jednotlivcov v zápis v katastri nehnuteľností (hoci aj pri existencii vyvrátiteľnej právnej domnienky hodnovernosti a záväznosti vybraných údajov katastra nehnuteľností), pričom zavedie konštitutívny charakter zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe zmluvných dispozícii s nimi, z čoho vyplýva, že bez aktu štátneho orgánu nemôže na základe zmluvného úkonu dôjsť k vzniku, zmene, či zániku evidovaného práva, potom súčasne na strane druhej nemôže bez ďalšieho preniesť riziko z nesprávnosti (nepravdivosti) údajov v katastri na osoby konajúce v dobrej viere v tieto údaje. 16.
  88. Predkladajúci senát pritom uzavrel, že nadobúdateľ nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností konajúci v dobrej viere v obsah tejto evidencie je hoden ústavnej ochrany, a to práve s ohľadom na existenciu tejto verejnoprávnej evidencie, do ktorej zápis vo forme vkladu je pri prevode evidovaných nehnuteľností nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva novým vlastníkom a má konštitutívne účinky. Aj napriek tomu, že aktuálna platná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku neobsahuje žiadne ustanovenie explicitne upravujúce všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností od neoprávneného, konštruovaný len na základe dobrej viery nadobúdateľa, je potrebné dospieť k záveru, že je nevyhnutné zvažovať a chrániť aj práva dobromyseľného nadobúdateľa, a to aj vzhľadom k zásadným ústavným princípom, akými sú princíp právnej istoty a z neho vychádzajúci princíp dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, či princíp ochrany nadobudnutých práv. Nadobúdateľ odvodzujúci svoje vlastnícke právo od osoby, ktorá vlastnícke právo mala nadobudnúť na základe právneho úkonu, ktorý sa neskôr ukázal hoci aj absolútne neplatným (teda táto osoba v skutočnosti vlastnícke právo nenadobudla), by sa mal stať skutočným vlastníkom veci, a to aj inak ako vydržaním. Ak určitá osoba pri nadobudnutí nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľnosti konala v dobrej viere v správnosť údajov katastra o vlastníckom práve k danej nehnuteľnosti a túto nehnuteľnosť nadobudla za odplatu, ktorá zjavne nebola v extrémnom nepomere k hodnote danej nehnuteľnosti, mala by požívať ústavnú ochranu, aká sa priznáva vlastníkovi nehnuteľnosti. Fundamentálnou podmienkou pre takéto nadobudnutie vlastníctva je konštatovanie existencie dobrej viery nadobúdateľa súdom. K nadobudnutiu vlastníckeho práva od neoprávneného na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností môže však dôjsť skutočne len v mimoriadnych situáciách, v ktorých dobromyseľný nadobúdateľ nemohol ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré je po ňom možné rozumne požadovať, spoznať, že stav zapísaný v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti. Či je držiteľ veci dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom je teda daná výhradne vtedy, pokiaľ nadobúdateľ objektívne nemal možnosť pri zachovaní maximálnej možnej obozretnosti zistiť, že kupuje nehnuteľnosti od osoby, ktorá ich vlastníkom v skutočnosti nie je. Posúdenie dobrej viery musí byť v týchto prípadoch prísne.
  89. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (podľa ustanovenia § 48 C. s. p.) si pred rozhodnutím vo veci podľa § 48 ods. 4 C. s. p. na základe žiadosti z
  90. júla 2020 vyžiadal stanovisko ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka“ v príslušnom gramatickom tvare), generálneho prokurátora, Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a predsedníčky občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, keďže ide o vec, o ktorej rozhoduje obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu a zároveň aj občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu. 17.
  91. K predmetnej žiadosti veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia z
  92. júla 2020 sa vyjadrili generálny prokurátor, ministerka, Právnická fakulta Univerzity Komenského, Právnická fakulta Trnavskej univerzity a Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
  93. Generálny prokurátor vo vyjadrení z
  94. septembra 2020 uviedol, že s procesnými právnymi otázkami, týkajúcimi sa posudzovania prípustnosti dovolania najvyšším súdom a právomoci veľkého senátu príslušného kolégia na rozhodnutie v spore, ak existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu (t. j. ak je daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.), sa stotožňuje s názorom senátu 4 O, vysloveným v uznesení z
  95. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/
  96. Vo vzťahu k právnej otázke, či je možné prelomiť zásadu nemo plus iuris, resp. či môže nadobúdateľ konajúci v dobrej viere nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, generálny prokurátor skonštatoval, že judikatúra na Slovensku je vzácne jednotná. 18.
  97. V podrobnostiach k prvej právnej otázke (t. j. k otázke posudzovania prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., ak dovolateľ uvedie nesprávne písmeno uvedené v predmetnom zákonnom ustanovení) generálny prokurátor skonštatoval, že nesprávne uvedenie písmena v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. v dovolaní nemôže byť dôvodom pre odmietnutie dovolania, keďže je nevyhnutné, aby dovolateľ vymedzil právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorej vyriešenie považuje dovolateľ za nesprávne. Právne predpisy musí súd (vrátane najvyššieho súdu) vykladať tak, aby bola zabezpečená maximálna ochrana práv subjektov právnych vzťahov. Iný výklad podľa generálneho prokurátora nie je zlučiteľný s ústavou, to znamená, že je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, neudržateľný a v konečnom dôsledku by viedol k odmietnutiu spravodlivosti. 18.
  98. K otázke predloženia veci veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu (a následnej právomoci veľkého senátu rozhodnúť o podanom dovolaní) generálny prokurátor uviedol, že sa nestotožňuje s uzneseniami veľkého senátu občianskoprávneho kolégia z
  99. apríla 2020, sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019, keďže úlohou veľkého senátu je zjednocovať právne názory na najvyššom súde, čím sa má zabezpečiť jednotnosť rozhodovania súdov nižšej inštancie. V prípadoch rozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu generálny prokurátor zastáva názor, že platná právna úprava neumožňuje prikloniť sa k jednému z rozdielnych názorov a vec nepredložiť veľkému senátu. Takýmto postupom by sa rozhodovanie súdov nezjednocovalo, naopak by dochádzalo k stavu právnej neistoty, ku ktorému z rozhodnutí sa dovolací súd prikloní. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu je možné spornú právnu otázku autoritatívnym a záväzným spôsobom vyriešiť výlučne rozhodnutím veľkého senátu najvyššieho súdu. 18.
  100. K možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris princípom dobrej viery chrániacim nadobúdateľa vlastníckeho práva v dobrej viere generálny prokurátor uviedol, že nie je dôvod odkloniť sa od doterajšej judikatúry. Poukázal na to, že v predmetnom spore o vylúčenie veci z konkurznej podstaty sa otázka vlastníckeho práva rieši len ako otázka predbežná. Zároveň generálny prokurátor doplnil, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa naň hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne právne následky, a to ani v prípade, ak na jeho základe bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, keďže na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Ani samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatná. Jedinú výnimku z uvedených právnych záverov predstavuje nález ústavného súdu zo
  101. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý v neskoršej judikatúre a ani doktríne nenašiel výraznejšiu odozvu. Záverom generálny prokurátor doplnil, že otázka dobromyseľne nadobudnutých práv v konkurznom konaní je už vyriešená neskoršou právnou úpravou obsiahnutou v zákone o konkurze a reštrukturalizácii.
  102. Ministerka vo vyjadrení z
  103. októbra 2020 uviedla, že cieľom dovolacieho konania je vytvorenie jednotnej, ustálenej rozhodovacej praxe, prípadne jej modifikácia. Kontrola správnosti rozhodnutí nižších súdov v individuálnych sporoch tu hrá len vedľajšiu (druhoradú) rolu, ktorá je len vedľajším efektom snahy o ustálenosť rozhodovacej praxe. S prihliadnutím na tento cieľ označila za správnejší výklad ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. zastávaný senátom 4 O na rozdiel od výkladu prezentovaného v rozhodnutiach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019, keďže bez zjednotenia rozdielnej judikatúry najvyššieho súdu veľkým senátom rozhodnutie o dovolaní nemusí nijako prispieť k jej vytvoreniu, naopak rozdielnosť jeho praxe sa len umocní, resp. prehĺbi. Ak by v prípade neexistencie ustálenej praxe musel konajúci senát o veci rozhodnúť sám a nesmel by vec postúpiť veľkému senátu, potom by činnosť dovolacieho súdu nenapĺňala jeho hlavnú úlohu, ktorou je práve zabezpečenie jednotného výkladu a aplikácie. Úloha veľkého senátu nespočíva len v tom, aby sa inštitucionalizoval spôsob zmeny ustálenej rozhodovacej praxe, ale aj v tom, aby sa urýchlil jej vznik, čím sa zamedzí vzniku alebo dlhodobému trvaniu neistoty vo výklade a aplikácií právnych predpisov a zároveň sa prehĺbi princíp právnej istoty (podľa článku 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku). 19.
  104. Pokiaľ ide o otázku, či je dovolanie prípustné aj vtedy, ak dovolateľ jeho prípustnosť vymedzil nesprávnym dôvodom prípustnosti dovolania, teda nesprávnym písmenom uvedeným v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p., ministerka zastáva názor, že takéto dovolanie je prípustné. Uviedla, že sa stotožnila s argumentami uvedenými v postupujúcom uznesení senátu 4 O, pričom doplnila, že rovnaký názor sa zastáva aj v právnej náuke a potvrdil ho aj ústavný súd v náleze z
  105. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/
  106. 19.
  107. K posúdeniu, či otázka dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti od nevlastníka je otázka právna alebo skutková, a teda či môže otázka dobrej viery vôbec založiť prípustnosť dovolania, ministerka uviedla, že odpoveď nie je jednoliata. Ak ide o otázku zisťovania faktov ako zmyslami vnímateľných skutočností vonkajšieho sveta, ktoré súd skúma pre účely zistenia, či tu dobrá viera je alebo nie je, ide o otázku skutkovú. Napríklad otázka, či na príslušnom liste vlastníctva bola zapísaná poznámka takého a takého znenia, je otázkou skutkovou. Avšak posúdenie, či súhrn takýchto faktov nasvedčuje záveru o existencii, resp. neexistencii dobrej viery, je už právnym posúdením zisteného skutkového stavu. Nesprávnosť tohto posúdenia preto dôvodom dovolania podľa ustanovenia § 432 ods. 1 C. s. p. už byť môže. K dobrej viere nadobúdateľa podľa ministerky nemôže stačiť len to, že nevedel o tom, že scudziteľ nie je vlastníkom scudzovanej nehnuteľnosti, ani to, že o tom nemohol vedieť ani pri vynaložení náležitej starostlivosti, ktorú bolo možné od neho v danej situácii požadovať. O dobrej viere nadobúdateľa sa nedá hovoriť ani vtedy, ak pri vynaložení takejto náležitej starostlivosti nemohol vedieť ani o riziku, že scudziteľ nie je vlastníkom. Ak totiž niekto nadobúda nehnuteľnosť a z okolností bolo možné pri náležitej starostlivosti zistiť ani nie tak to, že scudziteľ nie je nevlastníkom, ale to, že jeho vlastníctvo môže byť neisté, potom takýto nadobúdateľ nehnuteľnosť nadobúda s rizikom, že toto vlastníctvo nakoniec môže stratiť, resp. že ho vôbec nenadobudne. Ak napriek tomu vstúpil do zmluvného vzťahu s nevlastníkom, ide o konanie na jeho riziko, preto by mal znášať negatívne následky, ak sa toto riziko skutočne zhmotní. Pri takto vnímanej dobrej viere nadobúdateľa musí byť odpoveď na otázku, či je jeho dobrá viera vylúčená, ak na príslušnom liste vlastníctva bola zapísaná poznámka o vydaní predbežného opatrenia bez špecifikácie, v čom toto predbežné opatrenie spočíva, kladná. Z takejto poznámky bolo pri náležitej starostlivosti možné vyvodiť, že vlastníctvo scudziteľa je sporné, a teda že tu existuje riziko, že scudziteľ vôbec nie je vlastníkom. Táto poznámka bola zapísaná na liste vlastníctva, pričom z jej obsahu vyplýva, že sa týkala všetkých tam zapísaných nehnuteľností. Obozretný nadobúdateľ si mohol obsah tejto poznámky poľahky overiť u navrhovateľa tejto poznámky. Nebolo preto zložité zistiť, čoho sa poznámka týka. Ak by tak nadobúdateľ urobil, potom by zistil, že vlastníctvo scudziteľa je sporné, a teda že akékoľvek nadobudnutie nehnuteľností od tohto scudziteľa sa spája s rizikom skutočného nenadobudnutia vlastníctva. 19.
  108. Pokiaľ ide o otázku nemo plus iuris, vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemožno nadobudnúť od nevlastníka. Prelomenie zásady nemo plus iuris predstavuje zásah, resp. obmedzenie základného práva vlastniť majetok zakotveného v článku 20 ústavy. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu uvedené ustanovenie ústavy nikomu nezaručuje právo nadobudnúť určitú (konkrétnu) vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom. Na to, aby právny poriadok priznal ochranu osobe, ktorá nadobudla vec od nevlastníka, a priznal jej k takto nadobudnutej veci vlastnícke právo - teda aby uznal zásah do vlastníckeho práva - je nevyhnutné, aby tak výslovne ustanovil zákon. Právna úprava, ktorá by pri nehnuteľnostiach takéto nadobudnutie umožňovala vo všeobecnej rovine, však neexistuje. Nemožno za ňu považovať ani ustanovenie § 70 katastrálneho zákona, ktoré zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že údaje katastra sú hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Predmetné zákonné ustanovenie však nemôže byť chápané ako zákonná úprava na prelomenie zásady nemo plus iuris. 19.
  109. Za metodologicky chybný označila ministerka postup, kedy sa tretej osobe poskytuje súdna ochrana na úkor vlastníka len na základe pomerovania základného práva vlastniť majetok na jednej strane s ochranou dobrej viery v správnosť údajov katastra na strane druhej. Nejde tu totiž o stret dvoch základných práv, ale o stret základného práva so záujmom, ktorý základným právom nie je, i keď ho kasačný nález vyvodzuje z ústavného princípu právneho štátu. Pomerovanie základného práva a ochrany dobrej viery na účely prípadnej straty vlastníctva (teda zásahu do základného práva) môže byť preto len úlohou zákonodarcu pri prijímaní zákonnej úpravy smerujúcej k obmedzeniu základného práva vlastniť majetok, ako to predpokladá ústava. Nemôže preto ísť o úlohu (a kompetenciu) súdov. Zástancovia prelomenia zásady nemo plus iuris však vyvodzujú normu, na základe ktorej je toto prelomenie možné, nie z podústavného práva, ale priamo z ústavy, konkrétne z článku 1 ods.
  110. Len z predmetného článku ústavy však nie je možné vyvodiť základ pre zásah do základného práva v podobe prelomenia zásady nemo plus iuris, keďže sa nedá považovať pre tieto účely za dostatočne presný a jasný. 19.
  111. Problematiku nemo plus iuris označila ministerka za nesmierne zložitú, pretože ak by jej prelomením naozaj mal byť vlastník pozbavený svojho vlastníckeho práva, malo by sa to urobiť len za veľmi prísnych podmienok. Zahraničná (výslovná) právna úprava pritom pre nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka zavádza rôzne obmedzenia nielen čo do kvality dobrej viery nadobúdateľa, ale aj v iných smeroch. Napríklad nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka je vylúčené pri bezodplatnom nadobudnutí alebo v prípade, ak bola nehnuteľnosť na príslušný list vlastníctva zapísaná v prospech nevlastníka podvodom. Táto výslovná úprava pritom často vymedzuje presný okamih, ku ktorému sa má skúmať dobrá viera nadobúdateľa, rovnako tak aj výnimky, napríklad poľská úprava neumožňuje prelomiť zásadu nemo plus iuris pri práve doživotného užívania a pri niektorých iných právach zodpovedajúcich vecným bremenám. Z tohto pohľadu nie je možné tvrdiť, že článok 1 ods. 1 ústavy je dostatočne precízny, aby sme v ňom vedeli nájsť nepochybné odpovede na všetky tieto otázky. 19.
  112. V závere vyjadrenia ministerka uviedla, že v prejednávanej veci možno nebolo potrebné v kontexte všetkých okolností posúdiť privatizačný projekt čo do prevodu, či prechodu sporných nehnuteľností za neplatný. Neplatnosť ako následok vady právnych úkonov, či iných právnych skutočností by mala prichádzať do úvahy až vtedy, kedy nie je možné nájsť iné vhodné riešenie, ktoré by zachovávalo určitú rovnováhu vo vzniknutých právnych vzťahoch. Nie je preto vylúčené, že aj v prejednávanej veci sa dala otázka vlastníctva vyriešiť už na úrovni tohto prvého prevodu, resp. prechodu. Ochrana súčasného vlastníka tak mohla byť zabezpečená aj bez potreby prelamovania zásady nemo plus iuris. Obdobne nie je vylúčené ani to, že sa celá prejednávaná vec bez spochybnenia zásady nemo plus iuris dala vyriešiť na pozadí ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní.
  113. Právnická fakulta Univerzity Komenského vo vyjadrení zo
  114. októbra 2020 k prvej otázke nastolenej predkladajúcim senátom 4 O, týkajúcej sa posudzovania prípustnosti dovolania uviedla, že posudzovanie otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, a odmietnutie dovolania z dôvodu nesprávneho vymedzenia konkrétneho písmena uvedeného v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. za súčasného vymedzenia nesprávneho právneho posúdenia podľa § 432 C. s. p. môže predstavovať neprípustné odmietnutie spravodlivosti. 20.
  115. Pokiaľ ide o možnosť predloženia veci veľkému senátu trojčlenným senátom, Právnická fakulta Univerzity Komenského uviedla, že ak sa chce senát najvyššieho súdu prikloniť pri rozdielnej rozhodovacej praxi k niektorému z už skôr vyslovených právnych názorov, tak je povinný predložiť takúto vec na rozhodnutie veľkému senátu. Práve zjednocovanie rozhodovacej praxe prostredníctvom veľkého senátu predstavuje základ pre naplnenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, a zásadný príspevok k naplneniu právnej istoty. 20.
  116. V súvislosti s treťou právnou otázkou sa Právnická fakulta Univerzity Komenského stotožnila s predkladajúcim senátom, že subjektívna dobrá viera - ako psychický stav a vnútorné presvedčenie subjektu - nemôže byť sama osebe predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobrej viere, že mu vec patrí. Preto otázka posúdenia dobrej viery nadobúdateľa nie je skutkovou otázkou, ale jedná sa o právnu otázku, ktorá môže byť predmetom dovolacieho prieskumu. 20.
  117. K štvrtej predloženej právnej otázke Právnická fakulta Univerzity Komenského uviedla, že rozdielnosť v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pri posudzovaní možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris považuje za problematickú, o to viac, že sa jedná o vec, ktorá sa týka fundamentálnych otázok nadobúdania vlastníckeho práva, pri ktorej je potrebné z hľadiska právnej istoty zabezpečiť jednoznačnosť a stálosť rozhodovacej praxe súdov. Aj s ohľadom na kasačný nález ústavného súdu je pri posudzovaní predmetnej otázky potrebné dať do popredia princíp všeobecnej starostlivosti, ktorý by mal byť aj v predmetnom prípade korektívom neprimeranej prísnosti písaného práva.
  118. Právnická fakulta Trnavskej univerzity vo vyjadrení z
  119. októbra 2020 uviedla, že dovolací súd nie je viazaný vymedzením prípustnosti dovolania dovolateľom a je výlučne v jeho kompetencii posúdiť prípustnosť podaného mimoriadneho opravného prostriedku. Pokiaľ ide o povinnosť predloženia veci veľkému senátu, podľa Právnickej fakulty Trnavskej univerzity veľký senát občianskoprávneho kolégia v uzneseniach sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019 vyložil ustanovenie § 48 C. s. p. príliš zužujúco. Ak existuje rozdielna prax dovolacieho súdu ohľadom určitej právnej otázky, práve veľký senát ju má zjednotiť. V opačnom prípade problém rozdielnej praxe zotrvá, pretože rozhodujúci senát by sa buď priklonil k jednému z doterajších názorov alebo vytvoril ďalší, čo rozdielnosť rozhodovacej praxe dovolacieho súdu len prehĺbi. Taktiež Právnická fakulta Trnavskej univerzity skonštatovala, že posudzovanie dobrej viery predstavuje právnu otázku. Pri posudzovaní dobrej viery súd vyhodnocuje skutkové zistenia, na ktoré aplikuje právo, buď konkrétne právne normy alebo právne princípy. Súd až na základe vlastnej úvahy ďalej rozhodne (už právnym posúdením), či je možné z týchto skutkových okolností vyvodiť dobrú vieru nadobúdateľa, vrátane jeho dostatočnej obozretnosti pri nadobúdaní majetku. Tieto úvahy súdu sú už právnym posúdením. 21.
  120. K možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris Právnická fakulta Trnavskej univerzity poukázala na to, že predkladajúci senát 4 O bol viazaný právnym názorom vysloveným v kasačnom náleze ústavného súdu, avšak z vecného hľadiska s možnosťou prelomenia zásady nemo plus iuris nesúhlasí, keďže nastolené riešenie síce na prvý pohľad umožňuje spravodlivé riešenie daného sporu, ale do budúcna bude možné z veľmi vágne formulovaných právnych základov ochrany dobromyseľnosti vyvodiť akýkoľvek právny následok v podobe ochrany iných dobromyseľne nadobudnutých právnych pozícií, nie len vlastníckeho práva k evidovanej nehnuteľnosti. Základným predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva v našom práve je právny titul a vlastnícke právo prevodcu. Dobromyseľnosť nadobúdateľa nie je pri nadobudnutí od nevlastníka dôležitá, vlastníctvo sa prevodom od vlastníka nadobúda aj vtedy, ak by nadobúdateľ bol nedobromyseľný. To, že len vlastník môže na nadobúdateľa previesť vlastníctvo k prevádzanej veci, vyplýva zo zákona len nepriamo, a to z pravidla, že vlastník je v medziach zákona oprávnený nakladať s predmetom svojho vlastníctva (§ 123 Občianskeho zákonníka). 21.
  121. Právnická fakulta Trnavskej univerzity poukázala na to, že dobromyseľné nadobudnutie od nevlastníka je v súčasnom platnom právnom poriadku upravené vo viacerých zákonných ustanoveniach. Vo výnimočných prípadoch právna úprava umožňuje, aby sa vlastníkom veci stala osoba aj napriek tomu, že prevodca nebol vlastníkom alebo nemal oprávnenie vlastníctvo previesť. Ide o prípady predpokladané v ustanoveniach § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 ZKR, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len „zákon o cenných papieroch“), § 446 Obchodného zákonníka a § 61 Exekučného poriadku. Tieto prípady predstavujú výnimky zo zásady nemo plus iuris a nie za prejav všeobecnej zásady, že dobromyseľný nadobúdateľ nadobúda vlastnícke právo aj v situácii, ak prevodca nebol vlastníkom. Niektoré z uvedených prípadov sa vzťahujú len na hnuteľné veci, iné aj na veci nehnuteľné. Právny poriadok cielene vytvára pomerne komplikovaný súbor prípadov, s rôznym rozsahom a rôznymi predpokladmi, za splnenia ktorých môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu prevodu aj od osoby, ktorá vlastníkom nebola a nebola ani oprávnená vlastníctvo previesť. Ide o chcený právny stav a nie o medzeru v práve. 21.
  122. Podľa Právnickej fakulty Trnavskej univerzity súčasná právna úprava - ktorá vychádza zo zásady nemo plus iuris - vytvára tiež systematicky konzistentný celok s ďalšími časťami systému súkromného práva a spoločenskými pomermi. Relatívne krátke vydržacie doby zabezpečujú, aby sa konvalidovali nedostatky právneho postavenia prevodcu a aby nadobúdateľ pomerne rýchlo nadobudol právne postavenie, teda vlastnícke právo. V iných krajinách sú vydržacie doby omnoho dlhšie, a preto je výraznejšia potreba dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva. Z empirického pohľadu sa javí, že tam, kde sa pripúšťa dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva, sú vydržacie doby dlhšie. Samotná existencia právnej úpravy vydržania reflektuje na situáciu, že dobromyseľný nadobúdateľ vlastnícke právo nenadobudol, a to z dvoch rozdielnych dôvodov: buď bol neplatný titul nadobudnutia, alebo nebol prevodca vlastníkom veci. Po druhé, materiálna publicita katastra je obmedzená, a to ako predpoklad správnosti. Publicita nechráni dobrú vieru bezhranične. Zákonodarcom zvolené riešenie je logické, a vzhľadom na známu mieru nesprávnosti údajov v katastri nehnuteľností je ťažké zaručiť plnohodnotnú ochranu údajov v katastri nehnuteľností. Po tretie, slovenská spoločnosť má mimoriadne zlé skúsenosti s nerešpektovaním vlastníckeho práva v druhej polovici dvadsiateho storočia. Preto je pochopiteľné, že po páde socializmu je snaha riadne nadobudnuté vlastnícke právo chrániť. 21.
  123. K materiálnej publicite verejného zoznamu Právnická fakulta Trnavskej univerzity uviedla, že sa ňou spravidla rozumejú hmotnoprávne účinky zápisov vo verejnom registri. V praxi má zásadný význam vtedy, ak je možné, že určitý skutočný (platný) právny stav sa odlišuje od stavu prezentovaného vo verejnej evidencii. Ak by rozdiel neprichádzal do úvahy, napríklad preto, lebo by platilo, že zapísaný údaj je vždy spr

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.